„Innish Rath, ostrov po vašej ľavej strane," vysvetľuje kapitán. „Pôvodne bol známy ako Coney alebo Rabbit (Zajačí ostrov). Začiatkom 80. rokov ho spolu s približne 120 akrami pôdy získalo Medzinárodné hnutie pre vedomie Krišnu (ISKCON), tzv. krišnovci, ako ich nazývajú, a v súčasnosti je ich hlavným severoírskym ústredím." Spozornieme a usilujeme sa zahliadnuť aspoň časť domu z roku 1840. Ostrov je však zakrytý bariérou vysokých, hustých stromov rôznych druhov. Až pri spätnom pohľade vidieť jeho vrchnú časť.

„Členovia sú hinduisti a žijú kláštorným spôsobom života," pokračuje vo výklade kapitán a dodáva: „Sú striktní vegetariáni a takmer sebestační, vlastnia stádo dobytka, voly používajú na ťahanie farmárskeho náčinia, pestujú zeleninu. Ženatí muži nosia biele rúcha, slobodní zase rúcha šafránovo sfarbené. Niektoré deti sa vzdelávajú na ostrove, iné navštevujú miestne základné školy. Malá usadlosť sa nachádza aj na pevnine pri brehu, kde si niektoré rodiny postavali svoje domy. Ostrov Innish Rath je pre návštevníkov prístupný najmä počas leta, keď tu krišnovci organizujú špeciálne Dni otvorených dverí. Môžete ochutnať ich jedlo a prezrieť si dom a záhrady."

Keď máme možnosť nejaký čas žiť na tomto vzdialenom mieste, nebolo by márne na vlastné oči vidieť, ako žijú mladí Európania, ktorí prijali meno, odev, ale i myslenie vzdialeného Orientu. Zvlášť, keď k štúdiu náboženstiev som mal vždy blízko a krišnovcov som poznal už zo Slovenska. A tak sa vo mne zrodilo odhodlanie vrátiť sa a spoločne s manželkou napísať túto autentickú reportáž.

 

Hmlisté stretnutie

Január 2006. Hlas muža v telefóne znie pokojne a vyrovnane, no trochu monotónne: „Áno, v nedeľu o dvanástej. Z prístavu Geaglum sa môžete previezť kompou spolu s ostatnými na ostrov." Ešte pár inštrukcií k ceste a rozlúčime sa.

Nedeľné ráno je nezvyčajne hmlisté. Prichádzame k chladnému prístavu. Ostrov s bujnou vegetáciou, ktorý sa nám vryl do pamäti minulé leto, je úplne ponorený v hmle. Prihovorí sa nám muž zamestnaný čímsi v malej dodávke. Cez sklo vidieť pár hrubých kníh. O chvíľu prichádza auto s mužom v strednom veku s kyticou čerstvých kvetín. Žltá kompa je stále prázdna. Pomaly prichádzajú ďalší ľudia: ženy a dievčatá v pestrých indických sárí alebo dlhých sukniach, muži väčšinou v bielych tenkých rúchach s kapucňami, každý s akousi malou kapsou cez plece, v ktorej akoby z času na čas čosi hľadal. Usmievajú sa, zdravia, nastupujúc na plavidlo. Pridáme sa k nim, obdivujúc dve malé batoľatá v kočíkoch. Otec jedného, typicky írskeho vzhľadu, nás spoznáva: majiteľ hlasu v telefóne stojí teraz pred nami. Predstavíme sa, prehodíme zopár viet. Na rukách drží svoju dcéru so zvláštnym indickým menom. Jeho manželka, pravdepodobne Indka, ju nežne prikrýva a ukladá späť do kočíka.

Prichádzajú poslední oneskorenci, motor sa rozbieha. Sme v rukách muža v športovom oblečení s výrazom skúseného námorníka, ktorý mieri s kompou do bieleho neznáma. Chvíľu sa zdá, že on sám je na pochybách, ešte raz sa otáčame - nefunguje dobre kormidlo - no o pár minút sa z hmly vynárajú koruny stromov. Prirážame k brehu. Dvaja muži spustia mostík a ľudia sa po skupinkách vydávajú smerom k chrámu, onomu domu, ktorý možno len ťažko zahliadnuť z jazera.

