Kedy si sa prvý raz stretol s hnutím Hare Krišna?

Do hnutia som vstúpil ako študent na univerzite v Krakove - bol som vtedy v treťom ročníku. Jeho členov som prvýkrát uvidel a stretol sa s nimi na námestí. Potom som ich navštívil. Raz, druhý raz...

 

Bol si predtým veriaci?

Mal som silný vzťah k náboženstvu ako k vede, zaujímal som sa o religionistiku, lepšie povedané o človeka a jeho miesto vo svete. Bol som bytosťou hľadajúcou si svoje miesto.

 

Bol si katolík? Mal si vzťah k cirkvi?

Nie tak ako teraz. Bol som skôr štatistickým, „sviatočným kresťanom", nič hlbšie. Nemal som hlbokú vieru, skôr iba takú nedeľnú.

 

A aké boli tvoje predošlé kontakty s východnými náboženstvami?

Pestoval som bojové umenie - karate, aby som nadobudol nové schopnosti. Začal som sa zaujímať nielen o fyzickú zručnosť, ale aj o objavovanie duchovných aspektov, priťahovala ma kultúra, umenie a filozofia Japonska a Číny, budhizmus, prehlboval som zenovú meditáciu, ktorej prvky ma naučili na tréningoch. Ja som však chcel niečo viac ako tréningy, túžil som po vnútornom pokoji, harmónii. Možno tu sa zrodil môj záujem o východné náboženské kulty. Zaujímal som sa o nové metódy jogy, relaxácie.

 

Aký bol v období, keď si sa stretal so skupinou, tvoj kontakt s rodinou?

Počas štúdia určite zoslabol. Mal som problém, lebo otec bol alkoholik, nebolo u nás dobre. Atmosféra doma bola citovo chladná. Vedel som, že niečo nie je v poriadku - nepáčilo sa mi, čo otec robil. V tejto súvislosti sa predo mnou ustavične vynárala otázka utrpenia: či sa pred ním dá uniknúť a ako možno žiť bez problémov. Moja rodina v podstate nebola patologická; bola to rodina, kde sa veľa pije, ale nehovorí sa o tom. Otec sa neliečil. Boli sme jednoducho rodinou poznačenou alkoholizmom.

 

A čo tvoj citový život?

Keď som videl vzťah mojich rodičov, odrádzalo ma to od nadväzovania blízkych vzťahov. Vzťahom muž - žena som sa vyhýbal a manželstvo som nepokladal za zdravú inštitúciu. Všetko som prežíval sám, vo svojom vnútri.

 

Ako s odstupom času hodnotíš tvoj vstup do hnutia? Nepokladáš ho za prehru?

Samotná skúsenosť nebola prehrou. Vtedy som mal pocit, že budem lepším človekom, ak preruším kontakt so svetom, ktorý poznám a vnímam ako chorý a neusporiadaný. Chlapec musí mať príklad v otcovi, a ja som ho nemal. Vstúpil som do hnutia Hare Krišna, lebo som hľadal príklady.

 

Bol nejaký rozdiel v tvojom pohľade na skupinu tesne po vstupe do nej a neskôr po dlhšom pobyte v nej?

Na začiatku človek nemá ani meno; je len kýmsi, kto vykonáva najhoršie, najnevďačnejšie práce. Ako vojak v armáde. Dostane čo najviac úloh, aby veľa nerozmýšľal, aby nemal nijaký priestor na vlastné myšlienky. Prácou mu chcú dokázať, ako sa má učiť pokore, že nie je niekým, je ničím. Chcú premôcť jeho ego. Stáva sa časťou ich boha, ktorá jestvuje len preto, aby mu slúžila.

 

Ako sa rozvíjal tvoj život v sekte?

Postupne, ako som začal konať podľa jej pravidiel a nadobúdal som určité postavenie, prehlboval si duchovnosť, prechádzal som do skupiny privilegovaných účastníkov a dominoval nad ostatnými. Bol som vyššie, na „lepšom" mieste a aj práce boli menej ponižujúce. Napríklad počas distribúcie kníh, na festivaloch, prednáškach, som sprevádzal hostí v ášrame, získaval ďalších sklamaných mladých ľudí.

