Vytvoriť pravú, komplexnú a účinnú koncepciu práce s kultovo závislou klientelou je úloha, ktorú riešia odborníci dodnes. V tomto náročnom procese je isté asi iba to, že by mala vychádzať z komplexného pohľadu na osobnosť s ohľadom na jej jednotlivé úrovne: fyziologickú, psychologickú, sociálnu a duchovnú, rešpektujúc tak osobitosti a potreby každej z nich. Bolo to a je to i dnes samozrejmé?

 

Deprogramovanie

Deprogramovanie ako nová, svojrázna metóda na nedobrovoľné ukončenie členstva v psychomanipulatívnej skupine sa v sedemdesiatych rokoch 20. storočia spája s menom Ted Patrick. Vedychtivý Patrick sa touto metódou začal zaoberať, keď mal jeho syn Michael potýčku s bandou tínedžerov, ktorí boli členmi skupiny Božie deti, známej ako Rodina. Vypátral ich a infiltroval sa do ich skupiny, aby zistil, kto sú. Odhalil, že využívajú intenzívny indoktrinačný program vytvorený na opotrebovanie prirodzenej obrany mladých ľudí a ľudí stredného veku, ku ktorým sám patril. Indoktrinovali ho prostredníctvom ustavičného bombardovania propagandou, nedostatkom spánku a zmyslových podnetov spojených s čítaním biblických veršov. Stalo sa, že Patrick nečakane strácal kontrolu nad realitou, keď bol vťahovaný do hypnotických formuliek.

Po úniku zo skupiny začal vyšetrovanie v náboženských kultoch, ktoré ho viedlo k novému druhu záchranárskej práce, známej ako deprogramovanie. Za svoj prístup bol prezývaný „čierny blesk"; rodičia ho považovali za spasiteľa svojich deprogramovaných detí, ale munisti, Božie deti, krišnovci a iní kultisti ho označovali prívlastkom „prevtelenie diabla".

O čo v tejto metóde vlastne išlo? Deprogramovanie vychádzalo z Patrickovho presvedčenia, že členovia nových náboženských hnutí boli naprogramovaní tzv. brainwashingom (vymývaním mozgu), inak povedané psychicky prinútení stať sa členmi sekty. Úlohou deprogramátorov, čiže ľudí s opačným programom, bolo uskutočniť za zaangažovaných proces opustenia sekty (vymanenia sa z jej vplyvu), pričom sa neštítili využívať praktiky kultových náborárov - tentoraz na oslobodenie ich mysle v duchu hesla „účel svätí prostriedky".

Metóda deprogramovania je násilný spôsob zahŕňajúci únos a držanie člena sekty proti jeho vôli, aby deprogramátor mohol rozbiť jeho sektou implantovaný systém viery. Na žiadosť rodičov tím deprogramátorov vypátral člena sekty, uniesol ho na pusté miesto, na ktorom zotrvali spolu v niekoľkodňových intenzívnych a emočne nabitých rozhovoroch o psychickej manipulácii, vodcovi a skupine. Tomu, že nesporne išlo o drámu, nasvedčovala deľba úloh v tíme. Jedna skupina sústavne striehla na traumatizovanú obeť, ktorá sa pri prvej príležitosti (napríklad použitie WC) usilovala utiecť. Druhú časť tímu tvorili bývalí členovia siekt, rodičia a príbuzní, ktorí dávkovali potrebné informácie.

Do istej miery úspešní deprogramátori však začali najmä vodcom psychomanipulatívnych skupín kaziť reputáciu. Oslabovali ich pocit moci, znižovali istý príjem a narúšali ich obraz božstva. Ak predtým svojich stúpencov strašili ľuďmi z vonkajšieho sveta, deprogramátorov priam démonizovali. Vykresľovali ich ako netvorov, ktorí svoje obete fyzicky aj psychicky týrajú, bijú, mučia, znásilňujú a spánkovo deprivujú, aby odvolali to, čomu veria. Hoci kultisti posunuli metódu do značne extrémnej polohy, začali sa hromadiť trestné oznámenia, ktoré podávali obete deprogramovania na svojich rodičov a deprogramátorov podľa inštrukcií predstaviteľov siekt. Trauma z toho, že ich cudzí ľudia len tak naložili na dodávku, odviezli a uväznili u nich oprávnene vytvárala nedôveru, hnev a strach. Mnohí z tých, ktorým deprogramovanie umožnilo návrat do života, sú šťastní zo svojej znovunadobudnutej slobody, rozhodne však nie sú spokojní s použitou metódou pomoci.

