V čase svojho vzniku bola i cirkev považovaná za sektu. Samotný apoštol Pavol vydal o tom svedectvo: „Priznávam sa ti však k tomu, že slúžim Bohu svojich otcov, podľa zásad Cesty, ktorú títo nazývajú sektou, a že verím všetkému, čo je napísané v Zákone a u Prorokov" (Sk 24, 14). Pôvodné grécke slovo hairesis2 malo význam sekta, herézia. Vtedy sa používalo vo význame výberová skupina, strana, frakcia, názor, či náboženská, resp. filozofická škola. Vplyvom latinského prekladu Vulgáty sa dostalo slovo sekta do európskych jazykov3 a postupným vývojom došlo k jeho dvojakému vymedzeniu. V širšom zmysle slova je sekta výsledkom náboženskej diferenciácie. Neželateľné štiepenie je totiž nielen v kresťanstve, ale aj v budhizme, hinduizme, islame a iných náboženstvách či politických stranách. Užší a dnes ustálenejší význam tohto slova preto označuje religionistický fenomén, ktorý zvykneme nazývať tiež deštruktívny kult.

Nejde pritom o to, či je taká spoločnosť, resp. komunita oficiálne zaregistrovaná, alebo nie je (napr. Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia), taktiež nie je rozhodujúci počet členov ani to, či ide o komunitu historickejšiu (Baha´i) alebo mladšiu (Manna, Slovo života, Šrí Činmoj), veď nové duchovné spoločenstvá sa tešia na Slovensku rozmachu a prosperite a xenofóbia nesmie byť východiskovým postojom pri posudzovaní nových náboženských skupín. Samotná odlišnosť nie je ani religionistickým ani teologickým kritériom sektárstva. Súčasné snahy o uspokojivú definíciu pojmu sekta vychádzajú skôr z analýzy deštruktívnych dopadov na jednotlivca (TM, Silvova metóda) či skupinu ľudí (kult osobnosti, šikana, manipulácia) a porozumenia ich mechanizmov, aby bolo možné vytvoriť účinnú a efektívnu prevenciu pred nimi.

 

Antropológia – problém človeka

Problematika deštruktívnych náboženských kultov je nesmierne aktuálna a naliehavá. Je ilúziou myslieť si: mne sa to nemôže stať. Joachim Keden4 tvrdí: „Východiskovým bodom pre deštruktívne kulty sú najrozličnejšie nedostatky jednotlivcov. Týmto skupinám však nejde o to, aby nedostatky odstránili alebo pomáhali zvládnuť problémy, ale výlučne o to, aby zdanlivými odpoveďami na všetky otázky získali nového člena."

Z antropologického hľadiska je každý človek potenciálnou obeťou kultu rovnako ako jeho možným zdrojom. Má totiž svoje nenaplnené túžby, zranenia, túžbu po „svojej" spravodlivosti, ktorú si môže vynucovať od svojho okolia alebo uspokojovať v interpersonálnych vzťahoch. Autoritársky otec či matka devastujú vzťahy v rodine podobne ako vodca sekty. Ich biologické deti vykazujú podobné syndrómy ako „duchovné deti" kultu. Na druhej strane mládežník, ktorý v rodine prežíva len konflikt, ale nie aj jeho riešenie, je bezbranný v konfrontácii s „láskavými", „vzdelanými" či „citlivými" protagonistami kultov.

Steven Hassan, známy americký výstupový poradca, tvrdí, že „dnes je možné získať do zhubných kultov prakticky každého. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch to boli prevažne študenti, ale už koncom osemdesiatych rokov padli kultom za obeť ľudia všetkých vekových kategórií."5 V geopolitickom priestore strednej Európy sa v deväťdesiatych rokoch neubránili zvodom politických či komerčných kultov ani dôchodcovia.

