S odchodom vysokých lámov i prostých mníchov do exilu po roku 1959 sa zachovanie a udržovanie tradícií presúva do krajín exilu, kde od šesťdesiatych rokov 20. storočia nastupuje fenomén šírenia tibetského budhizmu v západných (Európa, Amerika, Austrália) i vo východných krajinách (India, Nepál, Tchaj-wan). Zakladajú sa budhistické centrá jednotlivých línií a tradícií, zväčšujú sa exilové komunity, lámovia odovzdávajú učenie narastajúcemu počtu západných žiakov, pracujú na univerzitách, vyučuje sa tibetčina, budhizmus, prekladajú a publikujú sa texty, Západniari prijímajú mníšske sľuby. Vedie sa dialóg budhistického pohľadu na svet s psychológiou, ekológiou, prírodnými vedami. Rastu popularity budhizmu a záujmu o tibetské duchovné tradície pomáha i neúnavná aktivita 14. dalajlámu, ktorý cestuje do mnohých krajín sveta, zúčastňuje sa na medzináboženských dialógoch, vedeckých konferenciách i významných politických stretnutiach.

I v Česku a na Slovensku sa pravidelne schádzajú pri štúdiu a meditácii žiaci tibetských budhistických smerov, cestujú do zahraničia za jednotlivými učiteľmi a ich výkladom Budhovho učenia, alebo ich pozývajú na prednášky a semináre. Do češtiny a slovenčiny sa prekladajú knihy tibetských exilových majstrov, ktorí publikujú na Západe.

Postupne od osemdesiatych rokov, keď sa v Číne a Tibete skončila éra najtuhších protináboženských represií, prežíva Budhovo učenie renesanciu v medziach možností i v samom Tibete. Dá sa teda hovoriť o novej vlne šírenia budhizmu? Aký je dnešný život v tibetských kláštoroch? Ako je to s ich obnovou? Koľko žije v Tibete mníchov a mníšok? Akú podobu má náboženská prax? Sú obrady tajné alebo verejné? Aké miesta navštevuje najviac pútnikov? Podobné otázky napadnú človeku, keď sa do Tibetu príde pozrieť ako turista alebo sa stretne s literatúrou či dokumentárnymi filmami.

Tibet sa mi podarilo po prvýkrát navštíviť už v roku 1988 a od toho času sa sem pravidelne vraciam. Navštevujem rozmanité miesta, veľké kláštory na turistických trasách i odľahlé pustovne v horských samotách, stretávam sa s pútnikmi, nomádmi i dedinčanmi, ktorí udržujú staré zvyky a tradície, vydávajú sa na náboženské púte do vzdialených posvätných miest alebo sa zúčastňujú na obradoch a slávení sviatkov vo svojich miestnych kláštoroch. Zaujíma ma stav a novodobý vývoj tibetskej tradičnej kultúry a náboženstva. Zaujíma ma, čím tibetská kultúra oslovuje človeka Západu, čo mu môže ponúknuť.

Aby sme si mohli povedať viac o súčasnej situácii, vydáme sa najprv do histórie, do obdobia, keď sa Budhovo učenie začalo šíriť v Tibete, a priblížime si dôležité osobnosti a udalosti, ktoré Tibeťania dodnes vnímajú ako kľúčové pre svoj spôsob nazerania na svet a svoje postavenie v ňom. V druhej časti tohto seriálu sa budeme venovať jednotlivým tradíciám a školám tibetského budhizmu, ich vzniku a súčasnému rozšíreniu. Priblížime si ich učenie, základné pojmy a navštívime tiež ich významné kláštory a pútnické miesta. V záverečnej tretej časti sa zameriame na tradície ľudového náboženstva, ktoré v sebe často spája prvky starého šamanizmu i budhizmu. Pozrieme sa, ako Tibeťania chápu život a smrť, ako vidia svoju existenciu vo vesmíre, svoju budúcnosť.

Bönizmus

Keď sa mnoho storočí po Budhovej smrti začalo jeho učenie dostávať do tibetského prostredia, stretlo sa s pôvodnými miestnymi náboženskými tradíciami, ktoré vychádzali z ázijského šamanizmu a animizmu. K týmto praktikám patrilo uctievanie prírodných síl, viera v duchov, božstvá i démonov, krvavé obety a pod. Boli tu prítomné i vplyvy pochádzajúce zo starej Perzie.