Dnes sa už deprogramovanie nevyužíva. V Spojených štátoch amerických je nelegálne, ak má osoba viac ako osemnásť rokov. Jeho nadšencom nemožno uprieť pozitívnu snahu o riešenie akútnej situácie zúfalých príbuzných, ktorým sekta zneužila blízkeho. Faktom však zostáva, že tento živelný spôsob prevzatia spravodlivosti do vlastných rúk obnáša neetické zaobchádzanie, akým je únos, pričom spôsobuje vážne traumy a, bohužiaľ, okrem nízkej efektívnosti metódy sa podieľa i na častých samovraždách.

 

Výstupové poradenstvo

Vzniklo v osemdesiatych rokoch ako nenásilný spôsob získania človeka pre odchod zo sekty. Prístup sa inak nazýva nedonucovacia metóda v protiklade s deprogramovaním. Výstupoví poradcovia s prívlastkom „konzultanti-informátori o sektách a kultoch" sa majú zameriavať na budovanie vzťahu s členom sekty alebo kultu s cieľom pomôcť mu na základe informácií prehodnotiť jeho zapojenie sa do sekty. Hlavnou úlohou výstupových poradcov je poskytovanie informácií o kultoch a psychickej manipulácii.

Expertom na proces výstupového poradenstva bol aj u nás známy Steven Hassan, ktorý dnes už kritizuje svoj predošlý prístup. Jeho kniha Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů, v ktorej podrobne objasnil výstupový proces i na množstve kazuistík, vyšla v češtine pred desiatimi rokmi. Sám Hassan, ako je známe, sa stal príkladom úspešného deprogramovania. Na odporúčanie odborníkov absolvoval štúdium psychológie, aby spojil cenné praktické skúsenosti s teoretickým základom. V rámci výstupového poradenstva sa venoval tzv. skrytej intervencii, čím si vyslúžil kritiku z radov odborníkov, lebo vo svojom prístupe používal sektárske metódy klamstiev a podvodov.

Jeho výstupový proces pozostával z niekoľkých fáz. V prípravnej fáze sa poradca sústredil na získanie čo najväčšieho množstva informácií o členovi sekty. Najzákladnejšie sa týkali dĺžky členstva v sekte, dĺžky náboru, ako aj rodinného zázemia, vzťahov a rodinnej atmosféry či prežitej traumy pred zaangažovaním sa v sekte. Na skrytej intervencii participovali: poradca, bývalí členovia sekty a blízki príbuzní obete. Tím pracoval ako celok a kooperácia bola nevyhnutnou podmienkou prístupu. Anamnestické údaje boli podkladom na vypracovanie osobnostného profilu, z ktorého sa vychádzalo v prvej fáze intervencie. Tím naplánuje stretnutie člena sekty s rodinou a poradcom, ktorý zámerne neodhalí svoju totožnosť. Predstiera, že je vzdialeným príbuzným alebo rodinným priateľom a usiluje sa získať sympatie a dôveru, aby v ďalšej fáze vyvolal pochybnosť so spokojnosťou života v sekte.

Hlavnou líniou procesu je úsilie o oživenie pôvodnej identity, ktorú nahradila kultová identita, a to tak, že sa poradca sústreďuje na pozitívne fakty zo života obete pred jej vstupom. Vďačnými témami sú bývalí priatelia, obľúbené činnosti, záujmy, ktoré člen zanechal, no najpôsobivejšími sú nesporne spoločné rodinné zážitky. Intervencia trvá približne 3 až 5 dní. V tomto čase je dôležité, aby obeť pochopila, že je v situácii, z ktorej sa nemôže dostať sama, že sa do nej dostala bez vlastného uvedomenia, a teda nie je za to plne zodpovedná. Poradca vychádza z presvedčenia, že to je cesta k oživeniu, oslobodeniu a posilneniu predkultovej identity.