 

Psychológia – problém závislosti

Závislosť (angl. addiction) má latinský koreň v slove addicene a znamená súhlasiť, podpísať, poddať sa. V staroveku tak označovali nepriateľov, ktorí sa dostali do zajatia. Tento obraz je veľmi vhodný na pochopenie javu závislosti. Človeka s prehnanou, nadmernou a opakujúcou sa túžbou po nejakých látkach, objektoch, pocitoch, činoch, skupine ľudí alebo jednotlivých osobách možno považovať za závislého. Taký človek stráca kontrolu nad sebou, prichádza o slobodu v rozhodovaní, začína sa správať iracionálne, stráca proporcionalitu v životnom štýle. Objekt závislosti, ktorý je určujúcim faktorom pre čas, peniaze, vnútornú energiu a silu, investovanú závislým človekom do neho, sa tak stáva výraznou prioritou v jeho živote. Podľa Dr. Collinsa človek môže byť závislý aj od náboženstva.6

Dr. Hart, profesor psychológie na Fullerovom inštitúte v Passadene (USA), rozdeľuje závislosti do dvoch veľkých kategórií: substančné - zahŕňajú závislosti od látok ako drogy, alkohol, nikotín, kofeín alebo isté druhy jedla, a procesné, t. j. také aktivity a interakcie, ktoré človeka „chytia" a postupne zotročia, pričom sa človek stáva od nich závislý.7 Podľa Dr. Harta ku skrytým závislostiam možno okrem typických ako gambling zaradiť i žartovanie, neustále argumentovanie, perfekcionizmus, sex-fantázie, masturbáciu, krádeže v obchodoch, nakupovanie, adrenalínové športy, pomoc núdznym, zbieranie známok či mincí a mnohé iné.

Nedávne štúdie ukazujú, že tam, kde prepukne závislosť (substančná aj procesná), dochádza k takým chemickým procesom v tele človeka, ktoré narušujú jeho prirodzený chemický obraz vytvorený v normálnom stave. Telo, ktoré si samo prirodzene vytvára rôzne drogy a látky, sa začne prispôsobovať novej zmene a očakáva opätovný chemický impulz. Vzniká tzv. kruh závislosti.

Zjednodušene povedané, nedostatok látky (napr. alkohol, vonná tyčinka) alebo istej činnosti (napr. extatický tanec, meditačné cvičenie, opakovanie mantry) telu začne chýbať, čo je spôsobené vzniknutou nerovnováhou v chémii, pre ktorú sa človek cíti nesvoj, má rôzne nutkania vedúce k danej činnosti alebo látke, od ktorej je závislý. Následné realizovanie takejto túžby ešte viac prehlbuje narušenie „chémie v našom mozgu", čím sa závislosť zhoršuje. Závislosť človeka od deštruktívneho kultu tak zasahuje jeho vedomie i podvedomie, avšak zároveň činnosti súvisiace s náboženským kultom túto závislosť ešte väčšmi prehlbujú.

 

Multičinnosť – problém doby

V našej spoločnosti prebiehajú debaty o súčasných civilizačných trendoch a ich dopade na človeka. Pracovná výkonnosť nie je dostatočná, často je netvorivá. Kvalita vzdelávania radikálne klesla. Študenti sa učia množstvo informácií, nie sú však schopní rozlišovať súvislosti, zaujať kritické postoje k javom. Stres ako syndróm dneška ovládol nielen zamestnaných, ale aj nezamestnaných. Pod jeho tlakom klesajú rovnako nižšie a stredné riadiace vrstvy, ako aj manažérske špičky. Psychické vypätie zasiahlo každého. Syndróm vyhorenia, únavy, impotencie z prepracovanosti a mnohé iné sa stali súčasťou denného slovníka. Výrazne poklesla kvalita komunikácie a emocionálna stabilita v rodine.

Americký profesor psychiatrie Edward M. Hallowell na začiatku roku 2005 prvýkrát identifikoval syndróm ADT (Attention Deficit Trait)8 a publikoval jeho mechanizmus. Na rozdiel od dávnejšie známeho syndrómu ADD (Attention Deficit Disorder), ktorý je dedične viazaný na činnosť mozgu, neurologický syndróm zníženej pozornosti ADT je stimulovaný prostredím jednotlivca. Pod dlhotrvajúcim tlakom termínov, rôznych úloh, viacerých činností naraz (napr. browsovanie + mobil + rozhovor) alebo životných faktorov, ktoré nevieme ovplyvniť, sa ľudský mozog dostane do zvláštneho modu činnosti. Počiatočná tvorba adrenalínu postupne slabne, výkon mozgu sa saturuje, pričom fóbia strachu a „túžba mozgu" prežiť spúšťa zvláštny proces selekcie.

