Poradenstvo môžeme definovať spolu s Jánom Gaburom ako činnosť, ktorej cieľom je „podporiť rast, rozvoj, zrelosť a lepšie uplatnenie klienta, aby sa efektívnejšie uplatňoval vo svete a vyrovnával so životom".¹ Predmetom poradenskej činnosti sú najčastejšie poruchy správania a učenia, zdravotné postihnutie, voľba povolania, otázky manželského, rodinného a sexuálneho života, oblasť medziľudských vzťahov a podobne. Pri vymenúvaní rôznych poradenských činností niektorí autori nezabúdajú ani na špeciálnu oblasť poradenstva v oblasti siekt a sektárstva.² Niekedy sa táto problematika chápe ako súčasť duchovného poradenstva.³

Pokiaľ vieme, poradenstvom v oblasti siekt a sektárstva sa v Českej republike zaoberá jediná inštitúcia. Svoju poradňu prevádzkuje od polovice 90. rokov minulého storočia Spoločnosť pre štúdium siekt a nových náboženských smerov, a to dva dni v týždni v celkovom rozsahu štyroch hodín. Okrem týchto hodín - vyhradených na osobné návštevy a telefonické rozhovory - komunikujú poradcovia s klientmi aj prostredníctvom obyčajnej či elektronickej pošty. Poradňa slúži zároveň ako centrum na zhromažďovanie a poskytovanie informácií vedcom spoločenskovedných odborov, študentom, pracovníkom médií a ostatnej verejnosti. Poradenský tím, ktorého členovia sa v službách v poradni striedajú, je zostavený z religionistu, psychoterapeuta, psychologičky a sociálneho pracovníka, posilnený býva študentmi religionistiky či sociálnej práce. V súčasnosti využíva služby poradne priemerne asi desať ľudí týždenne.

V nasledujúcich riadkoch sa budeme sústreďovať v tomto špecializovanom poradenstve len na jeden typ klientov.⁴ Pracovne ho označujeme ako príbuzný. Do tohto typu zaraďujeme klientov, ktorí sa cítia byť postihnutí sektou či sektárstvom prostredníctvom svojho príbuzného (dieťaťa, manžela, rodiča) alebo známeho. Prichádzajú s požiadavkou - zjednodušene povedané - získať zručnosti na konanie v situácii, keď je ich blízky človek príslušníkom niektorej náboženskej skupiny, ktorú považujú za sektu, alebo keď sa z akéhokoľvek dôvodu správa sektársky.

Cieľ poradenstva príbuznému

Cieľom poradenstva pre príbuzných a známych tých, ktorí sú podozrievaní zo sektárstva, je zmierenie.⁵ U týchto klientov poradenstva v oblasti siekt a sektárstva totiž môžeme predpokladať, že prežili či prežívajú konflikt s tým blízkym človekom, kvôli ktorému poradňu vyhľadali. Spoľahlivým indikátorom tohto (hoci skrytého) konfliktu je klientov implicitný súhlas s použitím slov „sekta" a „sektárstvo" v označení poradenskej služby. Tieto pejoratívne slová vyjadrujú subjektívny nesúhlas, odmietanie a podozrenie z náboženskej či spoločenskej deviácie.⁶ Môžeme predpokladať, že keby klient posudzoval náboženskú orientáciu svojho blízkeho ako normálnu, poradenstvo v oblasti siekt a sektárstva by nevyhľadal.⁷

Pod pojmom zmierenie rozumieme obnovu a prehĺbenie vzťahov narušených konfliktom. U niektorého z klientov môžeme mať, samozrejme, otázku nad tým, či pejoratívne slovo sekta, použité pre náboženskú skupinu jeho príbuzného či známeho, zodpovedá skutočnosti. Určite skutočný je však negatívny pohľad klienta na onú skupinu a konflikt, ktorý z toho vyplýva. Z jeho existencie potom vyvstáva skutočná potreba zmierenia.

Keď klient podozrieva svojho príbuzného z členstva v sekte alebo zo sektárstva, treba zdôrazniť, že je to práve a iba zmierenie, čím sa vytvára priestor na osobnostný a duchovný rast klientovho príbuzného, a že len takýto rast umožní klientovmu blízkemu človeku toto sektárstvo úspešne opustiť. Bez uskutočnenia tohto vývoja by opustenie sekty nemalo zmysel - klientov príbuzný by sa pre svoje nezrelé postoje onedlho pravdepodobne ocitol v inej radikálnej a protestnej skupine (nemusela by byť náboženská, ale napr. politická). Ako „vedľajší produkt" môže zmierenie napokon iniciovať i rast samého klienta.