O tomto starom náboženstve a jeho podobách pred príchodom budhizmu do Tibetu toho vieme veľmi málo. Pre jeho rôzne prejavy sa vžilo súhrnné označenie bön alebo bönizmus. Po tom, ako budhizmus definitívne získal vodcovské postavenie, sa bönizmus po jeho boku transformoval a prežil tak do súčasnosti. Až nedávno i 14. dalajláma uznal a ocenil bönizmus ako jeden z významných duchovných prúdov, ktorý ovplyvnil podobu tibetskej tradičnej kultúry. S postupom prekladania a skúmania starých náboženských textov sa ukazuje, že predovšetkým v ranom období bönizmus ovplyvňoval a modifikoval budhistické učenie. A celkom iste práve začlenenie bönistických duchov a božstiev do budhistického panteónu napomohlo vznik zvláštnej formy tibetského budhizmu, ktorá sa v staršej literatúre označuje ako lamaizmus. K bönizmu sa v ďalších pokračovaniach ešte vrátime.

Prvé šírenie budhizmu v Tibete (ngadar)

Do Tibetu začal budhizmus pozvoľna prenikať z Číny a Indie už v 3. - 4. storočí. Až v 7. storočí sa však v Tibete skutočne zakorenil, keď budhizmu naklonený kráľ (dharmarádža) Songcän Gampo uskutočnil dva diplomatické sobáše. Oženil sa s dvoma budhistkami - nepálskou princeznou Bhrkutí Déví (ktorú Tibeťania nazývajú Balza, t. j. nepálska nevesta) a čínskou princeznou Wen-čcheng (nazývanou Tibeťanmi Gjaza, t. j. čínska nevesta). Obe so sebou do Tibetu priviezli zo svojich krajín vzácne relikvie - Balza sochu Budhu Akšóbhji a Gjaza sochu Budhu Šákjamuniho. Pre obe tieto sochy boli v Lhase vystavané chrámy Ramočhe a Džókhang.

Predovšetkým Džókhang ukrývajúci sochu Budhu zvanú Džowo sa dodnes považuje za najvýznamnejšiu tibetskú budhistickú svätyňu. Každý deň od skorého rána do večernej tmy okolo nej prúdia davy Tibeťanov z Lhasy i vzdialených miest, obchádzajú v smere hodinových ručičiek pútnický okruh okolo chrámu zvaný Barkor, na ktorom sú stovky stánkov a obchodíkov. Predávajú sa tu modlitbové mlynčeky, sošky, budhistické ružence, náboženské texty tlačené dosiaľ v kláštoroch ručne z drevených matríc na podlhovasté jednotlivé listy papiera, obetné misky a lampičky, rituálne bubienky, lastúry, činely a dlhé trúbky, ktoré sa používajú pri obradoch. Môžete tu však kúpiť i oblečenie, doma tkané vlnené látky a ručne viazané tradičné koberce, ako aj budíky, hodinky, okuliare, či kabáty a topánky z výpredaja čínskej armády. Pred hlavným vchodom, ale i cestou po Barkore, niektorí pútnici konajú rituálne poklony celým telom až na zem, v dave znie medzi perami mumlaná mantra Óm mani padme húm, ktorou sa Tibeťania dovolávajú ochrany Čänräziga, božstva súcitu a patróna Tibetu. Na Barkore i v priľahlých uličkách starej Lhasy posedávajú hlavne v podvečer skupinky mníchov, mníšok a laikov a melodicky prespevujú modlitby. Okoloidúci im do škatuliek pridávajú pár drobných a hneď sa zase ponáhľajú do ďalšieho kola rituálneho okruhu.

