Tri vozy budhizmu

Hlavný cieľ všetkých vyznávačov Budhovho učenia - vyslobodenie z kolobehu bytia (sansáry) - je spoločný všetkým budhistickým školám. Líši sa však v prístupe k tomu, ako to možno dosiahnuť. Tieto cesty, ktoré využívajú rôzne metódy, prostriedky a postupy, sa nazývajú jána (vozidlo, voz; to, čo vedie, vezie adepta k duchovnému cieľu).

Po smrti Budhu Šákjamuniho (564 - 484 pred n. l.) sa jeho učenie začalo pod vplyvom výkladov jeho nasledovníkov štiepiť do názorových prúdov a koncom 1. storočia sa odčlenil nový smer. Zásadná pre jeho vznik bola premena duchovného ideálu. Novo sa presadzuje altruistický prístup, keď ideálom je spása a oslobodenie všetkých bytostí. Väčší význam nadobúda rozvoj altruistických cností a úsilie pomáhať ostatným bytostiam na ich ceste k vyslobodeniu. Prívrženci tohto nového prístupu svoju cestu nazvali mahájána a doterajší hlavný prúd raného budhizmu - théravádu, (učenie starejších) označili za egoistický, pretože ako cieľ každého úsilia videl osobnú spásu a vlastné oslobodenie z kolobehu prevteľovania, čo nazvali hínajána.

Hínajána (Malý voz, južný budhizmus) zdôrazňuje individuálne oslobodenie z cyklickej existencie. Hlavnou motiváciou tých, ktorí hínajánu praktizujú, je vlastné vyslobodenie zo sansáry. Hínajána je „malým vozom" pre individuálneho praktizujúceho.

Mahájána (Veľký voz, severný budhizmus) vidí konečný cieľ v oslobodení všetkých bytostí. Hlavnou motiváciou tých, ktorí praktizujú mahájánu, je altruistická snaha dosiahnuť vlastné prebudenie v prospech druhých, aby im mohli pomáhať. Mahájána symbolizuje „veľký voz", ktorý môže prepraviť veľké množstvo ľudí k oslobodeniu. Na zdolanie cesty k budhovstvu a konečnému vyslobodeniu využíva mahájána dva podsystémy odvodené od dvoch hlavných typov náboženskej literatúry - sútier a tantier.

Sútrajána, čiže cesta sútier, ponúka adeptom náboženskú literatúru vo forme výrokov, poučiek a traktátov, ktoré im majú pomáhať na pozvoľnej postupnej ceste k prebudeniu, po ktorej postupujú v priebehu mnohých prevtelení.

Tantrajána, čiže cesta tantier, je založená na tantrických textoch, ktoré sú často tajné, mystické, písané nejasne vyložiteľným jazykom, apokryfné. Pod vedením učiteľa sú určené adeptom, ktorí sú pripravení vydať sa k cieľu po ceste náročnejšej, avšak priamej a rýchlej, a dosiahnuť konečné poznanie už počas jediného života. Tantrajána sa tiež zvykne nazývať vadžrajána, t. j. Diamantový voz. V 7. storočí n. l. sa v mahájánovom budhizme výrazne rozšíril tantrický prúd, ktorý predstavuje zapojenie magických, rituálnych a mysticko-filozofických názorov, predstáv a praktík. Práve tento prúd sa od 8. a 9. storočia šíril aj do Tibetu.

 

Prevteľovanie a zákon karmy

Podľa Indov i Tibeťanov sa všetky bytosti v nesčíselnom počte vtelení ustavične znovu a znovu rodia do kolobehu bytia alebo sansáry. Budha učil, že život je strastiplný a jedinou cestou, ako sa strasti zbaviť, je vymaniť sa z tohto kolobehu. Cieľom budhistov je rozpoznať svoju budhovskú podstatu, porozumieť zákonom bytia a dosiahnuť stav vyslobodenia - nirvánu. To, aké bude nasledujúce vtelenie, a teda budúca existencia, sa riadi zákonom karmy. Znamená to, že činy a ich následky určujú miesto, čas a spôsob existencie človeka v kolobehu sansáry. Každý človek, ale i každá iná vnímajúca bytosť ovplyvňuje svoje ďalšie možné životy svojimi skutkami.

