„Ty budeš šťastný, aj keby som ťa mala zabiť," zvolala česká herečka Jiřina Bohdalová v jednej filmovej replike na adresu svojho brata. Predstava súrodenca o šťastí však bola v opozícii voči tomu, čo chcela priebojná sestra. Jemu sa šťastným nedarilo byť, a tak rezignoval na nádej, že by sa to mohlo zmeniť. Namiesto úfania si skoro zúfal. Kto uhne pred ťažkosťami ešte predtým, než sa dostavia, nikdy sa nenaučí s nimi vyrovnávať. Ostane na polceste, alebo sa nechá zlákať na menej náročnú cestu - zväčša bludnú.

Na polceste za šťastím a osobnou spokojnosťou ostávajú často aj mnohí z nás. Ísť za Kristom vyžaduje neraz veľkú obetu. Človeku sa už nechce obetovať, nechce si odopierať, zunovalo sa mu donekonečna čakať na ovocie námahy, chcel by si užiť svoju dávku šťastia hneď. Všade okolo sa vtieravo podsúvajú ľahké recepty na dosiahnutie spokojnosti - stačí si kúpiť to a to, zaplatiť tamto, prísť tam a tam, kde čaká otvorená náruč skutočného divotvorcu, výrobcu šťastia. Zo všetkých strán sa na nás valia reklamy a sľuby vábničiek, novodobých sirén. Stačí zavolať, čosi podpísať a ostatné už za nás vybavia iní. Tým, že sa pohodlnosť usadila nielen v našich obývačkách, ale aj v našich srdciach a vo vzťahoch, už nebojujeme za záchranu rozpadávajúcich sa ideálov. Keď sa nám zunuje partner, vzdáme sa ho, keď nás unaví rodina, hľadáme pokoj v inej, keď naše náboženstvo od nás priveľa vyžaduje, vyberieme si z ďalších ponúk ako z katalógu. Načo sa trápiť krížom, keď sa dá spod neho uhnúť? Je to celosvetový trend a tak človek ľahko uverí tomu, že čo robí, robí vlastne dobre. Ukážka úniku do inej reality, kde je zbožštený pohodlný život, záhaľka a roztopašnosť, ba až nemorálne správanie, sa nám dennodenne prezentuje cez televíznu obrazovku. Brucho sa nám stalo bohom, hanba slávou... Jedni nám to predvádzajú, iní ich v tom podporujú, ďalší to opakujú a prenášajú ako model do vlastného života.

Treba si ako sv. Pavol uvedomiť, čo sa dá obsiahnuť tým, že sa zriekneme seba a oblečieme si Krista. Apoštol radšej prijal väzenie, ako myšlienku, že by v ňom Kristus mohol prestať žiť a účinkovať. Je mu smutno z faktu, že mnohí odvrhli tento dar, obrátili sa radšej k „istotám", ktoré im ponúka svet a jeho lacné recepty na šťastie. Rád by to zmenil aspoň poukazom na skazu, ktorá čaká tých, čo sa zamerali len na pozemské radovánky a prestali vnímať realitu jasnými očami. Čia je to chyba? Poblúdenie treba vždy diagnostikovať ako cestu za šťastím, ktorú sme sa dobrovoľne rozhodli absolvovať bez kompasu.