Hnutie Nazaret neprežilo svoju inštitucionalizáciu a zabsolutizovanie zásad, ktoré niektorí jeho členovia objavili ako individuálnu cestu k plnšej duchovnosti. „Biskupi Slovenska pri osobných rozhovoroch alebo v listoch zakladateľovi hnutia donovi Jánovi Beňovi často pripomínali popri kladnom hodnotení toho, čo bolo dobré, absenciu prijatia kritických pripomienok a ich praktických uplatnení," napísal biskup Baláž v komentári k dekrétom, ktorými zrušil všetky tri združenia hnutia: združenie rodín, kňazské združenie a združenie slobodných žien, z ktorého neskôr ustanovil sekulárny inštitút Betánia. Zároveň vyjadril sklamanie z toho, že nedostatky, ktoré považoval za vplyv totalitných okolností alebo chyby jednotlivcov a ktoré zhrnul po konzultáciách s Pápežskou radou pre laikov v Ríme a s apoštolským nunciom J. Nowackým do smerníc pre ďalšiu spoluprácu hnutia s hierarchiou, predstavitelia Nazaretu odmietli odstrániť.

„Overovanie cirkevnosti charizmy malo trvať päť rokov. Veľká väčšina kňazov a rodín sa toho radostne ujala. No, žiaľ, zakladateľ to nevydržal ani tri mesiace a na veľké prekvapenie všetkých zainteresovaných a v priamom rozpore s našimi osobnými dohovormi zarážajúcim spôsobom 7. novembra 2004 osobným listom vylúčil z kňazského združenia a z hnutia Nazaret 14 kňazov vrátane hlavného zodpovedného a dve tretiny hlavnej rady, právoplatne zvolenej podľa stanov. Boli to práve kňazi, ktorí sa horlivo snažili realizovať pripomienky Pápežskej rady pre laikov, erigujúceho biskupa a apoštolského nuncia. Členky sekulárneho inštitútu Betánia ešte v tú noc a nasledujúci deň rozniesli tento list všetkým členom hnutia Nazaret, ktorí museli jeho prevzatie potvrdiť podpisom," konštatuje v súvislosti so zrušovacími dekrétmi R. Baláž.

Okrem zakladateľovho postupu k biskupovmu ráznemu rozhodnutiu prispelo aj konanie sekulárneho inštitútu Betánia. Po plenárnom zasadnutí kňazov Nazaretu 27. augusta 2004 biskup zvolal aj zasvätené ženy, no hlavná zodpovedná v spolupráci so zakladateľom a jeho radkyňami stretnutie odmietla a členkám prikázala nezúčastniť sa na ňom, na základe čoho vzápätí viaceré inštitút opustili.

 

Neposlušnosť hierarchii

Neposlušnosť voči cirkevnej hierarchii nebola v Nazarete ničím novým. „Duchovní vodcovia išli tak ďaleko, že fakticky navádzali na neposlušnosť voči diecéznym biskupom a Svätému Otcovi. Najčastejšie sa to robilo skrytým spôsobom, keď sa na stretnutiach opisovali chyby, podsúvali mystifikované prepojenia so slobodomurármi pri rozhodnutiach, ktoré nezapadali do záujmovej línie hnutia. Takáto morálna likvidácia cirkevnej autority vyznievala dobromyseľným členom hnutia ako záujem o čistotu Cirkvi," píše sa v dokumente Výhrady voči hnutiu Nazaret (Výhrady), ktorý vypracovala Teologická komisia Konferencie biskupov Slovenska (KBS) na základe poverenia z plenárneho zasadnutia 4. júna 2002.

„S ohováraním hierarchie, rádov na čele s jezuitmi a odmietaním niektorých vatikánskych dokumentov som sa stretla, no nevedela som to vnútorne prijímať a aj som sa z toho spovedala. Považovala som to za súdenie, ktoré nie je správne," hovorí členka hnutia pani Mária.

Hovorca KBS Marián Gavenda však upozorňuje na druhú stránku mince - dôraz na hierarchickosť Cirkvi v spiritualite hnutia. „Práve kňazi hnutia často zdôrazňovali, že kde je biskup, tam je Cirkev, takže oficiálne zrušenie je pre nich veľkou skúškou aj šancou vyznať túto vieru," povedal pre televíziu TA3.