Základom zmierenia, ako sa to v tomto druhu poradenského procesu chápe, je obnova dialógu. Práve „dialóg zostáva kľúčom k uplatňovaniu empatie a porozumenia. (...) Tak sa môže vyvinúť komunikácia, ktorá položí základy novým vzťahom, nezávislým od toho, či rozhodnutie pripojiť sa k novej viere sa ukáže ako prechodná fáza, alebo ako rozhodnutie na celý život."⁸ Zmierenie a pokojný vzťah, ktorý nie je odvodený od toho, či sa splnia klientove predstavy o náboženskej orientácii jeho blízkeho, dávajú silnú nádej, že sa tento príbuzný vyhne ďalšej radikalizácii a bude postupne sektárske postoje opúšťať. Naštartovanie pozitívneho osobnostného a duchovného vývoja sa v tomto svetle javí ako oveľa dôležitejšia úloha než obyčajná zmena či opustenie náboženskej skupiny.

Cieľom poradenstva v oblasti siekt a sektárstva teda nie je „zachrániť" kohokoľvek z „pazúrov sekty", podobne ako to robili pod vplyvom nešťastnej metafory „vymývania mozgu" deprogramátori.⁹ Cieľom však nie je ani výstup klientovho príbuzného, a to ani tzv. otvorenou intervenciou Michaela D. Langonea¹⁰, ani tzv. skrytou intervenciou u nás lepšie známeho Stevena Hassana.¹¹ Úsilie o taký výstup (nieto ešte deprogramovanie) totiž považujeme za zásah do náboženskej slobody jednotlivca.

Navyše naša skúsenosť s klientmi, ktorí sa nezávisle od poradenského procesu pre podobný zásah rozhodli, ukazuje, že úspešnosť takých príbuzenských zásahov je nízka a sporná. Akékoľvek násilie (nielen fyzické, ale aj verbálne, ako i psychická manipulácia či citové vydieranie) sa ukazuje ako skôr kontraproduktívne. Naopak zmierenie, ktoré môže nastať po tom, ako sa klient vzdá úsilia prispôsobiť náboženský život svojho príbuzného svojim predstavám, je pre prípadnú zmenu dobrým základom, ak nie priamo predpokladom.

Naša skúsenosť jednoznačne ukazuje, že veľká časť príslušníkov kontroverzných náboženských skupín (siekt) po určitom čase (jeho dĺžka je veľmi individuálna) dospeje k pochybnostiam o svojej skupine a je ochotná uvažovať o menej radikálnom, menej konfliktnom, môžeme povedať menej sektárskom spôsobe náboženského života v nejakej inej skupine alebo úplne mimo organizovaného náboženstva. Je paradoxné, že tým hlavným problémom, ktorý im v uskutočnení tejto zmeny bráni, je malá pripravenosť zo strany ich najbližších. Tí im často nedokážu túto zmenu uľahčiť. Pre mnoho váhajúcich sa stáva vedomie straty doterajšieho sociálneho zázemia, ktoré im oná skupina - navzdory všetkým nedostatkom - poskytuje, a nepochopenie či odsúdenie tých, ktorí by mohli toto stratené zázemie nahradiť, neprekonateľnou prekážkou. Inými slovami: sú to často také javy ako násilie, argumentačné zápasy, výčitky, posmech, strata záujmu a pod. zo strany najbližších, čo príslušníkov drží v skupinách, ktoré títo najbližší kritizujú.

Ak je cieľom poradenstva príbuznému zmierenie, musí sa počas poradenského procesu často korigovať zvyčajná predstava klienta. Klient väčšinou prichádza s objednávkou na návod, ktorý by mal viesť k zmene jeho príbuzného (v sekte), ale odchádza skôr s návodom, ako zmeniť sám seba.¹² Až jeho zmena môže podnietiť zmenu vzťahu smerom k zmiereniu, až týmto zmierením sa môže významne podnietiť osobnostný a duchovný vývoj a až tento vývoj môže prípadne podnietiť i zmenu v angažmá klientovho príbuzného v nejakej problematickej náboženskej skupine.

