V rámci podvečerného bloku prvého konferenčného dňa sa predstavili dvaja pražskí účastníci - PhDr. Alena Halamová z Denného sanatória Fokus, a MUDr. Prokop Remeš, psychoterapeut z Psychiatrickej liečebne Praha-Bohnice. Témou prvého príspevku bol pohľad na sektu ako prechodový objekt. V úvode Dr. Halamová priblížila dve teórie, ktoré sú pre prácu s ľuďmi, pokúšajúcimi sa odpútať od rodiny, veľmi dôležité.

Prvá teória chápe rodinu ako ochranné spoločenstvo zabezpečujúce podmienky rozvoja a rastu. Pôsobia v nej dve protismerné sily: proti-separačná, ktorá bráni predčasnému odchodu dieťaťa do sveta, a pro-separačná, zabezpečujúca podmienky na zdravý individuálny vývoj. Pokiaľ nie je zabezpečená súhra oboch síl, separácia sa môže odštartovať buď predčasne, keď dieťa ešte nie je zrelé na samostatný život, alebo naopak - separácia sa zablokuje a dieťa sa ponorí do vnútorného sveta choroby.

Druhým teoretickým konceptom je egopsychológia čerpajúca z poznatkov o ranom vývoji jedinca. Egopsychológovia poukazujú na postupné vymaňovanie sa dieťaťa zo symbiotického spojenia s matkou a zdôrazňujú, že psychologické zrodenie indivídua sa časovo nezhoduje s opustením biologickej maternice. Matkina starostlivosť, s ktorou sa dieťa stretáva ešte dlho po svojom fyzickom narodení, ochraňuje dušu dieťaťa podobne ako jej telo chránilo jeho telo počas vnútromaternicového vývoja. Ako však dieťa rastie, zosilnené napojenie matky na dieťa sa postupne končí, dieťa sa začína cítiť závislé a prichádza do konfrontácie so skutočnosťou, že jeho túžby nie sú všemocné. Ak má však človek vo svojej dospelosti prežívať silu, radosť a túžbu, musí pre neho zážitok všemohúcnosti zostať vnútorne dostupný.

W. Winnicott zaviedol do psychológie pojmy prechodová skúsenosť a prechodový objekt. Ide o objekt, ktorý symbolicky nahrádza rastúcemu dieťaťu matku a umožňuje mu, aby si k nej uchovalo fantazijné puto, hoci sa i napriek tomu od nej fyzicky oddeľuje. V neskoršom veku môže byť prechodovým objektom i dôležitý človek či spoločenská skupina, napríklad sekta.

„V sekte zažíva jedinec veľmi často pocit absolútnej závislosti od božstva a súčasne pocit všemohúcnosti vyplývajúci z tejto fúzie. Náboženský rozmer nového života zaplňuje prázdnotu, ktorú človek intenzívne pociťuje. V príbehoch klientov, s ktorými som sa stretla, však vystupovalo nové náboženské spoločenstvo vždy aj ako podpora v situácii odlúčenosti. Podobne ako deti vzhľadom na svoje hračky, i moji klienti spájali svoje náboženské spoločenstvo s fantáziami o ‚matke‘, teda s fantáziami o prijatí, blízkosti, starostlivosti a vedení. Na jednej strane sa u nich objavovala silná túžba po pasivite a pasívnom prijímaní starostlivosti, na druhej strane túžba po pevnom režime, ktorý ich ochráni pred deštruktívnymi impulzmi vlastného vnútra," poznamenala Dr. Halamová a dodala:

„Pokiaľ je však náboženská konverzia spojená s konfliktným odchodom z rodiny a so spochybňovaním výnimočnosti danej náboženskej skupiny zo strany rodičov, čoskoro sa u potomka začnú objavovať silné výčitky, úzkosti a pocity viny s presvedčením, že odchod ublížil a zničil biologickú matku - väčšinou však nevedú k návratu dieťaťa do náručia zrútených rodičov. Separačný postoj sám vyplýva z mocnej a ontogeneticky zdravej potreby zničiť rodičovskú kontrolu a závislosť od nej, a tak neriešiteľné riešenie tohto konfliktu sa niekedy môže prelomiť do duševnej choroby alebo samovražedného pokusu.

V poradni Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov sa preto rodičom dáva dôležité odporúčanie: neuzatvárať cestu návratu, starať sa o seba a pestovať vlastný život tak, aby rodičia boli schopní samostatne emočne fungovať. To je dôležité nielen pre nich samých, ale aj pre dieťa, ktorému okolnosti života rodičov dávajú uistenie, že deštruktívne sily v človeku nemusia byť všemocné a život je silnejší ako pôsobenie deštrukcie. Toto ubezpečenie mu potom pomáha prekonať úzkosť a pocit viny zo separácie a vymaniť sa z depresívnej pozície."