Aj v rámci výstupového poradenstva jestvujú odlišné prístupy. Predstaviteľom tzv. otvorenej intervencie je Michael Langone. Preferuje priamu a otvorenú komunikáciu s členom sekty o probléme závislosti od sekty. Poradca sa najskôr sústredí na oboznámenie rodinných príslušníkov s problematikou psychickej manipulácie, rovnako dôležité je nacvičovanie komunikačných modelov vhodných pre vzťah s ich blízkym. Pre rodinu je nevyhnutné zvládať základné komunikačné stratégie, teda vyhýbať sa afektom, agresii v správaní a vylúčiť zo svojho slovníka pojmy ako sekta, kult, vymývanie mozgu alebo psychická manipulácia. Naproti tomu sa odporúča prijímanie návštev člena sekty, telefonátov a úprimný záujem o jeho osobu. Akékoľvek odmietnutie má za následok posilnenie jeho sektou implantovanej fóbie, že všetci mimo skupiny sú nepriatelia.

Po zvládnutí prípravných sedení sa v situácii in vivo (naživo, priamo) členovi sekty predstaví poradca, ktorého si rodina prizvala, aby pomohol vyriešiť závislosť od sekty. Ak je obeť sekty ochotná aspoň svojou pasívnou účasťou participovať na sedení, poradca môže stráviť i niekoľko dní prezeraním materiálov a videonahrávok, diskutovaním o psychickej manipulácii, postkultových problémoch a o formách pomoci. Snahou je poskytnúť práve tie informácie, ktoré mu skupina pri nábore zámerne zatajila, prípadne k nim neumožnila prístup.

V počiatočných fázach treba rátať s odporom, čo má poradca jednoznačne rešpektovať a nevytvárať tlak. K prediskutovanému sa dá kedykoľvek vrátiť, kým sa pocit ohrozenia nevytratí. Úspechom možno nazvať fázu, keď člen sekty sám začne klásť otázky, hoci sprevádzané prejavmi nesúhlasu. Aktivita znamená, že má záujem konfrontovať nadobudnuté informácie, hľadať pravdu. Poradca musí byť obozretný v prístupe, aby klienta nemanipuloval a nevnucoval mu svoj názor. Cieľom je objektivizovať doterajšie informácie člena sekty, nie samotný výstup zo skupiny. Rozhodnutie, či ostane alebo odíde, musí zaangažovaný urobiť sám.

Kritici poukazujú najmä na to, že väčšina výstupových poradcov sú bývalí členovia siekt, ktorí neabsolvovali potrebné odborné školenie. Môžu maximálne poskytovať informácie o sektách a psychickej manipulácii, ostatné je nad rámec ich kompetencie.

Hassan na základe vlastných skúseností tiež priznáva, že dokonca i v prípade úspechu sú výsledky výstupového poradenstva menej než optimálne; prístup sa príliš spolieha na obsah a málo na proces. Metóda neberie do úvahy problémy jednotlivca a rodiny, ktoré už existovali pred zapojením sa do sekty a môžu pretrvávať. Neráta s riešením problémov člena sekty alebo niekoho z rodiny, čo neumožňuje dostať sa ku kľúčovým otázkam. Pokusy výstupového poradenstva niekedy zlyhávajú pre nedostatok vzdelania, prípravy, načasovania alebo správnych zdrojov. Treba si uvedomiť, že kultová identita je u závislých nadradená a kontroluje pôvodnú identitu. V najtragickejších prípadoch výstupového poradenstva alebo deprogramovania sa kultová identita len zatlačí a zostane nedotknutá. Kontrolu preberá pôvodná identita, avšak kultová nie je úplne absorbovaná a integrovaná do nového postkultového ja. Na účinnú podporu liečby sú preto nevyhnutné špecializované vedomosti a školenie.

