Nová religiozita

Treba jasne rozlíšiť sekty a nové náboženské hnutia. Sektou je, ako sme to už v minulom čísle ukázali, náboženská spoločnosť s totalitnými tendenciami. Ľudia, ktorí prežívajú novú spiritualitu, nemávajú tendenciu organizovať sa do náboženských spoločností. Veľká časť ich prežíva svoj vzťah k transcendentnu individualisticky. Ak sa aj zoskupujú, vytvárajú voľné skupinky záujemcov. Tieto zoskupenia bývajú liberálne orientované, otvorené a priateľsky naladené k iným hnutiam a spoločenstvám. V tomto prípade nejde o sekty. Mýlia sa tí, ktorí považujú všetko v novej religiozite za sektárske. Na druhej strane treba povedať, že sektárska mentalita niekedy preniká aj do tradičných náboženských smerov. Keď sa napríklad niektorá kresťanská cirkev cíti byť ohrozená, má tendenciu sa uzatvárať, zdôrazňovať diferenciu cirkev - svet a posilňujú sa autority. Náboženské smery, o ktorých je tu reč, sú nové, ale čerpajú podnety zo starých náboženských tradícií. To nám pomáha orientovať sa v novej religiozite. Pokúsime sa o prehľad týchto smerov s tým, že si uvedomíme, že v každej skupine môžu byť náboženské spoločnosti veľmi voľné a otvorené, prístupné ekumenickému alebo medzináboženskému dialógu, rovnako ako spoločnosti autoritárske, uzavreté a fundamentalistické.

 

Túžba po zážitku

Tým ľuďom, ktorí sa vracajú k „viere otcov", robí problém to, že kresťanstvo sa opiera o vieru. Títo hľadajúci túžia po skúsenosti a zážitku. Neuspokojujú sa s doktrínou, organizáciou a rituálom, teda s vonkajším prejavom viery. Preto sú im blízke také smery, ako je letničiarske, resp. pentekostálne (Pentekostes = gr. názov, ktorým sa od 2. stor. pred Kr. začal označovať židovský sviatok Týždňov, pozn. red.) hnutie. Niečo podobné sa prejavovalo v kritických obdobiach cirkevných dejín aj v minulosti. Vo svojej dnešnej podobe vznikol tento kresťanský smer na začiatku nášho storočia v malej skupine kresťanov z niekoľkých protestantských denominácií v USA. Ukazuje svoju vitalitu tým, že dnes, na konci 20. storočia, sa k tomuto smeru hlási asi sto miliónov stúpencov v samostatných letničiarskych (Letnice = zastarané meno Turíc, slávnosti Zoslania Ducha Svätého, používané v bibl. terminológii prekladu Písma svätého Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., pozn. red.) cirkvách a zboroch, ako aj v spoločenstvách vo vnútri iných cirkví, katolíckej (kde sa hovorí o charizmatickej obnove) a niektorých protestantských. V pravosláví je tento smer zastúpený minimálne. Z nášho hľadiska je zaujímavá radikálna letničiarska vetva, nazývaná hnutie viery. Tieto zbory zvyčajne necítia potrebu udržiavať ekumenické vzťahy s inými kresťanmi. Na čele stoja vodcovia, ktorí sa odvolávajú na priame Božie poverenie a na tom zakladajú svoju autoritu. Charakteristický pre nich je biblický fundamentalizmus a ideológia prosperity, teda koncepcia, podľa ktorej sa kresťan nemôže mať zle. Nemôže byť chudobný alebo chorý. Stačí, keď uverí tomu, že je zdravý a bohatý a už to má.

Typickým javom našich postmoderných čias sú časté zjavenia rôznych nebeských bytostí, napríklad Panny Márie, anjelov a rôznych svätcov. Deje sa to najmä v katolíckej cirkvi, v pravoslávnych a starých východných cirkvách (tzv. predchalcedónskych). Na základe katolíckou cirkvou neuznaného súkromného mariánskeho zjavenia vznikli dve vetvy mariavitských kresťanov v Poľsku. Skupiny stúpencov takýchto zjavení nebývajú pevne organizované, ale majú sklon k doktrinálnemu fundamentalizmu a bývajú málo ochotné k dialógu s okolím.