Prehreškom proti budhistickému desatoru je zabíjanie, krádež, nevhodné či nesprávne sexuálne správanie, klamstvo, ohováranie, nadávky a hrubá reč, zbytočné táranie, závisť, prianie zla niekomu inému a pokrútené či heretické názory. Každý je zodpovedný za svoje činy a nesie za ne následky v tomto živote alebo v budúcich životoch. Snahou každého budhistu je hromadiť „zásluhy", t. j. konať cnostné skutky a duchovnú očistu, a ich prostredníctvom pokročiť na ceste k osvieteniu či prebudeniu. Prebudením a uskutočnením vlastnej budhovskej podstaty, ktorá je prítomná v každom, dosiahne človek vyslobodenie z kolobehu prevteľovaní a spočinie v blaženom stave nirvány.

 

Bohovia a „démoni"

Vo svojom úsilí sa adept Budhovho učenia môže ako na pomocníkov a ochrancov obracať na rozličné božstvá, ktoré symbolizujú konkrétne vlastnosti a energie. Naopak ako negatívne sily môžu proti človeku pôsobiť personifikované nižšie božstvá a rozmanité kategórie duchov.

K božstvám nakloneným človeku patria najmä budhovia (bytosti, ktoré dosiahli prebudenie), bódhisattvovia (bytosti, ktoré by mohli už dosiahnuť prebudenie a stať sa budhami, avšak dobrovoľne sa vzdávajú nirvány a pomáhajú, kým nebudú zo sansáry vyslobodené všetky bytosti), čhökjongovia (ochrancovia Budhovho učenia), jidamovia (osobné ochranné božstvá) a iní.

Medzi zbožštené postavy patrí i zástup historických a polohistorických osobností, napríklad Guru Rinpočhe, kráľ Songcän Gampo, Atíša, Congkhapa, Milaräpa a ďalší legendárni svätci, jogíni atď. Duchovia, ktorí sú pôvodcami chorôb, epidémií, živelných pohrôm a podobne, majú škodlivú či démonickú povahu. Pred ich pôsobením sa treba chrániť príslušnými obradmi a praktikami. (K tejto téme sa ešte vrátime v budúcej, poslednej časti článku v súvislosti s ľudovým náboženstvom Tibeťanov.)

V chrámoch a svätyniach rozličných smerov sa teda stretávame s niektorými rovnakými a niektorými špecifickými postavami a symbolmi. Najčastejšie spôsoby zobrazenia božstiev predstavujú sochy, nástenné maľby a na plátne maľované náboženské obrazy - thangky. Taktiež základné učenie všetkých škôl je rovnaké a podáva sa v celej šírke. Jednotlivé smery sa odlišujú najmä dôrazom na rôzne aspekty učenia, štúdiom vybraných textov a vykonávaním špecifických meditačných a iných praktík. Niektoré odlišnosti sú i v konaní obradov.

 

Ňingma

Najstaršou školou tibetského budhizmu je Ňingma (Stará škola). Vychádza z tradícií a textov, ktoré do Tibetu priniesli v najranejšej fáze šírenia budhizmu (8. - 9. stor.) indickí majstri a ďalej ich rozvíjali ich tibetskí žiaci. Učenie tejto školy v sebe spája náuky všetkých troch hlavných prúdov indického budhizmu (hínajána, mahájána, vadžrajána) a v rámci školy sa odovzdáva v troch líniách.

Prvá je línia historická, kde tradícia postupne prechádza z učiteľa na žiaka. Druhá je línia priama či termová. Termy sú tzv. „ukryté" texty, ktoré až po stáročiach „objavujú" majstri - tertöni. K takýmto textom patrí napríklad aj Bardo thödol, tzv. Tibetská kniha mŕtvych. (O tej bude reč v nasledujúcom pokračovaní.) Tretia línia je vizionárska. Kladie dôraz na duchovnú komunikáciu s učiteľmi predchádzajúcich generácií prostredníctvom vízií (napr. v meditácii alebo vo sne).

Hlavným učením školy Ňingma je náuka dzogčhen (veľká dokonalosť), predstavujúca najranejšie poučky Budhu Šákjamuniho. Dva významné ňingmanské kláštory, ktoré sa stali hlavnými centrami školy Ňingma, ležia pri brehoch veľtoku Jarlung Cangpo (Brahmaputra) v južnom Tibete v oblasti Lhokha.