Prínosom výstupového poradenstva na rozdiel od deprogramovania je, že je legálne a nenásilné, nevyužíva silu, ale dôvtip. Rešpektuje slobodnú vôľu osoby, pretože účasť v ňom je dobrovoľná. V 80. rokoch a na začiatku 90. rokov sa výstupové poradenstvo mohlo považovať za jednu z najrozvinutejších a najefektívnejších metód na pomoc obetiam siekt, ako aj ich trpiacim príbuzným. K jej známym osobnostiam patria okrem iných napríklad poradcovia Rick Ross, Janja Lalichová, Madeleine Tobiasová, no najznámejšou sa stala už zosnulá Margaret Singerová.

 

Úloha terapeutov a bývalých členov

Ak sú terapeutmi klinici, mali by uskutočniť vyšetrenie s ohľadom na sektu. Nemali by sa unáhliť v diagnózach, pretože množstvo emocionálneho nepokoja je priamym dôsledkom psychologického útoku a nie prevládajúcich osobnostných vzorcov alebo konfliktov. Veľmi dôležité je zhodnotiť pozitívne, ale i negatívne vplyvy prostredia sekty a pacientovu psychosociálnu históriu, aby sa identifikovali tie faktory, ktoré ho robia náchylným na kultovú manipuláciu, pretože tieto predkultové psychologické problémy sa môžu znovu objavovať po kultových zážitkoch. Klinici by tiež mali prijať pacientovo chápanie toho, ako sekty manipulujú, a taktiež pacientovu vzdelanostnú a profesijnú úroveň. Veľa členov (najmä tí, ktorým v sekte zvýšili plat) je totiž vzdelanostne a profesijne deprivovaných.

Zmyslom spolupráce bývalých členov je niekoľko zhodujúcich sa cieľov: 1. pomôcť pacientom pochopiť psychickú manipuláciu a závislosť, ktorej boli podrobení; 2. pomôcť im zvládať každodenné krízy - práve to často spôsobuje, že terapeuti preceňujú stupeň psychopatológie u pacientov, ktorí sú bývalými členmi; 3. pomôcť pacientom znovu prepojiť a napraviť ich minulosť (osobné vzťahy, ciele, záujmy) a dávať do protikladu sektu a hlavné smerovanie života; 4. v možnej miere mobilizovať pacientovu sieť sociálnej podpory; 5. pomáhať pacientovi integrovať jeho kultovú skúsenosť do zvyšku jeho skúsenosti a usilovať sa zdieľať s ním pretrvávajúce psychické problémy.

 

Podporné skupiny

Problémy člena sekty sa jeho odchodom z nej nekončia, ale paradoxne sa len začínajú. Sektou vytvorený konár pseudoistoty, bezpečia a výlučnosti bol pod ním spílený a on prežíva neznesiteľnú prázdnotu. Okrem psychickej a fyzickej ujmy stratil dlhoročné vzťahy, striktný režim dňa, nezriedka peniaze, majetok i prácu.

V krajinách Západu už niekoľko rokov funguje systém podporných skupín pracujúci s pozitívnou skupinovou dynamikou v procese resocializácie. Myšlienka vychádza z potreby bývalých členov zdieľať svoje špecifické ťažkosti spolu s tými, ktorí majú podobnú skúsenosť, aby odstránili pocit osamelosti a izolácie. Podporné skupiny tvoria bývalí členovia siekt, schádzajúci sa dobrovoľne týždenne alebo mesačne, aby diskutovali o svojich ťažkostiach zapríčinených psychickou manipuláciou. Citlivou otázkou sa, prirodzene, stáva skupina ako komunita a jej vedenie. Pravidlá v skupine sú zamerané na autonómiu a nezávislosť a mal by ju viesť skôr nedirektívne vyškolený profesionál. Po úvodnom predstavení sa a pripomenutí si dôvodu stretnutia, predkladajú bývalí členovia svoje okruhy problémov či prípadné otázky do diskusie.

