Vo svete existuje niekoľko nezávislých medzinárodných inštitúcií, ktorých úlohou je monitorovanie a hodnotenie úrovne tých základných ľudských práv, ktoré sa viažu na slobodu vierovyznania a praktizovania náboženstva. Medzi najprestížnejšiu, každoročne najočakávanejšiu, ale zároveň najkontroverznejšiu patrí Výročná správa o stave náboženskej slobody vo svete, ktorú publikuje Ministerstvo zahraničných vecí USA (MZV USA). Správa vzniká na základe ustanovení zákona International Religious Freedom Act prijatého americkým Kongresom roku 1998. MZV USA sa ním zaviazalo každoročne pripraviť dokument, ktorý by dôkladne analyzoval stav náboženskej slobody vo všetkých krajinách sveta, avšak okrem samých Spojených štátov amerických.

Ani rok 2004 nebol výnimkou, a tak 15. septembra výročnú správu prezentoval minister zahraničných vecí Colin Powell. Dokument sa skladá z dvoch základných častí. V úvodnej všeobecnej časti sa uvádzajú prekážky realizácie náboženskej slobody vo svete, prípadne zlepšenia stavu oproti minulému roku, ako aj aktivity a kroky USA vedúce k náprave. Druhá časť obsahuje rozsiahle správy o 194 krajinách sveta, ktoré každoročne spracúvajú zastupiteľské úrady USA v príslušných krajinách v spolupráci s vládnymi, ale predovšetkým nevládnymi združeniami a organizáciami.

Správa uvádza, že veľká väčšina štátov sveta deklaruje vo svojich právnych normách ochranu a slobodu myslenia, svedomia a náboženského vierovyznania. Poukazuje tiež na fakt, že mnohé z nich sa dobrovoľne zaviazali dodržiavať práva jednotlivca na slobodnú voľbu a výber vlastnej náboženskej príslušnosti. Nanešťastie tieto medzinárodné záväzky sú často konfrontované s pochmúrnou realitou ich zneužívania vládnucim režimom, a tak žije väčšina svetovej populácie v krajinách, ktoré fakticky právo na náboženskú slobodu zakazujú, alebo ho aspoň čiastočne obmedzujú.

Výročná správa je však napriek svojmu nespornému prínosu často terčom veľkej kritiky, pričom sa často poukazuje na nejednotný meter americkej administratívy pri hodnotení jednotlivých krajín. Nezávislí pozorovatelia totiž poukazujú na veľký vplyv zahraničnopolitických a mocenských záujmov USA na výslednú podobu tejto správy. Ako ukážkový príklad sa dlhé roky poukazovalo na Saudskú Arábiu ako kľúčového spojenca USA v Perzskom zálive, ktorá v predchádzajúcich piatich správach nebola nikdy vážne kritizovaná za stav ľudských práva zvlášť náboženskej slobody.

Výročná správa za rok 2004 však výrazne zmenila predchádzajúcu rétoriku, keď konštatovala, že náboženská sloboda v tejto krajine v podstate vôbec neexistuje. Existujú náznaky, ktoré odôvodňujú túto zmenu kurzu aktuálnou situáciou na Blízkom východe. Ďalšiu kontroverziu u mnohých vyvolal fakt, že tohtoročná správa nezahrnula do svojho obsahu situáciu v Iraku, keď konštatovala, že v tomto období bol Irak pod správou a kontrolou USA, a preto sa nebude zaoberať tamojšou náboženskou slobodou.

Potrebné je tiež uviesť, že mnohé krajiny dlhodobo kritizujú USA za prípravu tejto správy a poukazujú, že ide o zasahovanie do ich vnútorných záležitostí. Medzi takéto krajiny patrí napríklad Čína, ktorú Američania dlhodobo považujú za priam chronického porušovateľa ľudských práv a náboženskej slobody. Čína v tejto súvislosti prešla aj do „protiútoku", keď začala s prípravou obdobných správ o stave ľudských práv v USA a obvinila ich z porušovania práv vlastných občanov. Protesty však prichádzajú aj z niektorých krajín Európskej únie, ktoré nevítajú americkú iniciatívu. To však zrejme súvisí s ich odlišným ponímaním konceptu náboženskej slobody, ktorá je ovplyvnená historickým vývojom na starom a novom kontinente za ostatných vyše dvesto rokov.