 

Ako si vnímal skupinu a ako skupina vnímala teba?

Človeka v skupine ustavične hodnotili a sledovali. Môj duchovný Majster si všimol, že mám dar vcítiť sa do psychiky ľudí, počúvať, nadväzovať s nimi kontakty a že človek, ktorý ma vidí, sa väčšmi otvára. Postrehol aj moju schopnosť poskytovať rady, ktoré často súviseli s védskou filozofiou. Podľa názoru starších bhaktov som ešte nemal hovoriť, ale môj Majster si myslel iné. Moje duchovné meno v druhej iniciácii (vtedy členovia prestávajú byť neofytmi a stávajú sa mladšími kňazmi - mníchmi) v preklade znelo Sila mysle, pretože ťažké filozofické texty som každému vedel vyložiť v jeho jazyku, pričom on sám prichádzal na to, aké odkazy sú preňho vo Védach obsiahnuté.

 

Obmedzovali nejako krišnovci tvoj kontakt s rodinou?

Áno, veľmi. V tomto hnutí platí zákaz kontaktu s rodinou. Tvrdia, že našou novou rodinou je skupina a človek nie je vlastníctvom rodičov, ale boha, ktorý mu vdýchol dušu. Naše rodinné putá sa podľa nich tvorili na materiálnej, egoistickej úrovni. Treba odísť od sveta, prerušiť s ním kontakt, aby - ako sa to učilo v tomto hnutí - sme sa vrátili do duchovného sveta, ktorý je naším skutočným domovom. Mohol som zatelefonovať rodine alebo i odcestovať domov, ale vo chvíli, keď som sa rozhodol zostať v chráme natrvalo, robil som to so všetkými následkami - v ášrame platili pevné pravidlá.

 

Ako vyzeral tvoj každodenný život?

Vstávali sme okolo štvrtej hodiny ráno, osprchovali sme sa, potom nám starší brat dal znak na čelo, obliekli sme sa a pred piatou hodinou sme sa zhromaždili v chrámovej miestnosti. Vítali sme stojace božstvá a nový deň, ktorý nám dali. Potom bola Majstrova prednáška, prideľovanie práce, raňajky a po nich sa každý venoval svojmu pracovnému zadeleniu, približne do 16. - 17. hodiny. Nasledoval obed, po ňom krátky odpočinok. Mladí mali svojho opatrovníka, ktorý bol s nimi na každom kroku, nikdy sa od nich nevzdialil. Radil, upokojoval, dbal na to, aby nikto nebol sám, a tiež na to, aby nikdy nebol čas na samostatné myslenie. O 18. hodine sa konalo požehnanie božstiev, potom oddaní vypili mlieko a išli spať.

 

Ako to bolo s činnosťami v noci, organizovali vám aj nočný čas?

Na festivaloch typu Woodstock, alebo Nie z tejto Zeme bol život podriadený zásadám festivalu - teda obsluhe pri jedle, distribúcii kníh, vonných tyčiniek, stánku s orientálnym tovarom atď. Na sviatky a v pôstne dni sme prakticky ani nespali. Dnes to nazývam modlitbovými maratónmi. Nesmeli sme spať a nikto ani nespal; jedine v extrémnych situáciách, keď niekto od vyčerpania takmer omdlieval, dal Majster bhaktovi súhlas na spánok.

 

Čo sa týka festivalov, robili sa na nich nábory? Ak áno, ako to prebiehalo?

Samozrejme, nábory sa robili. Napríklad na Woodstocku, kde je ľahké mladých pritiahnuť hudbou. My sme tiež, hrajúc orientálne a exotické melódie, priťahovali pozornosť neohippies, ktorí počuli, že aj ich idoly - Lennon, McCartney a mnoho iných - boli kedysi bhaktami. Nábor sa konal na princípe autorít. Keď známi, uctievaní ľudia vstupovali do takého hnutia, znamená to, že je dobré a hodné nasledovania.