„Mozog len odpovedá na momentálne podnety, no pravdepodobne nevyprodukuje žiadnu hlbokú myšlienku alebo originálny nápad. Ľudia sú len zamestnaní, ale vlastne nerozmýšľajú" - tvrdí profesor Hallowell. Začíname myslieť čierno-bielo, zároveň postupne strácame schopnosť analýzy a rozsudzovania. Totiž mať prístup k informáciám a myslieť nie je to isté. Zároveň však platí, tvrdí profesor, že ADT sa vytráca, pokiaľ človek na istý čas odchádza do samoty, do ticha, do prostredia emocionálne bezpečného, s jednoduchším životným štýlom.

Zdá sa, že ADT je jednou z odpovedí na paradox, prečo v súčasnej dobe médií, informácii a globalizácie sme takí zraniteľní a otvorení čoraz väčšiemu počtu deštruktívnych kultov a psychickým manipuláciám, pre ktoré je príznačné čierno-biele vnímanie sveta a neprimeraná simplifikácia obrazu sveta.9

Dnešný človek, ktorý chce všetko stihnúť, sa môže veľmi ľahko stať obeťou nielen náboženských, komerčných (multi-level marketing) a psychoterapeutických kultov či reklamných agentúr, pretože nedokáže rozpoznať riziká, ktoré so sebou ich produkty prinášajú, nedokáže „ponuku" analyzovať, nedokáže kriticky myslieť.

Mechanizmus ADT tiež naznačuje i princípy možnej prevencie: 1. vytvárať psychologicky bezpečné prostredie tak v rodine ako na pracovisku či v škole, kde je sloboda povedať „nevládzem", „nerozumiem", „nestačím"; 2. rozvíjať programy sebadisciplíny, pretože naozaj „menej je niekedy viac"; 3. vzdelávať celú spoločnosť v oblasti duševnej hygieny, ktorej súčasťou je zdravý životný štýl, kvalitný oddych a dovolenka.

 

Znaky sekty – problém diagnózy

Relativizmus a pluralizmus v našej súčasnosti prináša mnohé riziká, keď sa správne princípy môžu postaviť do takého svetla a kontextu, že namiesto osvetlenia problému ho ešte viac zahmlia, dokonca môžu byť aj cieľavedome zneužité. Povrchné poznanie charakteristík kultu či sektárskeho myslenia môže skĺznuť do toho, že fenomén kultu či sekty správne neidentifikujeme tam, kde naozaj je, ale falošne ukážeme prstom smerom, kde nič nehrozí.

Za charakteristický znak sekty sa považuje to, že je autoritársky riadená. V snahe rozpoznať sektu musíme rozlišovať, čo sa tým myslí. Princíp autority je legitímny v spoločnosti a je namieste nielen v škole a práci, ale v celej ľudskej spoločnosti. Bez autorít by žiadna spoločnosť nemohla existovať. Problém tkvie v tom, že ohľadom teoretických otázok máva vodca alebo kolektívne vedenie sekty čosi ako trvalé božské zjavenie o všetkých oblastiach ľudského poznania. Ak nie je vodca priamo bohom, tak je mesiášom alebo živým prorokom. O jeho pokynoch sa nediskutuje, majú božskú garantovanú záväznosť.

Typický pre sekty je tiež fundamentalizmus, pričom ide o premietnutie prebujneného autoritárstva do doktrinálnej stránky náboženstva. Nie je preto vhodné spájať ho s konkrétnymi denomináciami, pretože tento fenomén prechádza naprieč konfesiami.10 Všeobecne ide o literarizmus, teda doslovné chápanie Biblie medzi kresťanmi a obdobných prameňov u mimokresťanských fundamentalistov. Opäť tu nie je problém legitímnej úcty k posvätným textom, ale nekritická práca s nimi.

Fundamentalisti nerozlišujú literárne druhy, formy a štýl, ignorujú nutnosť interpretácie podľa zásad hermeneutiky, odmietajú odborné pramene exegézy. Všetko sa rieši poučkami a zjednodušeniami, ktoré na intelekt nekladú prílišné nároky. Kritická diskusia sa nepripúšťa. Na druhej strane seriózna teológia či náboženská filozofia si je vedomá, že o transcendentnej skutočnosti nevypovedá jednoznačne,11 preto sa nebráni novému formulovaniu odpovedí na nové i staré otázky.