Teoretické východisko poradenstva príbuznému

Hlavným teoretickým východiskom poradenstva v oblasti siekt a sektárstva pri práci s klientom typu „príbuzný" je teória duchovného vývoja tak, ako ju formuloval americký psychológ James W. Fowler (* 1940).¹³ Jeho koncepcia tzv. stupňov viery sa v prepracovanej podobe odráža i v dielach populárneho psychiatra Morgana Scotta Pecka (* 1936).¹⁴

Fowler predpokladá, že duchovný vývoj sa uskutočňuje v skokoch (stupňoch), pokiaľ je rovnovážny stav porušený krízou. Nerovnováha, ktorá krízu sprevádza, môže byť odstránená prechodom na vyšší stupeň. Týchto stupňov rozoznáva Fowler sedem;¹⁵ avšak ani zďaleka nie každý človek prechádza všetkými siedmimi.

Pre poradenstvo v oblasti sektárstva je zvlášť dôležitý Fowlerov tretí stupeň nazvaný synteticky konvenčný stupeň viery. Jeho základnou charakteristikou je schopnosť vidieť sa očami druhého. „So schopnosťou formálnych myšlienkových operácií vytvárať hypotézy," hovorí Fowler, „sa môže vynoriť komplexná schopnosť vytvárať hypotetické obrazy seba samého, ako ma vidia ostatní. To je, samozrejme, mechanizmus, ktorým sa priateľ alebo prvá láska stáva mojím zrkadlom."¹⁶

Svoj obraz v takom „zrkadle" chce človek, pochopiteľne, uzrieť ako čo najlepší. Vyhľadáva teda také „zrkadlá", u ktorých má šancu byť pozitívne zobrazovaný. Vo funkcii „zrkadiel" nie je len priateľ alebo priateľka, ale aj významná skupina: kolegovia na pracovisku, tím a, samozrejme, tiež duchovné spoločenstvo. Človek sa týmto „zrkadlám" prispôsobuje a usiluje sa naplniť ich očakávania. Toto úsilie prispôsobiť sa očakávaniam druhých sa môže stať - ako Fowler pripomína - až tyraniou¹⁷ týchto „zrkadiel". Enormná moc „zrkadiel" je daná tým, že na treťom stupni duchovného vývoja je „ja konštituované svojimi vzťahmi",¹⁸ a pochopenie seba je teda od týchto „zrkadiel" závislé.

Tretí stupeň je tak „štádiom konformity v tom zmysle, že je presne naladené na očakávania a súdy ľudí, ktorí sú pre človeka významní, a že človek ešte nemá dosť pevné pochopenie vlastnej identity a autonómnych súdov, aby mohol vytvoriť a udržiavať nezávislú perspektívu. (...) Na treťom stupni má človek ‚ideológiu‘, viac či menej konzistentný zväzok hodnôt a presvedčenie, ale ešte ho nevystavil skúškam a v určitom zmysle si nie je vedomý, že ho má."¹⁹ Konformita tretieho stupňa viery sa prejavuje fundamentalizmom i nekritickým nadšením (entuziazmom). Prejavom entuziazmu je totálne nasadenie, ktoré podriaďuje všetky životné potreby túžbe pracovať v prospech viery (alebo skupiny, ktorú viera spája).

Ak prijímame Fowlerov koncept stupňov viery a jeho opis tretieho stupňa, potom musíme konštatovať, že veľmi vhodným prostredím pre duchovný život na tomto treťom stupni sú tie náboženské skupiny, ktoré spoločnosť okolo často považuje za sekty. Bezprostredné vzťahy v týchto skupinách, ich početná obmedzenosť a predovšetkým spoločný intenzívne prežívaný záujem objaviť novú cestu spasenia, prejsť ju a ponúknuť ju v horlivej misii ďalším ľuďom - to všetko vytvára ideálny rámec pre to, aby človek získal „zrkadlá", ktoré mu umožnia sebapochopenie. Spoločné úsilie pod tlakom časovej naliehavosti (napr. kvôli očakávaniu konca sveta), spoluprežívané hodnoty a vzájomná blízkosť členov skupiny dávajú nádej, že tieto zrkadlá budú pre daného človeka veľmi priaznivo naklonené, a že sa v nich teda bude môcť uzrieť v ideálnej podobe.

Také náboženské skupiny sú teda typickým, hoci, pochopiteľne, zďaleka nie jediným miestom, na ktorom možno realizovať tretí stupeň viery (synteticky konvenčnú vieru) v stupnici Jamesa W. Fowlera. Môžu sa preto stať cieľom mladých ľudí, ktorým sa rozširuje obzor, doposiaľ vyplnený prevažne rodinným prostredím, ale i starších ľudí, ktorí po nejakom životnom otrase trpia rozbitím základných predstáv a hľadajú súhlas skupiny pre to, aby si mohli utvoriť nové a syntetizovať ich.