 

Dordžedag

Dav ľudí nastupuje na brehu Brahmaputry do jednej z veľkých drevených motorových pramíc. Do niekoľkých dedín v rozľahlom údolí na náprotivnom brehu nevedie žiadna cesta. Spojenie s ostatným svetom vedie cez rieku alebo pešo cez päťtisícový priesmyk. Po hodine pomalého kľučkovania medzi piesčitými plytčinami sa blízko pri vodnej hladine objavuje neveľký kláštor, schúlený pod ochranou skál. Dordžedag, pôvodne založený koncom 16. storočia, práve vstáva z trosiek. Namiesto niekdajších štyristo mníchov je ich tu čosi medzi tridsať až štyridsať. Vedenie kláštora má na starosti staručký opát s láskavým úsmevom. Mnísi sa práve schádzajú na spoločnú modlitbu v novopostavenej zhromažďovacej sieni - dukhangu. Usádzajú sa s nohami skríženými do lotosového sedu na nízke sedadielka v radoch proti sebe. Pred seba si na nízke stolčeky rozkladajú zväzky modlitbových textov, zvonček dilbu a rituálne žezlo dordže, ktoré budú potrebovať pri obrade. Nechýba ani drevená miska na slaný tibetský čaj s maslom, ktorý sa bude pri obrade podávať všetkým zúčastneným. Na oltári vonia kadidlo a svetlo maslových lampičiek ožaruje mihotavými zábleskami zlatisto sa lesknúcu tvár veľkej sochy Guru Rinpočheho.

Do Dordžedagu sa v 16. storočí presunulo sídlo tretieho prevteleného majstra Gödemčäna, ktorý bol pokladaný za vtelenie Guru Rinpočheho. Gödemčän sa považuje za veľkého tertöna - objaviteľa „skrytých", tzv. severných pokladov (súboru termových textov - džangter). Tradícia „ukrytých" textov a ich neskoršieho „znovuobjavovania" je typická pre školu Ňingma. Bádatelia tvrdia, že v skutočnosti boli zrejme rôzne texty ukryté počas 9. storočia, v čase, keď bol za kráľa Langdarmu rozvoj budhizmu v Tibete na nejaký čas potlačený.

 

Mindolling, Rongbuk

Kláštor Mindolling založil v 17. storočí objaviteľ „ukrytých" tzv. južných pokladov (súborov termových textov - lhoter) - tertön Terdag Lingpa. Do roku 1959 bol strediskom vzdelanosti s 300 mníchmi i sídlom najvyššieho prevteleného, držiteľa trónu školy Ňingma (Minling thičhen). Teraz tu prebiehajú rozsiahle opravy. Súčasný najvyšší predstaviteľ školy Ňingma sídli v indickom exile.

K najstaršej tibetskej budhistickej tradícii patrí taktiež najvyššie položený trvale obývaný kláštor na svete Rongbuk. Krčí sa priamo oproti severnej stene Everestu. V tejto atraktívnej polohe v údolí Rongphu pod severným úbočím Džomolangmy (Čomolungma), ako znie tibetský názov najvyššej hory sveta, bol vo výške 5 100 metrov založený až v roku 1902, potom po roku 1959 zničený a od 80. rokov minulého storočia sa znovu pozvoľna opravuje.

Skupine kamenných domčekov prilepených pod suťovým svahom panuje o poznanie väčšia kockovitá stavba hlavnej svätyne. Oproti nej stojí vonku pred hlavnou bránou štíhla belostná stúpa. Stúpa je sakrálna stavba, ktorá predstavuje prepojenie makrokozmu vesmíru s mikrokozmom človeka. Jej jednotlivé časti symbolizujú päť prvkov, z ktorých sa skladá vesmír (zem, voda, oheň, vzduch, éter).

Niekoľko málo mníchov a asi dvadsať mníšok, ktoré, pravdaže, musia nocovať vo svojej ubytovni za múrmi kláštora, sa stará o jeho chod - od náboženských povinností, obradov, udržovania kláštora, opráv - až po každodenné nosenie vody z neďalekého prameňa či prácne zbieranie a sušenie trusu z jakov, aby bolo nie čím kúriť, ale na čom variť. Život tu je omnoho drsnejší než kdesi v okolí Lhasy. Počas dlhých zimných mesiacov tu môžu byť mnísi odrezaní od okolitého sveta kvôli počasiu. Na hrebeňoch Himalájí aj vo vysoko položených priesmykoch môže napadnúť také množstvo snehu, že sa vytvorí neprekonateľná bariéra. Pre mníchov to však možno bude úľava od ustavične hustnúceho turistického ruchu. Napriek tomu, že nie všetci turisti, ktorí sem pricestujú, navštívia kláštor, narastá nielen množstvo terénnych áut, ale aj nároky na stravovanie a ubytovanie či objem odpadkov. V kláštore Rongbuk síce nie sú uložené žiadne významné pamätihodnosti, ale jeho obyvatelia sa môžu nad duchovnými otázkami zamýšľať tvárou v tvár najkrajšej horskej scenérii.