Deklarovanie, že všetko v hnutí sa robí podľa Svätého Otca, a súčasné zužovanie pohľadu na podstatu a komplexnosť učenia Cirkvi a svojský výklad Magistéria konštatuje aj dokument KBS. „Pápežské a cirkevné dokumenty, ktoré neboli v ich línii, odmietali a i tie ‚vyhovujúce‘ boli prijímané, šírené a podávané iba s komentárom Jána Beňa. On a jeho spolupracovníci vôbec nehľadeli na to, že riadnymi učiteľmi viery a mravov v miestnych cirkvách sú biskupi."

Niektorí bývalí členovia hnutia dokonca upozorňujú na kult osobnosti Jána Beňa. „Išlo v podstate o hierarchický systém - zakladateľ, pod ním kňazi, slobodné ženy, ostatní členovia, deti. Týmto prepracovaným systémom sa pokyny vodcu spoľahlivo šírili do rodín a on mal zasa spätnú väzbu o tom, kto ako žije. Takto získal nesmierne veľký priestor na manipuláciu ľudského myslenia a psychiky. Bolo niekedy neuveriteľné, čo dokázali niektorí manželia splniť len preto, lebo to vyžadoval vodca. Absolútna poslušnosť bola kľúčom k jeho priazni. Jeho častý výrok bol: ,Kto poslúcha, ten sa nikdy nemýli,´" hovorí mladá mamička Petra, ktorá v hnutí vyrastala do ranej dospelosti.

 

Teória verzus prax

Už rozpor medzi deklarovanou a skutočnou poslušnosťou cirkevnej hierarchii naznačuje základný problém hnutia Nazaret - nesúlad medzi dobrou teóriou a pokrivenou praxou. „Na konkrétne výčitky sa kňazi hnutia odvolávali na svoju teóriu, ktorú fakticky často priamo negujú," konštatujú Výhrady, ktoré hneď v prvom odseku upozorňujú na „veľký rozdiel medzi uhladenou teóriou a konkrétnou praxou". Aj podľa M. Gavendu vzniklo hlavné napätie medzi vlastným sebadefinovaním hnutia a praxou: „Tu kdesi bolo aj dlhodobé napätie medzi biskupom Balážom a zvyškom biskupskej konferencie. Zakladateľ aj ostatní poukazovali na svoje vnútorné dokumenty, kde sa to, čo im bolo vyčítané, naozaj nenachádzalo, ale nechceli pripustiť, že v praxi niektorí členovia hnutia, hlavne duchovní vodcovia, sú pápežskejší ako pápež, alebo beňovskejší ako Beňo - aby som to aplikoval na slovenskú situáciu."

 

Zradná inštitucionalizácia

Základný rozpor medzi teóriou a praxou hnutia sa vyostril najmä po jeho inštitucionalizácii, keď to, čo niektorí veriaci spoznali ako svoju špecifickú duchovnosť, dostalo formu pravidiel a noriem ponúkaných v hotovej podobe ľuďom, ktorí dlhú cestu poznávania toho, prečo by napríklad mohlo byť vhodné nevlastniť televízor, neprešli. „Nie je to ojedinelý jav v dejinách a v živote Cirkvi. Nová myšlienka si obyčajne nájde najskôr spontánnych zástupcov, ktorí sa s ňou stotožnia, no v istom momente je potrebné ju určitým spôsobom inštitucionalizovať a vtedy obyčajne nastáva prvá kríza. Ľudia potrebujú zadefinovať to, na čo prišli spontánne ako na svoj duchovný objav, ale tí noví, ktorí prichádzajú oslovení ich spôsobom života, neprešli 10 až 15-ročným vývojom, nedorástli do niektorých rozhodnutí, tam sa začínajú podľa mojich skúseností napätia a problémy," vysvetľuje M. Gavenda a dodáva: „Takmer všetky cirkevné hnutia prechádzali takouto krízou rastu, fokolaríni i ďalší. Veľkým rizikom je neuzatvoriť sa do seba. Pôvodná charizma je ako elektrická sila - keď niečo ťahá dopredu, je pozitívna, keď sa umelo uzatvorí, je deštruktívna."

