Pravdepodobne jedným z najčítanejších knižných bestsellerov súčasnosti je dielo Dana Browna Da Vinciho kód. Pohľady na toto 400-stranové dielo sú veľmi rozdielne. Našli sa i takí, ktorí knihou neboli oslovení, a tak ju po prečítaní niekoľkých strán odložili ad acta. Iných pri čítaní držala „nad vodou" správne gradujúca detektívna zápletka. Ozvali sa i hlasy, ktoré volali po objektívnej konfrontácii s náboženskými názormi, spojeniami a voľnými myšlienkovými úvahami predstavenými v knihe. Na margo Brownovho diela zazneli pozitívne, ale aj negatívne reakcie zo strany cirkvi a literárnej verejnosti. Avšak záporná reklama taktiež zvýšila jej popularitu. Práve vstup médií ohlasujúci davový odpad od kresťanstva po prečítaní knihy Dana Browna bol pre mnohých rozhodujúcim impulzom knihu si predsa len prečítať.

V prvom rade je potrebné uviesť, že kniha Da Vinciho kód nie je vedeckou literatúrou, ale voľným uvedením mnohorakých náboženských súvislostí a faktov. Odľahčujúce myšlienky autora v závere knihy o tom, že celý príbeh sa mu prisnil v priebehu dvoch dní tento fakt jasne potvrdzujú. Ak je to tak, má vôbec význam sa dielom zaoberať a rozoberať ho na stránkach odborného časopisu? Dôvod, prečo tak robíme, je ten, že mnohí ľudia pripisujú románu väčšiu výpovednú hodnotu, než akú v skutočnosti autorom zvolený žáner má mať.

 

Vek Vodnára

Pozornému čitateľovi pri sledovaní textu neujde jeden dôležitý moment. Dielo Dana Browna má niekde v strede zakomponovaný svoj hlavný zámer a poslanie. Je ním údajné astrologické potvrdenie nástupu nového veku: „Teraz však vstupujeme do obdobia Vodnára, podľa ktorého sa človek dozvie pravdu a dokáže samostatne myslieť. Ideologický posun je obrovský a deje sa práve teraz."1

Ak vezmeme do úvahy uvedený zámer, potom je potrebné vidieť knihu ako nepriamu výzvu pre čitateľa, aby vnímal nastupujúcu zmenu vekov a náležite sa na ňu i duchovne pripravil. Táto idea sa v podstate vinie celým detektívnym príbehom, ktorý je pútavo skĺbený s mnohými religióznymi prvkami. My však odstúpme od dejovej línie a sústreďme sa v našej reflexii na pestrú náboženskú paletu autorových názorov, ktoré zamestnávajú myseľ čitateľa ešte aj po prečítaní tohto kontroverzného diela.

Ak by sme chceli nájsť medzi širokou paletou náboženských pohľadov určité zjednocujúce prvky, z ktorých autor vychádzal, vybrali by sme nasledujúce: dôraz na apokryfné evanjeliá, zhovievavý postoj k mágii, spochybňovanie rímskokatolíckej prelatúry Opus Dei, ezoterické a okultné symboly v umení a nové chápanie mystického odkazu Svätého grálu.

 

Popletená história

Apokryfné evanjeliá sú dnes skutočne v móde. V súčasnosti predstavujú dôležitý zdroj mnohých novodobých náboženských kultov. V konečnom dôsledku novozákonné apokryfy sú ústredným pilierom kultov patriacich do hnutia New Age. Dan Brown sa tiež necháva nimi inšpirovať. Z nich preberá niektoré myšlienky a rozvíja ich podľa sledovaného zámeru.

S problematikou apokryfných evanjelií bezprostredne súvisí kanonizácia spisov Starého a Nového zákona. V tejto súvislosti autor vychádza z historických faktov, ktoré však skresľuje.

História zaraďuje vládu cisára Konštantína do 4. storočia. V roku 313 vydal známy Milánsky edikt, ktorého úlohou okrem iného bolo zrovnoprávniť kresťanstvo s pohanskými kultmi Rímskej ríše (napr. so solárnym kultom boha Mitru). Po takmer tristoročnom krvavom prenasledovaní kresťanstva, ktoré prebiehalo v určitých vlnách, to bol dôležitý spoločensko-historický krok. Autor však nesprávne uvádza, že ten istý cisár vyhlásil roku 325 kresťanstvo za štátne náboženstvo Rímskej ríše.