Za hlavného iniciátora prvej vlny šírenia budhizmu v Tibete sa tradične považuje druhý z dharmarádžov, kráľ Thisong Decän, ktorý vládol zjednotenej tibetskej ríši v rokoch 755 - 797. Kráľ poslal svojho ministra Ba Salnanga do Nepálu, aby pozval indického učenca (panditu) Šántarakšitu šíriť ďalej Budhovo učenie. Šántarakšitu však z Tibetu po krátkom čase vypudili prívrženci pôvodného tibetského kultu - bönizmu pod zámienkou, že bönistickí duchovia zeme sú podráždení a spôsobujú búrky, blesky, záplavy a iné prírodné katastrofy. Šántarakšita kráľovi odporučil, aby namiesto neho pozval tantrického majstra Padmasambhavu. Minister Ba Salnang bol opäť vyslaný, aby doručil pozvanie.

Guru Rinpočhe

Padmasambhava bol majstrom zaklínacích formúl dháraní a znalcom tantrických praktík a magických vied. S ich pomocou dokázal presvedčiť bönistických odporcov a podmaniť si bönistických duchov zeme, ktorých rituálne zaviazal prísahou ochraňovať Budhovu náuku. Mnohí z nich tak boli prijatí do budhistického panteónu a stali sa mocnými a hrozivými strážcami a ochrancami kláštorov i laických budhistov.

Sám Padmasambhava (t. j. Z lotosu zrodený), ktorého Tibeťania častejšie než Päma Džungnä oslovujú úctivým titulom Guru Rinpočhe (Najvzácnejší učiteľ), sa stal jednou z najobľúbenejších a stále živých postáv tibetského budhizmu. Po celej krajine je množstvo pútnických miest a jaskýň odvodzujúcich svoj význam od majstrovho pobytu a pôsobenia. Takmer v každom kláštore či svätyni nájdeme jeho sochu. I kráľ Thisong Decän natoľko ocenil jeho tantrické umenie, že mu ako duchovnú družku ponúkol svoju manželku Ješe Cchogjal. Ješe Cchogjal sa stala žiačkou Guru Rinpočheho a nakoniec s ním pre intrigy kráľových ministrov odišla do jaskýň venovať sa tantrickým meditáciám a cvičeniu, ku ktorým treba spojenie mužskej a ženskej energie.

Tantra znamená kontinuitu, neprerušený prúd plynúci od nevedomosti k osvieteniu či prebudeniu. Zahrnuje pokročilé praktiky, ktoré umožňujú dosiahnuť stav budhovstva už počas jediného ľudského života. Nie sú však vhodné pre každého adepta.

Stavba kláštora Samjä

Do Tibetu sa znovu vrátil i Šántarakšita a čoskoro sa rozhodlo o stavbe kláštora. Jeho plány zhotovil Šántarakšita na základe modelu indického kláštora v Odantapurí (dnešný Bihár), zničeného moslimskými útočníkmi roku 1193. Počas dvanástich rokov bol vystavaný kláštor Samjä, ktorý mal podobu trojrozmernej mandaly zrkadliacej štruktúru vesmíru podľa budhistickej kozmológie. Tu bolo na sklonku 8. storočia zasvätených do mníšskeho rádu prvých sedem mužov, vybraných z aristokratických rodín, ktorí sa podrobili cvičeniu a školeniu pod vedením Šántarakšitu.

Samjä sa rýchlo stalo centrom sprostredkovania a výmeny budhistickej náuky a kultúry. Spočiatku tu pôsobili čínski a indickí budhistickí učenci a mnísi, ktorí sa so svojimi tibetskými žiakmi podieľali na prekladoch budhistických textov do tibetčiny.

Medzi prívržencami dvoch rozličných spôsobov výkladu doktríny, ktoré sa šírili po Tibete, sa však objavili konflikty. Indická tradícia zdôrazňovala systematické štúdium a dlhodobú prax, dodržovanie etických pravidiel a disciplíny a pripomínala dôležitosť konania dobrých skutkov. Až spojením takto smerovaného úsilia je možné pokročiť na stupňovitej ceste vedúcej ku konečnému prebudeniu a nirváne. Čínsky smer naproti tomu ponúkal čchanové (zenové) poňatie, že prebudenie je okamžité poznanie, ktoré môže prísť v záblesku vedomia, a treba len jedno - byť na to pripravený otvorenou mysľou, úplnou duševnou a fyzickou nečinnosťou.

