Kresťanstvo sa na svojej dejinnej ceste dostalo do kontaktu, ale aj do sporu s antickými náboženstvami i s antickou filozofiou. Popri štátnom náboženstve kultu cisára to boli starogrécke a orientálne vykupiteľské náboženstvá (medzi vojakmi bol obľúbený kult Mitru, rozšírený bol aj kult Isisy a Kybely). Veriť v „ukrižovaného Boha" sa pohanom vidí nezmyselné a pre židov je to pohoršujúce (porov. 1 Kor 1, 18 - 25).

Vo vzťahu k pohanskej literatúre je postoj kresťanských učencov rozličný. Na Západe sú výhrady silnejšie ako na Východe u Grékov. Zatiaľ čo grécki spisovatelia s Klementom Alexandrijským a Origenesom vidia v antickej filozofii akúsi predprípravu na prijatie kresťanskej viery, pre západných apologétov je táto filozofia neprijateľná - Kristus je pravým učiteľom. Napriek tomu Tertulián pri všetkej svojej skepse štýlom svojho písania prezrádza určitú dôvernosť k tomuto duchovnému bohatstvu pohanského sveta.

Poveľkonočné ohlasovanie ako jadro svojho učenia zdôrazňovalo, že Boh povýšil Ukrižovaného a odovzdal mu všetko a on je jediný Kyrios (Pán). Priznanie sa k Ježišovi ako k Synovi Božiemu u Grékov nutne nastolilo otázku, ako sa to dá dať do súladu s monoteizmom. Boh mohol byť ako posledný princíp všetkej skutočnosti iba jeden. K tejto otázke sa vyjadruje už Evanjelium sv. Jána. Ak bol Kristus tej istej podstaty ako Otec, potom musel byť aj večný. Ako sa s tým znesie jeho narodenie v Betleheme? Ján siahol k obrazu Logos: Syn prebýva od večnosti v Otcovi ako nevyslovené Slovo v duši; tým, že sa vysloví, nezíska alebo nestratí nič zo svojej plnosti, pre iných sa stáva telom, t. j. zmyslovo vnímateľným a názorným. Výraz Logos hrá dôležitú úlohu v gréckej filozofii. Herakleitos ho použil už okolo roku 500 pred Kr. na označenie svetového poriadku. Stoická filozofia pod týmto výrazom rozumela panteisticky poňatý svetový rozum. Pojem bol rozšírený vo vyšších vrstvách gréckeho jazykového a kultúrneho sveta a prešiel aj do náboženského synkretizmu, ktorý sa vytvoril na Východe v posledných storočiach pred Kristom. Výraz Logos nadobudol význam hlásateľa Božieho zjavenia a nositeľa Božieho vykúpenia. Takýto zmysel nachádzame aj v náboženskej filozofii alexandrijského Žida Filóna (50 r. po Kr.).

Apoštol Ján použil tento v pohanských filozofiách známy výraz, pretože písal evanjelium v Efeze, maloázijskom stredisku helénskej kultúry. Chcel takto čeliť nebezpečenstvu, ktoré z helénskej špekulácie hrozilo maloázijským cirkevným obciam. Preto v úvode svojho evanjelia zdôraznil, že len Kristus je pravý Logos, skutočný sprostredkovateľ Božieho zjavenia a vykúpenia, po ktorom helénsky svet túžil. Výrazu dal celkom nový obsah, ako to je vyjadrené už v prvých vetách Prológu. Svojím špecifickým obsahom dalo Jánovo evanjelium všetkým obciam, pochádzajúcim z pohanokresťanstva, novú orientáciu, ktorú nenašli v Listoch sv. Pavla. Zároveň ukázalo možnosť, aby kresťanstvo použilo pre svoj cieľ aj najvznešenejšie myšlienky gréckej filozofie a prostriedky helénskej religiozity a kultúry. Týmto spôsobom sv. Ján sprostredkoval kresťanom poznanie, že Ježiš Kristus nie je len Mesiáš očakávaný Židmi, ale je Spasiteľ celého sveta. Takto kresťanstvo nadviazalo kontakt s gréckou kultúrou už Prológom Jánovho evanjelia, a nie až v 2. či 3. storočí, ako sa všeobecne tvrdilo.

