Vstup do sekty, napriek svojej kvalitatívnej odlišnosti, je z psychologického hľadiska veľmi podobný mnohým ďalším, všeobecne známym druhom závislostí. Ako v prípade alkoholizmu alebo hazardných hier, i tu obeť hovorí o „akte voľby" či dokonca o „slobodnej vôli". Nezriedka je však realita taká, že tento človek stráca schopnosť zhodnotiť situáciu a vzoprieť sa, je pozbavený slobody, tak v doslovnom, ako i v psychickom význame. Jeho vyhlásenia veľmi pripomínajú spôsoby argumentácie známe aj u alkoholikov. Podobnosť môžeme hľadať aj ďalej: V prvej fáze, keď sa stáva človek závislým od alkoholu, zvyšuje sa jeho tolerancia voči alkoholu, to znamená, že potrebuje väčšie množstvo, aby sa opil. Podobne, aby jedinec zakúsil pseudoduchovný zážitok, ktorý je de facto zážitkom psychickým, potrebuje na to čoraz silnejšie podnety. Neskôr, tak ako je to v priebehu alkoholizmu, dochádza k zníženiu tolerancie, stačí už len malý impulz na to, aby sa „opil".

Niektorí sa naozaj stanú závislými od sekty. Keď sa im snažíme pomôcť, stačí, že niekde niečo započujú, vynorí sa im spomienka - čiže akoby „vypili kalíšok" - a všetko sa začína odznova. Hovorí sa o degradácii človeka pod vplyvom alkoholu, podobne však môžeme hovoriť i o degradácii osobnosti pod vplyvom sekty. Tá je založená hlavne na spolupôsobení dvoch činiteľov, ktoré napomáhajú vstup do sekty: na osobných predpokladoch jedinca a vplyve kultovej skupiny naň.

 

Osobné predpoklady jedinca

Osobné predpoklady jedinca tvoria štyri činitele:

1. rozvojové - agitátori siekt sa najčastejšie zameriavajú na získavanie mladých, silných, zdravých osôb plných nadšenia, ktorí chcú robiť veľké veci. Obdobie dospievania je spojené s prebúdzaním náboženských a existenciálnych potrieb, s hľadaním vlastnej identity a zmyslu života. Ponuky siekt sú akoby odpoveďou na tieto potreby. Objektom agitácie niektorých skupín sa stávajú tiež ľudia stredného veku, ktorí prežívajú vrchol svojho obdobia tvorivosti, alebo naopak, krízu stredného veku. Staršie osoby, žijúce osamotene, osloví zase prejav záujmu a citovej opory;

2. situačné - niektoré udalosti môžu vyvolať silný stres alebo psychickú krízu, čím sa jedinci stávajú ľahšie ovplyvniteľnými zo strany sekty;

3. rodinné - stáva sa, že príliš autoritatívne rodinné prostredie vyformuje pasívnu, závislú osobnosť, alebo naopak, u niekoho vyvolá túžbu po individuálnom osamostatnení sa (agitátori sekty to môžu využiť, rýchlo ho angažujú v prospech skupiny); liberálne rodinné prostredie zase môže vyvolať zvýšenú túžbu po spolupatričnosti, po blízkosti, po spoločenstve - na to často agitátori tiež apelujú;

4. osobnostné - niektoré sekty využívajú verbálne aj neverbálne techniky pripomínajúce techniky, aké sa používajú i v hypnóze. Osoby, ktoré sú citlivejšie na sugesciu a hypnózu, podliehajú ľahšie aj agitácii. Okrem zvýšenej citlivosti na hypnózu sa členovia kultových skupín často vyznačujú záľubou v prežívaní zmenených stavov vedomia, zníženou kritickosťou, zvýšenou potrebou závislosti, slabou asertivitou, nízkym sebahodnotením a nedostatočným uvedomovaním si vlastnej ceny, a tiež naivným idealizmom.

Druhým činiteľom napomáhajúcim vstup do sekty je vplyv kultovej skupiny na psychické fungovanie jednotlivca, pre ktorý je charakteristický dvojetapový model: metódy agitácie a metódy kontroly mysle.

 

Agitácia

Agitovanie nie je javom okamžitým, preto základnou stratégiou, ktorú agitátori používajú, je postupné vťahovanie do sekty. Osoba, ktorá činí nábor, selektuje informácie, skrýva svoj zámer, čo spôsobuje, že potenciálny adept je neustále nedostatočne informovaný - vie iba toľko, koľko „je povinný" vedieť. Na druhej strane sekta o ňom ako o kandidátovi a tým i potenciálnom členovi zhromažďuje početné informácie, pretože úspešný nábor je založený na čo najlepšom poznaní takej osoby.