Sám kráľ Thisong Decän nakoniec inicioval verejnú rozpravu, ktorá prebiehala v rokoch 792 - 794 v Samjä (podľa niektorých prameňov v Lhase). V prospech indického systému argumentoval Šántarakšitov žiak Kamalašíla a z pozície čchanového prístupu hovoril čínsky mních Hašang Mahájána. Výsledkom bolo nielen kultúrne, ale i politicky ovplyvnené rozhodnutie kráľa Thisong Decäna vyhlásiť práve indický výklad budhistickej doktríny za štátne náboženstvo Tibetu, o čom boli spísané úradné dokumenty a kráľovský edikt bol taktiež vyrytý do kamennej stély (doringu), ktorá dodnes stojí vedľa vchodu do hlavnej chrámovej budovy v Samjä. Za Thisong Decäna bolo tiež vypravené posolstvo do indického Bódhgaja, aby pre stúpu (čhörten) v Samjä získalo ako relikviu časť ostatku Budhu Šákjamuniho.

Budhistické učenie sa rozvíjalo aj za vlády nasledovníkov Thisong Decäna a predovšetkým potom za vlády 3. dharmarádžu Ralpačäna (vládol 817 - 841 alebo 815 - 842). Do Tibetu prichádzalo množstvo indických učencov (panditov) a majstrov a pokračovali práce na prekladoch budhistických textov do tibetčiny. Z tohto obdobia pochádzajú i prvé pokusy o štandardizáciu budhistickej terminológie a prvý sanskritsko-tibetský lexikón na prekladanie budhistických textov Mahávjúpatti.

Podpora a rozkvet budhizmu v Tibete boli násilne prerušené až krutovládou Ralpačänovho brata Langdarmu, ktorý využil napätú situáciu, intrigy a vnútornú nejednotnosť kráľovského dvora. Nechal zavraždiť Ralpačäna a ako prívrženec bönizmu rozmetal všetky budhistické kláštorné strediská v centrálnom Tibete, zničil svätyne, spálil texty a rozprášil mníchov. Zhruba na sto rokov sa mu podarilo zbrzdiť šírenie Budhovej náuky na streche sveta.

Rozpad jarlunskej dynastie

Vláda protibudhisticky zameraného kráľa Langdarmu znamenala nielen zbrzdenie šírenia Budhovho učenia medzi Tibeťanmi, ale v dôsledku rozpadu kráľovskej dynastie a rozkladu zjednocujúcej moci najmä koniec „zlatej éry" tibetských dejín.

Darma, prezývaný Langdarma, bol jedným z piatich synov kráľa Sänalega (vlastným menom Thide Songcän, vládol od začiatku 9. stor. do svojej smrti r. 815), potomka dharmarádžu Thisong Decäna. Pre jeho divokú povahu a vlastnosti mu ministri upreli jeho nástupnické právo a za kráľa vyhlásili jeho mladšieho probudhisticky orientovaného brata Ralpačäna, ktorý počas svojej úspešnej vlády ďalej posilnil politické postavenie Tibetu (r. 821 uzavretie mierovej zmluvy s čínskym cisárom, vojenské úspechy v regióne) a upevnil pozíciu budhizmu: pôsobenie indických učencov v zemi, nové preklady a revízie budhistických textov, podpora mníchov a kláštorného života. No v dôsledku rastúcich vnútorných problémov a intríg zo strany prívržencov Darmu bol kráľ Ralpačän roku 836 (resp. 838) zavraždený.

Na jeho miesto konečne nastúpil Darma, ktorý okamžite začal s represiami namierenými proti vyznávačom budhizmu. Nechal uzavrieť a plieniť všetky kláštory, nútil mníchov k správaniu popierajúcemu ich mníšske sľuby, neposlušných trestal smrťou. Neúnosnou perzekúciou sa mu podarilo vyničiť budhizmus v centrálnom Tibete a zvyšných mníchov rozohnať a zatlačiť do okrajových oblastí. Kráľ Langdarma bol nakoniec roku 842 zavraždený rukou mnícha Lhalung Palgji Dordžeho, ktorý na seba vzal zodpovednosť za takýto čin.