Vystupujeme ako poslední. Aleja stromov je zosmutnená zimou. Vrindavana, Radha Kund... - našu cestu k chrámu lemujú tabuľky s tajomnými indickými názvami, kresby postáv hýriace farbami, drevená kaplnka s presklennými oknami bohato zdobená maľbami ozdobených kráv, postáv v akomsi tanci.

Všetci už zmizli v chráme, veľkom svetložltom dome vo viktoriánskom štýle. Na drevenej polici pred vchodom a okolo sa zhromaždili topánky. Vyzúvame sa a bosí vchádzame do chodby s viacerými dverami. Hneď pri vchode je menší obchod s drobnými predmetmi zo skla, so sviečkami, s ozdobami a literatúrou. Chodbu lemujú majestátne obrazy duchovného majstra, božstiev a historických výjavov. Na pozvanie vstupujeme do chrámovej miestnosti. Čanting (alebo tiež džapovanie) - spievanie mantry - je už v plnom prúde. Ženy po ľavej a muži po pravej strane miestnosti, obrátení k oltáru, sa pohybujú na mieste v jednoduchom tanci, spievajúc pritom mantrické slová: „Hare Krišna Hare Krišna, Krišna Krišna Hare Hare, Hare Rama Hare Rama, Rama Rama Hare Hare". Hudobne ich sprevádzajú len bubny, harmónium a malé činely vydávajúce prenikavý zvuk (kartaly). Rytmus a hudobné tóniny sa plynulo menia a vytvárajú dodatočnú dynamiku k ustavične sa opakujúcej vete. Počas uctievania božstvá ovievajú a prinášajú im kadidlo.

Táto mantra (mahámantra, veľká mantra) je recitácia či vibrácia zvuku používaná krišnovcami na oslobodenie mysle od predošlej karmy. Umožňuje Krišnovmu vedomiu (údajne je obsiahnuté v každom z nás) zbaviť sa prirodzeného stavu mysle a dosiahnuť jej čistý stav. Meno Krišna sa v nej považuje za najvyššie a najpríťažlivejšie, Hare je vzývanie jeho duchovnej sily. Zakladateľ hnutia svámi Prabhupáda tvrdí, že Krišna a Rama sú mená boha a Hare sa vzťahuje na jeho božiu energiu - šakti.

Na opačnej strane miestnosti na mäkkom sedadle so širokým operadlom sa na oddaných díva socha sediaceho majstra - zakladateľa. Asi desaťročné dievčatko prichádza pred oltár s božstvami a berie nádobku s kadidlom. Prináša ju cez celú miestnosť najskôr k soche majstra, potom medzi ľudí, ktorí rukami načierajú a vdychujú stúpajúci dym. Neskôr berie spred oltára kvet z kytice, ktorú tam ktosi dal ako obetný dar a rituál sa opakuje vdychovaním vône kvetiny. Rytmus sa zrýchľuje, spev a tanec sa stáva extatickejší. Uctievanie sa končí spoločným klaňaním.

 

Sebeckí bohovia

„Ak si celkom pripútaná k manželovi (resp. manžel k manželke), deťom, domu atď., potom sa nechoď pozrieť na Góvindu na Inishrate. Vyzerá tak nádherne ako stojí na brehoch jazera Lough Erne s Jeho flautou na Jeho perách," hlása text na oficiálnej stránke hnutia (http://www.iskcon.org.uk/govindadwipa/gov.html).