 

Mal si okrem účasti na festivaloch a im podobných podujatiach možnosť zdržovať sa mimo sídla skupiny?

Ak sme vycestovali do iného mesta s cieľom distribuovať knihy alebo robiť prednášky, nespali sme v chráme, ale v domoch našich sympatizantov. Boli to ľudia, ktorí ešte nemali zorganizovaný chrámový život, lebo nežili v chráme, zostávali však sympatizantmi a pomáhali nám tým, že pre nás zabezpečovali nocľahy. Avšak ani na cestách nie je možné vymaniť sa z kolobehu chrámového života. Pred mojím starším poručníkom som sa musel zodpovedať za každú minútu a za to, ako som ju využil.

 

Ako často ste sa stretávali s ľuďmi mimo ášramu?

Každú nedeľu sme pre ľudí z mesta organizovali stretnutia na Malom námestí v Krakove a v Mestskom kultúrnom stredisku. Chodili sme aj po námestí, predávali knihy, sladkosti, rozdávali plagátiky - pozvánky s plánom mesta a miestom stretnutia.

 

Mal si pocit, že ťa skupina kontroluje?

Keď prichádzali oddaní do chrámu, vždy sa nablízku objavil starší bhakta, stál tam a pozoroval. Človek mal vždy dva tiene, jeden svoj a druhý ten, ktorý ho strážil. Spozoroval každé zapochybovanie, zlú náladu, kontroloval a riešil naše problémy. Ak však nedal súhlas na rozhovor, bez ohľadu na človeka a tému sa rozhovor neuskutočnil.

 

Aká kontrola bola v skupine?

Najčastejšie to bolo tak, že v chráme sa niekto staral o kontakt s vonkajším svetom, preberal poštu, odosielal listy. Nemali sme vlastné peniaze, celá pokladňa bola spoločná. Ak sme cestovali do mesta, dostávali sme peniaze iba presne vyrátané na lístok. Peniaze z domu sme odovzdávali skupine, nebolo dovolené mať nič vlastné, pretože to vraj obmedzuje duchovný rozvoj. Peniaze mali ísť na dane, elektrinu, plyn. Nemali sme dovolené čítať časopisy, počúvať rádio, pozerať televíziu, lebo to znečisťuje myseľ a zabraňuje sústrediť sa na to najdôležitejšie, na Boha, a pripodobniť sa jeho predstaviteľovi - duchovnému Majstrovi - guru. Vždy sa našiel niekto, kto ostatných odrádzal od vonkajšieho „matériou otráveného" sveta.

 

Okrem toho pôsobilo ešte niečo na ľudskú psychiku?

Áno, ťažká práca, mozoľnatá, sizyfovská, jedna úloha nasledovala za druhou, dokola a bez oddychu. Keď bol človek už z práce unavený, nezamýšľal sa nad tým, či mu je dobre, myslel iba na to, aby mohol spať. Bola to ustavičná kontrola, bez rozhovoru s niekým iným o svojich pochybnostiach, len s bhaktami. A oni vysvetľovali, ako mali nakázané a ako boli naučení, že vonku je iba „bahno" a problémy.

 

Keď ti povedali, že máš ísť do práce, bol to rozkaz, alebo prosba?

Neboli tu reštrikcie. Ak som sa cítil zle, nemusel som ísť do mesta, mohol som ostať pracovať v chráme. Mohol som vplývať na to, kde chcem pracovať, avšak ustavične som musel niečo robiť.

 

Aké boli vzťahy s inými členmi?

Skôr partnerské, čo záviselo od toho, kto sa čím zaoberal. Distribútori kníh sa zaoberali niečím iným než tí, ktorí upratovali. Medzi sebou sme boli kolegami, v závislosti od hierarchie.

 

Boli tam manželstvá? Ako fungovali?

Boli, ale viac o tom neviem, keďže také osoby nemali právo bývať v ášrame. Ženy i muži žili oddelene. Ženy na noc nemohli ostávať v ášrame. Bola tu jasná hierarchia: ženy sa pokladajú za nižšie stvorenia, neprejavuje sa im úcta, môžu stáť len vzadu - dokonca i pri modlitbách. Žena, to je niekto, koho treba naprávať, je horšia ako muž.