Aby sa bezvýhradná autorita dobre uplatnila, je výhodné rovnako vo sfére náboženskej, ako aj v oblasti politiky uzavrieť hranice, obmedziť pohyb ľudí a informácií. Tento typ uzavretosti sa pokladá za ďalší znak sekty.12 Jeho dôsledkom vzniká silná skupinová mentalita, keď sa človek dobre cíti „medzi svojimi", kým svet okolo je nebezpečný a zlý. Krajnou podobou je spoločné bývanie, spoločná práca, nezriedka spoločné financie. Selekcia informácií je niekedy taká dôsledná, že niektoré sa prísne utajujú. Ponúka sa analógia s totalitným systémom, v ktorom bolo tajné čokoľvek, čo mocní uznali za vhodné.

Kontakt so svetom často býva jediný - je ním propagácia. Netransparentnosť finančných tokov, organizačných štruktúr a učenia, ako aj nemožnosť ich verifikácie je vážnym indikátorom kultu. V dôsledku absencie diskusie a kritickej spätnej väzby často učenie, filozofia či vyhlásenia strácajú vnútornú koherenciu a integritu.

 

Nekonzistentnosť myšlienkového sveta

Nedávno naše médiá13 uviedli rozsiahly rozhovor s Ole Nydahlom, populárnym dánskym budhistickým lámom a meditačným majstrom, ktorý sa opäť chystá na Slovensko. Keď tu bol vlani, v Žiline sa s ním uskutočnilo celoslovenské stretnutie, na ktoré prišlo asi 700 ľudí. Sedeli sme väčšinou na zemi, atmosféra bola typická pre také stretnutia. Účastníci vo veku 20 až 30 rokov prišli nielen z celého Slovenska, ale aj z Čiech, Poľska i Maďarska, čím sa potvrdilo, že budhizmus je už dlhší čas medzi mladými na vzostupe.

Aj letmý pohľad na učenie či vyhlásenia tohto vzdelaného majstra Diamantovej cesty ukazujú na nekonzistentnosť myšlienkového sveta, ktorý reprezentuje a učí, navyše je zrejmé, že budhizmus v podaní majstra Nydahla je hodne vzdialený od pôvodného učenia zakladateľa budhizmu Siddhartu Gautamu (560 p. n. l.) a skôr má charakter komerčne prepracovaného pseudobudhizmu.14 Urobme teraz stručný exkurz do myšlienkového priestoru, ktorý nám tento meditačný majster ponúka.

 

1. Misia – áno, či nie?

„Budhizmus nikdy nemal misionárov..." - tvrdí médiám Ole. Znie to veľmi postmoderne, vzniká imidž úplnej slobody ako za čias hippies, ktorého bol Ole členom. Ako však nazvať úlohu, ktorou oboch čerstvých manželov Ole a Hannah poveril na ich svadobnej ceste v Nepále (1969) predstaviteľ starej tibetskej školy Gjalwa Karmapa - totiž aby priniesli budhizmus na Západ -, ak nie misijným poverením?

Manželia Nydahlovci sa snažili dobre. Založili vyše 370 centier15 - v USA, Kanade, Rusku, Poľsku, Japonsku, Austrálii atď. Svoje misijné úsilie formulujú veľmi rafinovane. Nechcú nikoho nič učiť, oni len „nechcú, aby sa dôležité psychologické a filozofické znalosti stratili". Skupina okolo Nydahla tak vlastne „zachraňuje svet". Samotný vodca deklaruje misionársku pasivitu svojho hnutia, zatiaľ čo svoje krédo sformuloval nasledovne: „Povedz ľuďom, že myseľ je ako vesmír - otvorená, čistá, bez hraníc - a hovor o ceste a cieli..." Ole Nydahl nemá tiež problém sobášiť budhistické páry v rôznych krajinách sveta.