 

Kadam

Pod vplyvom Atíšovej reformy vzrástol v Tibete záujem o posilnenie priamych kontaktov medzi Tibeťanmi a duchovnými majstrami z Budhovej vlasti. Veľa Tibeťanov odchádza študovať do Indie, Nepálu a Kašmíru, v Tibete naopak pôsobia mnohí indickí a nepálski učitelia.

Atíšov blízky žiak a pokračovateľ Domtön (1004 - 1064) sa po smrti svojho majstra odobral do kláštora Radeng, kde aktívne pôsobil až do svojej smrti v roku 1064. Práve jeho zásluhou vznikla z Atíšovho odkazu škola nazývaná Kadam (škola ústnych inštrukcií), dbajúca o správny výklad posvätných textov. V jej rámci sa rozvinuli tri línie - Kadam lamrimpa (línia postupnej cesty), Kadam männgagpa (línia ústneho učenia) a Kadam žingpawa (línia textových výkladov). Kadampa kládla dôraz na praktické uskutočňovanie ideálu bódhisattvu v každodennom živote a rozvinula meditačnú prax lodžong (premena mysle), založenú na prečisťovaní mysle a premene negatívnych okolností a prekážok na podmienky vhodné pre duchovnú prax.

Kadam si na rozdiel od ostatných škôl, ktoré postupne rozširovali i svoje mocensko-politické ambície, nevytvorila pevnú centrálnu organizáciu. Postupne sa dostala do pozadia ako samostatná škola, avšak Atíšovo učenie a línia odovzdávania boli udržiavané v mnohých iných školách. Na prelome 14. a 15. storočia na ňu priamo nadviazala najmladšia škola tibetského budhizmu Gelugpa.

 

Sakja

Od indických jogínov pochádzalo i učenie lamdä (cesta a ovocie skutkov), do ktorého línie odovzdávania bol zasvätený Könčhog Gjalpo (1034 - 1102) z rodiny Khön, ktorý sa stal jedným z piatich patriarchov (Sačhen gongma nga) školy Sakja. Roku 1073 založil juhozápadne od Žikace kláštor Sakja (Sivá pôda), od ktorého škola odvodzuje svoj názov a ktorý sa čoskoro stal nielen jej hlavným sídlom, ale v 13. storočí vo zväzku s mongolskými chánmi i centrom vlády nad zjednoteným Tibetom. Vadžrajánové učenie lamdä a systematizácia tantrických náuk patrí k základným témam štúdií tejto školy.

K popredným osobnostiam školy Sakja patril Künga Gjalcchän (1182 - 1251), zvaný Sakja-pandita (učenec zo Sakje). Na svoj dvor ho pozval mongolský chán Godan. Jeho synovec Phagpa-láma, vlastným menom Lodö Gjalcchän (1235 - 1280), pôsobil 12 rokov v Pekingu na dvore chána Chubilaja v úlohe duchovného radcu. Chán mu ako protihodnotu zveril svetskú moc nad Tibetom. S pádom mongolskej dynastie Jüan v Číne (1368) sa skončil i vplyv školy Sakja.

 

Kagjü

Marpa Čhökji Lodö (1012 - 1097) strávil počas troch pobytov celkom 17 rokov v Indii. Od svojho učiteľa Nárópu získal zasvätenie do tzv. šiestich jóg - joga vnútorného tepla (tummo), joga iluzórneho svetla (gjuma), joga sna (milam), joga jasného svetla (ösal), joga medzistavu medzi smrťou a znovuzrodením (bardo) a joga prenosu vedomia (phowa). Ďalej študoval sútry, tantry a učenie mahámudry. Mahámudra (veľká pečať) je systém meditačných praktík zameraných na priame pochopenie skutočnej podstaty mysle.