Americká predstava slobodných cirkví v slobodnom štáte, kde vládne dôsledná odluka a každý má právo vyznávať vlastné náboženské presvedčenie, zostáva absolútnou prioritou. Američania preto automaticky považujú za porušenie občianskej a náboženskej slobody opatrenia, ktoré sa v západnej Európe podnikajú proti niektorým náboženským hnutiam či sektám. Francúzi, Nemci alebo Belgičania to však považujú len za legitímne právo obrany štátu a občanov pred manipulátormi, ktorí sa skrývajú pod rúškom náboženskej slobody.

 

Okolitý svet

Medzinárodné organizácie venujúce sa ochrane náboženskej slobody vo svete, ako aj závery výročnej správy považujú za najväčších porušovateľov tohto základného ľudského práva totalitné a autoritatívne režimy, ktoré bezohľadne sledujú svoje záujmy. Medzi ukážkové príklady patrí Barma, kde od roku 1962 neobmedzene vládne vojenská chunta, ktorá výrazne potláča všetky občianske aktivity vrátane realizácie viery väčšinového náboženstva - budhizmu.

Viac ako 3 % barmskej mužskej populácie sú budhistickí mnísi, ktorí každodenne čelia násiliu a absolútnej kontrole štátu. V krajine však žije i výrazná kresťanská menšina (baptisti, katolíci, anglikáni), ako aj moslimská komunita, ktorým štátne orgány obmedzujú okrem iného aj právo na stavbu či opravu svojich bohoslužobných priestorov. Všetky kresťanské komunity napríklad majú zakázané používať označenie „kostol a sú nútené používať pri ich názvoch výraz „sociálne centrum". Vláda určila ročnú kvótu na počet cirkevných novostavieb a v celej Barme, kde žijú minimálne 2 milióny kresťanov, sa môže v jednom roku postaviť maximálne 10 až 15 nových „sociálnych centier". Medzi najznámejší a najrozšírenejší kontraband misionárov pri vstupe do krajiny patrí Biblia, pretože jej tlač v krajine podlieha štátnemu schváleniu a jeho získanie je veľmi náročné. Existuje množstvo dôkazov, že militantná vláda násilne núti celé etnické komunity vzdať sa kresťanstva a prestúpiť na budhizmus.

Ďalšou krajinou je už spomenutá Čína, kde sa všetky kresťanské komunity označujú ako „kulty" a sú pod zvýšeným dohľadom a vyšetrovaním mocenského aparátu štátu. Aj keď je táto krajina známejšia pre reštrikcie proti spirituálnemu hnutiu Falun Gong, ujgurským moslimom či tibetským budhistom a dalajlámovi, štát robí násilné opatrenia aj proti „podzemnej" katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev sa totiž delí na časť spolupracujúcu s režimom a „neoficiálnu" cirkev, ktorá má, naopak, podporu Vatikánu. Vatikán odhaduje, že v krajine žije spolu vyše 10 miliónov veriacich. Oficiálne čísla čínskych orgánov hovoria, že vládou uznávaná katolícka cirkev má spolu 69 biskupov, 5 000 kňazov a 5 600 kostolov. Zároveň sú známe čísla, že v Číne je 37 tajne vysvätených biskupov, z ktorých časť je väznená, alebo sú v domácej internácii pod represívnym dohľadom.

V Číne žije v súčasnosti i vyše 15 miliónov veriacich rôznych protestantských denominácií a experti sa zhodujú v názore, že tieto skupiny získavajú čoraz silnejšiu podporu miestneho obyvateľstva. Vláda dôsledne vyžaduje, aby všetky objekty, v ktorých sa vyvíja akákoľvek náboženská aktivita, podliehali povinnej registrácii, a tak režim získava úplnú kontrolu a prehľad nad náboženským životom. Všetky ostatné aktivity mimo označených objektov sa považujú za neoficiálne a ich účastníci sú nútení sa zaregistrovať alebo sú rôznymi formami perzekvovaní, často i väznení.

Podľa správy patrí medzi najdramatickejšie príklady aj Severná Kórea, kde však pre dôslednú kontrolu a selekciu informácií zo strany totalitného režimu existujú len oficiálne nepotvrdené správy o vraždách a prenasledovaní kresťanov patriacich k štátom neautorizovaným kresťanským skupinám. Všetci „noví" kresťania a veriaci, ktorí udržujú akékoľvek styky s týmito skupinami, čelia tvrdým trestom a ťažkému žaláru. Na základe rozhovorov humanitárnych pracovníkov sa svet napríklad dozvedá, že v krajine je trestom čítať Bibliu a na veriacich, ktorí neuposlúchli tento zákaz, boli vykonávané experimenty s biologickými zbraňami hromadného ničenia.