Smrť Langdarmu viedla k rozpadu kráľovskej ríše a rozdrobeniu moci do niekoľkých politických centier. Boj o nástupníctvo sa odohral medzi dvoma Langdarmovými manželkami. Staršia kráľovná, ktorej syn Jumtän mal právo nastúpiť po otcovi na trón, bola v podozrení, že pre svoju neplodnosť prijala za svoje odložené dieťa, a že teda ani nejde o právoplatného následníka. Za Langdarmovho nástupcu a dediča bol nakoniec vyhlásený Ösung, syn mladšej kráľovnej. Ten neskôr zasadol na kráľovský trón v Lhase. Jumtän sa nechcel vzdať svojich výsad, odobral sa teda do Jarlungu, bývalého mocenského centra tzv. jarlunskej dynastie, a nastolil tu zvláštnu líniu tibetských kráľov.

Schizma v kráľovskej nástupníckej línii a ústrednej autorite krajiny bola dovŕšená o generáciu neskôr, keď sa o ďalšie rozdelenie moci postarali dvaja Ösungovi vnuci. Thi Taši Cegpal sa zmocnil vlády nad západnou časťou centrálneho Tibetu a stal sa kráľom Cangu. Jeho brat Kjide Ňimagön odišiel do Purangu v západnom Tibete a založil preslávenú západnú líniu tibetských kráľov, ktorej predstavitelia mali o dve generácie neskôr zásadné zásluhy na obnovení záujmu o budhizmus v celom Tibete. Iniciovali stavbu kláštorov, prekladanie textov a pozývali indických učencov, čím pomohli spustiť takzvané druhé šírenie budhizmu v Tibete.

Druhá vlna šírenia budhizmu v Tibete (čhidar)

Rozpad kráľovskej dynastie na niekoľko mocenských centier v polovici 9. storočia a súperenie drobných hegemónov o miestny vplyv viedlo k totálnej decentralizácii štátnej moci. Trištvrte storočia trvalo, než dozneli dôsledky Langdarmových perzekúcií a otvoril sa znovu priestor na obnovenie záujmu o budhizmus. Vplyvom Langdarmovho vyvádzania boli oázy, kde mohol budhizmus prežívať, vytesnené na okraje tibetskej kultúrnej oblasti, do východného a západného Tibetu.

Ostrovy budhizmu na východe

Na začiatku 10. storočia ohrozoval mestá v severozápadnej Číne obývané Ujgurmi malý výbojný štát Miňag (po čín. Si-sia). Vo svojom susedstve na západe v oblasti dnešného Si-ningu narážajú však miňaskí dobyvatelia na práve sformované tibetské kráľovstvo Congkha (po čínsky Čching-tchang). Budhistický štát Congkha, kde boli hlavnou politickou silou mnísi, trval približne do roku 1100. Udržoval kontakty ako s Čínou, tak s kan-čouskými a turfanskými Ujgurmi. Predovšetkým Ujguri z Turfanu boli prevažne vyznávačmi budhizmu a manicheizmu. Do Congkhy sa pred perzekúciou a úpadkom svojej viery sťahovali budhistickí mnísi z centrálneho Tibetu.

Iní sa usadzovali medzi nomádmi na rieke Mačhu (Žltá rieka) v Amdu. K nim neskôr Cchana Ješe Gjalcchän, následník kráľa Ösunga z Jarlungu, vyslal skupinu žiakov, ktorí mali študovať budhizmus, zložiť príslušné mníšske sľuby a získať zasvätenia, ktoré by umožnili im samotným prijímať do svojich rúk mníšske sľuby novicov, vyučovať a pomôcť tak obnoviť budhizmus v centrálnom Tibete. Po ich návrate nad nimi držal ochrannú ruku syn medzitým zosnulého Cchana Ješe Gjalcchäna, kráľ Ngadag Thipa. Bol obnovený prvý tibetský kláštor Samjä a čoskoro založené i ďalšie.

Západný Tibet

Ohniskom, kde zostal budhizmus zachovaný, hoci v trochu degenerovanej podobe, bol aj západný Tibet. Po rozohnaní prívržencov Budhovho učenia Langdarmom, popretrhávaní oficiálnych väzieb na budhistických učencov a majstrov za hranicami Tibetu a obmedzení priamej duchovnej výmeny dochádzalo k degenerácii učenia. V 10. - 11. storočí pôsobili v západnom Tibete niektorí ženatí tantrici, ktorí si inštrukcie istých tantier vysvetľovali doslovne namiesto symbolického výkladu. Títo arccho bande, mnísi zabijaci, napádali a zabíjali mužov a ženy, jedli ich mäso, pili alkohol a oddávali sa sexu. Rozšírenie takých praktík volalo po vyjasnení tradície a náprave verejnej morálky.