 

Zotročujúce duchovné vedenie

Štýl života v hnutí možno prirovnať k istému druhu rehole s osobitným poslaním - tu však vstupovali celé rodiny a deťom sa hnutie predkladalo ako jediná správna cesta pre toho, kto chce brať svoju vieru vážne. „Videla som chyby a cítila nejaké krivdy, ale zotrvať napriek ťažkostiam ma povzbudzovala časť Listu Hebrejom: „Veď tým, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, a tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého a okúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku a potom odpadli, tým nie je už možné, aby znova boli privedení k pokániu, pretože nanovo križujú Božieho Syna a vystavujú ho posmechu" (Hebr 6, 4-6)," vyznáva pani Mária. „Osobitná, radikálna cesta hnutia sa členom neponúkala ako alternatíva," upozorňujú Výhrady.

No aj v prípade, ak bol vstup slobodný a dobrovoľný, nevyhli sa členovia hnutia zásadnému nedostatku, za ktorý Teologická komisia KBS označila nerozlišovanie medzi externým a interným fórom.

„Spovedník rozhodoval aj o praktických otázkach a robil z nich záležitosť svedomia, čo je v priamom protiklade so všeobecnou skúsenosťou a legislatívou Cirkvi." Hnutie zabsolutizovalo jednu vetu z denníka Jána XXIII. o duchovnom vodcovi: „Nedovolím si ani tú najmenšiu vec bez jeho rady alebo schválenia."

Ako konštatujú Výhrady, život členov hnutia bol koncentrovaný okolo osoby a úlohy duchovného vodcu. „Celé roky museli prijímať bez akejkoľvek námietky alebo skúmania všetko, čo sa predkladá, v duchu slov: Kto vás počúva, mňa počúva. Svedomia členov hnutia boli formované zásadou, že neposlušnosť voči duchovnému vedeniu i bratskému spoločenstvu je neposlušnosťou voči Bohu. Teória duchovného vedenia bola v hnutí rozpracovaná a zahŕňala mnohé elementy spoločnej cirkevnej skúsenosti, chýbal však primát Ducha Svätého, rešpektovanie slobody pôsobenia Božej milosti i ľudskej odpovede."

Proklamovanou zásadou zakladateľa bolo, že vedenie dosiahlo cieľ, keď sa stalo zbytočným. V praxi však k tomuto cieľu zväčša nedošlo. „Naopak, duchovné vedenie chtiac-nechtiac systematicky smerovalo k zlomeniu osobnosti človeka a produkovalo ľudské trosky, ktoré sa neodvažovali samy myslieť, hovoriť, konať. Mechanizmus spočíval v emocionálnom, vieroučne nesprávnom naviazaní, zotročení vedeného. Keď takto naviazaný človek urobil nejakú zlú vec, v prvom rade sa v duchu pýtal: Čo mi na to povie duchovné vedenie? Nepýtal sa, čo hovorí jeho svedomie, a najmä, čo hovorí Pán Boh. Aj tí, čo dokázali z hnutia odísť, mali dosť dlhý čas problém naučiť sa slobodne a zodpovedne rozhodovať," píše sa vo Výhradách. Vodcovia pritom neprechádzali teoretickou ani praktickou prípravou v oblasti teológie a spirituality vo schválenej cirkevnej inštitúcii, kde by spoznali prax všeobecnej Cirkvi a nie len parciálneho hnutia. „Neraz sa novokňaz bez základnej odbornej prípravy stával duchovným vodcom a s božskou autoritou odvážne rozhodoval o závažných duchovných i ľudských otázkach."

To nepriamo vytváralo silnú naviazanosť členov na hnutí. Vylúčení alebo dobrovoľne odídení členovia svorne konštatujú veľké problémy so začlenením sa do „normálneho" farského i bežného ľudského spoločenstva a so samostatným rozhodovaním sa v bežnom živote. Prispieval k tomu aj dôraz, ktorý sa v hnutí kládol na vzájomné vzťahy a pomoc, vrátane finančnej. Tieto kontakty boli po vystúpení z hnutia až drasticky pretŕhané. „Hnutie trvalo na úplnom ignorovaní zradcov. Zakázaný bol aj pozdrav na ulici. Kto odišiel alebo bol vylúčený, ostal často sám, izolovaný od diania v Cirkvi, od pokrvnej rodiny, od všetkých dovtedajších známych. Tento traumatizujúci stav umocňovalo často aj to, že od iných boli naďalej odmietaní ako ‚beňovci‘. Ak nedostali pomoc, neraz sa z nich stávali zatrpknutí kritici a prechádzali do opačných extrémov," píše sa vo Výhradách.