 

Rodina

Pri práci s obeťami kultovej závislosti treba mať na pamäti známu a podstatnú skutočnosť, že tam, kde trpí jednotlivec, ktorý je súčasťou systému, trpí aj systém sám. V rodine existujú viac alebo menej silné väzby medzi jej členmi. Ich pretrhnutím vznikne chaos a nerovnováha nútiaca každého člena, aby prehodnotil svoj vzťah k osobe, ktorá ho prerušila. Následne je potrebné, aby príbuzný najskôr získal vlastnú rovnováhu a v konečnom dôsledku zvládol i pomoc svojmu blízkemu. Teda každý člen rodiny alebo blízky známy je zasiahnutý separáciou a zotročovaním milovanej osoby - obete a vyrovnáva sa s touto skutočnosťou po svojom.

Môžem uviesť príklad: Matka vyčerpaná úsilím o záchranu dieťaťa upadne do pasivity a rezignácie, otec si vnútorný konflikt, či bojovať alebo radšej odovzdať dieťa sekte, po ktorej tak túži, neraz rieši alkoholom. Súrodenec vďaka intenzívnym pocitom viny za predchádzajúci dlhotrvajúci nezáujem o obeť atakmi mobilizuje odborníka, aby rýchlo vyriešil problém, čím chce uľaviť svojmu svedomiu.

Rodina je a vždy bude východiskom pri akomkoľvek prístupe zameranom na pomoc kultovo závislým. Prvotnú pozornosť, záujem a starostlivosť preto treba venovať práve jej, a to v spoločnej terapii a ešte skôr, ako pristúpime k spolupráci s členom sekty.

 

Strategický interakčný prístup

Hassan doplnil a hlbšie rozvinul svoje metódy - ako sám tvrdí - aj vďaka vodcom siekt, ktorí sa sústavne usilujú pružne reagovať na únik svojich obetí vďaka efektívnym terapeutickým technikám a prístupom, ktoré profesionáli využívajú. Zameral sa na dôkladnú prácu s celým rodinným systémom. Svoju novú koncepciu boja voči závislosti od sekty nazval Strategický interakčný prístup (SIP).

SIP sa zameriava na rast celej rodiny a podpornej siete, ako aj na člena sekty. Členovia rodiny a priatelia spolupracujú ako strategický interakčný tím. Sú požiadaní, aby sa zúčastnili na každom kroku procesu, pričom zlepšujú svoje komunikačné zručnosti a zvyšujú si svoje sebavedomie. Členom tímu sa
poskytujú nástroje, aby sa starali o svoje emočné potreby a prekonávali problémy - nízku sebaúctu, fóbie či drogovú závislosť. Keď každý člen rodiny prevezme zodpovednosť za rast a zmenu, preberá veľkú časť tlaku z člena sekty. Jeho perspektíva sa často mení z postoja „som obeť a všetci mi majú pomáhať" na „sme rodina a každý rastie a učí sa". Takto sú rodiny schopné namodelovať zdravé správanie, ktoré bude inšpirovať člena sekty, aby sa zmenil.

Štyri základné ciele SIP sú: 1. vybudovať vzťah a dôveru medzi členom sekty a jeho rodinou; 2. získať informácie - v celom procese členovia tímu získavajú informácie o predkultovom, kultovom a autentickom ja; 3. poskytovať informácie a vzbudzovať pochybnosť u člena sekty tým, že sa mu odhaľujú dôležité informácie; 4. používať miniinterakcie na podporu testovania skutočnosti a slobody mysle zaangažovaného.

Členovia tímu sa učia, ako stanoviť reálne ciele, identifikovať kľúčové problémy a záujmy, hodnotiť presvedčenia a hodnoty, objasňovať motiváciu a ciele, počúvať a hovoriť efektívne, pozorovať a využívať neverbálne správanie, využívať stratégie budujúce vzťah a dôveru.