Niektorým robilo ťažkosť, či možno Slovo (Logos) predtým, než sa stalo človekom, označiť za samostatnú osobu. Justín, rodený Grék žijúci v Palestíne a neskôr predstaviteľ školy v Ríme (+ 165), hovoril o „druhom podľa počtu, nie podľa vôle" - a vyslúžil si tým výčitku kvôli diteizmu (dvojbožstvu). Jeho protivníci monarchiáni zdôrazňovali, že u Boha sa smie prijať iba jeden princíp (jedna monarchia), a boli obvinení, že vyzdvihli samostatnosť, prípadne božskosť osoby Ježiša Krista. Iní (ako Sabelius) hľadali riešenie v tom, že jedinému Bohu pripísali tri druhy pôsobnosti (modi, odtiaľ modalizmus): ako Stvoriteľ (Otec), Spasiteľ (Syn) a Posväcovateľ (Duch Svätý). V zásade by sa teda tiež mohlo povedať, že Otec trpel na kríži (patripassianizmus). Toto posledné už vôbec nezodpovedalo doterajšiemu zvestovaniu viery. Tu sa zdalo byť prijateľnejším chápanie Ježiša ako obyčajného človeka, na ktorého pri krste v Jordáne zostúpil Boží Duch (tak tvrdí Teodot starší). Proti tomu však Evanjelium sv. Jána namieta, predovšetkým prvá kapitola, ako aj rozprávanie Matúša o poklone mudrcov, že už novonarodený Ježiš mal v sebe božskú vznešenosť (porov. Mt 2,1-12).

Hľadanie pravého chápania jedinečnosti Ježiša Krista viedlo k tu už naznačenej, no aj pre vedcov - špecialistov sotva prehľadnej rozmanitosti vysvetlení a interpretácií. V arianizme našli bod kryštalizácie tohto problému. Zdá sa, že jeho myšlienková stavba zaistila primerané miesto pre jedinečnosť Boha i pre osobitnosť Ježiša. Arius (asi 260 - 336) uznal „jediného Boha, ktorý sa jediný nestal, je jediný nesmrteľný, jediný múdry a jediný dobrý. Tento Boh splodil mimo času a pred všetkými stvoreniami syna, dokonalé stvorenie, nie však také, akým je jedno z ostatných stvorení, ale stvorenie nemenné a stále; jemu dal Otec všetko do dedičstva". Je však podľa neho nelegitímne označiť Ježiša Krista za Boha, ako napríklad neveriaci Tomáš vo svojom vyznaní: Pán môj a Boh môj! (Jn 20, 28). Kristus je Bohu len podobný (homoiós).

Túto chaotickú situáciu však pripravilo učenie gnózis. Gnostická náuka ako chobotnica siaha svojimi mnohými ramenami na podstatu kresťanskej viery. Nebolo to definované učenie, ani ohraničená filozofická škola, zahrnovala však „pravé poznanie" (gnosis = poznanie) o vlastnej osobe, o pôvode sveta a zla, ktorá mala viesť k spáse. Dianie vo svete bolo gnostickými teóriami označené ako boj medzi silami svetla a tmy. Siahli pritom na mýty rôznych náboženstiev - rozlišujeme babylonskú, iránsku, egyptskú, židovskú, helenistickú gnózu. Po objavení veľkej gnostickej knižnice v roku 1946 v Nag Hammadi v Egypte môžeme dnes vedieť o podstate gnosticizmu viac. V týchto jednotlivých odtieňoch gnosticizmu možno spoznať určitú základnú schému. Ich fantastický alegorický výklad Písma spájal platónsku a pytagorovskú špekuláciu s vykupiteľskými myšlienkami pohanských mystérií, s mytologickým rozprávaním o stvorení sveta a s astrológiou starého Orientu.

Z plnosti Boha (pleróma), zo svetla prúdia božské sily (emanácie), ktoré majú vlastné bytie (eóny). Odklonom od Praotca - v niektorých smeroch aj pôsobením už vždy existujúceho protiprincípu - utvára sa matéria a stvorenie. V človeku sa nachádzajú obe: matéria (tma) a stopy svetla. Kristus ako božská sila v ľudskej podobe ukazuje svojím učením cestu k odpojeniu matérie od svetla. On sám víťazí pri svojom výstupe do neba nad eónmi nepriateľskými Bohu. Tento pohľad na proces spasenia viedol k rôznorodým úsudkom. Ak je matéria nepriateľkou svetla, potom je telo žalárom ducha a putom pre dušu, potom sú zdržanlivosť, prekonávanie a umŕtvovanie žiadostí neodmysliteľné pre zbožných veriacich (enkratiti). Niektorí teológovia sa odmietli ženiť, pretože by ich to viazalo k tomuto svetu (Marcion, Montanus), alebo sa aspoň znovu oženiť (Tertulián) a chceli zaviesť namiesto doteraz ľubovoľne vykonávaného pôstu povinný pôst. V časoch prenasledovania zakazovali útek. Pre nich bolo nemysliteľné, aby Boží Syn nadobudol ľudskú, telesnú existenciu. Bol človekom iba zdanlivo (doketizmus), preto sa ani udalosti jeho narodenia a jeho detstva nemajú považovať za pravdivé. Aj na kríži zomrel iba zdanlivo. Zmŕtvychvstanie veriacich sa uskutoční bez tela.