 

2. Elita, či šeď?

Slovník a imidž, na ktorom stavia láma svoju propagandu, je priehľadný. Zodpovedá elitárskym trikom súčasného marketingu: „Najväčší záujem prejavujú vzdelaní ľudia." „V San Franciscu je veľké centrum a 27 žiakov má titul doktora alebo profesora." „Diamantová cesta je pre tých ‚naj‘! Pre teba, ak chceš byť vzdelaný a ‚in‘. Vzdelanie a adrenalín, to dnes letí. Chodia k nám ľudia, ktorí sa chcú rozvíjať, tí druhí nie." V rozhovore láma pripúšťa, že ľudia, čo tvrdo pracujú, vlastne záujem o budhizmus ani nejavia a nárok na šťastie tak nemajú.

 

3. Viera, či učenie?

„Budhizmus totiž nie je viera, budhizmus je učenie o tom, ako sa veci majú, je to súbor rozvoja mysle," tvrdí majster. Odmieta dogmy, odmieta vieru, odmieta bohov, odmieta realitu mimo nás. Trochu neskôr však tvrdí: „Jediné, čo človek potrebuje na to, aby bol budhistom, je dôverovať...". A ako definuje predmet dôvery? „...dôverovať tomu, že existuje cieľ, ktorý sa dá dosiahnuť, že sú metódy, ktoré k tomu vedú." V mene odmietania viery a dogmy Ole Nydahl formuluje absurdnú dogmu a očakáva slepú dôveru od svojich nasledovníkov - dôveru v niečo, čo verifikovať ani nemá zmysel. Niet čo a niet ako.

 

4. Populista, či expert?

„Každý hľadá šťastie a budhizmus prináša trvalé šťastie," trvá na svojom láma. Takýto slogan je lákavý. Predstava šťastia je však bizarná - „radovať sa z vlastnej inteligencie". Je to predstava zakrivená do seba, egoistická, kde niet miesta pre nikoho. Vytvára priestor indiferentnosti k šťastiu či nešťastiu iných. Naviac, „trvalosť šťastia" je v kontradikcii s konceptom reinkarnácie. V kolobehu karmy niet dôvodu na ďalší cyklus, ak sa stav dokonalosti (šťastia, harmónie mysle) už raz dosiahol. Ole jedným dychom svojim žiakom sľubuje „trvalé šťastie", no zároveň ich vyzýva „snažiť sa, aby tá situácia v budúcom živote bola dobrá".

 

5. Charizma oslepuje?

Dánsky láma je šarmantný človek s nepopierateľnou charizmou. Prvé minúty jeho rozprávania znesú veľmi prísne kritériá integrity a vnútornej koherencie. Postupne však atmosféra „mäkne" a objavujú sa ťažko obhájiteľné tvrdenia: „Kresťania sa starajú o telo, my o myseľ" (pričom je už všeobecne známy biblický obraz jednoty tela, duše a ducha). „Myslím si, že je veľa bohov, ale sú smiešni." (...) „Budhisti želajú bohom veľa šťastia, ale držíme sa od nich ďalej" (pričom Budha bol agnostik a v žiadnych bohov neveril, ani sa o nich dôsledne nevyjadroval). „Kresťania opisujú iba prvé obdobie, ktoré sa odohráva tesne po smrti. Budhizmus opisuje dlhšie obdobie."

Namietať racionálnymi argumentmi asi nemá význam, hoci je zrejmé, že lámove informácie o kresťanstve zďaleka nekorešpondujú s akademickou poctivosťou, ktorá by tomuto držiteľovi diplomu filozofie z Dánskej univerzity mala náležať. Takto ponúkaný „tovar" zabalený v „charizmatickom obale" však ľudia „kupujú", biznis funguje. Nad cenou a dôsledkami sa, žiaľ, fascinovaní mladí ľudia už ani nezamýšľajú.

 

Doktrína – problém miesta a obsahu

Odborníci z oblasti psychickej manipulácie sa zhodujú v tom, že postavenie i obsah doktríny sú v kultoch kľúčové. Názory ľudí už prestávajú byť spôsobom, ktorým sa hľadá alebo interpretuje realita. Doktrína sa stáva realitou,16 ktorej netreba rozumieť, iba ju prijať. Preto doktríny bývajú také nejasné, neoveriteľné, odhaľované postupne. Zároveň sa členovi kultu odporučí, aby viac pracoval a veril, lebo len tak „pravde" lepšie porozumie. Ak on po takom poznaní pravdy túži, stáva sa ľahkou korisťou kultu.

