Spájanie a upevňovanie všeobecnej, katolíckej cirkvi sa dialo nielen v zápase s gnosticizmom a Markionom, ale i s ďalšou krízou, ktorá v cirkvi vznikla - s montanizmom. Montanizmus bol duchovný smer, ktorý chcel radikálne obnoviť pôvodný entuziastický a rigorózny charakter prvotného kresťanstva. Oficiálnej cirkvi vytýkal zosvetáčtenie, oslabenie novozákonného očakávania blízkeho konca sveta a opätovného príchodu Ježiša Krista. Zdôrazňoval najmä parúziu - druhý Pánov príchod - podporovaním osobných prorockých videní a zjavení. Tým sa vo zvýšenej miere vracal k mravnému rigorizmu prvých kresťanov.

Ak by sa montanizmu podarilo presadiť v celej cirkvi, zrejme by sa premenila na sektu úplne odlúčenú od sveta. Avšak myšlienky katolicity cirkvi získali prevahu skôr, ako sa montanizmus stal akútnym nebezpečenstvom. Uvedený fakt uľahčil prekonanie tohto heretického smeru.

S prvými náznakmi montanizmu sa stretávame v malej Ázii. Okolo roku 170 v Ardabau vo Frýgii vystúpil bývalý kňaz bohyne Kybele Montanus so správou, že na ňom spočinul Duch Utešiteľ (Jn 14, 14 - 16), aby dokončil Božie zjavenie. Hlásal, že po prvých dvoch zjaveniach - Otca v Starej zmluve a Syna v Novej zmluve - je tu tretie zjavenie, Ducha Svätého, ktorého nositeľom je práve Montanus. Jeho „nové proroctvo" tak malo zdokonaliť dovtedajšie Božie zjavenie v Starej i Novej zmluve. Horlivo ho v tom podporovali dve ženy - Priscilla a Maximilla.

Hlavným obsahom Montanových proroctiev bola zvesť o bezprostrednom konci sveta a výzvy o nutnosti prípravy na túto udalosť. Na svojich zhromaždeniach toto apokalyptické očakávanie montanisti vybičovali až do stavov krajného vytrženia. Mali všetko zanechať a odobrať sa do Pepuzy v hornatom kraji Frýgie, kde mal zostúpiť nový Jeruzalem. Zároveň sa mali podriadiť požiadavke čo najprísnejšej askézy vrátane pôstu, zrušenia manželstva, rodiny a túžby po mučeníctve.

Sekta montanistov sa medzi kresťanmi veľmi rozšírila, jej stúpenci sa nachádzali v Ríme, Galii, ale i v severnej Afrike. K miernemu montanizmu sa hlásili aj známi lyonskí vyznávači, ktorí roku 177 podstúpili martýrium. Určitý čas bol pod jeho vplyvom aj významný latinský apologéta Tertulián, ktorý sa k nemu pripojil okolo roku 207.

Kladne možno hodnotiť skutočnosť, že montanizmus bol protestom proti ustrnutiu duchovného života cirkvi, avšak sám sa zmenil na sektu a keď sa jeho proroctvá nenaplnili, čoskoro začal strácať vierohodnosť. Kresťanské zbory jeho prívržencov zo svojho stredu vylučovali.

Cirkev sa bránila proti pôsobeniu montanizmu aj literárnou činnosťou. Mnohí teológovia a biskupi vyvracali nesprávne učenie montanistov. Snažili sa o to pokojnou cestou, posielaním zmierlivých listov, aby sa vzdali svojich nesprávnych názorov a postojov. Niekde sa to podarilo, inde ich museli až vyobcovať z cirkvi.

Montanisti sa usilovali vo vnútri kresťanských zborov vytvárať rigorózne skupiny, ktorých cieľom bolo presvedčiť cirkev o nutnosti návratu k radikálnemu prvokresťanskému eschatologizmu. Jednostranným dôrazom na eschatologický entuziazmus však montanizmus upadol do extrému. Neubránil sa rozličným prejavom blúznenia a prehnanej askézy. Montanisti vyznávali aj chiliazmus - vieru v tisícročnú vládu Ježiša Krista s jeho vyvolenými pred koncom sveta. Zo spisov montanistických heretikov sa zachovali len zlomky u Irenea, Hippolyta, Eusebia, a hlavne Tertuliána.