Gnostické učenie je vo svojej podstate absolútne nekresťanské, pretože popiera podstatu kresťanstva - vieru v skutočné božstvo Kristovo. Táto kompilácia náboženských a filozofických prvkov sa javí v mnohom ako dnešné New Age tých čias. Od začiatku však malo veľa stúpencov. Cirkev v ňom preto spoznala veľké nebezpečenstvo, ako to vyplýva z novozákonných listov (1 a 2 Tim, Kol, Ef, 2 Pt, Jud) a odmietla ho ako škodlivé. Obranný boj proti gnosticizmu viedli predstavení cirkevných obcí (napr. korintský biskup Dionýz). K starostlivosti o čistotu viery predstavených cirkevných obcí sa pripojil boj teologický. Historik Euzébius dosvedčuje, že obidva spôsoby sa často prelínali. Z veľkých teológov - odporcov bludného učenia, treba predovšetkým spomenúť sv. Ireneja, Hypolita Rímskeho a zo začiatku aj Tertuliána. Značnú zásluhu zohrala aj Alexandrijská škola Klementa Alexandrijského.

Lyonský biskup Irenej vo svojom hlavnom diele známom pod názvom Adversus haereses (vzniklo v rokoch 181 - 189, jeho grécky originál sa nezachoval) vykladá obsah jednotlivých gnostických systémov (1. kniha) a v ďalšej časti nesprávne učenie odmieta na základe vážnych argumentov (2. - 5. kniha). V polemike proti gnostikom sa riadili kresťanskí spisovatelia, najmä sv. Irenej, troma základnými pravidlami. Prvé pravidlo bolo nasmerované proti gnostickým knihám. Jedine knihy, ktoré sa od začiatku používali v kresťanských obciach, sú prameňom viery. Týmto spôsobom bolo odmietnuté nespočetné množstvo apokryfných kníh. Ďalším taktickým pravidlom v boji proti heretikom bola vernosť apoštolskej náuke. Známa je Irenejova zásada: Držme sa pevne kánona pravdy. Myslel na krstný symbol, ktorý vylučuje gnostické mýty a špekulácie. V tomto období ako výsledok boja proti gnostikom Apoštolské vyznanie viery dostalo konečnú podobu (uvádzajú sa v ňom udalosti, ktoré potvrdzuje Ježišovo vtelenie a cestu spásy). Tretie pravidlo sa obrátilo proti predstaviteľom gnostických škôl a siekt. V tretej knihe svojho spisu Irenej píše: „Podanie apoštolov je celému svetu zjavné a každý, kto chce vidieť pravdu, môže ju nájsť v každej cirkevnej obci, a my sme schopní vymenovať ustanovených biskupov v jednotlivých cirkevných obciach, ako aj ich nástupcov až do dnešných čias. Nikto z nich nikdy neučil, ani netvrdil, že pozná, čo títo (gnostici) povymýšľali" (3, 1).

V zmysle obrannej taktiky kresťanov proti bludárom, gnostikom chýba podstatná vlastnosť: chýbajú nástupcovia apoštolov, a preto nemajú ani bezpečnú charizmu pravdy, ktorú presbyteri podľa zaľúbenia Otcovho prijali s nástupníctvom v episkopáte.

Víťazstvo kresťanstva nad gnosticizmom ukázalo silu a schopnosti nového učenia a jeho nezlučiteľnosť nielen s orientálnym kultom (v mnohých podobách), ale aj s helénskou náboženskou filozofiou. Zachránilo ho tiež od nebezpečenstva, že pri svojom vstupe do rozsiahlej rímskej ríše stratí svoju identitu. Cirkev si vybudovala cirkevnú organizáciu na čele s biskupmi - nástupcami apoštolov, ktorí boli zárukou pravej kresťanskej náuky. Kristova Cirkev sa prejavila aj v pravom katolíckom zmysle, pretože odmietla rozlíšenie praktizované v gnostickom rozdeľovaní veriacich (pistici) od predstavených (gnostici), alebo na pneumatikov (dokonalých), psychikov (priemerných), či hylikov (zavrhnutých). Zo strany Cirkvi bola a je hlásaná všeobecná platnosť kresťanskej náuky pre všetkých členov cirkevných obcí všetkých čias a všetkých národov.

 

Prof. ThDr. Viliam Judák (1957) – rektor Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre, profesor cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a na Teologickom inštitúte a Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.