Góvinda, stelesnenie alebo forma Krišnu, tu stojí ako mužská a ženská podoba. Obe sochy na oltári sú asi vo veľkosti človeka, oblečené v svetlomodrých žiarivých šatách vyšívaných trblietavými perličkami a zlatom, maľované ornamentmi a zdobené šperkami a kvetmi. Žena má bielu, mramorovú pleť, muž s flautou na perách a kravským rohom za opaskom je čierny. Ich bezstarostné úsmevy nezasvätenému Európanovi možno trochu pripomínajú staré indické báje a zašlé časy bohatej indickej šľachty. Tu však nie sú minulosťou. Pre oddaných tvoria celodenný kolobeh naplnený ich uctievaním. Z praktických dôvodov, ako vysvetľuje jedna z oddaných, sú na pozlátenom oltári v tvare altánka taktiež dva páry oveľa menších sôch. Pri každodenných rituáloch je s nimi ľahšia manipulácia.

Božstvá zamestnávajú svojich oddaných ranným budením už pred štvrtou hodinou ráno a predložením raňajok. Jedlá im predkladajú niekoľkokrát za deň, v niektorých väčších chrámoch dokonca 50-krát. Okrem toho ich kúpu, prezliekajú a vodia na prechádzky. Na ostrove má Góvinda aj svoju záhradu s hojdačkami, kde ho oddaní láskyplne hojdajú. Po „náročnom" božskom dni božstvo opäť uložia spať.

 

Všetko je vo Védach

Filozofia hnutia je založená na starovekých indických spisoch známych ako Védy, ktorých väčšina je napísaná v sanskrite. Ide o komplexné dielo, ale najznámejšie a najpoužívanejšie v hnutí sú knihy Bhagavadgíta a Šímad Bhágavatam. Tieto, podľa ich vlastných slov, „reprezentujú vrchol védického poznania" a sformovali základy teológie Hare Krišna hnutia.

Krišnovci veria, že pravda je obsiahnutá v písmach rôznych náboženstiev (napr. Biblia, Tóra, Korán), avšak Védy sú ako najstaršie známe spisy doslovným zápisom božích slov. Sú presvedčení, že Krišnovo vedomie je v každom človeku, pretože každý jednotlivec má dušu. Avšak pre telesné potešenie a duchovnú zanedbanosť sveta ľudia nenachádzajú pravé šťastie, ktoré by mohli prežívať v takomto transcendentnom stave.

Pretože sme duchovné bytosti, fyzické rozkoše nám môžu zatemniť myseľ a zabrániť dosiahnutiu Krišnovho vedomia. Ide o jedenie rýb, mäsa alebo vajec, používanie návykových látok (vrátane čierneho čaju), nedovolený sex (a to i v rámci manželstva) a hráčstvo. Na vyhýbaní sa týmto nešvárom sú postavené štyri základné princípy (regulative principles), ktoré oddaní úzkostlivo dodržiavajú.

Členovia hnutia veria taktiež v samsáru alebo inak povedané nekonečný cyklus znovuzrodení, pričom v každom ďalšom narodení si so sebou jednotlivec prináša karmu (pozitívne alebo negatívne dôsledky) na základe náboženského úsilia (dharma), ktoré dotyčný vykonával či nevykonával. Cieľom života je preto prelomiť tento nekonečne sa opakujúci kruh neustálych inkarnácií, dosiahnuť oslobodenie (mukti) a vrátiť sa do pôvodného a prirodzeného stavu Krišnovho vedomia. Jediným spôsobom na dosiahnutie mukti v tomto období temna (kalijuge) je bhakti - stav aktívneho uctievania, služby a oddanosti božstvu.

 

O obetných daroch

Na chrámovej nástenke stálo: „Je základným pravidlom, že človek by nemal predstúpiť pred božstvo v chráme bez prineseného obetného daru. Ten môže byť veľmi skromný, alebo nevyčísliteľnej hodnoty. Hoci len kvet, malý kúsok ovocia, trocha vody - čokoľvek je možné, musí sa obetovať. Návrhy obetných darov pre Radha - Góvindu: kvety, ovocie, orechy, sušené ovocie, smotana, maslo, basmati ryža, laksmi (finančný dar) alebo váš čas, talent či služba".