Širokú toleranciu a ochotu k dialógu môžeme vidieť v tých kresťanských hnutiach duchovnej obnovy, ktoré sa orientujú na mystickú tradíciu cirkvi a snažia sa o meditáciu a kontempláciu. Poučujú sa z mníšskej tradície kresťanského Západu i Východu, ale aj z mimokresťanských orientálnych duchovných smerov. Populárna je napríklad kresťanská joga alebo kresťanský zen.

 

Za hranicou kresťanstva

Významné nové duchovné smery preberajú od kresťanstva niektoré vybrané prvky a dopĺňajú ich svojimi vlastnými koncepciami. Ako príklady takého atypického, necirkevného kresťanstva môžeme uviesť mormónov, ktorí sa sami považujú za Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní. S klasickým kresťanstvom ich spája úcta k Ježišovi Kristovi a presvedčenie, že prispeli k spáse ľudí. Taktiež ich chápanie krstu a Pánovej večere nie sú príliš odlišné. Podstatný rozdiel vidíme v ich henoteistickom (gr. hén = jeden, theós = Boh) poňatí, teda v presvedčení, že Boh, ktorého ctíme je jedným z mnohých bohov a že aj ľudia sa v budúcnosti môžu stať bohmi a bohyňami v rovnakom zmysle. Je to náboženstvo úzko viazané na Ameriku. Imponuje prísnou životnou disciplínou. Pre súčasných hľadajúcich môže na ňom byť zaujímavé to, že Božie zjavenie stále pokračuje. Najvyšší predstaviteľ mormónskej cirkvi sa pokladá za živého proroka, ktorého ústami hovorí Boh. Moc mormónskych náboženskych predstavených je značná a zasahuje do súkromia ľudí.

Ďalším príkladom môžu byť Svedkovia Jehovovi, ktorí seba samých chápu ako obnovené kresťanstvo, no nie ako cirkev, alebo dokonca ako jednu z kresťanských cirkví. Zvyčajne vylučujú spoluprácu s kresťanmi akéhokoľvek vyznania. V chápaní vzťahu medzi nebeským Otcom, Synom a Duchom Svätým sa výrazne líšia od niekoľkostoročnej spoločnej tradície. Obdivuhodná je ich misijná aktivita. Ide o centralizovanú celosvetovú organizáciu riadenú z jedného centra. Napríklad ich časopisy a knihy sú rovnaké na celom svete, len sa prekladajú do rozličných jazykov.

Cirkev zjednotenia založená a vedená reverendom San Mjung Munom spája letničiarske kresťanstvo s prvkami tradičného kórejského náboženstva. Cestou spásy podľa nich je zakladanie dokonalých rodín. To malo byť aj Ježišovým poslaním, ale zabránila tomu jeho poprava. Syn človeka, nový a tentoraz už úspešný Mesiáš prišiel v podobe reverenda Muna. Spolu so svojou manželkou sú vraj dokonalými rodičmi.

Letmo sa môžeme zmieniť o náboženskom spoločenstve zvanom Rodina so skrývanou pyramidálnou štruktúrou, silne zvýraznenou autoritou zakladateľa a vodcu a s poňatím morálky partnerských vzťahov, ktoré sa diametrálne líšia od tradičného kresťanstva. Nová cirkev Kristova nadväzuje na vízie a zážitky švédskeho mystika Swedenborga, Kresťanská veda zas stavia na duchovných skúsenostiach svojej zakladateľky Mary Bakerovej Eddyovej. Obe náboženské spoločnosti zdôrazňujú duchovnú stránku skutočnosti. Podobný spiritualizmus vyčítame aj z textov Univerzálneho života, ale pre ich myšlienkovú a jazykovú úroveň je veľmi ťažké dopracovať sa k bližšiemu poznaniu ich náuky a dozvedieť sa o ich praxi. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia grálové hnutia, ktoré sa odvolávajú na stredoveké legendy o nádobe, v ktorej sa mala údajne uchovávať ako vzácna relikvia Kristova preliata krv. Novodobé grálové hnutia to vysvetľujú symbolicky a ich organizačná štruktúra sa pohybuje od voľných združení až po uzavretú skupinu so silným vodcom a s očakávaním blízkych katastrof, ktoré celkom zmenia tvár Zeme.