Marpovo pôsobenie a preklady textov do tibetčiny patrili k pilierom druhej vlny šírenia budhizmu v Tibete. Ako jeden z najväčších tibetských prekladateľov preložil do tibetčiny množstvo textov tantrického budhizmu a pokladá sa za zakladateľa školy Kagjüpa (škola ústnej tradície). Táto škola kladie obzvlášť silný dôraz na priame odovzdávanie učenia z učiteľa na žiaka a venuje veľkú pozornosť meditačnej praxi spojenej s pustovníckym spôsobom života v ústraní. Počas dlhoročného štúdia mnísi podstupujú trojročný pobyt osamote v odlúčení, často v horských jaskyniach či pustovniach, kde sa venujú meditačnej praxi i štúdiu textov. Medzi mnohými Marpovými žiakmi vynikli najmä štyria hlavní, ktorí založili vlastné podškoly rádu Kagjüpa.

Marpov asi najznámejší žiak Milaräpa Žäpa Dordže (1040 - 1123), veľký tibetský básnik, askéta, jogín a mystik, sa preslávil svojou vytrvalosťou v úsilí dosiahnuť duchovné naplnenie a húževnatosťou v štúdiu, ktoré mu jeho prísny učiteľ Marpa nijako neuľahčoval. Milaräpovi žiaci jogín Khjungpo Naldžorpa (zom. 1138) a lekár Gampopa Sönam Rinčhen (1079 - 1153) sformovali dva hlavné smery tradície Kagjü a svojím pôsobením podnietili vznik ďalších podškôl, z ktorých len niektoré pretrvali dodnes.

Najväčší vplyv i rozšírenie nadobudla tradícia Karma-kagjü (Ústna tradícia karmapov), ktorú založil Gampopov žiak Düsum Khjenpa (1110 - 1193). V tejto škole bola po prvýkrát v tibetskom budhizme zavedená tradícia vyhľadávania najvyšších predstavených formou hľadania prevteleného. Tibetský termín tulku znamená doslova premenené telo. Tento systém rýchlo prijali i ostatné rády a tulkuovia sa stali garantmi duchovnej a politickej kontinuity rádových inštitúcií. Hlavným sídlom školy a karmapov - najvyšších prevtelených - sa stal kláštor Cchurphu, založený v roku 1159 asi 70 kilometrov severozápadne od Lhasy. Šestnásty karmapa Rangdžung Rigpä Dordže (1924 - 1981) sem preniesol po roku 1959 svoje sídlo do exilu v kláštore Rumtek v Sikkime.

V dôsledku nezhody medzi poverenými regentmi, ktorí mali dozerať na vyhľadanie nového prevteleného, boli potvrdení dvaja noví karmapovia. Jeden, ktorého našli v indickom exile, sídli v Dillí. Druhý chlapec, Urgjän Thinlä Dordže (nar. 1985), bol roku 1992 nájdený v severovýchodnom Tibete a intronizovaný v Cchurphe. Jeho osoba okamžite pritiahla pozornosť tisícov tibetských pútnikov, ktorí za ním prichádzali na náboženské audiencie. V roku 2000 však tajne opustil Tibet a objavil sa v exilovej Dharamsale. Od toho času pokračuje vo svojom štúdiu v Indii. Optimistickým sa azda môže javiť, že vzhľadom na to, že sa jeho presun do Indie odohral v náboženskom a nie politickom kontexte, zatiaľ pred jeho prípadným návratom Čína nepribuchla dvere.

Ďalšia z výrazných podškôl - Digung-kagjü - získala svoj názov podľa hlavného kláštora Digungthil. Založil ho v roku 1179 Kjöpa Džigten Gönpo Rinčhen Pal na strmom úbočí horského hrebeňa asi sto kilometrov severovýchodne od Lhasy. Je to miesto ako stvorené na meditácie a sústredené duchovné štúdium. Neďaleko leží známe pohrebisko a meditačný komplex jaskýň a kamenných ciel, ktorý využívajú predovšetkým mníšky.

Zabudnúť by sme nemali ani na podškolu Dugpa-kagjü, ktorá v 17. storočí získala významný náboženský a politický vplyv v susednom Bhutáne. Odtiaľ je odvodený i jej názov. Dug je totiž tibetský názov Bhutánu. Hlavný kláštor Ralung založil v roku 1180 na náhornej planine obklopenej z jednej strany Himalájami a z druhej Transhimalájskym pásmom Cangpa Gjare. Táto škola integrovala čiastočne učenie tradície Ňingma a udržuje i líniu meditácie v ústraní. K tejto podškole patria i niektoré menšie kláštory v západnom Tibete, napríklad Ňänri a Dzutulphug pri posvätnej hore Kailás.