Vnuk kráľa Kjide Ňimagöna, Cänpo Khorre, ktorý nastúpil na trón v západotibetskej oblasti Ngari, odovzdal čoskoro vládu svojmu mladšiemu bratovi menom Songnge a sám sa stal mníchom. Ako mních prijal meno Ješe Ö. Jeho meno sa spája s prídomkom lhalama, svätý láma. Zaslúžil sa o postavenie prvého a najdôležitejšieho budhistického kláštora v západnom Tibete, svojím významom porovnateľného so stredotibetským Samjä - kláštor Thoding (niekedy tiež Tholing) na brehu Satladže sa stal centrom obrodenia Budhovej náuky.

Cänpo Khorre poslal 21 mladých mužov študovať sanskrit a budhizmus do Kašmíru, len dvaja z nich však prežili ťažkosti spojené s odlišným podnebím a útrapami cesty. Z týchto dvoch sa stali významní prekladatelia. Rinčhen Zangpo (958 - 1055) a Legpä Šerab sa vrátili do Tibetu v sprievode indických učencov - panditov a so správami o raste konfliktu medzi hinduistami, budhistami a moslimami na druhej strane Himalájí.

Príchod panditov v roku 978 sa považuje za skutočný začiatok renesancie budhizmu v Tibete. Hoci boli panditi prívržencami rozličných budhistických škôl, prevažovala tantrická forma mahájány. Pre počiatočné problémy s duchovnou praxou došlo nakoniec v tejto prvej etape obnovy budhizmu len k reforme vo formálno-vymedzovacej rovine.

Atíša

Potom pozval Ješe Ö do Tibetu tiež významného indického učenca Atíšu Dípankarašrídžňánu (982 - 1054), ktorý v tom čase pôsobil na budhistickej univerzite Vikramašíla v severoindickom kráľovstve Magadha. Ten však vzhľadom na nábožensky vypätú situáciu v Indii pozvanie odmietol.

Čhangčhub Ö vyslal znovu posla do Nepálu, aby priviedol majstra Atíšu. Znalec všetkých smerov Budhovho učenia, učiteľ na významnej severoindickej budhistickej univerzite Vikramašíla a tantrický majster, Bengálec Atíša (982 - 1054) nakoniec vyslyšal naliehanie Tibeťanov, aby navštívil ich krajinu, avšak jeho misia do Tibetu mala byť ohraničená lehotou troch rokov. Atíšovo rozhodnutie vydať sa do Tibetu vraj podporilo počas modlitieb a meditácií i jeho osobné ochranné božstvo Tára (po tibetsky Dolma).

Rok 1041 strávil Atíša so svojím sprievodom v Nepále a roku 1042 sa už naplno venoval korigovaniu a revidovaniu tibetských prekladov budhistických textov v západotibetskom kláštore Thodingu. Počas svojho pobytu tu Atíša napísal v sanskrite svoje kľúčové dielo Bódhipathapradípa. Tento text, v tibetčine nazvaný Čhangčhub lamgji dönme (Lampa ukazujúca cestu k osvieteniu), v ktorom Atíša podal všeobecný prehľad učenia mahájány a rozdelil budhistov podľa prístupu ku konečnému poznaniu do troch skupín, sa stal jedným zo základných pilierov budhistickej náuky v Tibete.

Keď už sa majstrov trojročný pobyt v Tibete chýlil ku koncu a Atíša sa vydal na cestu späť do Indie, pripojil sa k nemu laik z centrálneho Tibetu Dom Tönpa (zvaný aj Domtön), ktorý sa chcel stať jeho žiakom. Hneď ako sa ukázalo, že cesta cez Nepál do Indie je pre vnútorné nepokoje nepriechodná, využil Domtön túto situáciu, aby Atíšu pozval na návštevu centrálnych tibetských provincií Ü a Cang. Tam po rozpade tibetskej ríše navzájom súperilo mnoho malých kniežatstiev, na ktorých čele často stál priamo nejaký láma alebo člen aristokratickej rodiny prepojenej s miestnymi náboženskými centrami. Dochádzalo tu ku konfliktom medzi prívržencami budhizmu a bönizmu.