„Odísť z hnutia bolo veľmi ťažké, lebo som bol vedený k budovaniu kontaktov iba v tomto spoločenstve. Keď som odišiel, ostal som v podstate sám, lebo nikto z hnutia so mnou nechcel komunikovať. Potom som pochopil, že ak má byť priateľstvo len o vzájomnom spoločenstve a nie o vzájomných myšlienkach, názoroch, je v tom naozaj niečo zlé," povedal pre TA3 bývalý člen hnutia Juraj Látečka.

 

Extrémy v praxi hnutia

Z izolácie a priširokých právomocí duchovných vodcov vyplynuli niektoré typické anomálie hnutia, na verejnosti často stotožňované s jeho podstatou, ako odmietanie televízora či telefónu v domácnosti, predpisy o dĺžke sukní dievčat, nevhodnosti riflí alebo krátkych rukávov a trenírok na telocviku, odporúčanie eliminovať aj obyčajné podanie rúk, aby z neho nevzniklo zmyslové pokušenie, oddeľovanie detí zo školského a z farského kolektívu neúčasťou na triednych výletoch, lyžiarskych zájazdoch, slávnostiach prvého svätého prijímania či birmovky, zákaz chodenia na kúpaliská, neodporúčanie vysokoškolského štúdia dievčatám, podrobné referovanie o intímnych veciach v spoločenstve, bezmedzná podriadenosť žien mužom atď. To všetko má však korene v hlbších prvkoch spirituality hnutia: v chápaní hierarchie v rodine, v urýchľovaní rozhodnutia o životnom povolaní zúženom na alternatívu manželstvo - rehoľa, v domnení o vlastnej výlučnosti v cirkevnom spoločenstve, v prehnanom vysvetľovaní mravnosti, v prístupe k osobnosti ženy, v skreslených predstavách o Bohu.

Rodinný život formovali podľa Výhrad dva hnutím živené extrémy: bezmedzná podriadenosť ženy a nekontrolovateľné plodenie detí. „Hnutie prehnane zdôrazňovalo hierarchický rozmer v rodine. Žena, manželka musela poslúchať ‚vo všetkom, okrem hriechu‘, a to na prvom mieste na manželskom lôžku. Odborník Denis Sonet nazýva takýto prístup ‚fagocytózou manželského partnera‘. Ani manželka, ktorá čaká v ťažkých podmienkach a v neľahkom duševnom rozpoložení siedme dieťa, nemohla nič povedať. Ak si z vlastnej iniciatívy preštudovala Familiaris consortio, apoštolskú exhortáciu Jána Pavla II., interpretovalo sa to ako nedôvera. V hnutí sa propagovala plodnosť do krajnosti. Zdeformovaná otvorenosť počatiu skĺzla až do odmietania prirodzených metód, čo bolo priamym protirečením náuke Svätého Otca. Manželský život bol podľa materiálu hnutia Slovo manželom životom nadmernej a zbytočnej zdržanlivosti alebo životom rezignovanej ženy plodiacej jedno dieťa po druhom," uvádza Teologická komisia KBS.

„O podriadenosť ženy mužovi sme sa naozaj usilovali. Keď sa niečo nedarilo, hneď sa videl dôvod v neposlušnosti ženy. Ja som to brala ako Božiu vôľu, lebo inak by som to nebola zvládla," pripúšťa pani Mária. Sama má deväť detí, ale pri ich prijímaní sa necítila neslobodná. „Pán Boh nám ich daroval aj bez toho, že by sme sa pre ne sami rozhodli, ale všetky sme prijali ako Boží dar, sme radi, že ich máme, a cítime voči hnutiu vďačnosť, lebo nám poskytlo pomoc a podporu."

Ako však prijímali cestu svojich rodičov deti počas výchovy? Vývoj v hnutí naznačuje, že práve ďalšia generácia nastupujúca po tej, ktorá sa na cestu vydala dobrovoľne v osobitných totalitných podmienkach, neuniesla mnohé nároky. „Deti mali ťažký život, ktorý viedol k pretvárke alebo odporu voči náboženstvu. Rodičia totiž museli bazírovať na nepodstatných veciach, čo deti zbytočne dráždilo. Aj učitelia a vychovávatelia mali s deťmi z týchto rodín problémy, lebo sa ťažko začleňovali do kolektívu. Nechápali zmysel pravého spoločenstva, trpeli individualizmom, samotou a ostatní ich odmietali," hovoria Výhrady.