Tento akt história skutočne zaznamenala, ale až o sedem desaťročí neskôr (395). Podpísal sa pod ním cisár Teodózius. Uvedená nepravda v texte hypertrofuje vplyv cisára Konštantína na ďalší vývoj kresťanstva. Jednoznačne v roli svetského protektora sa výraznou mierou podieľal na jeho legalizácii v Rímskej ríši a následnom rozšírení v Európe. Zavádzajúca a mylná je však ďalšia autorova myšlienka, ktorou tvrdí, že cisár z titulu svojej moci si dal účelovo objednať napísanie evanjelia podľa štyroch evanjelistov Marka, Matúša, Lukáša a Jána, aby texty vzápätí mohol presadiť na koncile v Nicei (325) ako kanonické.

Existujú historické podklady, ktoré hovoria, že napísanie kanonických evanjelií bolo dokončené už koncom prvého storočia. Ako posledné zo štvorice evanjelií bolo napísané Evanjelium podľa Jána. Ten v tom čase zomrel v Efeze, po návrate z vyhnanstva na ostrove Pathmos. Uvedené evanjeliá citujú vo svojich dielach už sv. Irenej (140 - 203), Klement Alexandrijský (150 - 215) a Tertulián (150 - 240). Evanjeliá tak nemohli byť a ani neboli objednané cisárom Konštantínom, iba ak v Brownovej neviazanej literárnej úvahe.

Apokryfné evanjeliá, ktoré vznikli až medzi 3. a 4. storočím, i keď nepatria do kánonu Duchom Svätým inšpirovaných kníh, majú však v Brownovom diele zrejmý vplyv. Autor napríklad preberá verše z gnostického Evanjelia podľa Filipa, v ktorom sa Mária Magdaléna považuje za Ježišovu družku: „Tým, že sa Ježiš priženil do Benjamínovho rodu, spojil dva kráľovské rody a vytvoril tak silný politický zväzok, vďaka ktorému si mohol reálne nárokovať na trón a obnoviť rodovú líniu ako za Šalamúnových čias" (verš 59).2

Autor práve v tomto zväzku nachádza korene tajnej spoločnosti Priorstva Sionu, ktorá je hlavným subjektom deja. Medzi členmi tajného zoskupenia nájdeme i mnohé významné historické osobnosti - napríklad Isaac Newton, Sandro Botticelli, Victor Hugo, ale aj Leonardo da Vinci.

Čitateľ - ak pozná úlohu Ducha Svätého pri vzniku Starého a Nového zákona a ich vzájomnú nadväznosť - si po prečítaní Evanjelia podľa Filipa uvedomí iný duchovný vplyv a výrazný odklon od pravých kanonických evanjelií. Tento vplyv vanie z nábožensko-filozofických smerov helenizmu. Sú nimi novoplatonizmus a gnosticizmus. Ako príklad uvádzam gnostický pojem aión vyskytujúci sa v tomto apokryfe. Podľa gnostikov človek nemôže byť spasený milosťou, ale iniciačným poznaním. Implicitne tento systém, a taktiež i myšlienky z neho odvodené, nie sú však správne v kresťanskej teológii, a tak by nemali čitateľa zbytočne zavádzať.

 

Nevinná mágia

Ďalšou „nebadanou" snahou D. Browna je vzbudiť u čitateľa zhovievavý postoj k mágii. Vieme, že mágia má svoje zákony, ciele a nemeniteľné pravidlá. Hlavný cieľ mágie spočíva v spojení človeka so skrytými silami sveta a zároveň vo využití tejto moci vo svoj prospech. V mágii sa neuctieva ako v náboženstvách, ale ovláda a rozkazuje. I preto, lebo mágia neuznáva žiadnu inú vyššiu moc stojacu nad silou, ktorou zasvätená osoba disponuje. Účel spojenia a využitia tejto skrytej sily môže byť dobrý i zlý. Podľa toho rozlišujeme bielu a čiernu mágiu (v móde je aj tzv. červená mágia).

