Človek postmodernizmu je v reflexii spisovateľa Roberta Musila „človekom bez príslušnosti, vysoko obdarovaný inteligenciou a ďalšími prednosťami, lenže nevie, čo s tým bohatstvom urobiť"; a keďže si nevie vybrať spôsob, ako toto svoje bohatstvo využiť, zostáva človekom bez identity. „Homo novus" - tvrdí Richard Rorty - „má ironickú osobnosť", ktorú charakterizujú nasledujúce vlastnosti:

1. udržuje odstup a pochybnosti voči (...) svojim ideám vzťahujúcim sa k realite aj preto, lebo si uvedomuje jestvovanie iných jazykov a ideí, týkajúcich sa sveta;

2. uvedomuje si, že jeho pochybnosti nemôžu byť ani definitívne vyriešené, ani potvrdené na základe argumentov sformulovaných v jazyku, ktorý práve používa;

3. svoju situáciu podrobuje filozofickej reflexii a netvrdí, že jeho vlastný jazyk je bližší realite alebo je potvrdený nejakou vonkajšou autoritou.

 

Človek postmodernizmu

Človek postmodernizmu je spojený so špecifickou kultúrou, v ktorej „všetky rozprávania, týkajúce sa sveta, všetky slová, ktoré sa v nich nachádzajú, sa stávajú rovnako pravdepodobnými ako nepravdepodobnými. To však vytvára intelektuálnu atmosféru, ktorá nepodporuje jeden určitý obraz sveta, a to z toho dôvodu, že iné pohľady na svet sa pokladajú za rovnako dobré alebo rovnako pravdepodobné. (...) V dôsledku toho človek ľahko podlieha pokušeniu hľadať stále nové slová a idey, hľadať to, čo ešte nikto nevidel ani nepočul. Ide (...) tu o svojskú zvrátenosť našich čias, ktorej najviditeľnejšou manifestáciou je práve ustavičná honba za tým, čo je nové.

Cenou, ktorá sa platí za tento zhon, je povrchnosť v chápaní sveta a samých seba. Každý deň totiž prináša zrodenie novej paradigmy myslenia a hodnotenia a táto paradigma úplne odsunie nabok to, čo sa ešte včera zdalo byť jasné a isté. Takto sa naša kultúra začína meniť na rad rýchlo po sebe plynúcich a nijako spolu nesúvisiacich paradigiem myslenia a hodnotenia" (Sierotowicz, T.: Człowiek postmodernizmu. Przegłąd Powszechny 3/1966, s. 284 - 291).

Esej Dawida Boswortha Echo a Narcis - desivá logika postmodernistického myslenia hovorí o tom, že symptómy postmodernizmu v rôznych oblastiach umenia príznačne ilustruje mýtus o nymfe Echo potrestanej tým, že stratila svoj vlastný hlas a mohla opakovať iba zvuky, ktoré počula; a mýtus o Narcisovi zaľúbenom do svojej tváre. Takže v oblasti hudby New Age „stratil hlas", opakujúc zvuky z uplynulých období.

New Age sugeruje nový prístup k hudbe, hľadajúc v nej predovšetkým meditačnú, psychoterapeutickú a relaxačnú hodnotu. Tá sa označuje ako hudba „dotvárajúca ľudské prostredie", ktorá vplýva na zlepšenie nálady, uľahčuje človeku dosiahnuť vnútornú harmóniu a včleniť sa do rytmu sveta prírody. V praxi sa vyznačuje tendenciou k zjavnému a vedomému miešaniu štýlov a hudobných žánrov. Založená je na remixovaní už nahraných piesní z rôzneho obdobia, na uvádzaní a vychutnávaní rozmanitých zvukov a nástrojov, ktoré tvoria „nové nadkultúrne kvality". Odvoláva sa na koláž, imitáciu a citáciu, je charakteristická selektívnym zoskupením a odmietaním rozdielov medzi vážnou a populárnou hudbou.

Podľa Alice Baileyovej, označovanej za prorokyňu New Age, je hudobná terapia prípravou na Nový vek. Je to jeden z najvplyvnejších prostriedkov nových ideí tohto hnutia, veľmi mocne pôsobiaci na ľudí.