Sekty sú teda schopné poskytnúť ľuďom na určitom stupni kognitívneho a duchovného vývoja alebo v určitej životnej situácii možnosť stabilizácie a rastu. Príkladom takého pozitívneho pôsobenia sú ľudia, ktorí bojujú s drogovou závislosťou a ktorým prostredie synteticky konvenčnej viery v tomto boji pomáha. „Zdá sa, že sekty poskytujú - prinajmenšom na istý čas - uspokojenie (...) ideologického hladu rovnako tak ako úľavu od vnútorného zápasu s nejednoznačnosťou," správne pripúšťajú Ungerleider s Wellischom.²⁰ To, čo býva znepokojivé na náboženských skupinách, ktoré sú označované ako sekty, teda nie je samo konformné prostredie, ale skôr neochota alebo neschopnosť vodcov týchto skupín vytvoriť priestor pre ďalší duchovný rast svojich nasledovníkov.

Pokiaľ tento nasledovník prežije na treťom stupni duchovného vývoja krízu napríklad pre sklamanie zo „svojej" významnej skupiny alebo zo správania vodcov, môže ho táto kríza posunúť na štvrtý stupeň Fowlerovej škály. Pri prechode na štvrtý stupeň viery - individuálne reflektujúci vieru²¹ - je „tyrania zrkadiel" obmedzená: názory významných osôb ostávajú dôležité, ale autorita (doposiaľ externá, závislá od úsudkov druhých) sa presúva dovnútra osoby. Medzi externou autoritou, ktorá sa veľmi silno rozvinula na treťom stupni, a novo vznikajúcou a vyvíjajúcou sa zvnútornenou autoritou môže nastať konflikt (pokiaľ si ho však človek pripustí). Vďaka tomuto konfliktu sa rozvinie „perspektíva tretej osoby" (oproti perspektíve, ktorá vidí seba očami druhého, typickej pre predchádzajúci stupeň) tak, že človek je schopný vidieť sám seba v sieti svojich konvenčných vzťahov z perspektívy vonkajšieho pozorovateľa. Tento pohľad mu umožní uvažovať o sebe a svojej úlohe vo svojej náboženskej skupine nezávisle od očakávaní skupiny. Kritická reflexia vlastnej identity i vlastného obrazu sveta ho pravdepodobne prinútia znovu zhodnotiť úlohu „svojej" náboženskej skupiny. Pokiaľ človek v tomto bode zistí, že skupina mu nedáva priestor na ďalší rozvoj, môže sa rozhodnúť túto skupinu opustiť.

Prechod na štvrtý stupeň Fowlerovej škály je často veľmi obťažný a bolestivý. Zďaleka ho nenaštartuje každá kríza, ktorú človek na treťom stupni duchovného vývoja prežije. Pokiaľ tu hovoríme o kríze jednotlivca v sekte, pozitívny vývoj môžeme očakávať predovšetkým u tých príslušníkov, s ktorými sa ich príbuzní zmierili (v zmysle uvedenom vyššie) a ktorí ho v jeho duchovnom i osobnostnom vývoji láskavo a chápavo sprevádzajú. Táto ústretovosť je tým potrebnejšia, čím väčšmi daná náboženská skupina tomuto vývoju bráni.

Metóda poradenstva príbuznému

Základnou metódou poradenstva v oblasti siekt a sektárstva je rozhovor. Silnou inšpiráciou na vedenie rozhovoru v tomto druhu poradenstva je psychoterapeutický smer amerického psychológa Carla Rogersa (1902 - 1987).²²

Aplikácia rogersovskej psychoterapie pre potreby poradenstva sa najčastejšie nazýva podľa raného Rogersovho diela ako poradenstvo zamerané na klienta. Ide v ňom o pomoc klientovi, aby porozumel sám sebe a situácii, v ktorej sa nachádza, aby pokiaľ možno sám našiel riešenie svojho problému a aby zaň prijal zodpovednosť. Citlivé osobné rozhodnutia sa však môžu prijať len v situácii, keď je klient presvedčený, že mu poradca rozumie a že s ním nadviazal vzťah. Práve tento osobný vzťah považuje Rogers za nástroj, ktorým sa uvoľnia klientove vnútorné sily, umožňujúce rast jeho osobnosti. V základe Rogersovho poňatia nachádzame totiž predpoklad, že „jedinci disponujú vo svojom vnútri nesmiernymi potenciami sebaporozumenia a premeny vlastného sebapoňatia, základných postojov a konania zameraného na vlastný self (vlastné ja)."²³