Obnova budhizmu v centrálnom Tibete

Po svojom príchode do stredného Tibetu Atíša videl, že záujem o bohatstvo a moc v duchovnej vrstve spoločnosti priamo protirečí zmyslu Budhovho učenia. Rozhodol sa preto zostať. Vplyvní vládcovia a mnísi sa predháňali, aby mohli Atíšovi ponúknuť pohostinstvo vo svojich domoch a na svojich hospodárstvách. Po niekoľkomesačnom pobyte v Samjä a ďalších miestach vrátane Lhasy zakotvil Atíša v Ňethangu vzdialenom od hlavného mesta asi 20 kilometrov. Na tomto mieste potom pôsobil niekoľko rokov až do svojej smrti roku 1054. Jeho ostatky boli uložené do čhörtenu a neďaleko od neho nechal Atíšov žiak a pokračovateľ Domtön postaviť chrám, zasvätený majstrovmu ochrannému božstvu Dolme. Práve Atíša sa okrem iného zaslúžil aj o rozšírenie kultu uctievania ochrankyne a vykupiteľky Dolmy v Tibete.

Ňingma a Sarma

Atíšovo učenie vyvolalo v Tibete silné reformačné hnutie, ktoré viedlo k vzniku množstva nových škôl tibetského budhizmu. Aby sa nasledovníci nových - reformovaných - škôl odlíšili od predreformných nasledovníkov Padmasambhavu, označili tento starší smer prvej vlny šírenia budhizmu Ňingma (Stará škola) a jej prívržencov Ňingmapa. Termín Ňingma zahrnuje synkretickú zmes rozmanitých náuk, doktrín, praktík a techník, ktoré do Tibetu prenikli v prvej vlne šírenia budhizmu.

Atíšovi nasledovníci nazvali samých seba Kadampa (nasledovníci slov Budhových). Pre všetky smery tibetského budhizmu, ktoré sa rozvinuli po Atíšovom pôsobení v Tibete, sa vžilo označenie Sarma (Nová škola) a pre ich príslušníkov Sarmapa. Tento termín vyjadruje však len všeobecné hromadné zaradenie množstva tradícií a smerov tibetského budhizmu, ktoré sa v tibetskom prostredí začali rozvíjať a presadzovať od 11. storočia.

Nastalo obdobie duchovného kvasu a čulých kontaktov so susednou Indiou a Nepálom. Tantrické cvičenia v rozmanitých podobách sa stávajú súčasťou náboženského vnímania Tibeťanov. Na báze zvláštnych techník a jednotlivých majstrov učiteľov sa etablujú základné školy tibetského budhizmu, ich podškoly a odnože.

Zo skupinky žiakov zhromaždených okolo svojho učiteľa či jeho odkazu vyrastajú onedlho veľké kláštory, ktorých rastúci vplyv sa podporuje jednak ich duchovným chýrom, jednak bohatstvom a prestížou príslušníkov popredných aristokratických rodín, ktorí vstupujú do rádu. Jednotlivé šľachtické rody podporujú a sponzorujú „svoje" kláštory, ktoré potom politicky využívajú. Dôsledkom týchto mocenských procesov, odohrávajúcich sa medzi 10. až 12. storočím na pozadí náboženského a filozofického kvasu bolo, že dejiny krajiny prestali byť ovplyvňované akoukoľvek ústrednou autoritou, ale začali byť čím ďalej väčšmi zviazané s náboženskými rádmi a späté s kláštormi. V 12. storočí už boli kláštory všade po celom Tibete. A o storočie neskôr medzi nimi prepukajú boje o postavenie a moc.

Zuzana Ondomišiová (nar. 1962) – absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, etnologička a tibetologička. Od roku 1988 pravidelne navštevuje Tibet. Prednášala externe na FF UK v Prahe, v súčasnosti na FF Univerzity v Ostrave. Roku 1998 založila Nadačný fond Potala na podporu Tibeťanov a tibetskej kultúry.