Pravdepodobne najobsiahlejší spis, zaoberajúci sa praktikami mágie, je Malleus maleficarum, verejnosti známejší pod menom Kladivo na čarodejnice. Pôsobenie stredovekých čarodejníc bude určite večnou témou. Skutočne decentným spôsobom sa jej dotýka i Dan Brown slovami: čarodejnice boli ženy voľnomyšlienkarky, a tak cirkev v podstate upaľovala ženy - veštkyne, cigánky, mystičky, ktoré sa previnili len tým, že „mali podozrivo blízko k prírode".3

Letmý pohľad do spomínaného historického dokumentu hovorí o tom, že ich kúzla nezostali iba v rovine teórie a zďaleka neboli nevinné. Dokument hovorí o mnohých praktikách, ktoré mali tieto ciele: nakaziť ľudí a statok záhadnými nemocami, zničiť úrodu dažďom a krupobitím, uvaliť kliatbu na nepriateľa, zabrániť láske a plodeniu, rozpútať krupobitie a búrku za účelom zničenia úrody, obetovať novonarodené deti diablovi.4

O rovnakých praktikách objektívne píše i Richard Cavendish v knihe Dejiny mágie. História mágie sa môže pochváliť i čarodejníckou knihou Lemegeton, ktorá obsahuje formulky a zariekania, doteraz využívané čiernou mágiou. Vidíme, že mágia v minulosti predstavovala spoločenské zlo, ktorému bolo treba čeliť.

 

Na muške je Opus Dei

Akčným dejovým nepriateľom spomenutého Priorstva Sionu je spoločnosť Opus Dei (Dielo Božie). Ide o osobnú prelatúru Rímskokatolíckej cirkvi. Jej plný názov znie Prelatúra Svätého Kríža a Opus Dei. Za hlavnú úlohu a cieľ si Opus Dei vytýčil oboznámiť ľudí všetkých spoločenských vrstiev žijúcich v rôznorodých podmienkach so skutočnosťou, že kresťania sú vo všeobecnosti povolaní k svätosti, a teda k apoštolátu.5 Prelatúru založil španielsky kňaz Josemaría Escrivá de Balaguer roku 1928. Do dvoch rokov rozšíril jej apoštolát o ženskú vetvu. V roku 1982 pápež Ján Pavol II. schválil Opus Dei ako osobnú prelatúru, čím organizácia získala zodpovedajúcu cirkevnoprávnu formu.

Spoločnosť Opus Dei v konšpiratívnej zápletke Dana Browna je hnaná túžbou získať tajomstvo spojené so Svätým grálom. Členovia volia akékoľvek, i amorálne prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Neštítia sa ani vraždy. V komplexe rýchleho sledu udalostí prelatúra podľa autora predstavuje ultraortodoxné krídlo kresťanstva, ktoré pred svetom zatajuje dôležité skutočnosti. Napríklad tie, ktoré sú obsiahnuté v apokryfných evanjeliách. Ďalšie sa týkajú vzniku a histórie Priorstva Sionu, ale i pôvodu a „pravého" významu náboženských symbolov.

Popri tom, že autor spochybňuje spoločnosť Opus Dei zo stránky morálnej, pripisuje jej i praktiky stredovekého flagelantského hnutia (bičovanie). Tento typ askézy pápeži zakázali už v stredoveku. Teoreticky by sa jednotlivé rehoľné rády, inštitúty a prelatúry nemohli uchádzať o oficiálne potvrdenie Svätou stolicou, ak by tieto zákazy odmietali rešpektovať a nesprávali sa podľa zásad kresťanskej morálky. V opačnom prípade by ani pápež Ján Pavol II. nepristúpil k blahorečeniu Josemaríu Escrivá. Urobil tak 17. mája 1992.

 

Posledná večera s Máriou Magdalénou

Dielo Da Vinciho kód implicitne nemôže opomenúť postavu Leonarda da Vinci. Tento známy, ale rovnako záhadný muž nebol iba umelec, ale i vedec v pravom zmysle slova. Ako velikán renesancie jednoznačne vhodne zapadá do dejového rámca knihy predovšetkým preto, lebo sa mu skutočne geniálne podarilo implantovať pohanskú symboliku do kresťanského umenia. Takýto spôsob konzervácie náboženských ideí pre ďalšie generácie bol dômyselný. Všeobecne je totiž známe, že vznik mnohých diel tohto majstra umenia bol iniciovaný oficiálnymi cirkevnými štruktúrami. Cirkev sa o diela starala a uchovávala ich. Prirodzene potom náboženské umenie Leonarda da Vinci postupne vstupovalo (a vstupuje i dnes) do sakrálnych priestorov našich chrámov.

