Oficiálne uznanie kresťanstva zo strany rímskeho štátu roku 313 väčšina kresťanov privítala, ale objavili sa i kritici. Tak to bolo v severnej Afrike v prípade donatistov, podľa ktorých by sa cirkev nemala zmierovať so štátnou mocou a s okolitým svetom vôbec. Vznik tohto hnutia spadá do obdobia Diokleciánovho prenasledovania kresťanov (284 - 305), keď aj mnohí biskupi v ťažkých časoch zapreli vieru. Ich zlyhanie mnohí veriaci pokladali za zradu.

Keď bol v Kartágu zvolený za biskupa Caecilianus, ktorý sa tešil podpore cisára Konštantína (306 - 337) a rímskych cirkevných kruhov, postavila sa proti jeho voľbe opozičná strana. Táto si zvolila namiesto neho Maiorina. Jeho nástupcom sa potom stal Donatus, ktorý prepožičal meno novému hnutiu. Donatisti vyčítali Caeciliánovi prílišnú opatrnosť počas prenasledovania, ba dokonca, že bol zradcom - traditorom. Tak sa donatizmus javí ako prísne hnutie namierené proti tým, ktorí nevydržali prenasledovanie. Hnutie prehnane vyzdvihovalo mučeníctvo, hlásalo, že krst môže človek stratiť (donatisti boli za opakovaný krst) a že platnosť sviatosti závisí od osobnej svätosti vysluhujúceho.

Na jar roku 313 predložili donatisti cisárovi Konštantínovi zoznam údajných Caeciliánových zločinov, aby ho potrestal. Donatove námietky však neboli akceptované, ba naopak, vytkli mu, že pokrstených druhýkrát krstil. Donatisti predkladali ďalšie sťažnosti, ale uznanie nedosiahli. Konštantín dal podnet na zvolanie synody v Arles roku 314, kde bol donatizmus odsúdený.

Nezhody s donatistami však pokračovali, až ich napokon po viacerých neúspešných pokusoch o zmier poslal roku 316 Konštantín do vyhnanstva. O rok neskôr im odobrali chrámy, čo sa nezaobišlo bez výtržností davu i obetí na životoch. Donatisti sa označovali za svätú cirkev, lebo ich duchovenstvo nemalo smrteľné hriechy, tiež za cirkev mučeníkov (ecclesia martyrum), kým ostatných nazývali ecclesia traditorum - cirkev zradcov. Konštantín proti nim zakročil aj vojensky, ale roku 321 uznal márnosť týchto spôsobov. Ochota k martýriu donatistov iba posilnila. Mali až okolo 270 biskupov. Konštantínovi nástupcovia Konštanc, Valentinián a Gracián pokračovali v zásahoch proti nim. Za vlády Juliána Apostatu v rokoch 361 - 363 dosiahli plnú slobodu a zažili rozkvet.

Rímski cisári v odpore voči donatistom podporovali všeobecnú cirkev. Tak sa po prvýkrát v dejinách štát postavil za jednu zo súperiacich kresťanských strán a nárokoval si zasahovanie do ich sporov. Hádky s donatistami pokračovali aj v 5. storočí. Nové ťaženie proti nim je spojené s Augustínom. Ako významný teológ a biskup v severoafrickom Hippo vystupoval proti donatizmu najprv literárne, v kázňach a dišputách. Až keď tieto formy nepriniesli výsledok, pripustil aj donucovacie prostriedky s výnimkou trestu smrti.

Donatisti boli vyhlásení za schizmatikov a bludárov, takže sa mohli voči nim uplatniť i štátne zákony o kacíroch. Cisár Honorius zvolal roku 411 verejnú dišputu do Kartága, kde sa zišlo takmer po 300 biskupov z katolíckej aj donatistickej cirkvi. Donatistov zastupoval Petilián z Cirty, katolíkov Augustín. Cisársky komisár dal za pravdu katolíckej strane a sila donatizmu bola zlomená. Nasledovali sankcie, násilné nútenie na konverziu a prenasledovanie zo strany cisára. Napriek tomu sa skupiny donatistov udržali až do vpádu Vandalov v roku 428, ktorého sa dožil i Augustín. Posledné zvyšky donatistickej cirkvi pretrvali do 7. storočia, keď ich zápas ukončil islam.