Podobne ako v chráme majú stúpenci hnutia (oddaní) božstvá a rituály i vo svojich domovoch. Intenzita uctievania potom závisí od toho, aký typ božstva si zvolia. Sú božstvá „menej náročné", milostivejšie, ktoré sa uspokoja napríklad len s jedným jedlom denne a kúpaním raz za týždeň. Vyšší štandard božstiev sa za oddanú službu odplatí „dažďom milosti" a neustálou extatickou radosťou. Čo by sa však stalo, ak by sa daný štandard nedodržiaval, oddaní vysvetľovali len ťažko. Vyrozumieť sa z toho dalo asi to, že by sa im mohlo prihodiť niečo zlé, jednoducho by boli v nemilosti...

 

Obed v chráme

Po spoločnom uctievaní mnohí ostávajú v chráme a polohlasne odriekavajú mantru, iní sa spolu ticho rozprávajú. Rodiny s malými deťmi sa väčšinou prechádzajú po cestičkách a zákutiach ostrova s výjavmi z Krišnovho života namaľovanými na drevených tabuliach. Po okolí sa voľne pohybujú pávy, možno vidieť i srnky.

Okolo tretej zvonec z dverí chrámovej miestnosti oznámil začiatok spoločného stolovania. Oltár je už zakrytý oponou, ženy a muži si sadajú na vankúše položené na zem, tentoraz ale tvárou k sebe. Donášajú rôzne jedlá zo zeleniny, strukovín, ryže a ovocia a každému dajú kúsok na členený podnos, nechýba ani šťava z rôznych druhov ovocia. Vrava sa znova rozprúdi po spoločnej piesni. Jedlá sú naozaj pestré, korenené jemnými indickými bylinkami, čisto vegetariánske. Pripravujú sa s vedomím upriameným na Krišnu (ako aj všetky ostatné činnosti). Neodporúča sa jesť jedlá, ktoré neboli pripravené oddanými, pretože obsahujú zlú karmu ľudí žijúcich v „materiálnom svete". Aj keď nie všetko je priamo dopestované krišnovcami, samotná príprava surovín a následné obetovanie Krišnovi zabezpečia ich očistu. Z rozhovorov pri jedle sa dozvedáme viac o životnom štýle nasledovníkov hnutia:

Najoddanejší Krišnovi služobníci žijú v Krišnových chrámoch a prijali aj vonkajšiu zmenu v obliekaní a celkovom výzore. Muži majú vyholené hlavy, okrem malého prameňa vlasov v zadnej časti lebky (sikha). Obe pohlavia nosia na sebe sväté značky (tilak). Muži nosia spodnú bielizeň v indickom štýle (dhóti) s dlhými sukňami (kurta). Ženy zase šaty indického štýlu (sárí).

Mnohí z členov sú zamestnaní v „materiálnom svete", ale nezaoberajú sa „hriešnymi" činnosťami, ktoré sú v rozpore s učením. Zo svojich zárobkov okrem osobných potrieb financujú chrám, svojich osobných učiteľov, často tisícky kilometrov vzdialených. Iní šíria Prabhupádovo učenie predajom kníh, hlavne v Belfaste, pracujú v reštauráciách hnutia s indickou kuchyňou. Prvoradá a najvyššia služba je však každodenná služba v chráme.

Manželské páry žijú síce v spoločnej domácnosti, no spálne majú oddelené. Akýkoľvek sex, ktorý neslúži na splodenie detí, je totiž jedným zo štyroch základných hriechov. Niektorí manželia sa na splodenie dieťaťa dôkladne pripravujú rôznymi očistnými rituálmi so špecifickou stravou. Pokúsiť sa splodiť dieťa môžu vždy raz v mesiaci počas plodných dní ženy, samozrejme, s mysľou upriamenou na Krišnu.

Na osobný život neostáva veľa času a vlastne na to ani nie sú dôvody. Skoré vstávanie, nepretržitá služba bohu, ktorý zamestnáva celú ich pozornosť. Odriekavanie mantry, najlepšie neustále. Dokonca i počas rozhovorov, akoby len na chvíľu zostupovali z iného sveta. Keď prídu nepríjemné pocity alebo pochybnosti, kolotoč odriekavania sa zintenzívni a nastolí znova totalitu sebeckého modrého boha.