Avantgardná hudba 50. rokov minulého storočia priniesla svoje ovocie v mnohorakosti nových prúdov a smerov, ako punktualizmus, hudba konkrétna, elektronická, aleatorizmus, sonorizmus, hudba grafická, priestorová a pod. Hlavným technicko-estetickým determinantom všetkého hudobného účinkovania bolo tzv. seriálové myslenie. Vzniklo z dodekafónie a bolo založené na rozložení prvkov daného diela (výška zvuku, jeho dĺžka, hlas, register, farba, artikulácia, smer a pod.) na drobné čiastočky, ktoré uložené do majstrovských radov (čiže sérií) vytvárajú hudobný prejav s rafinovanou racionálnou vnútornou štruktúrou, ktorú si pri počúvaní neuvedomujeme. V tomto mori zvukov sa objavila aj hudba New Age.

 

Hudba New Age

Jej počiatky siahajú do sedemdesiatych rokov 20. storočia, keď sa zrodila tzv. ecological saint music, ktorej lídrom bola kanadská skupina Oregon. Do prúdu hudby hlásajúcej chválu symbiózy s prírodou, opisujúcej premeny v prírode, treba zaradiť i nórskeho džezového hudobníka poľského pôvodu Jana Garbareka, jeho kolegu z Nórska Terje Rypdala, Fína Edwarda Vesalu a tiež Nana Vesconcelosa, Dona Cherryho, Zakira Hossjana, Stevea Tibbetsa, Ralpha Turnera, Kennyho Wheelea a Paula Mc Candlessa.

Ďalším lídrom hudby New Age, spájajúcim hru s meditáciou a psychoterapiou, bol americký sociológ a džezman Steven Halpern. Vytvoril nový druh hudby zbavenej melodickej, harmonickej a rytmickej organizácie. Mala pôsobiť na poslucháča nezávisle od jeho hudobného vkusu a emocionálneho zaujatia. Princípom tohto efektu mala byť rezonancia, ktorú v tele vyvolávajú zvuky určitej frekvencie. Ním navrhovaný „tanec nervovej sústavy" bol spojený s kundalini jogou. Spolu so svojím spolupracovníkom, jezuitom Louisom Savarym, vypracoval systém liečenia založený na tom, že priradil postupné tóny oktávy základným čakrám ľudského tela.

Z početných modifikácií hudby New Age môžeme vymenovať niekoľko hudobných prúdov - definovaných svojím cieľom a spôsobom tvorby skladieb -, ktoré teraz stručne opíšeme.

 

Hypnotická hudba

Cieľom hypnotickej hudby je voviesť poslucháča do stavu vnútornej rovnováhy, vzbudzovať vitalitu a vyvolávať tanečnú extázu. Príkladom takejto kompozície môže byť dielo svámiho Čajtanju (George Deuter), ktorý svoj hudobný debut, platňu Aum, postavil na kontrastoch dlhších častí skladby spojením zvuku indických akustických nástrojov, syntetizátorov a šumu mora.

Hudobníci komponujúci diela tohto typu musia vystúpiť zo seba a dosiahnuť vyšší stupeň duchovného porozumenia. Avšak psychologické výskumy ukázali, že výsledkom počúvania takejto hudby môže byť: synchronizácia mozgových hemisfér, opätovné vnímanie podnetov, zníženie spotreby kyslíka, halucinácie, zosilnenie zrakovo-sluchovej percepcie, zvýšená empatia a potreba sebarealizácie, nárast nezávislosti od vplyvu fyzikálnych zákonov, spájanie zvukov prírody so zvukmi nástrojov.

Mimoriadnej popularite sa teší Earth Mass (Omša Zeme), známa aj ako Missa Gaia Paula Wintera, ktorá sa od roku 1981 každoročne koná v Episkopálnej katedrále Svätého Jána v New Yorku. Súbor pod vedením skladateľa, zbor a katedrálne organy v nej dopĺňajú domorodé rytmy Afriky, Južnej Ameriky, vytie vlkov, spev vtákov i plač mladých tuleňov.

