V problematike nových náboženských hnutí a siekt pretrváva dlhodobá spolupráca medzi evanjelickými a rímskokatolíckymi odborníkmi. Jej výsledkom sú spoločné lexikóny kultov a smerov novodobej religiozity, ako aj odborné konferencie, ktoré sa sústreďujú na niektoré z aktuálnych tém. Jednou z týchto novodobých výziev je aj problematika prisťahovalcov - imigrantov do Európy. Keďže ich počet v jednotlivých štátoch Európskej únie narastá, je potrebné venovať problematike patričnú pozornosť a náležitý priestor.

Prvým prednášajúcim bol prof. Martin Baumann zo Seminára religionistiky na Univerzite v Luzerne (Švajčiarsko), ktorý patrí medzi špičkových odborníkov na budhizmus a hinduizmus v Európe. Ovláda i tamilčinu. Vo svojej prednáške na tému Migrácia, budovanie spoločnosti, náboženský pluralizmus sa zameral práve na imigrantské komunity pochádzajúce z týchto v Európe čoraz početnejších náboženstiev.

Prof. Baumann v úvode podotkol, že na základe výskumov religiozity imigrovaných národnostných skupín sa dajú zistiť viaceré veľmi dôležité fakty a odbúrať niektoré mýty a falošné predpoklady. Azda najčastejšie prevládajúcou domnienkou je, že tí, ktorí sa zo svojej domoviny rozhodnú emigrovať, sa zároveň chcú prispôsobiť novej domovine, a to vrátane svojich zvykov, kultúry, ba i náboženstva. To však neplatí. Ak ide i o ekonomicky motivovanú imigráciu do západnej Európy, tak imigranti, ktorí sú vo svojej pôvodnej domovine nábožensky vlažní alebo ľahostajní, stávajú sa ako cudzinci v novej vlasti nábožensky mimoriadne aktívni. Je to spôsobené kultúrnym šokom, ktorý prežívajú, a taktiež stratou identity. Práve zintenzívnenie náboženského života je pre nich často jedinou vnútornou záchranou.

To je i dôvod, prečo v západnej Európe rastie budovanie náboženských organizácií imigrantov. Spravidla akonáhle sa v niektorej lokalite vytvorí dostatočný počet ekonomicky zabezpečených imigrantov, zakladajú si vlastnú subkomunitu a usilujú sa vybudovať svoje náboženské centrum. Avšak náboženské strediská imigrantov sa významne odlišujú od podobných centier v ich pôvodnej domovine, kde zvyčajne slúžia len na výkon kultu.

V Európe sa imigrantské náboženské centrá stávajú nielen kultickými, ale i kultúrnymi a spoločenskými multifunkčnými objektmi - okrem kultickej miestnosti sú v objekte aj spoločenské, vzdelávacie, ubytovacie, vydavateľské a iné priestory. Typické je to najmä pre pagody a mešity. Okolo centier vznikajú v rámci možností i rôzne veľké spoločné sídliská príslušníkov danej skupiny. Tak sa postupne budujú uzatvorené obytné štvrte, kde spravidla žije jedna etnická či náboženská komunita.

Otázka náboženskej plurality v spoločnosti je veľmi vážna a zložitá. Niektorí optimisticky naladení sociológovia a religionisti tvrdia, že každé náboženstvo je vo svojej podstate pluralistické, lebo v dejinách vlastne nikdy neexistovali monoreligiózne spoločnosti. Profesor Baumann patrí tiež k takýmto optimistom. V diskusii, ktorá nasledovala po jeho prednáške, však diskutujúci vzniesli veľa argumentov z dejín i zo súčasnosti, kde uvádzali príklady nábožensky motivovaného násilia vo všetkých svetových náboženstvách.

Jeden z účastníkov tento argument podoprel aj konkrétnym štatistickým údajom - podľa prieskumov medzi islamskými imigrantmi približne 5 až 7 % z nich je ochotných kedykoľvek začať páchať násilie na Európanoch. Preto sú paralelné spoločnosti a uzatvorené sociálno-náboženské komunity dodnes problémom. Náboženská pluralita sa totiž v praxi nedá úspešne realizovať v prostredí národných štátov Európy, kde hlavným nositeľom identity je národnosť. V tomto majú výhodu USA, kde sa identita spája najmä so silným povedomím štátnej príslušnosti. A takáto spoločná platforma umožňuje následne aj náboženskú pluralitu. Avšak v Európe takéto povedomie nejestvuje.

Súčasťou konferencie bola aj reflexia náboženskej situácie v každej zo zúčastnených krajín, ako i výmena skúseností z oblasti poradenstva a priblíženie spôsobu organizácie osvetovej práce. Účastníci konštatovali, že náboženský život sa v západnej Európe vo všeobecnosti veľmi dynamicky rozvíja a rozkvitá vo všetkých formách a typoch.

Pre duchovnú scénu vo Švajčiarsku je typický vznik menších náboženských skupín, ktoré sa zväčša stretávajú v prenajatých priestoroch. Často sú charizmaticky orientované. Väčšina z nich má však nekresťanský pôvod. Ako príklad uviedol reverend Joachim Müller, vedúci Katolíckeho strediska pre nové náboženské hnutia pri Švajčiarskej biskupskej konferencii, náboženský prospekt určený pre turistov z kantónu Luzern, kde je pre návštevníkov mesta uvedená ponuka na náboženské uplatnenie: okrem 50 skupín pochádzajúcich z tradičných kresťanských cirkví tu pôsobí 32 nekresťanských. Celkovo tu teda v tomto relatívne malom kantóne pôsobí až 82 samostatných náboženských skupín, pričom každá z nich má svoje väčšie či menšie náboženské centrá.