 

Guru je môj pán

Oddaní prijímajú učenie svojho zakladateľa s obdivom a úplne nekriticky. Bezvýhradná poslušnosť, láska ku Krišnovi a viera sú podmienkou duchovného očisťovania od všetkej matérie. V domácnosti by ste ťažko hľadali iné knihy, než preklady spisov od Prabhupádu a iných z jeho okruhu. Jeho sošky sa stali neodmysliteľnou súčasťou domácností, tak ako oltáre s božstvami. Ľudia žijú v tichom embargu informácií a kontaktov s „materiálnym" svetom. Stretávanie so širšou rodinou sa „prirodzene" obmedzí pod návalom služby a odriekania.

Dôležitú úlohu v hinduistickej zbožnosti hrá vzťah učeník - guru. Vychádza sa z predstavy, kde materiálny svet je temný a duchovný plný svetla. My ľudia sme síce duchovní, stále však väznení v telesnej schránke. Žijeme teda v tme. A napriek tomu, že nevidíme, nemáme žiadnu výhovorku - neznalosť zákonov predsa neospravedlňuje.

Existujú tri druhy utrpenia: pochádzajúce z fyzického tela a mysle, od iných živých bytostí a prírodných síl. Nikto pritom nemôže povedať, že by bol od nich úplne oslobodený. Úlohou guru, ako osvieteného, je dostať nevidiacich na svetlo a zbaviť ich utrpenia. Berie teda akoby „fakľu poznania a ukazuje cestu živým bytostiam zahaleným v tme".

Niekedy je guru (učiteľ je v našej kultúre dosť nevýstižný pojem) uctievaný ako samotné božstvo, či dokonca namiesto neho. Myseľ učeníka sa má orientovať na svojho vodcu podobným spôsobom ako na božstvo. Ak povie niekto: „Dosiahol som už viac ako môj guru" je podľa Prabhupádu obyčajný darebák. Ak však ostane pred svojím guru blázon, je „sám osebe guru".

Oddanosť guru nie je teda len otázkou módy. Pre toho, kto sa chce naozaj venovať duchovnému životu, poznať boha a to, čo je správne, je guru nutnosť. Podriadenosť a poslušnosť je pritom takmer bezhraničná. Argumentácia je nasledovná: V Bhagavadgíte Krišna hovorí: „Zanechaj všetky druhy náboženstiev a odovzdaj sa iba Mne. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne konania. Neboj sa." (Bg 18, 66) Na inom mieste Krišna vraví: „Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Dopytuj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu odovzdať poznanie, pretože oni uvideli pravdu." (Bg, 4, 34) Treba poznamenať, že slovo Prabhupáda znamená „ten, kto zaujal pozíciu Pána" a oddaní ho oslovujú s veľavravným prívlastkom - Jeho Božská Milosť...

 

Získavanie nových členov

ISKCON je známa svojou (niekedy až agresívnou) evanjelizáciou. Členovia sa usilujú šíriť Krišnovo vedomie napríklad recitovaním mantry na verejnosti alebo predávaním kníh. Podľa učenia Čajtanji Maháprabhu (inkarnácia Krišnu z 15. stor.) nie je pre náboženskú prax uctievania božstiev nutný hinduistický pôvod. Táto otvorenosť kladie ISKCON do kontrastu s mnohými inými vetvami hinduizmu, ktoré často kladú dôraz na silnú exkluzivitu, rodovú líniu a sú vo svojej podstate nemisijné. Opakom toho je práve hnutie Hare Krišna so svojimi školami, s reštauráciami a farmami. Mnohé z ich komunít majú programy, ako napríklad Food for Life (Jedlo pre život). Ich prostredníctvom poskytujú stravu núdznym. Značnú publicitu získavajú cez svoje zameranie na vegetariánsku stravu.