K jeho najznámejším dielam jednoznačne patrí Posledná večera. Na tomto diele Brown nachádza niektoré ezoterické a okultné symboly, uchovávajúce posolstvo Svätého grálu. Centrálna udalosť kresťanstva je prerozprávaná v kanonických evanjeliách. V Evanjeliu podľa Marka sa píše: Keď sa zvečerilo, prišiel s Dvanástimi. Po tom, čo zaujali miesto pri stole a jedli, Ježiš povedal: „Amen, vravím vám, jeden z vás ma zradí - ten, čo so mnou je". (Mk 14, 17 - 18). Umeleckým spracovaním udalosti Poslednej večere Leonardom da Vinci potvrdzuje Brown špecifický myšlienkový odklon od evanjeliovej zvesti. Je pravda, že mnohí z nás uvideli na obraze skutočne to, čo je na ňom znázornené iba vďaka tejto knihe! Na plátne obrazu po pravici vedľa Ježiša sedí žena - Mária Magdaléna. Ona je jednou z Dvanástich. Márii Magdaléne tak Leonardo priznal dôležité miesto. Táto idea, ktorá je reálne zobrazená v umeleckom diele, sa stáva hlavným mottom románu.

Hoci Leonardo da Vinci ostane navždy veľkou autoritou v oblasti umenia, nemá tento obraz pravdivú výpovednú hodnotu, vernú posolstvu evanjelia. Navždy ostane voľným umeleckým spracovaním udalosti zo života Ježiša Krista. Dielo však jednoznačne patrí do oblasti náboženského umenia, hoci nezobrazuje verne evanjeliové udalosti.

 

Vasari o Leonardovi

Najznámejším životopiscom Leonarda da Vinci bol Vasari. V autobiografii umelca sa zmieňoval o jeho sklone k netradičným interpretáciám kresťanstva: „Vo svojej duši si vytvoril kacírske nazeranie a zdá sa, že byť filozofom znamenalo pre neho oveľa viac, ako byť kresťanom."6

Po Leonardovi síce neostali žiadne filozofické rozpravy, ale vplyvu Platónskej akadémie založenej mecenášmi vedy a umenia Mediciovcami sa nemohol vyhnúť práve preto, lebo žil vo Florencii. Predstavitelia akadémie sa usilovali uviesť do súladu myšlienky kresťanstva s novoplatonizmom.

Vasari ďalej uvádza, že Leonardo z času na čas navštevoval prednášky výraznej osobnosti akadémie, novoplatonika Marsilia Ficina, a bol i pomerne častým návštevníkom dielne Tommasa Masiniho (nazývaný Zarathuštra). V jeho dielni, kde neustále horel oheň, sa praktizovala mágia a vyvolávanie okultných síl prírody. Da Vinciho pohľad na človeka bol ovplyvnený i týmto vplyvným sochárom, maliarom, znalcom hydrauliky a čarodejníkom v jednej osobe.

Magická symbolika je zakomponovaná v známej Leonardovej perokresbe Vitruviov muž. V príručke mágie sa táto kresba uvádza ako učebnicový príklad prelínania a vzájomného ovplyvňovania mikrokozmu (človeka) a makrokozmu (vesmíru). Zároveň architektúra tela muža na kresbe súvisí podľa ezoterických konceptov s pentagramom. S podobnou interpretáciou sa stretávame aj u rozenkruciánov.7 Leonardo sa v niektorých dielach pokúsil uvedené skryté skutočnosti premietnuť do umeleckej podoby a tak vytvoril originálne prevedenia synkrézy umenia a náboženstva.