Podľa pani Márie nemali v rodine problémy so staršími deťmi, mladšie duch doby ovplyvnil viac. Štyri najstaršie sú už osamostatnené: jeden syn sa počas pobytu v seminári rozhodol pre odchod z hnutia, ostatní v ňom zatiaľ ostali. Jedna dcéra je členkou Betánie, ďalší syn a dcéra si založili vlastné rodiny s členmi hnutia, no duchovné vedenie mali u kňazov, ktorých v novembri 2004 J. Beňo vylúčil. „Dôverujú im a zatiaľ nevidia dôvod, prečo by s nimi mali prerušiť kontakt," hovorí pani Mária. S dcérou, ktorá napriek rozkolu v Betánii ostala, má veľmi zriedkavý kontakt. „Poznám ju a viem, že všetko robí podľa svedomia a je verná tomu, čo cíti ako pravdu a Božiu vôľu. Teraz je na východe, trochu bokom, všetko sa viac zomlelo na strednom Slovensku..."

Bývalá členka hnutia Petra si ale na výchovu spomína ako na istý druh ideologického tlaku s množstvom zákazov a príkazov na jednej strane a dosť silnými prostriedkami na kontrolu ich plnenia na strane druhej. Za násilnú „pomoc" hnutia pri výchove označuje práve pôsobenie slobodných žien združených v Betánii. „Pod vplyvom J. Beňa neadekvátnym spôsobom zasahovali do výchovného procesu v rodinách, radili rodičom, ako majú riešiť rôzne konfliktné situácie s deťmi." Keď ona aj brat z hnutia vystúpili, Beňo poslal ich rodičom list, ktorým ich z hnutia jednoducho vyhodil, pretože sa im nepodarilo vychovať deti v duchu jeho ideológie...

V hnutí sa pestovala veľká citlivosť v otázkach šiesteho prikázania. „Ohľadom jeho vysvetľovania možno hovoriť o deptaní ľudí," konštatujú Výhrady, podľa ktorých dostávala táto oblasť jansenistické črty. „Sexualita bola hlavnou témou kázní, v rámci spovede dochádzalo k nevhodnému kladeniu ‚vyšetrujúcich‘ otázok na telo, akoby iných hriechov nebolo. Sexualita sa spájala len s mnohopočetným rodičovstvom a zodpovednosť za možné pohoršenia v pohlavnej oblasti sa často zvaľovala výlučne na ženy. Askéza, zameraná na pochovávanie ‚starého človeka‘, bola akýmsi ničením identity jednotlivca. V boji proti vlastným chutiam sa likvidovala aj chuť do života."

O veciach patriacich do spovednice alebo aspoň do súkromia boli členovia hnutia nútení rozprávať aj na tzv. referovaní v spoločenstve. „Hnutie zahanbujúce vyznania odôvodňovalo tým, že spoločenstvo musí poznať problémy svojich členov, aby sa mohlo za nich intenzívnejšie modliť," píše Teologická komisia KBS. Hnutie zasahovalo aj do osobného vzťahu človeka s Bohom, kam sa votrel duchovný vodca. Zdôrazňovala sa tvrdá spravodlivosť na úkor milosrdnej lásky, strach z diablovej moci, nutnosť spasiť sa množstvom dobrých skutkov.

 

K dokonalosti bez lásky

„Hnutie Nazaret je bez lásky. Tvrdí, že viera je racionálne prilipnutie mysle k Bohu a poslúchnuť cit je slabosť," konštatuje sa vo Výhradách. Členovia hnutia boli podľa nich povzbudzovaní neustále, bez akejkoľvek ľudskej miery robiť dobré skutky v stave bezhriešnosti, akoby spása závisela len od nich, čo do hnutia vnášalo črty neopelagianizmu. „To bol naozaj môj problém, Boha som vnímala viac ako prísneho sudcu než ako lásku," priznáva sa pani Mária. „Chcela som všetko podľa litery, ale to záleží aj od povahy jednotlivcov."

