Nemilosrdné Diokleciánovo prenasledovanie kresťanov (303 - 305) viedlo k niektorým schizmám v cirkvi, ktoré vznikli na základe rôzneho posudzovania padlých (lapsi), teda tých, ktorí v ťažkých časoch zapreli vieru. Tieto schizmy pokračovali v línii starého kresťanského rigorizmu, ktorý v tejto dobe ešte stále predstavovali novaciáni. O krátky čas došlo k novému prejavu tohto rigorizmu v podobe protestu voči prílišnému spojeniu cirkvi s rímskym štátom, keď tento roku 313 nielenže prestal prenasledovať kresťanstvo, ale postupne ho čoraz väčšmi uprednostňoval, až po vyhlásenie za jediné dovolené náboženstvo v ríši roku 380 za Teodózia Veľkého.

Ešte v čase prenasledovania utiekol alexandrijský biskup Peter pred nebezpečenstvom, ďalší biskupi však boli uväznení. Biskup Meletios z Lykopolisu v tejto ťažkej situácii cirkvi vysviacal presbyterov, hoci na to v egyptskej oblasti nebol oprávnený. Biskup Peter ho za to zosadil a vyobcoval. Ale tí, ktorí nesúhlasili s Petrovým zásahom a navyše s jeho miernosťou k padlým, sa pridŕžali Meletia. Ten naďalej vysviacal aj nových biskupov a okolo roku 310 vytvoril „mučenícku" cirkev. Roku 325 mala takmer tridsať biskupov. Peter však krst vykonávaný meletiovskými klerikmi neuznával. Cisár Konštantín Veľký sa ich usiloval získať späť pre všeobecnú cirkev, ale bezúspešne. Naopak, počas veľkého sporu Atanázia s Áriom vystupovali proti Atanáziovi. Ešte okolo roku 400 meletiovská cirkev pretrvávala s početnými biskupmi a kláštormi. Zostávala však obmedzená len na Egypt a postupne celá meletiovská schizma zanikla.

Obeťou úzkeho zväzku štátu a cirkvi sa na sklonku 4. storočia stal hispánsky kňaz Priscillianus a jeho stúpenci. Jeho učenie dobre nepoznáme, zdá sa však, že nadväzoval na predkonštantínovské chápanie úlohy cirkvi v spoločnosti, ktoré navyše spojil aj s asketickými ideálmi. Narodil sa v polovici 4. storočia v Hispánii v bohatej a vznešenej rodine a po roku 370 hlásal svoje učenie hlavne v oblasti Cordoby. Založil asketické hnutie, ktoré sa šírilo v Hispánii i Galii. Cordobský biskup Hyginus sa snažil zabraňovať šíreniu týchto náuk. Synoda v Saragosse roku 380 odsúdila niektoré zásady, ktoré Priscillianus zastával.

O dva roky neskôr dosiahli Priscillianovi nepriatelia u cisára Graciána vydanie dekrétu proti manichejcom (boli známi svojím príkrym dualistickým učením), o ktorých sa domnievali, že priscillianovci sú ich stúpencami. Priscillianus sa odvolal k pápežovi Damasovi a šiel do Ríma. Rím ho však odmietol rovnako ako milánsky biskup Ambrózius. Napriek tomu dosiahol cisárske povolenie vrátiť sa do svojej vlasti. Avšak po nástupe nového cisára Maxima roku 386 obžaloby proti Priscillianovi na cisárskom dvore zvíťazili. Bol odsúdený na smrť a v Trevíre spolu so svojimi šiestimi prívržencami popravený pre manicheizmus, čarodejníctvo a nemorálnosť, čo veľmi pobúrilo biskupa Martina z Tours i Ambrózia z Milána.

Rekonštruovať Priscillianov dualizmus, aj keď zrejme protirečil biblicko-kresťanskej viere, je viac ako obťažné. Napriek tomu jeho poprava ako výsledok spolupôsobenia cirkevnej a štátnej moci svedčí evidentne proti jeho sudcom. Je vlastne historicky prvým prejavom inkvizičných praktík, hoci inkvizícia je spojená až s oveľa neskorším dejinným obdobím. Napriek poľutovaniahodným zásahom proti priscillianizmu nemalo toto hnutie nádej presadiť sa v cirkvi a zaniklo podobne ako novacianizmus, donatizmus a ďalšie extrémne smery. Krajný rigorizmus nikdy nebol programom cirkvi.