 

Svätý grál a Dávidova hviezda

Hlavná idea vyjadrená obrazom Posledná večera sa odvíja od legendy o Svätom grále. S grálom sa stretávame v mnohých stredovekých povestiach a eposoch. Existuje trojaký výklad toho, čo vlastne grál je: 1. kalich, ktorý použil Ježiš a jeho učeníci pri poslednej večeri; 2. miska, do ktorej stekala Ježišova krv (odtiaľ Brownova nasledujúca ideová postupnosť Svätý grál - San Greal - Sang Real - Svätá krv), keď visel na kríži s otvorenou ranou v preťatom boku; 3. tajuplný kameň so zázračnými silami, ktorý môže človeku zaistiť telesnú a duševnú obživu.8

Danovi Brownovi je najbližšie prvé vysvetlenie, i keď tajomný grál chápe jednoznačne v línii ezoteriky. Na obraze Posledná večera je „kalich" vytvorený z tela Ježiša a Márie Magdalény. Spodný odev a vrchná tunika tvoria u oboch zrkadlový obraz, čím sa dosahuje požadovaný efekt - tvar čaše - grálu. Na plátne tak jediný obetný kalich predstavuje mužské a ženské telo a symbolizuje dualizmus mužského a ženského prvku. Leonardo práve preto už na stôl neumiestnil žiadny iný kalich.

Dualizmus mužsko-ženského princípu sa prejavuje i v nasledujúcich náboženských pojmoch a symboloch:

Zo symboliky uvádza Brown aj Dávidovu hviezdu. Jej obrazovým synonymom je Šalamúnova hviezda, ktorá podľa autora bola tajným symbolom kňazov, hvezdárov. Neskoršie bola prijatá Izraelitmi ako základný symbol národa. Biblická exegéza hovorí o nosení hexagramu na Dávidovom brnení.

Najčastejšie používané vysvetlenie Dávidovej hviezdy je, že je symbolom plodnosti. Skladá sa z dvoch samostatných trojuholníkov, vložených do seba. Z hľadiska poslania do seba logicky zapadajú a podľa autora sa významovo stotožňujú s kalichom (ženský princíp) a s čepeľou (mužský princíp). Táto symbolika prenikla aj do tarotových kariet: piky boli meče - čepeľ, muž; srdcia boli kalichy - kalich, žena; žalude boli žezlá - kraľuje rod; gule boli päťcípové hviezdy - bohyňa, posvätné ženstvo.

Odlišný výklad pochádza od gréckeho filozofa Empedokla. U neho dvojice do seba vsadených trojuholníkov predstavujú základné elementy sveta oheň - zem a vzduch - voda (symboliku prebrala aj ezoterika). Určite by sme našli mnohé ďalšie výklady tohto symbolu.

V určitom zmysle sa autor dotýka i druhého významu pojmu grál - svätá krv. V období renesancie sa totiž termínom dobrá krv vyjadroval dobrý rod, ktorý hovoril o telesných a morálnych kvalitách potomstva. Termín sa používal najmä v Toskánsku, odkiaľ pochádzala Leonardova matka Katarína. „Dobrá krv" kolovala i v Leonardovom tele, ktorého autor zaradil do Priorstva Sionu. Podľa Dana Browna tak všetci jeho členovia sú potomkovia pochádzajúci zo svätej krvi Ježiša Krista.

 

Boh – androgýnna bytosť

Univerzálna platnosť dualistického mužsko-ženského princípu má dôležitý význam pri chápaní najvyššej bytosti - Boha. Podľa autora celá skutočnosť, i tá, ktorá presahuje rovinu stvorenstva, podlieha tejto ontologickej zákonitosti.

Dan Brown píše: „Dávidova hviezda... dokonalé spojenie muža a ženy... Šalamúnova pečať... symbolizujúca Svätyňu svätých, kde sídlilo mužské i ženské božstvo Jahve a Šekina.9 Autor evidentne dobre ovláda svet symbolov a je majstrom v ich neviazanom objasňovaní. Boh, podľa voľných myšlienkových zostáv autora, je obojpohlavná bytosť, ktorá má v sebe ontologicky, ale hlavne mentálne zakomponované oba prvky.

Autora neopúšťa fantázia ani pri transkripcii etymológie mena Jahve. Citujeme: „Židovské meno JHVH - posvätné Božie meno - v skutočnosti pochádzalo zo slova Jehova, obojpohlavného telesného spojenia medzi mužským Jah a predhebrejským menom Evy Havah".10 Teologicky správne biblické vysvetlenie je ale nasledovné: Skrátené tvary mena Jahve sú Jahu, Jo, Jeho, Jao. Význam slova Jahve je podľa Ex 3, 14n. „Ja som, ktorý som" (hebr. ´ehyeh ´ăšer ´ehyeh).11 V Božom mene sa tak nenachádza slovný základ havah, ktorý by poukazoval na prítomnosť ženského prvku v ňom.