Vo verejných debatách ľudia z mimokresťanského, obzvlášť ateistického prostredia, zvyknú prirovnávať kresťanské denominácie k sektám a kultom. Argumentácia býva sofistikovaná. Napríklad: Ako viete, či aj kresťanstvo nie je kultom, keďže:

> apoštol Pavol prežil obrátenie, ktoré sa podobá zmene identity u tých, čo prepadli kultu - tzv. vymývaniu mozgov (Sk 9, 1-19);

> apoštol učí doktríny, na ktoré si robí exkluzívny nárok: „Ale keby sme hlásali aj my, alebo čo aj anjel z neba, iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám zvestovali, nech je prekliaty! (Gal 1, 8);

> prvé kresťanské zbory boli uzavreté skupiny ľudí: „A to práve pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristu Ježišovi, aby nás zotročili. Ani na chvíľu sme im neustúpili a nepodriadili sme sa, len aby pravda evanjelia zostala pre vás" (Gal 2, 4-5);

> prví kresťania používali terminológiu „my - oni", dokonca svojho člena „vydali satanovi na záhubu tela" (1 Tim 1, 20);

> apoštol Pavol učil ľudí „lapať láskou" (love bombing): „Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa pobádali k láske a dobrým skutkom" (Hebr 10, 24);

> Pavlovo odmietnutie zobrať so sebou Marka na svoju druhú misijnú cestu len preto, lebo sa nedokázal prispôsobiť na predošlej ceste (Sk 15, 38) je psychický nátlak typu „zmrazenie", ako ho popisuje S. Hassan;17

> prví kresťania venovali celý svoj majetok apoštolom podobne, ako sa to stáva v kultoch: „...všetci, ktorí vlastnili polia a domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli k nohám apoštolov" (Sk 4, 34-35) a tí, ktorí neodovzdali všetky peniaze a časť z nich si ponechali, zomreli (Ananiáš a Zafira, Sk 5, 1-11).

 

Poctivé hľadanie odpovedí

Obrátenie Pavla nie je z psychologického hľadiska diskontinuitou, ako sa to stáva pri „vymytí mozgu". Pavol pochádzal z Tarzu, bol Žid, patril k farizejom, bol žiakom rabína Gamaliela, ale i rímsky občan. Obrátenie nastalo pri nadprirodzenom zjavení, nie v kontakte so „silným vodcom". Neskôr ako horlivý misionár sa stále vracia k svojej minulosti, neodmieta ju. Naopak, keď je prenasledovaný za zvestovanie evanjelia, bráni sa rímskym občianstvom, tzn. identifikuje sa so svojou minulosťou spred konverzie. Taktiež viackrát rozpráva svoj príbeh ako kontinuum udalosti, neupravuje svoj príbeh tak, aby pasoval do novej identity. Vymytie mozgu rozbíja vnútornú koherenciu príbehu obete kultu.18 Súčasťou pastoračnej pomoci takýmto obetiam je preto preklenutie diskontinuity a kritické zhodnotenie „pred" a „potom". Ak je obeť kultu schopná tohto mentálneho kroku, je nádej na vyslobodenie z moci kultu.

Exkluzivita učenia Pavla nemá charakteristiky centrálnej doktríny v zmysle kultu. Pavol totiž tvrdí, že nielen iný človek či anjel, ale aj „my sami, ak by sme zvestovali iné evanjelium," nech sme prekliati. Exkluzivita doktríny prvej cirkvi súvisela s Ježišom Kristom (jediná cesta k Otcovi), nie s postavením apoštolov a cirkevných autorít. Vodcovia si nemohli meniť evanjelium ako im to vyhovovalo. Jeho obsah bol objektívny (Kristova smrť a zmŕtvychvstanie) a verifikovateľný -vyše 500 ľudí videlo vzkrieseného Krista.