K iným vypuklým prípadom flagrantného a dlhodobého porušovania náboženskej slobody podľa výročnej správy patrí aj Kuba, Laos a Vietnam.

Výročná správa rozlišuje aj ďalšiu kategóriu krajín, kde panuje nepriateľstvo štátu voči náboženským minoritám a represívny postup vlády k niektorým náboženským skupinám, ktoré sa považujú za „bezpečnostnú hrozbu". Tieto krajiny uplatňujú politiku vydierania a prenasledovania zmienených skupín a vyžadujú od ich veriacich, aby sa buď vzdali svojho presvedčenia, alebo opustili krajinu. Na zozname týchto štátov sú Eritrea, Irán, Pakistan, Saudská Arábia, Sudán, Turkmenistan a Uzbekistan. V podstate ide o moslimské krajiny, kde má islam výsadné postavenie a vzťah väčšinovej spoločnosti k predovšetkým kresťanskej menšine (prípadne hinduistom či židom) je v mnohých prípadoch krajne nepriateľský.

Ide však často aj o rozpory medzi samými moslimami a vzájomné perzekúcie pre etnickú či názorovú rozdielnosť. V Saudskej Arábii napríklad štát zriadil „náboženskú políciu" (Mutawwa), ktorá nepostihuje len kresťanov za šírenie Biblie, ale aj moslimských šiitov, ktorí nepatria k jedinej štátom uznanej forme islamu - wahabizmu. V Sudáne sa napríklad inoverci nepatriaci k väčšinovému moslimskému obyvateľstvu považujú za občanov druhej kategórie, ktorí nemajú rovnaký prístup k zamestnaniu či lekárskej starostlivosti. Podľa zástupcov katolíckej cirkvi súčasný režim, ktorý získal kontrolu nad Sudánom roku 1989, zaviedol prísnu prohibíciu. Zákaz sa plošne vzťahuje napríklad aj na omšové víno, ktoré sa nesmie používať ani pri bohoslužbách.

Medzi ďalšiu početnú skupinu krajín patrí napríklad Bangladéš, Egypt, Gruzínsko, Guatemala, India, Indonézia, Nigéria či Srí Lanka. V týchto štátoch síce na papieri existujú zákony odsudzujúce diskrimináciu a perzekúciu, ale v skutočnosti úplne zlyhávajú a v krajine štát nemá pod kontrolou násilné akty a neprávosti, ktoré sú na dennom poriadku.

Typickým príkladom je situácia v Nigérii, ktorá je rozdelená na prevažne moslimský sever a kresťanský juh, pričom na súčasný neprehľadný stav a náboženské problémy vplývajú aj jednotlivé etnické konflikty a súperenie. Pri týchto stretoch ročne zahynú stovky ľudí. Navyše na severe krajiny sa bez problémov realizuje islamské právo (šariát), ktoré zahŕňa aj fyzické tresty ako bičovanie, kameňovanie či amputácie končatín. Kresťania sa v tejto súvislosti ponosujú, že toto zákonodarstvo sa začína všeobecne uplatňovať na všetkých občanov, čo nie je v súlade so svetskou ústavou Nigérie, ktorá zakazuje „mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie".

Správa tiež rozlišuje krajiny, ktoré uplatňujú legislatívu zvýhodňujúcu väčšinové náboženstvo a diskriminujúcu menšinové cirkevné spoločenstvá. Je to zväčša dôsledok historického vývoja, keď dominancia väčšinového náboženstva má v krajine dlhú tradíciu. Ide o krajiny bývalého Sovietskeho zväzu ako Rusko, Bielorusko, Moldavsko či Azerbajdžan, ale aj Izrael alebo Turecko. Keďže v súčasnosti je veľmi frekventovaná otázka prípadného vstupu Turecka do Európskej únie, môžeme uviesť nasledovné fakty:

Podľa oficiálnych čísel je v Turecku z celkového počtu 68 miliónov obyvateľov až 99 % moslimov. Od roku 1923 sú štátom uznané iba tri neislamské komunity - Grécka pravoslávna cirkev, Arménska pravoslávna cirkev a Židovská náboženská komunita. V krajine však pôsobí niekoľko desiatok iných cirkví a náboženských spoločností, ktoré však nemajú legálny status a v ich prípade sa často porušujú základné ľudské práva. Napriek faktu, že turecká ústava zakotvuje náboženskú slobodu, sekulárne štátne orgány aj naďalej uplatňujú mnohé reštriktívne opatrenia jednak proti moslimským organizáciám, jednak proti iným náboženským minoritám. Medzi pretrvávajúce obmedzenia napríklad patrí nadobudnutie právnej subjektivity cirkvi, reštrikcie pri štátom neautorizovaných združovaniach veriacich, obmedzenia majetkových práv alebo zákaz stavieb bohoslužobných priestorov. Správa konštatuje, že tieto problémy vrátane pretrvávajúceho antisemitizmu naďalej zostávajú v Turecku neriešené.

 

Európske krajiny

Pre západoeurópske štáty je veľmi sporná časť výročnej správy, v ktorej sa píše o odsudzovaní a „stigmatizovaní" niektorých náboženských skupín a cirkví ako nebezpečných siekt a kultov. V prípade Belgicka podľa správy miestna vláda pokračuje v pozorovaní a monitorovaní niektorých neregistrovaných náboženských skupín, ktoré sú od roku 1997 zahrnuté do správy parlamentu o „zhubných sektách".

V Belgicku totiž bola v tomto roku zriadená zvláštna parlamentná komisia vyšetrujúca a preverujúca potenciálne nebezpečenstvo siekt, ktoré rozdeľuje do dvoch hlavných kategórií. Hoci neexistujú žiadne ilegálne, teda štátom nepovolené sekty, v prvej kategórii sú rešpektované, resp. spoločensky únosné sekty. Belgičania ich definujú ako organizované skupiny jednotlivcov štandardne vyznávajúcich spoločnú doktrínu viery, ktorí sa združujú v súlade s ich základnými občianskymi právami. V druhej kategórii sú „zhubné sektárske organizácie", ktoré majú filozofické a religiózne ciele a zámery, pričom ich činnosť zahrnuje aj ilegálne a bezprávne aktivity škodlivé jednotlivcovi alebo spoločnosti, znehodnocujúce ich ľudskú dôstojnosť.

Tento parlamentný výbor publikuje aj zoznam a charakteristiku 189 siekt zahrnujúcich okrem iných zoskupení aj Svedkov Jehovových, mormónov, scientológiu či YWCA-u. Američanom sa napríklad nepáči, že hoci tento zoznam nebol prezentovaný s jednoznačným úmyslom charakterizovať tieto skupiny ako „nebezpečné", v médiách a na verejnosti sa stal rýchlo známy ako register nebezpečných a pochybných komunít. Samozrejme, subjektom z belgického „sektárskeho indexu" sa ich zaradenie v ňom vôbec nepáči, a keďže majú mnohé zázemie aj v USA, stupňujú tlak i prostredníctvom americkej administratívy na zmenu status quo.

Cieľom už pravidelnej kritiky sa opäť stalo Francúzsko. Od roku 2002 tam totiž existuje medzirezortná inštitúcia, ktorá analyzuje vývoj a mechanizmy siekt a kultov tvoriacich možnú hrozbu verejnému poriadku a právnemu systému. Táto inštitúcia tiež koordinuje pomoc v poradenskej a osvetovej činnosti, ako aj asistenciu prípadným obetiam siekt. Veľká pozornosť sa venuje aj francúzskemu zákonu, okolo ktorého sa rozprúdila celosvetová hystéria.

Od septembra 2004 sa stal účinným zákon zakazujúci nosenie nápadných náboženských symbolov (moslimské šatky, židovské pokrývky hlavy či výrazné kresťanské kríže) vo verejných školách. Aj napriek tomu, že sa očakávala veľká vlna nespokojnosti, situácia v školách bola iná. Podľa informácie francúzskeho ministra školstva si z celkového počtu 6 miliónov dievčat navštevujúcich verejné školy odmietlo zložiť moslimskú šatku v celom Francúzsku len 101 dievčat, čo bolo oveľa menej, ako sa pôvodne očakávalo. Napriek týmto relatívne vlažným reakciám verejnosti je predmetný zákon v očiach Američanov neprípustným zásahom do náboženskej slobody.