Za povšimnutie stojí aj snaha imitovať kresťanstvo, napríklad vyhlasovaním Krista za jedného z vtelení Krišnu. Tento dôraz dáva hnutiu väčšie šance v prostredí kresťanskej tradície, najmä medzi ľuďmi, ktorí sú v nej zakotvení iba povrchne. Považujeme za potrebné poznamenať, že medzi jedným zo žido-kresťanských a hinduistických princípov existuje podstatný rozdiel - kým si hinduistické božstvá (reprezentované napríklad Krišnom) nechávajú slúžiť, kresťanský Boh (reprezentovaný Kristom) sa skláňa k ľuďom, aby sám slúžil. Kristus namiesto toho, aby sa nechal obliekať, kŕmiť či umývať si nohy, oblieka, nasycuje a umýva nohy iným.

Z toho vychádzajú aj základné prototypy správania: na jednej strane otročenie bezduchým bábkam v hnutí ISKCON (a ich „zástupcom" v podobe guru), a na druhej strane obrat k človeku. To má dopad i v širšie ponímaných eticko-spoločenských dôsledkoch, ako ich môžeme pozorovať v sociálnych systémoch Východu a Západu. Bez toho, aby sme posudzovali, ktorý prístup je správny, je prinajmenšom nepoctivé hovoriť o Krišnovi a Kristovi ako o podobných, dokonca totožných bytostiach. Ide o úplne odlišné (ba až protichodné) nábožensko-filozofické koncepty so všetkými dôsledkami. Zo strany hnutia (aj keď o úprimnosti jednotlivých členov nepochybujem) je to zavádzanie alebo prinajmenšom závažné nepochopenie.

 

Záver

Stretli sme ľudí túžiacich po pravde, po vnútornej slobode. Ľudí obdarovaných mnohými darmi, ktorí skončili v mútnych vodách Prabhupádovho učenia. Ľudí, ktorých potenciál mizne vo večne hladnom bohu. Vzdali sa vlastných názorov a pohľadov na život a svet, všetkého: dobrého i zlého, čo nás robí ľuďmi, vrátane nálad i pochybností. Pomaly sa strácajú v monotónnosti svojej každodennej mantry. Modrý, sebecký boh a jeho predstaviteľ - guru - sa stávajú centrom všetkého a bezo zvyšku pohlcujú ich autentickú existenciu.

Neprestajná kontrola času, jedla, vzťahov, snaha o „dokonalosť". Napriek zdôrazňovaniu spoločenstva nevznikajú v ich komunite hlboké a prirodzené vzťahy. Ostáva v nás skôr dojem odmeranosti a rezervovanosti (v duševnej, ako aj fyzickej oblasti) medzi jednotlivými členmi. Každý sa chce oddeliť od tmavého fyzického sveta a všetkého, čo nás k nemu viaže, pre život vo svetle vybájeného transcendentna. Dostáva sa tak k slovu skupinová dynamika zneužívaná na ovládanie. Fyzický kontakt totiž pomáha vytvárať prirodzenú náklonnosť medzi ľuďmi a zdravé vzťahy, ktoré nás chránia pred zneužitím prostredníctvom manipulácie. Pokiaľ sa však potlačia prirodzené potreby človeka (ako celku tela, duše a ducha), vedie to k vnútornej patológii. Jednotlivec, ktorý si potrebuje svoju frustráciu naplniť, je tak ešte väčšmi zviazaný so skupinou a jej učením.

V hnutí ISKCON sa stretáva filozofia a kultúra Východu a Západu so svojimi problémami, ale i pozitívami. Jedna aj druhá si majú čo povedať. Je však potrebný reflektívny a kritický dialóg. Potrebujeme sa poučiť z časov jednoduchých a jednostranných riešení a snažiť sa zodpovedne vidieť svet v jeho komplexnosti. V každom prípade je aj toto hnutie výzvou pre súčasné kresťanstvo. Kresťania by sa mali pýtať, v ktorých oblastiach zlyhávajú, a hľadať spôsoby služby svojmu okoliu. Inak sa chopia slova samozvaní vodcovia tvrdiaci, že majú riešenia. Zatiaľ najlepšie riešenie je samotné hľadanie. Proces je cieľom.