Anne Lockwoodová, umelkyňa z Nového Zélandu, začala roku 1966 nahrávať sériu zvukov potokov a riek tečúcich vo Walese a v Škótsku. Jej kompozícia bola spojená s myšlienkou, že zvuk ako forma energie pôsobí rozmanitým spôsobom na telo. Jedna z jej multimediálnych inštalácií, Play the Ganges Backwards One More, vystavená v Modern Art Galerii vo Viedni, bola naaranžovaná v dvoch miestnostiach: v jednej - vyplnenej zvukmi vodopádu, a v druhej - zvukmi jemne žblnkajúcej vody, ktoré boli sprevádzané diapozitívmi s obrázkami rieky. Inštalácia Sound Map of the Hudson River sa skladala z dvojhodinovej nahrávky zvukov rieky Hudson, ktoré boli nahrané na 26 miestach medzi jej prameňom a ústím v rôznych častiach roka. Všetko bolo skoordinované s mapou znázorňujúcou miesto nahrania vo vizuálnej podobe a podrobne opisujúcou každý moment nahrávky.

Worldtune je takmer dvojmetrová socha - obelisk umiestnený na štyroch miestach sveta (v centre mesta Saarijrvi vo Fínsku, v okolí obchodného centra v Lisabone, na vrchole hory Hoher Kasten v Appenzell vo Švajčiarsku a v parku v nemeckom meste Tellow), kde možno počuť zvuky z celého sveta. Šesťdesiatsekundové nahrávky, ktoré urobili ľudia na celom svete, pozvaní do tohto projektu, sa posielajú internetom do jeho serverov ako ukážky, ktoré sa opakovane reprodukujú. Poslucháči počujú zvuky vychádzajúce z reproduktorov, umiestnených v obeliskoch v podobe náhodne vybraných sekvencií. Počúvajúc Worldtune cez internet si človek sám volí výber zvukov a môže doň poslať i vlastné ponuky. Banky zvukových skúšok sa nachádzajú v Hongkongu, Pekingu, Helsinkách, St. Gallene, Moerse vo Francúzsku, v Berlíne, Lisabone, San Franciscu, Brocktone a v Springfielde v USA, odkiaľ sa prostredníctvom internetu vysielajú do celého sveta.

 

Hudba mystických miest

Hudba mystických miest je často spojená s folklórom. Paul Horn, americký džezový saxofonista a flautista, pod vplyvom návštevy v ášrame Mahariši ho Maheša Jogiho začal nahrávať svoje skladby na miestach s „mystickou akustikou", okrem iného v moslimskom Tadž Mahale v Agre (India), Kráľovskej komnate pyramídy v Gíze či Nebeskej svätyni v Pekingu. Jedným z jeho nápadov bol koncert v Britskej Kolumbii, na ktorom v úlohe poslucháčov boli norky.

„Hudba sveta" sa vysvetľuje „mystickosťou kultúr" - ide o nahrávky folklóru z rozličných kontinentov. Môžeme tu nájsť diela tradičnej hudobnej kultúry (napr. gregoriánsky chorál), ako aj modlitbovú hudbu rôznych náboženstiev.

 

Minimalizmus

Minimalizmus, trend, ktorý vznikol v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia. Reprezentujú ho napríklad Steve Reich, La Monte Young alebo Philip Glass, tvoriaci najmä pod vplyvom hudby Východu. Ich kompozície sú založené na mnohonásobnom opakovaní - „dokola" - tej istej sekvencie zvukov a veľmi pomalom pretváraní východiskového materiálu. Niektoré skladby (napr. Reichova Come Out), sú zamerané na vovedenie poslucháčov - bez účasti ich vôle - do stavu mystického tranzu. Iná skladba tohto druhu, A Rainbow in the Curved Air (1970) od Terryho Rileya, je monolit nepodliehajúci takmer žiadnym zmenám po celý, maximálny čas trvania. Je založená iba na jednej akordickoškálovej tóninovej štruktúre. Chýba jej melódia a jednotvárny rytmicko-metrický pulz pôsobí upokojujúco a hypnoticky.

 

Symfonický rock

Symfonický rock je hudba založená na zvuku syntetizátorov, je ilustračná vo svojom výraze a zameraná skôr na vyvolanie vytrženia, než podporujúca meditáciu. Najväčší ohlas si získali: západonemecká skupina Tangerine Dream, Brit Brian Eno (bývalý člen súboru Roxy Music), Klaus Schulze (vystupoval o. i. spolu s Timothym Learym), Kitaro (akustický gitarista z Japonska) a skupina Vangelis.