Takýto prístup vychádza z nevyhnutných presvedčení: 1. psychická manipulácia nikdy nie je stopercentná, pretože nemôže vymazať autentické ja príslušnej osoby; 2. jednotlivec pod tlakom psychickej manipulácie skupinu opustí, záleží iba na tom, ako rýchlo a ako ľahko; 3. skutočná láska je silnejšia než podmienená láska; 4. ľudia chcú byť slobodní a poznať pravdu; 5. všetko v živote možno využiť ako skúsenosť na vzdelávanie; 6. správanie sa sekty možno predpovedať; 7. sekty neposkytnú to, čo sľúbia; 8. zmena a rast sú neodvratné.

Konečným cieľom SIP je pomôcť blízkemu regenerovať všetky jeho schopnosti: obnoviť tvorivého, vzájomne závislého dospelého jedinca, ktorý dobre chápe, čo sa mu stalo, minulú skúsenosť už strávil a integroval a pre túto skúsenosť je lepší a silnejší. SIP riadi klient, tak ako je to pri každom etickom poradenstve. Metóda modeluje neautoritatívny, flexibilný a otvorený proces. Klientom je každý rodinný príslušník, ktorý potrebuje riešiť svoje ťažkosti, keďže ide o rast a vývin zdravých vzťahov v rámci celej rodiny. Prístup ponúka príležitosti, ako vyliečiť staré rany. Najlepší čas začať je vtedy, keď člen sekty spochybňuje svoje zaangažovanie, je rozčarovaný alebo vyhodený, alebo chce jednoducho odísť.

Miniinterakcie sú určené na to, aby pomohli členovi sekty pochybovať o jeho situácii, testovať realitu a akceptovať pomoc od rodiny a priateľov. Každá interakcia ako list, telefonát či návšteva vytvára príležitosť na vývin vzťahu a dôvery, čím sa hromadia pozitívne zážitky. Ak je potreba formálnej trojdňovej intervencie, naplánuje sa vtedy, keď je člen sekty pripravený. SIP zaobchádza s obeťou ako s individualitou. Členovia rodiny, príbuzní a priatelia sa učia techniky na odstránenie blokov a fóbií vštepovaných skupinou.

Pokiaľ ide o spirituálnu rovinu pri práci so závislým od sekty, Hassan konštatuje, že je potrebné si uvedomiť odlišný prístup deprogramátorov a výstupových poradcov. Ich ideologická alebo spirituálna perspektíva môže byť niekde na kontinuu od ateistu po agnostika alebo ortodoxného kresťana či žida. Preto je namieste podrobne preskúmať presvedčenia a príslušnosť ľudí, ktorí ponúkajú pomoc pri záchrane závislého od sekty. U mnohých je totiž tendencia vnucovať svoju ideologickú perspektívu klientovi. Etický prístup má zabrániť vnucovaniu akéhokoľvek ideologického či teologického hľadiska subjektu psychickej manipulácie.

SIP umožňuje spirituálnu orientáciu, ale nepodporuje rigidné (strnulé) ideologické hľadisko. Možným východiskovým bodom sú vždy spirituálne korene jednotlivca a rodiny, ak vôbec existujú. Z anamnestických údajov o rodine a členovi sekty je často zrejmé, že mal silnú spirituálnu orientáciu ešte predtým, ako ho naverbovali do náboženskej sekty. Rodina a priatelia majú za úlohu podporovať úplné (spirituálne i psychologické) regenerovanie svojho blízkeho.

Pred diskusiami o systéme viery, indoktrinácii alebo vodcovi je dôležité venovať pozornosť fóbiám člena sekty z toho, že opustí sektu, inak bude vystavený silným emočným stresom. Pri deprogramovaní sa nevytvoril priestor na regeneráciu bývalého člena, celý proces sa končil jeho odchodom zo skupiny. Po výstupovom poradenstve mal bývalý člen možnosť zúčastniť sa na niekoľkotýždňovom až niekoľkomesačnom rehabilitačnom procese v závislosti od jeho financií a ochoty. Rovnako SIP poskytuje dlhodobý regeneračný proces pre člena sekty i jeho príbuzných. Úlohou terapeuta je uľahčiť komunikáciu medzi členom sekty a tímom tak, že povzbudzuje rast u každej osoby.