V poradenstve typu príbuzný treba najprv uistiť klienta, že mu poradca rozumie, že pozná náboženskú skupinu, o ktorej klient hovorí ako o sekte, a že klientova situácia nie je prekvapivá ani mimoriadna. Rozhovor vedie poradca tak, aby vyniklo, že riešenie klientovej situácie sa nachádza v ňom samom. Týmto riešením nie je nič mimoriadne, len „obyčajné" znovuobjavenie a posilnenie vzťahu klienta k jeho príbuznému a z neho vyplývajúce zmierenie. Poradca pomáha klientovi nájsť spôsoby, ako tento vzťah vyjadriť s ohľadom na konkrétnu skupinu, ku ktorej jeho príbuzný patrí a s ohľadom na špecifickú situáciu, v ktorej sa nachádza. Poradca vzbudzuje v klientovi citlivosť k postojom jeho príbuzného, posilňuje jeho toleranciu v zmysle náboženskej slobody, podnecuje jeho chápavosť pre životnú a duchovnú cestu jeho príbuzného i jeho dôveru v pozitívny smer tejto cesty. Poradcovo pôsobenie mu tak pomáha, aby získal rešpekt a kladný prístup k sebe samému; v ideálnom prípade dokonca môže podnietiť i jeho rast. Poradenský rozhovor sa tak odohráva v atmosfére nádeje a očakávania zmierenia.

Variantom osobného rozhovoru je telefonický hovor, ktorý môže v niektorých prípadoch nadobudnúť formu krízovej intervencie. Tak ako v prípade vymieňania listov elektronickou poštou je i tu poradca ochudobnený o niektoré informácie o klientovi, zvlášť neverbálneho charakteru. Spôsob vedenia telefonického hovoru či korešpondencie sa nelíši od základného modelu rozhovoru, oba tieto prípady sú však pre pozornosť poradcu i jeho voľbu slov náročnejšie než osobný rozhovor. Výhodou elektronickej korešpondencie je však zase podrobná a autentická dokumentácia prípadu.

Ako sprievodnú metódu k rozhovoru treba uviesť metódu zúčastneného pozorovania. V niektorých prípadoch je totiž vhodné, aby poradca, ak je to možné, robil pozorovania skupiny, na ktorú sa obracia klientov záujem. Také pozorovanie môže znamenať mnoho pre prehĺbenie dôvery medzi poradcom a klientom a pravdepodobne poradcovi umožní i lepšiu orientáciu v probléme.

Záver

Poradenstvo v oblasti siekt a sektárstva môžeme spolu s Jánom Gaburom opísať podobne ako iné poradenské odbory ako „metódu redukovania emocionálneho napätia, metódu pomoci človeku pri riešení problémov a pri hľadaní nových, primeranejších foriem života".²⁴ Domnievame sa, že touto „primeranejšou formou" je v prípade klientského typu príbuzný zmierenie, lebo práve zmierlivý postoj napomáha žiaduci duchovný vývoj v smere, ako ho opísal J. W. Fowler. Vhodnou metódou, ako klienta podnietiť k zmiereniu, je rogersovsky chápaný rozhovor. Kritikou starších poradenských metód výstupového poradenstva, Fowlerovým modelom duchovného vývoja a Rogersovými podnetmi na vedenie rozhovoru je tak vymedzená podstata nášho poradenstva v oblasti siekt a sektárstva. Stručný opis práce s jedným typom jeho klientov bol cieľ tohto článku.

Poznámky:

¹ Gabura, J., Pružinská J.: Poradenský proces. Sociologické nakladatelství, Praha 1995, s. 13

² Napríklad Novosad, L.: Základy speciálního poradenství. Struktura a formy poradenské pomoci lidem se zdravotním nebo sociálním znevýhodněním. Portál, Praha 2000, s. 132

³ Kategóriu duchovného poradenstva má vo svojej ponuke úspešný projekt Internetporadňa – http://www.internetporadna.cz.

⁴ Iný typ klientov, pracovne označený ako „odpadlík", som opísal v inom príspevku: Vojtíšek, Z.: Poradenství pro odpadlíky. In: Galvas, Z. (ed.): Homo religiosus. Vybrané aspekty psychologie náboženství. Českomoravská psychologická společnost, Praha 2002, s. 63-73.