 

Congkhapa a vznik školy Gelug

Zásadný obrat, ktorý ovplyvnil tibetské dejiny a budúcu podobu tibetského teokratického štátu, prinieslo pôsobenie jednej z najväčších náboženských osobností Tibetu. Touto osobnosťou bol mních Lozang Dagpa (1357 - 1419), známy skôr pod svojím priezviskom Congkhapa (človek z Cibuľového údolia), ktorý sa stal zakladateľom školy Gelug (Škola cnostnej rehole). Táto najmladšia z hlavných škôl tibetského budhizmu sa však počas dvoch storočí stala politicky najvplyvnejšia.

Congkhapa sa narodil v oblasti Congkha v severovýchodnom Tibete. (Na mieste jeho rodiska bol neskôr vybudovaný kláštor Kumbum.) Ako mladík odišiel do stredného Tibetu, kde v rôznych kláštoroch študoval u mnohých učiteľov a zoznamoval sa s náukami všetkých smerov doterajších budhistických škôl vrátane tradičnej medicíny. V roku 1409 založil na hore Dogri (asi 40 km od Lhasy) vlastný kláštor, ktorý nazval Gandän. Tu v roku 1419 zomrel.

Congkhapa kritizoval nedostatočnú disciplinovanosť mníchov a úpadok mníšskej morálky, a preto vykonal dôkladnú reformu doterajšieho prístupu ku kláštornému životu. S dôrazom na etiku požadoval u všetkých mníchov celibát. Mnohí z jeho žiakov zakladali ďalšie kláštory (r. 1416 Däpung, 1419 Sera, 1447 Tašilhünpo) a pokračovali v jeho práci. Nový rád si pre prísne dodržiavanie kláštornej disciplíny, silný dôraz na štúdium a meditáciu a nezáujem o účasť v politike získal rešpekt starších škôl.

 

Titul dalajláma

Za reinkarnáciu Congkhapovho žiaka Gendünduba (1391 - 1475) sa považuje Gendün Gjamccho (1475 - 1542). Zoširoka cestoval po celej krajine a svojou reputáciou získaval škole Gelug mnoho prívržencov, žiakov a podporovateľov. Jeho nástupca Sönam Gjamccho (1543 - 1588) prijal v roku 1578 pozvanie, aby navštívil Altan chána, vodcu tümedských Mongolov (mongolský kmeň tvoriaci súčasť tzv. konfederácie južných Mongolov). Táto udalosť posunula Gelugpu od rádu, ktorý sa dosiaľ politike vyhýbal, k rádu, ktorý nastolil teokratickú vládu.

Hoci v tom čase Mongoli už nekontrolovali Čínu, stále predstavovali silnú vojenskú mocnosť. Altan chán udelil Sönam Gjamcchovi pri ich stretnutí titul tale (mong. oceán), ktorý sa od toho času stal v tibetskej podobe Gjamccho prídomkom mena všetkých dalajlámov. Spätne boli titulom dalajláma poctení i obaja jeho predchodcovia. Sönam Gjamccho sa teda stal vlastne tretím dalajlámom. Obaja zúčastnení považovali svoje stretnutie za obnovu zväzku patrón - láma, ktorý v 13. - 14. stor. existoval medzi lámami školy Sakja a chánom Chubilajom.

Od tých čias sa vždy po smrti dalajlámu podľa zvláštnych pravidiel vyhľadáva chlapec, jeho nové vtelenie. Kandidátov mohlo byť i viac a museli sa podrobiť náročnému skúmaniu a skúškam. Hľadali sa zhodné fyzické i povahové rysy s predchádzajúcim vtelením, zvláštne znalosti alebo správanie dieťaťa, dieťa malo rozpoznať z množstva ponúkaných predmetov tie „svoje". Osobitú úlohu pri hľadaní nového prevteleného mali i veštby, znamenia, sny a hoci i „návod" toho predchádzajúceho, kde hľadať. Známa je báseň 6. dalajlámu, ktorou odkazuje na miesto svojho nasledujúceho zrodenia vo východnom Tibete: „Žeriav, žeriav, vták môj biely, máš predsa krídla, požičaj mi ich zatiaľ. V ďalekých krajoch zdržím sa len chvíľu, len čo k Lithangu zaletím, naspäť sa vrátim." (Čierny mrak v bielom. Mladá fronta, Praha 1976).

