Ranokresťanská cirkev od začiatku pripisovala význam nielen Novému, ale aj Starému zákonu ako zbierke spisov, obsahujúcich svedectvo o jej zvesti. Táto skutočnosť vyniká najmä na pozadí heretických prúdov, ktoré si ľubovoľne vyberali z kresťanskej zvesti len to, čo sa im hodilo. Preto cirkev vytvorila regulu fidei - pravidlo viery v súlade so Svätým písmom.

Autoritu Písma, konkrétne Starého zákona, však v 2. storočí spochybňovali nielen gnostici, ale i svojrázny Markion. Tento niekdajší lodiar, pochádzajúci zo Sinope v Ponte, predstavoval pre prvotné kresťanstvo nemalé nebezpečenstvo, hoci ho nemožno pokladať len za gnostika. Istý čas bol žiakom Polykarpa, neskoršieho mučeníka cirkvi, postupne precestoval celú Malú Áziu a v rokoch 139 - 144 žil v Ríme. Kedy presne zomrel, nevieme.

Markion bol primerane vzdelaný, dôkladne študoval najmä Starý zákon a Pavlove listy, pričom došiel k poznaniu ich vzájomnej protikladnosti. Obsahovú rozpornosť Starého a Nového zákona dokazoval v spise Antithesis. Podľa neho len apoštol Pavol pochopil, o čo v kresťanstve ide, ale jeho listy boli vraj neskôr dopĺňané židovskými vsuvkami a tak zbavené pôvodného zmyslu. Preto ich očistil od židovských nánosov a ponechal len desať (Rim, 1 a 2 Kor, Gal, Ef, Kol, Flp, 1 a 2 Sol a Flm). K nim pripojil podobne upravené Lukášovo evanjelium. Tak vznikol Markionov Nový zákon, ktorý mal kresťanom znovu sprístupniť pravé Ježišovo učenie, zbavené židovských vplyvov. No kresťanský zbor v Ríme Markionovo antijudaistické poňatie neprijala roku 144 ho vylúčil zo svojho spoločenstva. Jeho novozákonný kánon však prijalo viacero maloázijských zborov, ktoré sám založil. Tie mu zostali verné aj po tomto jeho vylúčení.

Markion sa usiloval prinavrátiť kresťanstvo k pôvodnému evanjeliu, k Ježišovi a k Pavlovi. Cirkev sa mu zdala prejudaizovaná, preto ju chcel reformovať. Po svojej exkomunikácii vytvoril vlastný zbor v Ríme, ktorého duchovným základom nebol len gnosticizmus.

Podľa cirkevného učiteľa Irenea bol Markion ovplyvnený gnostikom Kerdonom. Myšlienkovo však Markion nevychádzal len z gnostických náuk. Gnostici napríklad pripúšťali príbuznosť ľudského ducha s Bohom, no Markion hlásal, že Boh je voči človeku úplne iný a nepodobný, napriek tomu sa však k nemu priblížil v Kristovi. Touto tézou síce gnosticizmus prekonával, ale na druhej strane mu bol poplatný svojím dualizmom dvoch božstiev. Rozoznával prísneho Boha Starého zákona - Stvoriteľa sveta, demiurga, a dobrého Boha Nového zákona, ktorý v Kristovi priniesol na svet lásku a milosrdenstvo. Podľa toho je Zákon definitívne zbavený platnosti, jedine platné je len spasenie z viery. K takémuto záveru Markion došiel jednostranným výkladom Pavlovho rozlišovania Zákona a Evanjelia. Javí sa tu ako preexponovaný paulinista.

Nemožno nevidieť Markionovo úsilie poukázať na novosť Kristovho evanjelia. Robil to však za cenu zavrhnutia Starého zákona, a preto sa vzdialil biblickej viere o stvorení sveta dobrým Bohom a Otcom Ježiša Krista. Veľmi zdôrazňoval Kristovu jedinečnosť, predsa mu však unikala reálnosť jeho vtelenia i vzkriesenia. V tom bol blízky gnostikom. Svoj program zakladal na nezmieriteľnom protiklade Starého a Nového zákona; preto sa kresťanská cirkev s ním rozišla. Počas 2. a 3. storočia jeho zbory konkurovali prvotnému kresťanstvu. Mali svojich biskupov a presbyterov, svoje budovy a obrady. Z jeho žiakov bol známy Apelles, ktorý sa však už veľmi priblížil učeniu oficiálnej cirkvi.