 

Návrat k prírodným náboženstvám a ezoterike

Nové náboženské hnutia sa často hlásia k mimokresťanským duchovným zdrojom domáceho alebo cudzieho pôvodu. V posledných rokoch hľadajú niektorí ľudia útočisko v predkresťanských náboženstvách vlastných národov, obyčajne v keltskom a germánskom, menej často v slovanskom náboženstve. Ide samozrejme o rekonštrukciu týchto tradícií, pretože o nich objektívne vieme veľmi málo. Inšpirácia sa hľadá aj v neliterárnych náboženstvách tzv. prírodných národov, teda pôvodných etník Ameriky, Afriky, Arktídy a Sibíri. Obľúbeným javom v poslednom čase sa stal šamanizmus. Najväčšiu popularitu získala séria desiatich kníh amerického kultúrneho antropológa Carlosa Castanedu, ktorých hlavným protagonistom je indiánsky „čarodejník" don Juan.

Inšpirácia sa hľadá aj v antických kultoch a mystériách a vo filozofických a náboženských školách rozvinutého helenizmu, napr. v novoplatonizme, novopytagoreizme, gnosticizme a hermetizme. Návraty k týmto zdrojom datujeme už do renesancie. Vtedy vzniká samostatná, od kresťanstva nezávislá duchovná línia spájajúca také náuky a praktiky, ako je astrológia, alchýmia, mágia a kabala. Realizuje sa v rozenkruciánstve od jeho literárnych počiatkov na začiatku 17. storočia až po novodobé spoločnosti dovolávajúce sa tejto tradície (Lectorium rosicrucianum, AMORC, OTO, Golden Dawn, Telemický rád). Niektoré z nich sú uzavreté pred verejnosťou a utajujú svoje obrady a náuky. O sto rokov neskôr nadviazalo na túto líniu slobodomurárstvo, ktorého časť však neskôr opustila hermetickú tradíciu a sústredila sa na profánne osvetové, charitatívne a podobné ciele. Antropozofia vrátane náboženskej spoločnosti pomenovanej Obec kresťanov spája túto tradíciu s vybratými a nezávisle interpretovanými kresťanskými prvkami. Novodobý okultizmus či ezoterizmus sa zdá byť veľmi tolerantný, ale niektoré spoločenstvá okolo silných autorít majú sektárske tendencie.

 

Fúzie Západu a Východu

Z týchto našich informácií a úvah nemôžeme vypustiť smery postmodernej spirituality, ktoré vychádzajú z orientálnych tradícií. Moderná civilizácia pripravila politicky a technicky to, že sa dnes prekračujú a dokonca stierajú hranice medzi donedávna izolovanými civilizačnými okruhmi. Západ bol prostredníctvom misií, obchodu a niekedy aj politicky a vojensky prítomný v krajinách Ďalekého východu už od začiatku novoveku. Čínske tradície, hinduizmus a budhizmus prichádzajú do západného sveta s malým oneskorením, ale v posledných desaťročiach pozorujeme enormný vzostup záujmu o indickú filozofiu, o metódy meditácie a o sakrálne umenie (rítus, hudba, literatúra, výtvarné umenie), spojené s týmito školami. Pevnejšiu organizáciu má hnutie označované ako ajurvédske alebo aj Transcendentálne meditácie a veľmi známe bhaktické (uctievacie) hnutie Hare Krišna. Diskusie vyvolávajú skupiny okolo výrazných vodcovských osobností orientálnej tradície, Šrí Radžníša (Osha), Šrí Chinmoya a Šrí Matadží Nirmala déví.

Novodobá religiozita neznamená len priľnutie k niektorému konkrétnemu smeru. Časté je kombinovanie rozličných prvkov. S tým začala na konci minulého storočia teozofia. Niečo podobné si vzali za svoj program unitári - univerzalisti. Najnovším prejavom takej synkretickej spirituality je hnutie nového životného štýlu s istými religióznymi prvkami, uvádzané zvyčajne pod anglickým názvom New Age. Navyše niektoré pokusy o nový životný štýl používajú vybrané metódy z rozličných náboženstiev (rituály, meditácie) na nenáboženské ciele, a síce na rozvoj ľudského potenciálu. Ide o metódy alternatívne k modernej psychoterapii a psychohygiene (Silvova metóda, Zlatá myseľ, Modrá alfa, dianetika spolu so scientológiou). Transpersonálna psychológia sa snaží premostiť medzi uznávanou akademicky zakotvenou psychológiou a postmodernými duchovnými inšpiráciami.