Na otázku, čo je na sektárskom myslení najzradnejšie, často odpovedáme: to, že nás oberá o vlastnú tvár. A je to pravda. Človek je až príliš rýchlo ochotný vzdať sa svojej autenticity, svojho originálu, aby vzápätí zo seba urobil vernú napodobeninu niekoho iného. Veľmi ľahko strácame nielen svoju tvár, ale meníme i hodnoty (ak nám ešte nejaké ostali) a city. V mene akejsi idey sa nechávame manipulovať a občas nám to robí evidentne dobre. Prečo? Žeby z pohodlnosti hlbšie sa zamýšľať nad tým, kto k nám z obrazovky, zo stránok novín či od rečníckeho pultu vraví, resp. čo nám ponúka? Alebo jednoducho preto, lebo už ani nevieme analyzovať veci, ktoré nás dennodenne obklopujú, a nedokážeme rozlišovať dobré od zlého, správne od nesprávneho?

Zámerne hovorím všeobecne, pretože si myslím, že problém identity a schopnosti byť samým sebou sa netýka iba obetí deštrukčných kultov, ale všetkých nás, žiadnu vekovú kategóriu nevynímajúc. Prejavuje sa už v školských laviciach. Už tí najmenší žiaci si vedomosti osvojujú mnohokrát prázdnym memorovaním učiva, bez toho, aby sa učili vytvárať na veci vlastný názor, vzťah, chýba tu určitá kreativita, unikajú súvislosti. Voláme po osobnostiach, no tých je v našej spoločnosti čoraz menej. Namiesto nich tu máme vyfabrikované idoly rozličných, často pochybných reality show, ktoré sa nám prenikavo usádzajú v mysliach. Čoraz intenzívnejšie sme masírovaní vtieravými a iracionálnymi reklamnými sloganmi či politickými a kultovými frázami - až natoľko, že nám nielen uniká ich skutočný zmysel, ale splývajú nám v ťažko identifikovateľnú masu vyprázdnených slov, gest a ponurých klišé. Nestačí, že sa sami nestávame osobnosťami, naopak, stávame sa pasívnymi konzumentmi čohosi, čo by sme pokojne mohli nazvať kultúrou braku.

Naučiť sa orientovať v záplave rozmanitých názorov, smerov a ponúk nie je dnes vôbec jednoduché. Okrem rôznych divotvorcov, liečiteľov či spasiteľov sa na nás navyše valia i mediálne hviezdy, ktoré vídame pomaly už i na etiketách mliečnych výrobkov. Treba však vidieť viac než len obal. Ten je takmer vždy atraktívny - pekné myšlienky, vzletné prejavy, sugestívne vízie, známe tváre z obrazovky -, avšak obsah je mnohokrát pochybný. Nenaletieť preto znamená mať nielen pevnú vieru, ale i systematickú a poctivú snahu triediť plevel od žita. Aby sa časom nestalo, že už nebude čo triediť.