 

Chrámová prostitúcia

Ako sme uviedli, autorov zámer je ohlásiť príchod veku Vodnára. Tento krok je nemysliteľný bez nástupu náboženského synkretizmu, t. j. spojenia náboženstiev Východu a Západu. Zavedenie pojmu Šekina ako ženského štrukturálneho prvku Boha totiž veľmi pripomína ženský princíp šakti uvádzaný pri základných východných božstvách. Medzi ne patrí Brahma, Šiva a Višnu a ich ontologicky nutné ženské protiklady Sarasváti, Káli a Lakšmí. Autor túto analógiu jasne nedeklaroval, ale implicitne sa približuje k myšlienke androgýnne chápaného Boha, božstva.

V diele však prezentuje myšlienku mystického osvietenia a zakúšania boha pomocou sexuálneho spojenia muža a kňažky - hierodules. V dejinách náboženstva sa s „chrámovou prostitúciou" - hieros gamos stretávame v pohanských náboženstvách, v ktorých prevládal kult bohyne.

 

Grál leží v lesku umeleckých diel

Jedným zo symbolov ženského božstva je aj ruža. Jej variabilné interpretácie umiestnené v portáloch a stropoch nachádzame tiež v mnohých kresťanských chrámoch. Autor ako príklad uvádza katedrálu Rosslyn - Línia ruže - symbol starého rodokmeňa Márie Magdalény. Práve tento chrám, ktorý stavali templári s veľkou láskou a trpezlivosťou, „bol svätyňou všetkých vier (...) všetkých tradícií (sú v nej kresťanské kríže, židovské hviezdy, astrologické znamenia, slobodomurárske pečate, päťcípové hviezdy a ruže, pyramídy), bol predovšetkým svätyňou prírody a bohyne."12

Implantácia inokresťanskej, respektíve protikresťanskej symboliky v početných chrámoch v Európe je skutočnosťou. O týchto kurióznych prejavoch píšu mnohé odborné publikácie. Z úvodu jednej z nich vyberáme: „Symboly zakrývajú a súčasne i odhaľujú skutočnosť. Táto kniha opisuje symboly a rituály, odhaľuje ich magický zmysel a podnecuje Cirkev i veriacich k obrane a k bdelosti."13

Dodajme, že autor k uvedenej nepopierateľnej skutočnosti pripája svoju dejovú líniu, v ktorej rezonuje symbolika Svätého grálu. Spomínaný chrám Rosslyn dáva do súvislosti s ostrovom Avalon a kráľom Artušom. Tieto pojmy bezprostredne patria k legende o Svätom grále. Avšak nebol by to Dan Brown, ak by nevytvoril z uvedených umeleckých stôp ďalšie myšlienkové závery. Smerujú k spomenutému rádu Priorstva Sionu, ktoré chráni tajomstvo Svätého grálu. Posolstvo grálu, ukryté v tieni katedrál, rehabilituje ženu ako takú, zosobnenú v Márii Magdaléne a navracia tak na náboženskú scénu kult ženských božstiev. Úmorné pátranie po Svätom grále sa končí „modlitbou pri nohách zavrhnutej".14 Zavrhnutá je podľa autora preto, lebo cirkev „zabudla" na jej popredné miesto popri Ježišovi pri ustanovovaní najväčšieho tajomstva kresťanstva - Eucharistie. Nakoniec autor sám v úvode knihy píše, že podstatnú časť venuje téme posvätného ženstva.

 

V službách Hnutia Grálu

Detektívny román Dana Browna sa nesie v znamení Hnutia Grálu - hnutia, ktoré sa v posledných desaťročiach prejavilo v rozličných smeroch. Vzniklo na prelome 19. a 20. storočia. Jeho zakladateľom bol Nemec Oskar Ernst Bernhardt, známejší pod menom Abd-ru-šin. Pred niekoľkými rokmi sa v Česku objavila skupina nadšených stúpencov Jana Dietricha Dvorského, ktorý sa vyhlasuje za vtelenie Abd-ru-šina.15 Slovenským unikátom bola „Prakráľovná - Božia Matka" Natália de Lemeny-Makedonová (hnutie sa však k nej nehlásilo).