 

Iné poradenské prístupy

Poradenstvo pri práci so závislým od sekty a jeho rodinou je široký pojem, pod ktorým si možno predstaviť okrem viac či menej školených profesionálov v oblasti duševného zdravia i prístup duchovných v rámci cirkevných združení. Príkladom je práca rakúskych katolíckych referentov pre svetonázorové otázky. Ich prístup sumarizuje podstatné body práce rakúskych a po nemecky hovoriacich konfesionálnych poradní. Za najdôležitejšiu úlohu poradenstva považujú dbať na to, aby sa neprerušil kontakt medzi klientom a závislým od sekty (dotknutá osoba). Ďalším bodom je úsilie pomocou bývalých priateľov vybudovať ako podporu sociálnu sieť pre túto osobu. Ideálne je vytvoriť atmosféru, v ktorej dotknutá osoba zreteľne cíti, že hoci mnohí jej blízki nesúhlasia s novým svetonázorom, ktorý vyznáva, dôležitejšia ako svetonázor je pre nich ona sama. Tým sa pominie tlak, pretože svoj svetonázor nemusí obhajovať ani sa s ním identifikovať.

Iným východiskovým predpokladom prístupu je, že obnovením pôvodnej sociálnej siete člena sekty on sám nadobudne pocit, že nová skupina nie je jeho jediným spoločenským kontaktom. Keď aj mimo sekty zaznamená existenciu ľudí, ktorí si ho vážia, a zažije ich blízkosť, dá sa predpokladať, že si všimne i sporné učenie sekty o tom, že všetci a všetko čo je mimo nej je prekliate a zlé. Ak proces napreduje, člen môže prejaviť ochotu diskutovať o niektorých základných princípoch svojej novej viery a vyslovovať o nich svoj názor. Efektom môže byť skutočnosť jeho postrehu, že niektoré veci nie sú až také presvedčivé, ako mu tvrdili. Aj v prípade, že sa člen sekty v závere rozhodne s poradcom rozísť, neostane sám, ale má rodinu a priateľov.

Pozitívnym prínosom podobných prístupov je skutočnosť, že dávajú priestor slobode jednotlivca a nezabúdajú na duchovný aspekt jeho osobnosti, pričom mu nevnucujú svoje náboženské presvedčenie. Diskutabilné je, ako sa poradcovia vyrovnávajú s otázkou pretrvávajúcich dôsledkov psychickej manipulácie u členov siekt, ako konkrétne riešia základnú podmienku motivácie člena sekty spolupracovať, prípadne ako pripravujú rodinu a blízkych na vytváranie špecifickej komunikácie a pevných vzájomných vzťahov s členom sekty.

Spoločnosť pre štúdium siekt a nových náboženských smerov v Českej republike vychádza z vlastného prístupu, ktorý kladie dôraz na nádej v poradenskom procese. Cieľom tu nie je výstup z deštruktívnej skupiny ani zmena náboženskej orientácie člena sekty, ale ochota niekoho blízkeho pomôcť klientovi zvládnuť situáciu v dôsledku jeho členstva v sekte či odchodu z takejto skupiny. Snahou bezplatného poradenstva je byť nestranným, nestať sa nástrojom záujmu príbuzných a nezainteresovať sa do náboženskej príslušnosti toho, kto priamo nie je klientom poradenského procesu. Informácie sa nepovažujú za vhodný nástroj argumentácie a ovplyvňovania zaangažovaného, vychádzajúc z presvedčenia, že členstvo v skupine nevzniká na základe kvality informácií, ale vplyvom psychických a sociálnych faktorov. Informácie sa využívajú na predvídateľnosť budúceho vývinu skupiny.

Poradenstvo pre príbuzných členov siekt smeruje k zmiereniu, lebo sa predpokladá, že k nemu vedie práve zhoda v náboženských otázkach, a teda prehĺbenie vzájomných vzťahov. Toto zmierenie sa neviaže na odchod člena či jeho zotrvanie v skupine. Príbuzný, ktorý žiada zmenu u člena sekty, odchádza s návrhom, ako zmeniť seba. Tento posun u príbuzného môže mať v konečnom dôsledku za následok zmenu jeho náboženskej orientácie, resp. postup v duchovnom vývine.

