„Keď sledujeme Bibliu, objavíme mnoho miest, kde sa jasne a zreteľne predpisuje vegetariánstvo. Piate prikázanie „Nezabiješ!" sa nikdy neobmedzuje do tej miery, aby sa vzťahovalo iba na ľudí. Kresťan má ctiť všetok život a pri takomto postoji sa môže vegetariánstvo stať lákavým spôsobom života." (Górakša a vegetariánstvo – brožúrka Medzinárodnej spoločnosti pre uvedomovanie si Krišnu – ISKCON, s. 8)

 

Odpoveď:

Zástancovia tohto názoru vychádzajú najmä z knihy Genezis, kde Boh hovorí: „Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena... nech sú vám za pokrm! Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa na zemi hýbe, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu!" (Gn 1, 29 - 30) Z uvedeného príkladu vyplýva, že pôvodný Boží zámer bol, aby sa jeho stvorenie živilo rastlinnou stravou. Podľa týchto slov sa zdá, že prax používania mäsitého pokrmu je v rozpore s Božím zákonom. Treba si však uvedomiť, že tu ide o princíp platiaci pre svet, ktorý ešte nebol poznačený pádom človeka a hriechom. Hriechom prvých rodičov sa na svete veľa zmenilo. Okrem toho, že mal svoje duchovné dopady, podstatne narušil i vzťah človeka k prírode, ba čo viac, hriech narušil jeho ľudskú prirodzenosť, čoho dôsledkom je smrť. Dedičným hriechom nielen človek, ale celé stvorenstvo stratilo dokonalosť. Preto Boh svoje požiadavky prispôsobil týmto zmeneným schopnostiam človeka. Nakoniec to vystihujú aj slová požehnania, ktoré po potope sveta dostal Noe a jeho synovia: „Všetko, čo sa hýbe a žije, nech je vám za pokrm, všetko vám dávam tak, ako zelené byliny." (Gn 9, 3)

Niekto však môže namietať, že keď Kristus oslobodil ľudstvo od hriechu, treba aj v praxi znova ustanoviť návrat k pôvodným Božím plánom a dodržiavať vegetariánstvo ako odraz vykúpenia a získania prvotnej dokonalosti človeka. Vo vzťahu k takýmto úsudkom je nutné si uvedomiť, že hoci Kristus zlomil moc hriechu a otvoril ľudstvu nebo, nezmenil ľudskú prirodzenosť. Hriech naďalej jestvuje ako možnosť voľby. Kristovou obetou sa ľudstvo automaticky nestalo také dokonalé, ako bolo pri stvorení. Dôsledky pádu neboli vylúčené; okrem dedičného hriechu je tu naďalej prítomná i smrť. Keďže sa teda ľudstvo automaticky nestalo dobré a dokonalé a nedosiahol sa stav prvotnej dokonalosti, nemôžu ani ako príkaz platiť tie zásady, ktoré boli určené človeku pred jeho pádom. Napriek tomu, že Kristus priniesol nový zákon lásky k blížnemu, ustanovil sviatosti a vniesol nový pohľad na skutočnosti, nikde v Novom zákone nenájdeme príkaz, ktorý by zakazoval konzumáciu mäsa. Výčitka, že takýto zákaz sa nezachoval, alebo že bol neskôr vypustený, je nezmyslom. Svedčila by totiž o tom najmä prax prvých kresťanov, ktorí sa požívaniu mäsitého pokrmu nevyhýbali.

Ani výsledok prvého apoštolského snemu v Jeruzaleme (r. 49), stanovujúceho predpisy pre pohanov vstupujúcich do Cirkvi, nezahŕňal zákaz jedenia mäsa, ale iba mäsa obetovaného modlám (porov. Sk 21, 25), keďže takéto „hody" sa vtedy chápali ako modloslužba. Tento fakt je zrejmý aj z Listov apoštola Pavla, ktorý túto otázku obšírnejšie spracúva na viacerých miestach: „Viem, a som presvedčený v Pánu Ježišovi, že samo osebe nič nie je nečisté, jedine tomu, kto niečo pokladá za nečisté, je to nečisté. (...) Nerúcaj dielo Božie kvôli pokrmu! Všetko je síce čisté, ale je škodlivé človeku, ktorý požíva s pohoršením. Dobre je nejesť mäso, nepiť víno, nerobiť nič, čo uráža tvojho brata." (Rim 14, 14, 20 - 21) „Pokrm nás však nepribližuje k Bohu. Ak nejeme, nič nestrácame, ak jeme, nič nezískame." (1Kor 8, 8) Pavlovi je zrejmé, že pokojne môže mäsitý pokrm prijať, ale nebude to robiť z ohľadu na „slabých vo viere", aby ich nepohoršil.

Keď apoštol Peter popisuje svoj sen, píše, že mu bol predložený obrus plný rôznych živočíchov a bol vyzvaný, aby zabíjal a jedol. Na jeho zdráhanie, že ešte nikdy nejedol nič nečisté a poškvrnené, dostal odpoveď: „Čo Boh očistil, to ty nenazývaj poškvrneným." (Sk l0, l5) Aj keď tento sen má symbolický význam súvisiaci s riešením dilemy prijímania pohanov do Cirkvi, je príznačné použitie práve týchto súvislostí.

Neobstojí ani argumentácia, že už od prvých storočí existovali prepiate požiadavky askézy (napr. montanizmus), alebo že niektoré kresťanské sekty odmietali mäsitý pokrm. Tieto názory neboli súčasťou vierouky ani kresťanskej praxe a Cirkev podobné nezdravé preexponovanosti vždy korigovala poukazovaním na ich skutočný význam. Hoci je pravda, že prax zdržovania sa mäsitého pokrmu je známa už od najstarších čias, nevychádza vonkoncom z tézy, že by jedenie mäsa bolo zakázané, je iba prejavom obety jednotlivcov a ich cvičením sa v sebazápore. Takisto existovali mnohé prísne mníšske komunity, ktoré prijímanie mäsitej stravy absolútne vylučovali, bola to však súčasť ich regule a spôsob, akým chceli demonštrovať nezávislosť od vecí pominuteľných, nikdy nešlo o všeobecne záväzné nariadenia Cirkvi.