Jansenistické a neopelagiánske črty sa spájali s chápaním vlastnej výlučnosti v Cirkvi. „Podľa náuky hnutia všetci tí, ktorí z neho odišli, konali pod vplyvom diabla. Ak sa im prihodilo niečo zlé, členom hnutia sa to taktne interpretovalo ako trest," konštatujú Výhrady. Hnutie malo podľa nich vlastnú literatúru a neodporúčalo samostatné štúdium pápežských encyklík, ba ani Katolíckych novín a Rodinného spoločenstva.

„To by som netvrdila, ja Katolícke noviny čítam," poukazuje pani Mária na to, že nešlo o absolútne pravidlo. Rovnako odmieta absolutizáciu nepriateľského správania voči odídeným členom hnutia. „My sa s takými rodinami stretávame normálne ako s ostatnými ľuďmi, dobre si rozumieme, sme dokonca kmotrovci. Veď každý má právo na svoju cestu." Vydeľovanie sa z farského spoločenstva tiež podľa nej nebolo všade rovnako intenzívne. „Na birmovku sme deti dávali vždy vo farnosti, na sväté prijímanie mali možnosť ísť individuálne v rámci hnutia, ale vždy sme sa spýtali nášho pána farára. Pri jednom synovi nám povedal, nech len ide pekne s ostatnými deťmi, tak šiel. Pri ostatných to nechal na nás."

Kňazom z hnutia sa často vyčítalo aj zanedbávanie vlastných farností. „Vedú separovaný život od ostatných kňazov a veriacich rozdeľujú na svojich a davových," píše sa v posudku Teologickej komisie KBS. „Neradi vyučujú v školách a náboženskú výchovu prenechávajú katechétom, spovedajú len ‚pravoverných‘, čiže členov hnutia, nedostatočne sa venujú vlastným farníkom a radšej cestujú do iných farností za členmi hnutia. Prehnane zdôrazňujú nepodstatnosť formy pri slávení náboženských sviatkov - napríklad Vianoce bez umeleckého koncertu, odmietajú prácu s mládežou - tematické zájazdy, púte, výlet, kultúrne a športové akcie, nepovoľujú ani kontrolované farské zábavy (napr. mládežnícke Silvestre). Netransparentne nakladajú s peniazmi, ktoré spravujú vo farnosti. Ozývali sa hlasy, že polovicu peňazí zo zbierok odvádzajú na svoje ciele. Vraj je lepšie použiť ich na pomoc rodinám, než ich premárniť na drahé autá alebo dovolenky, ako to robia mnohí iní kňazi. Sú samostatnou ‚diecézou‘ na Slovensku," zhŕňajú pripomienky Výhrady.

Skúsenosť pani Márie však znova ukazuje, že to tak nebolo vždy: „My sme mali bližší kontakt s dvoma kňazmi a obaja boli naozaj obetaví vo svojej farnosti. Pokiaľ viem, kňazi boli vždy povzbudzovaní zakladateľom: Jedno robte, druhé nezanedbávajte."

M. Gavenda v tejto súvislosti zdôrazňuje, že práve služba celku je skúškou pravosti hnutia. „Aj keby členovia boli aktívnejší, iniciatívnejší kresťania, nemajú sa považovať za lepších než bežní farníci. Kardinál Joseph Ratzinger, súčasný pápež Benedikt XVI., pri svetovom stretnutí hnutí v 90. rokoch povedal dôležitú vetu: ‚Hnutie je natoľko od Ducha Svätého, nakoľko napomáha farskú pastoráciu‘."

 

Nezabudnúť ani na pozitíva

Zhrnutie negatív hnutia Nazaret by však nemalo vzbudzovať dojem, že ide o objektívnu charakteristiku. „Predložené výhrady sú prevzaté viac z praxe ako z teórie hnutia. Ich zosumarizovanie nechce podávať celkové hodnotenie hnutia, negovať dobrú vôľu, obetavosť i to dobré, čo sa vykonalo, najmä kým došlo ku kŕčovitému prilipnutiu na litere interných materiálov hnutia, ani tvrdiť, že všetci v ňom sa dopúšťajú len a všetkých týchto chýb," píše Teologická komisia KBS v úvode svojich Výhrad. Zároveň však konštatuje, že sú to nedostatky také rozšírené, že sa stávajú charakteristikou hnutia a nielen omylmi jednotlivcov. „Hnutie, ktoré malo na začiatku nádherné ideály, nadobúda postupne mnohé charakteristiky sekty," uzatvára.

