Prednedávnom sme si pripomenuli 15. výročie nežnej revolúcie. A hoci by toto jubileum mohlo zvádzať k rozličným sociologicko-politickým analýzam či bilancovaniu, čo nám táto zmena dala a čo naopak vzala, mňa skôr zaujal samotný termín sloboda, ktorý sa často s touto historicky prelomovou udalosťou spája.

Okrem politickej či občianskej slobody stojí v popredí záujmu i sloboda náboženská. A nielen v súvislosti so šíriacim sa islamom, hroziacim náboženským terorizmom, prípadne medzináboženskými konfliktmi, ktoré už ani v západnej časti sveta nie sú raritou. Aj diskusie okolo duchovných koreňov nášho starého kontinentu a silnejúci protikresťanský tlak v spoločnosti krajín zjednocujúcej sa Európy napovedajú, že hľadanie spoločnej identity bude omnoho ťažšie, ako by sa ešte pred niekoľkými rokmi zdalo - ak vôbec o takomto ambicióznom cieli možno hovoriť.

Existencia mnohých, veľakrát protirečivých politických či duchovných smerov a náboženských tradícií však vyžaduje, aby sme sa všetci naučili rešpektovať v demokratickom svete tak vysoko vyzdvihovanú hodnotu náboženskej slobody - a to nielen vtedy, keď ide o naše práva či záujmy cirkvi, ktorej sme príslušníkmi. I keď priznávam, nie je to vždy ľahké. Na druhej strane sa, žiaľ, každodenne presviedčame, že táto sloboda je nielen veľmi krehká, ale i ľahko zneužiteľná. Preto by sme s ňou mali narábať veľmi obozretne. Myslím si, že tak predídeme mnohým sklamaniam a zneužitiam zo strany tých, ktorí sa ňou najväčšmi oháňajú. (Asi vedia, prečo.)

To isté platí aj o medzináboženskom dialógu, ktorý je najmä v poslednom období po celom svete často skloňovanou veličinou. Nepochybujem o pozitívnom prínose, ktorý v sebe skrýva, veď ľudstvo (ak to myslí s prežitím vážne) je ako jedna veľká rodina odkázaná na vzájomnú komunikáciu, rešpektovanie a úctu. Avšak aj táto komunikácia má svoje pravidlá a hranice. Mali by sme preto dobre poznať nielen vlastnú vieru a identitu, ale i vieru a identitu toho, s kým do dialógu vstupujeme. Aby sa nestalo, že ostaneme kdesi na povrchu a výsledkom úsilia napokon bude niečo úplne iné, ako sme si pôvodne želali. Napríklad i to, že prestaneme byť samými sebou a nebudeme už ani poriadne vedieť, prečo a kam vlastne kráčame. Bez takéhoto vnútorného kompasu je človek vydaný napospas komukoľvek a potom už opravdivej slobody možno ani nie je hoden.