⁵ V tomto zmysle má poradenstvo v oblasti siekt a sektárstva blízko k rodinnému poradenstvu.

⁶ Viac o význame slova „sekta" - Vojtíšek, Z.: Co se slovem „sekta"? Dingir 4/2004

⁷ Tu je zjavné, že poradenstvo v oblasti siekt a sektárstva sa môže javiť ako súčasť duchovného poradenstva, ktoré sa zaoberá aj inou problematikou, napríklad rieši problémy nábožensky zmiešaných manželstiev, homosexuálne orientovaných veriacich a pod.

⁸ Percy, M.: Heslo „Cult". In: Carr, W. (ed.): The New Dictionary of Pastoral Studies. W. B. Eerdmans Publishing Company, Grand Rapids 2002, s. 82-83

⁹ Klasickou publikáciou deprogramovania je Patrick, T., Dulack, T.: Let Our Children Go! Ballantin Books, New York 1979.

¹⁰ Klasickou publikáciou výstupového poradenstva - nazvaného poradenstvo zamerané na informácie, je Langone, M. D. (ed.): Recovery from Cults. W. W. Norton & Company, New York, London 1993. S Langonom oboznámila slovenské akademické prostredie Škodová, Z.: Niektoré psychické problémy objavujúce sa v resocializačnom procese u bývalých členov siekt. Diplomová práca. Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity 2000.

¹¹ Klasickou publikáciou výstupového poradenstva - nazvaného poradenstvo zamerané na zmenu, je Hassan, S.: Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů. Nakladatelství Tomáše Janečka, Brno 1994.

¹² Vojtíšek, Z.: Změňte nejdřív sebe. S rodiči o jejich dospělých dětech v sektách. Dingir 2/2000

¹³ Predovšetkým v knihe Fowler, J. W.: Stages of Faith. Harper & Row, San Francisco 1981, a potom i v ďalších dielach

¹⁴ Peck, M. S.: Dále nevyšlapanou cestou. Votobia, Olomouc 1994, s. 107-120 a 221-223; Peck, M. S.: V jiném rytmu. Votobia, Olomouc 1995, s. 140-152. Myšlienka duchovného rastu (avšak bez rozpracovania do fáz) prelína tretiu časť (s. 161-204) knihy Peck, M. S.: Nevyšlapanou cestou. Nová psychologie lásky, tradičních hodnot a duchovního rastu. Argo, Praha 1996

¹⁵ Nultým stupňom je nediferencovaná viera, prvý stupeň nazýva Fowler intuitívne projekčná viera, druhý stupeň mýticko-literárna viera. Tretí stupeň - dôležitý z hľadiska sektárstva - je synteticky konvenčná viera, ktorá môže byť prekonaná prechodom k individuálne reflexívnej viere. Ďalšie dva stupne Fowlerovej škály - spájajúcej viery a univerzálnej viery - dosahujú ľudia skôr výnimočne.

¹⁶ Fowler, J. W.: Stages of Faith, c. d., s. 152-153

¹⁷ Tamže, s. 154

¹⁸ Fowler, J. W.: Faith Development and Pastoral Care. Fortress Press, Philadelphia 1987, s. 66

¹⁹ Fowler, J. W., Stages of Faith, c. d., s. 172-173

²⁰ Ungerleider, J. T., Wellisch, D. K.: Coercive Persuasion (Brainwashing), Religious Cults and Deprogramming. American Journal of Psychiatry (1979), s. 279-282. In: Bromley, D. G., Richardson, J. T. (eds.): The Brainwashing - Deprogramming Controversy: Social, Legal and Historical Perspectives. Studies in Religion and Society, vol. 5/1983, s. 205-211

²¹ Fowler, J. W.: Stages of Faith, c. d., s. 182

²² Obsiahlou monografiou o Rogersovom terapeutickom prístupe je Vymetal, J., Rezková, V.: Rogersovský přístup k dospělým a dětem. Portál, Praha 2001. Aplikáciu rogersovského prístupu pre poradenstvo rozoberá J. Pružinská v druhej časti knihy Gabura, J., Pružinská, J.: Poradenský proces, c. d.

²³ Rogers, C. R.: Způsob bytí - klíčová témata humanistické psychologie z pohledu jejího zakladatele. Portál, Praha 1998, s. 106

²⁴ Gabura, J., Pružinská, J.: Poradenský proces, c. d., s. 13