„Biskup Baláž sa neraz vyjadril, že s mnohými kňazmi z hnutia má veľmi dobré skúsenosti, a preto sa viem vžiť do jeho kože. Bol vo veľkej dileme, ako nepoškodiť to, čo bolo dobré, hoci neraz premrštené, a zároveň zamedziť negatívnym extrémom, pretože on zodpovedá za celok," konštatuje M. Gavenda. Sám pritom priznáva, že v kontakte s hnutím prežil radostné a krásne detstvo. „Mám množstvo zážitkov, robili sme tábory, hry. Vtedy to vyznievalo ako cirkev mladá a svieža."

Pani Mária označuje za hlavný prínos hnutia do svojho života nasmerovanie pri hľadaní Božej vôle. „Počas vysokoškolských štúdií v Nitre začiatkom 70. rokov som sa cítila sama a potrebovala som kňaza, ktorý by mi vedel akosi rukolapnejšie povedať, čo je Božia vôľa. Modlila som sa a hľadala. A vtedy som stretla kňaza vo výrobe, ktorý vyhovoval mojim túžbam. Mal práve prednášku o duchovnom vedení, tak som to brala, akože Pán Boh vypočul moju prosbu." Vyzdvihuje dobrý vzťah k Božiemu slovu, každodenné ranné rozjímanie, večerné hodnotenie, mesačné duchovné obnovy. „To nás nútilo stále prehodnocovať svoj život, nedať sa stiahnuť materiálnymi starosťami." Hnutie Nazaret bolo podľa nej prvou konkrétnou pomocou Cirkvi u nás rodinám. „Do rodiny prišiel kňaz, porozprával sa..." Neskôr si navzájom pomáhali aj samotné rodiny, ktoré vytvorili určitú sieť.

„Nemožno poprieť, že v hnutí bolo aj niečo dobré - napríklad ochota jednotlivých členov navzájom si pomáhať," pripúšťa aj Petra, hoci táto pomoc mohla podľa Výhrad zároveň posilňovať naviazanosť na hnutie. „Máš problém s bývaním, s financiami, s prácou? Celé spoločenstvo sa zmobilizuje, aby pomáhalo, ale neraz je to riešenie práve tých ťažkostí, ktoré spôsobilo hnutie. Táto nezištná pomoc sa potom stáva prostriedkom nátlaku. Viacerí, už vnútorne disponovaní odísť, nemajú kam, veď hnutie im pomohlo nadobudnúť dom..." odkrýva dokument KBS druhú stránku.

Ako ďalší prínos hnutia uvádza M. Gavenda duchovnú literatúru, ktorej bolo v období jeho vzniku v 50. rokoch a jeho rozvoja v nasledujúcich desaťročiach nedostatok. „Sám si pamätám na mnohé diela dona Beňa, cyklus duchovných cvičení, meditácie Deň čo deň, Počuli sme slovo Pánovo, Hovor, Pane, tvoj sluha počúva... Kolovali po celom Slovensku, nielen v nejakej úzkej radikálnej skupine, formovali aj rehoľníkov a kňazov v seminári. V tom čase to bolo niečo naozaj moderné, čo malo vietor v plachtách."

Hodnotná šťava z ovocia totality v hnutí podľa neho ostala doteraz, ale treba ho radikálne očistiť od toho, čo tam naniesla falošná horlivosť a nepriznanie si chýb. „Ešte nemám v sebe jasno, lebo je toho veľa. Aj dobrého, za ktoré musíme byť vďační," povedala pani Mária a na záver sebakriticky dodala: „Veľmi som sa potešila, že pán biskup sa toho ujal, cítim to ako obrodu, minikoncil, odstraňovanie toho, čo nebolo správne. Vnímam to ako príležitosť priznať si chybu, napraviť sa. Vzniklo veľa napätí, chaos v rodinách, v spoločenstvách aj vnútri v srdciach... Sama som mala dosť problémov spamätať sa, veď som to do seba dostávala tridsať rokov. Musíme sa naučiť hľadať Božiu vôľu, prijímať zodpovednosť a naučiť sa sami žiť v slobode."