Židovsko-kresťanské náboženstvo je o zjavení Boha v histórii, preto je historické a overiteľné. Kresťanstvo nezmenilo obsah a postavenie zvesti evanjelia počas celej svojej existencie, na rozdiel od kultov, ktoré doktríny menia s dobou (Svedkovia Jehovovi niekoľkokrát zmenili termín oznámeného príchodu Krista a konca sveta - 1914, 1919, 1920, 1925, 1975).19 Je však pravda, že kresťanstvo so zvesťou o spasiteľnom diele Ježiša Krista za záchranu človeka si zachováva svoje exkluzívne postavenie v medzináboženskom dialógu navzdory pluralizmu a na rozdiel od koncepcie New Age s rôznymi modifikáciami tvrdenia - všetky cesty vedú k tomu istému bohu.20

Uzavretosť prvých kresťanských komunít súvisela s prenasledovaním jednak zo strany Ríma, jednak od Židov. Stovky kresťanov skončili život ako martýri. Prvá cirkev sa musela skrývať a chrániť. Hrozba bola reálna, nie fiktívna, ako je to pri kultoch. V kulte je fikcia „hrozby zvonka" stimulovaná a živená preto, aby členovia kultu zostali v skupine. To nie je prípad cirkvi. Tá bola od prvej chvíle otvorená pre Židov, Grékov i pohanov. Jednotlivci mali slobodu do cirkvi prísť, alebo z nej odísť (Hebr 10, 25). Prví kresťania, okrem krátkeho obdobia cirkvi v Jeruzaleme, nežili v uzavretých komunitách, ako sú napríklad ášramy v hnutí Hare Krišna. Žili všedným občianskym životom.

Terminológia „my - oni" v prostredí kultu slúži na psychickú manipuláciu, na prehĺbenie izolovanosti medzi prostredím vo vnútri komunity a okolitým svetom. To nie je prípad prvej cirkvi. Označenie „my" korešpondovalo so skupinou apoštolov, respektíve so skutočnosťou, že išlo o tých, ktorí uverili v Ježiša Krista. Podobne „oni" boli ľudia so židovským pozadím. Používanie zámen „my" a „oni" je v rovine technickej, nie však manipulatívnej.

„Vydanie človeka satanovi" je hebrejským vyjadrením disciplinárneho konania v praxi prvej cirkvi. Išlo o ľudí, ktorí sa vážne previnili (napr. incest) a nerešpektovali napomenutia. Tí boli vylúčení z cirkevného spoločenstva vnímaného ako „územie, na ktoré satan nemá dosah". Cieľom teda nebolo človeka odsúdiť, ponížiť či zastrašovať, ako to býva v kultoch, ale umožniť mu uvedomiť si problém a svoje nesprávne konanie napraviť. Vzápätí bol taký človek cirkvou opätovne prijatý do jej radov.

Koncept lásky v kresťanstve je unikátny a úplne odlišný od kultovej metódy love bombing. Láska je postojom obety, dávania sa, milovania bez podmienok, je hľadaním dobra iných. Výzva Ježiša Krista milovať aj svojich nepriateľov nemá analógiu v žiadnom inom náboženskom systéme. Takejto lásky je schopný iba človek, ktorého srdce je premenené mocou Ducha Svätého.

Motívom teda nie je poslušnosť voči vodcovi, ani marketingový trik na udržanie chodu spoločnosti či „pasca úsmevu" na získanie klienta.

Pavlovo odmietnutie zobrať Marka na druhú misijnú cestu bolo technickým opatrením, nemalo charakter manipulačného „zmrazenia". Marek neutrpel traumu, naďalej bol aktívne zapojený v misii spolu s Barnabášom, čo by v prípade „zmrazenia" nebolo možné, vzťahy by sa neprirodzene ukončili. Navyše, po istom čase Pavol s Markom opäť spolupracovali.

Finančné dary v prvej cirkvi v Jeruzaleme boli skutočne unikátnym fenoménom. Neinicioval ich však vodca či apoštol, ani nikto z ľudí, ale Duch Svätý. Nebola to premyslená stratégia, ale jedinečný nadprirodzený impulz, ktorý sa viackrát už nezopakoval. Na rozdiel od siekt a kultov, ktoré finančné prostriedky zväčša použijú netransparentne, často na osobný prospech vedenia (Svedkovia Jehovovi, munisti a pod.), peniaze, ktoré mala k dispozícii prvá cirkev, sa používali na pomoc núdznym tak, aby nikto netrpel. Išlo teda o istú sociálnu politiku a charitu. Túto črtu si kresťanské denominácie zachovali podnes.