 

Piaty dalajláma a Potala

Jednou z najznámejších stavieb Lhasy a celého Tibetu sa nepochybne stala Potala, ktorú v 17. storočí nechal ako svoje sídlo postaviť 5. dalajláma Ngawang Lozang Gjamccho (1617 - 1682). Potala v sebe spája symboliku náboženskú i svetskú. Ako pozemské sídlo línie dalajlámov, považovaných za prevtelencov bódhisattvu Čänräziga, sa stala aj mocenským sídlom božského vládcu Tibetu, ktorý sa práve v osobe 5. dalajlámu dostal na vrchol politickej moci.

Potala je pevnosť aj svätyňa. Vznikla pre potreby vlády, ale jej súčasťou bol tiež kláštor, ktorý mal pre dalajlámu zabezpečovať hladký chod náboženských záležitostí. Hoci sa po odchode 14. dalajlámu do exilu zmenila skôr v múzeum a turistické lákadlo, pre Tibeťanov sa o to väčšmi stala svätyňou a pútnickým miestom, kde v osobe dalajlámu uctievajú svojho patróna, božstvo súcitu.

 

Veľké kláštory školy Gelug

K najvplyvnejším náboženským inštitúciám patrili kláštory školy Gelug, ktoré vznikli na začiatku 15. storočia v okolí Lhasy. Tri z nich - Sera, Däpung a Gandän - sa súhrnne nazývajú Sendägasum (Tri piliere učenosti). Ich opáti boli od 17. storočia vďaka vplyvu školy Gelug náboženskými ministrami v tibetskej vláde. Sera a Däpung patrili medzi niekoľko málo tibetských pamiatok, ktoré boli aspoň čiastočne uchránené od vyčíňania najprv čínskej armády po roku 1959 (14. dalajláma utiekol do Indie v marci 1959) a neskôr červených gardistov (tzv. kultúrna revolúcia prebiehala v celej Číne i Tibete v rokoch 1966 - 1976).

Gandän bol v 60. rokoch takmer úplne zničený. Z takmer stovky budov niekdajšieho kláštorného mesta zostali k tyrkysovo modrej oblohe trčať pahýle kamenných podmuroviek. Rozbitá bola i pohrebná stúpa s Congkhapovými ostatkami. Od 80. rokov sa Gandän pozvoľna opravuje a dostavuje podľa svojho pôvodného vzhľadu. Do spoločnosti týchto kláštorných miest patrí i sídelný kláštor pančhenlámov Tašilhünpo v Žikace a kláštory Kumbum a Labrang v severovýchodnom Tibete.

 

Dalajláma a pančhenláma

Termín láma je preklad sanskritského termínu učiteľ. V tibetskom prostredí označuje náboženského či duchovného učiteľa, ktorý buď dosiahol vysoké vzdelanie a vlastný vhľad a vyučuje žiakov, alebo lámu-prevteleného (tulkua), ktorý je inkarnáciou niektorej z veľkých osobností budhizmu a v súlade s tým ho taktiež po jeho rozpoznaní tradične vzdelávajú a vychovávajú. Piaty dalajláma poctil svojho staršieho učiteľa titulom pančhen, čo znamená veľký učenec. Od 17. storočia sú teda vyhľadávaní aj prevtelení s titulom pančhenláma.

Súčasníkom 14. dalajlámu a jeho spolupútnikom historickými zvratmi minulého storočia bol 10. pančhenláma. Ten z Tibetu po roku 1959 neušiel a usiloval sa najprv s Číňanmi spolupracovať. Neskôr bol trinásť rokov väznený a zomrel roku 1989 pri návšteve svojho domovského kláštora Tašilhünpo v Žikace. Po jeho smrti bolo vyhľadané jeho nové prevtelenie a v súlade s tradíciou jeho pravosť potvrdil dalajláma z exilu. To bolo pre Čínu dôvodom na to, aby chlapca odpratala do núteného ústrania, kde ho pod kontrolou držia až doteraz. Do pozície pančhenlámu bol zhora dosadený iný chlapec, ktorého vychovávajú v Pekingu a slúži ako politická figúrka.