Prirodzene, tieto mená nie sú širokej verejnosti známe. Avšak idey, ktoré tvoria základ posolstva Hnutia Grálu, sú hlboko zakorenené vo vedomí kresťana. Týkajú sa druhého príchodu Syna človeka na konci vekov a nastolenie Tisícročného kráľovstva. Obe, avšak v inom chápaní, tvoria základnú kostru učenia spomenutých predstaviteľov.

Uviedli sme, že Dan Brown sa vo svojej knihe odvoláva na príchod veku Vodnára. Ide o novú éru, ktorej synonymom je podľa posolstva Hnutia Grálu Tisícročná ríša. Všetky koncepcie, spadajúce do tohto scenára, hovoria o nevyhnutnej duchovnej premene ľudstva, samostatnom myslení a novej pravde, ktorá v konečnom dôsledku spasí každého človeka.

Spása skrze poznanie je dvetisíc rokov staré, no stále úspešne oživované gnostické pravidlo. S Božou spasiteľnou milosťou tento koncept jednoducho nepočíta. Syn človeka nie je však ten Syn Boží, o ktorého príchode nás poučuje Božie slovo, ale predstavuje rad inkarnácií osvietených majstrov - napríklad i vtelenie Abd-ru-šina.

Avšak podľa posolstva knihy Da Vinciho kód duchovný prerod a potrebné nasmerovanie je možné nájsť individuálne v symboloch sakrálnych stavieb a v symbolike umeleckých diel. Ako sme už uviedli, mnohé umelecké artefakty zakrývajú, a súčasne odhaľujú skutočnosť. Príkladom je ruža, atribút božstva ženy a hlavný znak rozenkruciánstva symbolizujúci vedomie človeka, ktoré je úzko spojené s vedomím Univerza, kozmickým vedomím.16

Kniha Da Vinciho kód je pretkaná mnohými ďalšími náboženskými symbolmi, ktoré sme nespomenuli, ale neopomenuli. Nie, že by boli nepodstatné, alebo dokonca nezaujímavé, no podľa nášho videnia dotvárajú iba celkový rámec predstaveného zámeru. Samozrejme, aj posudzovanie autorovho cieľa môže byť rôznorodé, avšak dôležité je vidieť ho v znameniach času a v kontexte dnešnej doby.

 

Poznámky:

1 Brown, D.: Da Vinciho kód. Slovart. Bratislava 2004, s. 281

2 Dus, J. A.; Pokorný, P.: Neznámá evangelia. Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad. Praha 2001, s. 262

3 Brown, D.: c. d., s. 134

4 Kramer, H.; Sprenger, J.: Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice), Otakar II. Praha 2000, s. 19 - 23

5 Byrne, A.: Posväcovanie všedného dňa, s. 1

6 Nardini, B.: Leonardo da Vinci. Tatran. Bratislava 1980, s. 71

7 Rozenkruciáni predstavujú ezoterickú spoločnosť, odvodzujúcu svoj vznik od bratstva, ktoré sa vytvorilo na dvore faraóna Tutmosa III. (15. stor. pred Kr.). Oficiálne sa spoločnosť etablovala v 17. storočí a nadväzovala na myšlienky Christiana Rosenkreutza, údajne žijúceho v 14. storočí. Práve on písal o svojej ceste do Egypta, kde objavil „tajomstvo ruže a kríža". Tento symbol pretrváva v spoločnosti dodnes. (Vojtíšek, Z.: Netradiční náboženství u nás. Dingir. Praha 1998, s. 59 - 60)

8 Bogun, W.; Streat, N.: Lexikon ezoteriky. Volvox Globator. Praha 2001, s. 71

9 Brown, D.: c. d., s. 457

10 Tamže, s. 326

11 Heriban, J.: Príručný lexikón biblických vied. Don Bosco. Bratislava 1994, s. 513

12 Brown, D.: c. d., s. 445 - 446

13 Baum, H.; Prantner, R.: Svobodné zednářství a Církev. Matice cyrilometodějská. Olomouc 1999

14 Brown, D.: c. d., s. 464

15 Vojtíšek, Z.: c. d., s. 45 - 47

16 Z prednášky Veľmajstra Veľkej lóže Wilhelma Raaba, 31. 1. 1993. In: Štampach, I. O.: Bratrství růžového kříže. Dingir 1/2003, s. 8 - 9