 

Kto udeľoval sobáš?

Mali sme sa vylučovať zo sveta, z celej materiálnosti, ale dvojica, ktorá sa chcela zosobášiť, mohla to so súhlasom Majstra urobiť. Majster jej udelil požehnanie a duchovný sobáš podľa hinduistickej doktríny s prípravnými modlitbovými a pôstnymi rituálmi. Bolo však potrebné zväzok spečatiť aj v prítomnosti chrámového prezidenta, ktorý bol prostredníkom s vonkajším svetom a pomáhal vybavovať formality, aby sa manželstvo uzatvorilo v súlade so štátnym zákonom. Dvojica sa spolu s ním vybrala na matričný úrad, kde podpísala potrebné dokumenty. To pre hnutie síce nemalo podstatný význam, ale umožňovalo to lepšiu kontrolu členov a predchádzalo sa tak prípadným obvineniam z nedodržiavania štátnych zákonov.

 

Kto ti pomohol odísť zo skupiny?

Kľúčovú úlohu zohrali moji dobrí priatelia stojaci mimo hnutia. Ako predavač a distribútor kníh som mal trochu slobody, niekedy som sa skontaktoval s rodičmi, ktorí mali hospodárstvo a sad. Moja funkcia mi dávala pocit, že patrím k určitej elite, mal som i väčšiu dôveru medzi staršími bhaktami.

V istej chvíli moji rodičia chceli, aby som im pomohol pri letnom zbere úrody v sade. Zažil som taký okamih v mojom živote, keď som - vidiac rozpor medzi prezentovanou doktrínou, učením, ktoré hlásali bhaktovia a skutočnosťou - začal nad tým všetkým rozmýšľať. Takéto úvahy sa vynárali čoraz častejšie. Neskôr som to nazýval spolupráca s Duchom Svätým, ktorý ma poučoval a osvecoval. Bol znamením Pána Ježiša, že hnutie Hare Krišna nebolo odpoveďou na otázky o zmysle života, ktoré sa rodili v mojom ateistickom období života.

V Krakove sa konali stretnutia Hnutia obnovy v Duchu Svätom. Moji „svetskí" priatelia chceli, aby som s nimi vycestoval na oázové stretnutie. Zažil som na ňom akési osvietenie Ježišom Kristom. Bolo to ako dotyk toho pravého Boha. Videl som dva obrazy - jeden šedivý, ťažký, zdrvujúci a smutný - to bol môj život v ášrame. Druhý bol jemný, ľahký, naplnený skutočnou radosťou a láskou - videl som takú veľkú lúku, na ktorej som prebýval s nejakým svetlom. Na tomto stretnutí som pochopil, čím je to svetlo, že je to ten Boh, ktorého som márne hľadal v hnutí Hare Krišna.

Keď na to dnes spätne pozeráš, je manipulácia v hnutí skutočnosťou, alebo iba ospravedlnením vlastných nesprávnych rozhodnutí?

Určite je skutočnosťou. Očividne manipuluje s človekom, klame, vytvára závislosť, psychicky, fyzicky, emocionálne ho kontroluje. Straší vonkajším svetom, človek sa stáva bezradným, nedokáže sám nič vybaviť, urobiť, nemôže samostatne rozmýšľať, vždy je vedľa neho niekto zasvätenejší, kto pozná pre neho najvhodnejšie riešenia. Viem o tom, lebo sám som nahováral a miatol ľudí, klamal som ich, dávajúc im iluzórnu nádej, pomáhal som využívať ich. Nedá sa to ospravedlniť. Človek je manipulovaný od prvého kontaktu so skupinou a ten, s ktorým sa manipuluje, to, žiaľ, nemôže nijako ovplyvniť. To nie ľudia vstupujú do siekt, ale sekty verbujú ľudí, taká je pravda...

 

Ďakujem za rozhovor.