V náborovom procese rozlišujeme tri druhy metód:

1. Metódy emocionálneho vplyvu - Sekta môže úspešne získavať adeptov prenikaním do spoločenských skupín či rodiny. Priateľ alebo príbuzný, ktorý je členom sekty, pozýva na stretnutie, na ktorom je záujemca podrobený vstupnej indoktrinácii. Častejšie je však agitovanou osobou niekto cudzí, vtedy si treba získať jeho sympatie a dôveru. Robí sa to spôsobom, ktorý sa nazýva bombardovanie láskou. Vytypovaná osoba je zahŕňaná mimoriadnou srdečnosťou a starostlivosťou. Výsledkom je, že sa vytvára „emocionálna pupočná šnúra" s členmi sekty, dotyčný túži za každú cenu udržať si takýto hrejivý vzťah. V tejto skupine metód máme do činenia aj s lichotením alebo technikou flirtu;

2. Metódy kamufláže - Založené sú na produkovaní iniciatív danou sektou, alebo na zakladaní jej tieňových (paralelných) organizácií. Sú to organizácie zdanlivo nezávislé, ale v skutočnosti sú sektou udržované a kontrolované. Za príťažlivými heslami, ako veda, kultúra, ekológia, terapia, humanitárna pomoc, charitatívna činnosť, svetový mier, katolicizmus, prorodinné hodnoty atď. sa skrývajú iniciatívy, ktoré podporujú činnosť (o. i. aj náborovú) materskej sekty. Okrem toho niektoré sektárske zoskupenia využívajú kamufláž na prenikanie do škôl, učilíšť a mládežníckych skupín;

3. Metódy autority - Aby sa zvýšila hodnovernosť v očiach adeptov a vonkajších pozorovateľov, využívajú sekty prestíž populárnych osobností a autorít (napr. politikov, vedcov či ľudí zo šoubiznisu), ako aj inštitúcií (spoločenských, cirkevných, charitatívnych organizácií či verejnoprospešných inštitúcií).

 

Kontrola mysle

Pojem kontrola mysle (mind control) sa mylne stotožňuje s praním či vymývaním mozgu (brainwashingom). Sú to ale dva rôzne procesy a nemali by sme si ich preto zamieňať. Termín pranie mozgu zaviedol novinár Edward Hunter na označenie spôsobu, akým americkí vojaci počas zajatia v kórejskej vojne rýchlo menili hodnotový rebríček a povedomie lojálnosti. Tento proces prebieha násilne, pričom obeť nemá žiadne pochybnosti o tom, že sa nachádza v rukách nepriateľa. Naproti tomu kontrola mysle je rafinovanejšia metóda: jedinec vôbec nezaujíma obranný postoj, lebo je presvedčený, že má dočinenia s osobami, ktoré sú voči nemu priateľsky naklonené. Mimovoľne začína spolupracovať s ľuďmi, ktorí oslabujú jeho samostatnosť a individuálnosť a postupne ho robia závislým od seba samých. Na začiatku sa uplatňujú jemnejšie metódy, ktoré sa však postupom času môžu stať radikálnymi.

Podľa Stevena Hassana rozlišujeme tri etapy získavania kontroly nad myslením:

1. rozmrazenie - jeho cieľom je priviesť človeka k tomu, aby zapochyboval o pravdivosti vlastnej vízie sveta, vyvolať v ňom svetonázorovú dezorientáciu, spochybnenie kritérií, na ktorých je založené jeho úsilie pochopiť seba a svoje okolie. Keď sú narušené základy dovtedajšieho svetonázoru, človek stráca prirodzenú schopnosť odmietať názory, ktoré nepodporujú jeho víziu skutočnosti;

2. pretváranie - čiže utváranie novej identity: modelu správania, spôsobu myslenia a vnímania. Má nahradiť predošlú tzv. predkultovú identitu. Môže sa to diať formálne (napr. počas seminárov, konania rituálov), ale i neoficiálne (spoločným trávením času, čítaním, počúvaním kaziet či pozeraním filmov);

3. opätovné zmrazenie - jeho cieľom je upevnenie novej nadobudnutej identity. Očakávaným výsledkom má byť úplná internalizácia, čiže vnútorné osvojenie si nového hodnotového systému, ideí a názorov.

Proces kontroly mysle prebieha v niekoľkých rovinách súbežne, ale o tom budeme hovoriť až nabudúce.