 

Život mníchov v kláštorných mestách

Pobyt a štúdium vo veľkých kláštoroch v dosahu civilizácie sa vždy líšili od života v odľahlých horských kláštoroch a pustovniach. Kláštorné mestá obývalo v časoch pred rokom 1959 až niekoľko tisíc mníchov. K najväčším v počte mníchov patril kláštor Däpung so svojimi 8 až 10 tisícami obyvateľov. K najrozsiahlejším zase Gandän, malebne usadený vo výške 4 200 metrov nad morom v amfiteátri úbočia hory Dogri. Odhaduje sa, že v súčasnosti žije v tibetských kláštoroch zhruba jedna desatina pôvodného počtu mníchov a mníšok. Spolu asi 60-tisíc namiesto niekdajšieho viac než pol milióna. Jednotlivé kláštory musia dodržiavať štátom stanovené kvóty obmedzujúce počet mníchov v kláštore aj počet novicov.

Veľké kláštorné komplexy majú podobný charakter. Stred areálu tvorí hlavná chrámová budova (lhakhang) so zhromažďovacou sieňou (dukhang) slúžiacou na veľké spoločné obrady. Ďalej sú tu hlavné chrámy a študijné priestory jednotlivých internátov, záhrady so stromami slúžiace na náboženské dišputy, rezidencie lámov a v neposlednom rade impozantná kuchyňa s obrími kúreniskami a riadom. Mnísi študovali v niektorom z internátov či fakúlt (dacchang) a bývali podľa miesta svojho pôvodu v niektorom z ubytovacích internátov nazývaných khamcchän (krajanská skupina). Boli ubytovaní najčastejšie po dvoch až troch v jednotlivých celách viacposchodových budov. Dacchangy i khamcchäny mali svoje vlastné chrámové budovy a hodnostárov, ktorí sa o nich duchovne i administratívne starali.

 

Vzdelanie a štúdium mníchov, kniha a písomníctvo

Kláštory boli v starom Tibete hlavnými tradičnými strediskami vzdelanosti. Podľa budhistických predstáv je pre každého muža žiaduce, aby aspoň symbolicky prešiel mníšskou etapou života. Malých chlapcov vo veku okolo päť až šesť rokov preto posielali do kláštora. Niektorí časom zložili náboženské sľuby a prijali život a štúdium podľa regúl tej-ktorej školy tibetského budhizmu, ku ktorej prislúchali. Iní sa za kratší alebo dlhší čas vrátili do laického života. Pobyt v kláštore bol však vždy príležitosťou naučiť sa čítať a písať.

V kláštoroch sa knihy sprvu ručne opisovali, neskôr boli zhotovované ručné xylografické tlače z drevených matríc, do ktorých sa písmená ručne vyrývali. Predmetom opisovania a neskôr tlače boli predovšetkým texty dvoch zbierok tibetského budhistického kánonu - Kandžuru (Preklady slov Budhových) a Tandžuru (Preklady komentárov). Do týchto dvoch rozsiahlych súborov boli začlenené tak texty mahájánového budhizmu, ktoré sa prekladali zo sanskritu hneď od začiatku vytvorenia tibetského písma (7. stor.), ako i niektoré preklady z čínštiny a pôvodné diela tibetských autorov.

Kandžur a Tandžur boli v 14. storočí zrevidované tibetskými učencami a ich zrevidované súbory sa stali kanonizovaným základom pre neskoršie xylografické vydanie. Prvé tlačené vydanie Kandžuru pochádza síce z Pekingu z roku 1410, avšak veľké kláštory mávali i svoju vlastnú tlačiareň. Tibetské knihy sa skladajú z jednotlivých voľných listov pozdĺžne obdĺžnikového tvaru, ktoré sú z oboch strán potlačené. Svojím tvarom napodobňujú tvar palmových listov, na ktoré sa písalo v Indii, odkiaľ do Tibetu prešlo jednak písmo, jednak množstvo budhistických textov. Zabalené do štvorcového plátna a previazané šnúrkou so sponou sa uchovávajú medzi dvoma drevenými doskami. Tie sú často zdobené maľbou, rezbou, tepaním do kovu či vsadzovaním drahých kameňov. V kláštorných knižniciach sa potom zväzky ukladali po jednom do drevených priečinkov a starostlivo sa označili. Knihám a kláštorným knižniciam Tibeťania prejavujú úctu ako fyzickému vteleniu viery, budhistickej doktríny, a najmä múdrosti. Preto sa v Tibete často stretneme s mnohými personifikáciami Múdrosti, medzi ktoré patrí i bohyňa súcitu a vykupiteľka Tára (tib. Dolma).