Počas diskusie odznelo i konštatovanie, že vplyvom médií došlo k zmene vnímania náboženstva ako čisto súkromnej záležitosti. V médiách sa náboženstvo jednotlivcov, ako aj náboženské smery čoraz viac stávajú verejnou záležitosťou so svojimi verejnými nárokmi.

Značnú pozornosť účastníci, pochopiteľne, venovali azda najvypuklejšiemu náboženskému fenoménu súčasnej Európy - islamu. Ako spomenul rakúsky zástupca, u našich južných susedov nastal stavebný boom mešít - je ich tu až 65. Zvláštnosťou islamu v Nemecku je zase to, že väčšina imámov pochádza zo zahraničia a v mešitách kážu vo svojom rodnom jazyku. Sú obvykle odporcami integrácie imigrantov. Ich vplyvom sa najmä ďalšie generácie opätovne silne orientujú na toto dnes najdynamickejšie sa rozvíjajúce náboženstvo. Dominuje tu turecký a nie arabský islam. Odlišná je situácia v jednotlivých častiach Nemecka - islam v bývalej NDR je významne slabší, keďže je tu menej imigrantov. V okolí mešít vznikajú uzatvorené komunity Turkov. Vo Švajčiarsku pochádzajú naproti tomu islamské skupiny najmä z Balkánu, ich deti sú ťažko prispôsobivé a zväčša odolávajú aj výchovným požiadavkám.

Islamu v Nemecku sa vo svojom referáte špecificky venoval Dr. Thomas Lemmen, odborný referent pre islam na Ministerstve vnútra Nemecka. V úvode zdôraznil, že počet moslimov sa nedá zistiť, len odhadnúť, lebo štát nesmie evidovať náboženské vierovyznanie svojich obyvateľov. Preto sa len odhaduje, že ich počet je 3,2 milióna, z čoho až tri štvrtiny sú suniti a iba 5 % šiiti, zvyšok tvoria iné islamské orientácie. Sú organizovaní v rôznych kultúrnych organizáciách, ktorých je približne 2 500, a majú dvojaké - právne a náboženské - vedenie. Značná časť moslimov však nie je nikde organizovaná. Nemecká vláda podporuje (i finančne) projekt stretávania imámov s kresťanskými duchovnými.

Ďalšou nosnou témou seminára boli slobodomurári. Na svete je ich v súčasnosti asi 6 miliónov v 45 000 lóžach. Hnutie bolo založené roku 1717 v Londýne, odkiaľ sa následne rozšírilo do celého sveta. Po koncile slobodomurárov, paralelnom s 1. vatikánskym koncilom, boli jej členovia z Rímskokatolíckej cirkvi exkomunikovaní; dnes sa členstvo len neodporúča. Zvláštnosťou je vznik ženských lóží, ktorých počet značne rastie. Je to celkom nový jav. Zvyčajne je ich vekový priemer nižší ako v mužských lóžach. Ďalšou novinkou v tomto hnutí je možnosť zmiešaných lóží, kde členmi môžu byť súčasne muži i ženy, hoci takýchto lóží nie je veľa. Hlavné témy vnútornej diskusie u dnešných slobodomurárov sú otázky: do akej miery sa otvoriť verejnosti, udržiavať vnútornú hierarchiu k rovnosti, byť náboženský či nenáboženský a dôležitou sa stáva aj otázka elitárstva bielych slobodomurárov voči ich černošským spolubratom. V rámci otvárania sa svetu v Nemecku otvorili prvé slobodomurárske múzeum.

Záver konferencie bol venovaný otázke možností súžitia nábožensky pluralitných kultúr. Všeobecne sa konštatovalo, že v tomto sa musí európska kultúra učiť novým prístupom.

Modely tohto spolužitia prezentoval prof. Theo Sundermeier z univerzity v Heidelbergu. Zdôraznil, že od odborníkov médiá a verejnosť očakávajú vyhlásenie, že problémy buď vôbec neexistujú, alebo sú ľahko riešiteľné. Podľa jeho názoru je nezodpovedné voči verejnosti, ale i voči svedomiu predkladať ľahké mýty o rýchlej možnosti vytvorenia bezkonfliktných pluralitných spoločností, lebo je tento problém vážny a nesmie sa zľahčovať tvrdením, že nejestvuje.

Za zvlášť nebezpečný trend Sundermeier označil vytváranie paralelných spoločností so svojím špecifickým právnym vedomím. Ako príklad nesprávnej reakcie uviedol situáciu, keď sa do spoločného domu prisťahuje moslimská rodina a začne robiť neporiadok - odpadky neodhadzuje do koša a pod.

Nemci reagujú tak, že sa odsťahujú. Tým z moslimov vznikajú uzavreté komunity. Napríklad v okolí prvej mešity vybudovanej v Nemecku, v Manheime, už skoro vôbec žiadni Nemci nežijú. Ako riešenie prípadných konfliktov Sundermeier predložil päťstupňový model súžitia misijných náboženstiev, ktorý je určený pre obyvateľov pre bežné stretanie sa s príslušníkmi iných, tzv. misijných náboženstiev. Podložil ho i štatistikami o konverzii na islam v Nemecku.

Konferencia významne prispela k pochopeniu nového európskeho fenoménu nábožensky pluralitnej spoločnosti s jej kladmi, ale i nezanedbateľnými rizikami a úskaliami. Preto je i pre nás také dôležité zaoberať sa týmito výzvami, rozumieť im a z hľadiska možností hľadať tiež adekvátne riešenia.