 

Hudba mediálna, channelingová, špiritistická

Prvým médiom v hudobnej komunikácii medzi záhrobným svetom a ľudstvom mal byť triapolročný Pepito Arriola - zázračné dieťa komponujúce valčíky, pochody a menuety a hrajúce spamäti zložité hudobné skladby. Jeho „tajomstvo" sa odhalilo po jedenástich rokoch, keď bol podrobený tranzovým seansám automatického písania.

Prostredníctvom channelingu (kanálovanie - špecifický kontakt so zomrelými) suploval vlastný hudobný talent cudzím medzi inými aj francúzsky literát George Aubert, ktorý tvrdil, že jeho hra je kontrolovaná z astrálneho priestoru Berliozom, Mozartom, Rossinim, Beethovenom, Lisztom, Chopinom a Meyerbeerom. V súčasnosti najznámejšou autorkou tejto „vodiacej" hudby je Rosemary Brownová, ktorá na klavíri imituje štýl veľkých skladateľov („sťahuje" aj maliarstvo, poéziu, drámu a matematické rovnice). Známa „vodnárska" fonografická spoločnosť Narada Records v sérii Sona Gaia vydáva výlučne hudbu pochádzajúcu z takýchto mediálnych odkazov.

 

Kozmická hudba

Kozmická hudba vznikla z odkazu kozmickej inšpirácie, hoci je často spojená s „astrálnou cestou" po požití halucinogénnych prostriedkov. Jon Anderson, vokalista a autor textov súboru Yes (bral LSD), miešal hinduizmus s vierou v ufónov ako poslov odovzdávajúcich tajomnú vedu (napr. album Tales from Topographic Oceans). Jimi Hendrix sa krátko pred smrťou začal radiť s astrológmi a študoval okultistickú literatúru. Takto zozbierané informácie ho spolu s narkotikami priviedli k záveru, že sa narodil v kozmickom priestore a bol vyslaný na Zem s posolstvom spásy. Hudba, ktorú vytvoril, mala plniť túto misiu: vytvoriť harmóniu medzi ľuďmi a kozmickými silami. Veril, že ho navštevujú poprední duchovia a že jeho astrálne telo cestuje v kozmickom priestore. Chcel, aby jeho hudba otvárala ľuďom oči pre „kozmické sily". Nazýval to „ráznou hudbou ducha" alebo „elektrickou chrámovou hudbou". Zamýšľal sa nad vysielaním zvukov gitary na veľké vzdialenosti, aby premenil všetkých, ktorí sa nachádzajú v dosahu. Korunovaním jeho experimentov bol koncert Rainbow Bridge v otvorenom amfiteátri na havajskom ostrove Maui. Obecenstvo bolo pousádzané podľa znakov zverokruhu, v ktorom sa kto narodil. Hendrix mal na sebe košeľu indiánskeho čarodejníka, pred koncertom meditoval vo svätyni indiánskeho kmeňa Hopi a radil sa s veštkyňou. Týmto koncertom chcel vytvoriť most medzi srdciami poslucháčov a „duchovnými centrami planetárneho bytia". V rámci prípravy na koncert zúčastnení vyslovovali posvätnú slabiku óm. Po koncerte účastníci volali do miestneho rozhlasu a tvrdili, že zo skál bolo počuť zvuky a videli neidentifikované lietajúce objekty (UFO).

Hudobné meditácie zdôrazňujúce duchovný charakter hudby sa najčastejšie sústreďovali na využitie zvukov pri vytváraní konštrukcie, ktorá s náboženským mysticizmom nemala veľa spoločného. Chápanie základných náboženských pojmov bolo cielene deformované, aby sa hudobná ponuka mohla obohatiť o prísľub, že privedie poslucháča k nepoznaným vnútorným zážitkom. Experimenty a zážitky s hudobnou meditáciou jej umožnili nájsť ľahko klienta, hoci aj v rozličných sektárskych skupinách, najmä terapeutického a meditačného charakteru. V skutočnosti to bola hudba, ktorá ukazovala, aké veľké možnosti psychologického pôsobenia sú v nej zakódované, a teda i ako ľahko ju možno využiť pri súčasných manipuláciách rôzneho typu.