Prednosťou tejto koncepcie je, že sa na každej z úrovní poradenskej práce usiluje o nestrannosť a poskytovanie priestoru, v ktorom sa rešpektuje sloboda jednotlivca. Významné je i to, že pozornosť sa obracia na rodinu či príbuzných v zmysle prehodnotenia ich postojov a očakávaní od svojho blízkeho v sekte. Častým javom je, že príbuzní žiadajúci o pomoc, majú sami silno rozvinutý repertoár manipulatívneho správania a do istej miery aj svoj podiel na narušení vzťahu so svojím blízkym. Možno súhlasiť aj s východiskovým predpokladom, že členstvo v sekte nevzniká pre neobjektívnosť či nedostatok informácií, ale z psychologických a sociálnych dôvodov. Rovnako je nevyhnutné pomáhať príbuzným živiť nádej, že kvalita vzájomných vzťahov je rozhodujúcim krokom pre možný odchod zo skupiny. Prístup tiež poukazuje na členstvo v sekte ako na jednu z etáp duchovného vývinu. Preto je otázne, či je osožné vývin v určitej fáze akcelerovať.

Na druhej strane akoby koncepcia nebrala do úvahy závažnosť a dôsledky psychickej manipulácie - ide predsa o závislosť s jej špecifickými problémami. Je známe, že čím dlhšie trvá členstvo v deštruktívnej skupine, tým vážnejšie následky u člena zanechá, nehovoriac o tých, ktorí vplyvom skupín, ako aj duševného ochorenia, dobrovoľne ukončujú svoj život.

Ďalšou témou je otázka financovania poradenských služieb. Patrí ku kompetencii poradcu zvládnuť problém nestrannosti pri financovaní služieb zo strany jedného zo zúčastnených. Mnohé poradenské či terapeutické služby sú platené, čo však neznamená, že poradca je automaticky na strane financovateľa, alebo že len plní očakávania klienta. Dokonca výhodami platených služieb býva napríklad i to, že klienti si tieto služby väčšmi vážia, ich bezplatným poskytovaním sa nedevalvuje ich hodnota, terapeut je motivovaný pristupovať k prípadu zodpovedne a s plným nasadením, odpadne nemotivovaná klientela, klient si nemusí robiť starosti, či terapeutovi čosi nedlhuje, je motivovaný sám si strážiť dĺžku sedenia a prechádza tak k podstatným faktom prípadu.

Na dôvažok uvediem, že v USA nie sú služby poradcov práve najlacnejšie. Napríklad 30 minút telefonickej konzultácie s Hassanom stojí 100 dolárov. Langone tvrdí, že výstupoví poradcovia denne účtujú klientovi 500 až 1 000 dolárov, k čomu si zarátajú náklady. Dôvodom je sústavné štúdium, bezplatné úvodné telefonáty, bezplatné konzultácie pre bývalých členov, 12- až 16-hodinový pracovný deň, hodiny publikačnej a edukačnej práce. Ako poradcovia sú verbálne zneužívaní, obťažovaní a navyše im hrozia aj súdnymi procesmi.

 

Literatúra:

1. Hassan, S.: Combating Cult Mind Control. Park Street Press, Rochester 1988

2. Hassan, S.: Releasig the Bonds. Freedom of Mind Press, Somerville 2000

3. Langone, M. D.: Recovery from Cults. W. W. Norton and Company, New York 1993

4. Langone, M. D.: Clinical Update on Cults. Psychiatric Times 25/1996, s. 7, 14-18

5. Sinabell, J.: Prvoradý je pre mňa človek. In: Náboženská skupina ako potenciálny zdroj závislosti (zborník). ÚVŠC, Bratislava 2004

6. Vojtíšek, Z.: Psychologie duchovního vývoje jako jeden ze zdrojů nadeje v poradenství příbuzným členů sekt. In: Náboženská skupina ako potenciálny zdroj závislosti, c. d.

7. Watters, R.: Deprogramming and Exit - Counseling: Are they for Christians? Bethel ministries Newsletter 1990