Problematika postavenia a obsahu doktrín tak, ako ju vymedzuje literatúra orientovaná na psychickú manipuláciu a kulty, je relevantná iba v kontexte inštitúcie kresťanstva, avšak nie v jeho podstate. Teologický prínos do diskusie o kultoch a sektách presahuje horizont, ktorého sa dotýkajú odborníci z prostredia psychológie či sociológie.

Pôvod kresťanstva je totiž nadprirodzený, jadrom je zjavenie Boha. Z hľadiska dialektickej teológie sú všetky náboženstvá len ľudské pokusy nasmerované k Bohu. Kresťanstvo z tohto hľadiska nie je náboženstvom, pretože v ňom naopak Boh hľadá a nachádza človeka,21 i keď náboženské prvky má.

Evanjelium predstavuje Božiu cestu za človekom. Ľudské hľadanie Boha a Božie zaobchádzanie s človekom patria k sebe, vzájomne si odpovedajú, ale ľudské náboženské zmýšľanie i prax, a to i v rámci kresťanstva, sú vždy poznačené hriechom - padlou podstatou človeka. Preto sektárske prvky a kultové praktiky sa dnes v rôznych modifikáciách objavujú všade, kde pôsobí človek, teda aj v cirkvi, hoci len v subtílnych formách. Jediný spôsob účinnej prevencie, identifikácie a eliminácie je poctivá sebareflexia a kritická analýza v kontexte biblického zjavenia. Pán Ježiš Kristus o sebe povedal: ...„poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8, 32).

 

Záver

Podstatou psychickej manipulácie a deštruktívnych myšlienkových či náboženských systémov je úsilie obmedziť rozhodovanie alebo zlikvidovať slobodu voľby. Neoddeliteľnou súčasťou atmosféry kultu je pestovanie nezdravej závislosti a konformity, potieranie samostatnosti v úsudku a individuality.22 Je nesmierne dôležité v interpersonálnych vzťahoch budovať postoje dôvery, slobody, ale zároveň sa učiť kriticky myslieť a hodnotiť. Princípy otvorenosti a transparentnosti, ako súradnice prevencie a indikácie kultov, sú preto výzvou pre celú našu spoločnosť rovnako na úrovni jednotlivcov, rodiny či inštitúcií.

 

Poznámky:

1 Kuglerová, Z., Radvanský, T.: Zo sekty je ťažké odísť. Žilinský večerník č. 36/2003

2 Vine, W. E.: Complete Expository Dictionary of Old and New Testaments Words 1985, s. 303

3 Štampach, O. I.: Náboženství v dialogu. Portál, Praha 1998, s. 163

4 Keden, J.: Takzvané mládežnícke sekty a okultná vlna. Lúč, Bratislava 1990, s. 13

5 Hassan, S.: Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů. Nakladatelství Tomáše Janečka, Brno 1994, s. 79

6 Collins, G. R.: Christian Counselling. Dallas, Texas 1988, s. 507

7 Hart, A. D.: Unleashing our Hidden Addiction, The Christian Counsellor, Vol. 1, Nu. 4/1991

8 http://www.computerworld.com/managementtopics/management/story/0,10801,98770,00.htm

9 Hassan, S.: c. d., s. 117

10 Štampach, O. I.: c. d., s. 166

11 Akvinský, T.: Theologická suma. Preambula

12 Hassan, S.: c. d., s. 114-123

13 Domino fórum 14/2005, s. 8-9

14 Braswell Jr., G. W.: Understanding Sectarian Groups in America. Nashville, Tennessee 1994, s. 241-271

15 http://www.diamondway-buddhism.org/teachers/ole.htm

16 Hassan, S.: c. d., s. 116

17 Tamže, s. 100-103

18 Tamže, s. 86

19 Braswell Jr., G. W.: c. d., s. 55-96

20 Groothuis, D. R.: Confronting The New Age, IVP 1988, s. 20

21 Štampach, O. I.: c. d., s. 185

22 Hassan, S.: c. d., s. 87

 

Tibor Máhrik (* 1961) – kazateľ Cirkvi bratskej v Žiline. Je absolventom Technickej univerzity v Bratislave (odbor mikroelektronika) a teológie (BBC Belfast). Absolvoval tiež 3-mesačné štúdium religionistiky v Izraeli. V súčasnosti postgraduálne študuje apologetiku v Londýne.