Najväčšou problémovou otázkou je v prípade Nemecka podľa americkej výročnej správy jeho vzťah k scientológii. Táto náboženská skupina má v krajine 18 pobočiek a okolo 6 000 registrovaných členov. Od roku 1997 je pod pozorným drobnohľadom Úradu na ochranu ústavy ako jediná náboženská spoločnosť hlásajúca ideológiu, ktorá nie je v súlade s ústavným poriadkom Nemecka. Tento úrad konštatoval, že scientológia sa pokúsila infiltrovať vládu a štátne orgány, pričom jej členovia špehujú a škandalizujú jej oponentov a kritikov.

Hoci sa postoj nemeckých spolkových krajín na scientológiu odlišuje, niektoré sú vo svojich kritických názoroch zásadné. Medzi ne patrí Bavorsko, ktoré ešte v novembri 2002 požiadalo federálne ministerstvo vnútra o zákaz pôsobenia scientológie na celom území Nemecka. Bavorsko to odôvodňovalo citovaním nesprávnych medicínskych praktík v súvislosti s používaním metódy auditingu. Na federálnej úrovni však nenašla bavorská iniciatíva podporu.

Bavorsko si „vyslúžilo" ďalšiu kritiku za to, že vo formulároch pre záujemcov o vstup do štátnej služby je vraj otázka o tom, či uchádzač udržiava styky so scientológmi. Avšak podľa zodpovedných bavorských štátnych orgánov kladná odpoveď na túto otázku nie je dôvodom na negatívny výsledok ich rozhodnutia a neboli zaznamenané žiadne odôvodnené prípady zneužitia tejto príslušnosti, čo potvrdili aj sami zástupcovia scientológie. V skutočnosti teda ide len o prevenciu, na ktorú má každá inštitúcia právo.

Ako príklad porušovania ľudských práv uvádza americká správa aj údajnú prax nemeckých úradov práce, ktoré na základe smernice príslušného ministerstva uvádzajú pri menách firiem zamestnávajúcich príslušníkov scientológie písmeno „S". Úradníci vzápätí varujú svojich nezamestnaných klientov, že na budúcom pracovisku sa môžu stretnúť so scientológmi.

Za reštrikciu náboženskej slobody sa dosť nepochopiteľne - vzhľadom na právo občanov na informácie - považuje aj štátna a verejná podpora fungovania organizácií, ktoré v rámci osvetovej a informačnej práce poskytujú pomoc a podklady k novo sa etablujúcim náboženským zoskupeniam a kultom. V súvislosti s uvedeným je napríklad kritizované aj Rakúsko a mimovládna organizácia Spoločnosť proti sektárskym a kultovým nebezpečenstvám, ktorá vyvíja poradenskú činnosť a distribuuje informácie školám a širokej verejnosti.

Výročná správa MZV USA upozornila z jej pohľadu na signifikantné zlepšenie situácie v prípadoch Afganistanu, Gruzínska, Indie, Turecka a Turkmenistanu.Otázkou zostáva už len fakt, či americká administratíva bude ochotná upraviť svoju zahraničnú politiku a ako rozhodne najvplyvnejšia mocnosť v súčasnom svete bude účinne tlačiť na skutočných porušovateľov náboženskej slobody, bez ohľadu na to, či ide o jej strategických partnerov. Náboženská sloboda či vzťah jednotlivých veriacich k iným náboženstvám napriek všetkému zostáva diskutovanou témou a otvorenou otázkou, pretože dejiny, súčasnosť a bezpochyby i budúcnosť tohto neodňateľného ľudského práva bude navždy spojená s hľadaním ideálnej podoby.

 

Náboženská sloboda vo svete

> V Saudskej Arábii sú všetky náboženské aktivity pod dohľadom Ministerstva pre islamské záležitosti.

> Vo všetkých arabských krajinách s výnimkou Libanonu a Sýrie je islam štátnym náboženstvom.

> Sekulárna ústava ešte nie je zárukou náboženskej slobody.

> Kubánska ústava (1976) vyhlásila krajinu za oficiálny ateistický štát.

> Čínska ústava zaručuje náboženskú slobodu, ale len v rámci „normálnych" náboženských aktivít, ktoré však nedefinuje.

> V Anglicku je vplyv štátnej cirkvi skoro minimálny. Ide skôr o zachovávanie tradícií.

> V prípade Írska má Ústava kresťanský charakter, ale neustanovuje žiadnu štátnu cirkev. Írsko patrí k nábožensky najslobodnejším krajinám sveta.

> Známy je kresťanský exodus z Blízkeho východu - viac ako milión kresťanov za posledných päť rokov. Dnes sú napríklad len 3 % Palestínčanov kresťania, pričom pred 50 rokmi ich bolo až 25 %.