Na príspevok Dr. Halamovej voľne nadviazal Dr. Prokop Remeš, ktorý sa venoval večnej téme - náboženskej konverzii. Podľa jeho slov „každé náboženstvo ovplyvňuje tri základné oblasti ľudskej psychiky: kognitívnu, emocionálnu a behaviorálnu, vzťah medzi náboženstvom a ľudskou psychikou je však dvojsmerný. Náboženská viera nielen formuje človeka, ale súvisí i s jeho potrebami. Zjednodušene povedané, každý človek si vyberá to náboženstvo (prípadne tú formu ateizmu), ktoré pre seba zažíva ako najhodnotnejšie, teda to, ktoré z tých či oných dôvodov najlepšie vyhovuje jeho intrapsychickým dispozíciám."

Dr. Remeš ďalej vysvetlil, že z metodologického hľadiska môžeme rozlišovať tri roviny motivácií, ktoré človeka privádzajú k náboženskej viere. Primárnu rovinu predstavujú existenciálne motivácie, pre ktoré neexistuje nenáboženská alternatíva a ktoré privádzajú človeka k náboženskej viere ako takej. Tieto motivácie sú výrazom existenciálnej a intelektuálnej citlivosti človeka. Medzi ne prednášajúci zaradil zmysel a hodnoty života a strach zo smrti.

Sekundárnu rovinu predstavujú psychologické motivácie, ktoré špecifikujú odklon od ateizmu k celkom určitej forme náboženstva, čím vypovedajú o základných potrebách človeka a jeho osobnostnom nastavení. Sú nimi láska, sloboda a moc.

Z religionistického hľadiska je zrejmé, že s ponukou lásky ako najvyššej hodnoty ľudského života prichádza predovšetkým kresťanstvo. Svet sa v tomto náboženstve vníma ako príťažlivé miesto na pobyt, za „lásku" sa tu považuje hlavne zážitková kvalita „byť hodným milovania". Až druhotne sa v kresťanstve pod hodnotu lásky zahŕňa i aktívum „milovať", teda empatický a charitatívny vzťah k ostatným ľuďom, živým bytostiam a svetu ako celku.

S hodnotou slobody sa stretávame predovšetkým v náboženských systémoch Indie, teda v hinduizme a budhizme. Tieto náboženstvá hovoria o svete ako o mieste utrpenia a strasti, prípadne ako o ilúzii, z ktorej sa človek musí „oslobodiť", čím sa často myslí stiahnutie do vnútorného sveta. I keď tieto náboženstvá v niektorých svojich smeroch oceňujú medziľudskú vzájomnosť, charitu a pomoc, je i v týchto prípadoch záujem o druhých ľudí skôr nástrojom na dosiahnutie základnej ponúkanej hodnoty - oslobodenia od sveta.

Napokon s ponukou moci (a prosperity) ako univerzálnej vzťahovej hodnoty ľudského života prichádza na našu náboženskú scénu najmä hnutie New Age a v jeho rámci najrozmanitejší alternatívni liečitelia a psychoterapeuti, astrológovia, čarodejníci, homeopati, prípadne mimozemšťania, hoci účastníci niektorých zážitkových skupín inklinujú skôr k hodnote slobody a sťahovania sa do vnútorného sveta. Recept tohto hnutia reaguje na pocit dnešných ľudí „ako málo mám život vo svojej moci" a typické je, že agresie v ľudskom vnútri tu nie sú potlačované, lež uvoľňované. Životná energia sa zameriava na výkon a úspech. Okrem hnutia New Age sem patrí i súčasný islam a niektoré misijné kresťanské skupiny predovšetkým charizmatického hnutia a hnutia viery, práve tak ako agresívne sekty typu Svedkov Jehovových. Zaujímavý je v tomto ohľade satanizmus, ktorý v rozličných svojich prejavoch kolísa medzi ponukou moci (reálna viera v Satana ako démona zla) a ponukou slobody (Satan ako symbol neviazaného užívania, zvlášť užívania si deviantnej sexuality).

A napokon terciárnu rovinu predstavujú sociologické motivácie, ktoré sú rozhodujúce pre vstup do konkrétnej náboženskej skupiny a do konkrétnych medziľudských vzťahov. Tieto motivácie hovoria u jedinca predovšetkým o miere jeho prežívania osamotenosti a stratenosti, pričom vychádzajú z potreby človeka nebyť sám a stať sa časťou vyššieho spoločenského celku.

Terciárne motivácie hrajú v náboženskej konverzii významnú úlohu. Vedú k postoju prijatému ad hoc, ktorý plní požiadavky a názory okolia. S jeho významnosťou sa stretávame v tradičných ľudových cirkvách, ktorých príslušníci často prijímajú náboženské presvedčenie podľa sociálneho okolia, do ktorého sa rodia, prípadne podľa prostredia, v ktorom celý život žijú.

Tretím pražským zástupcom, ktorý sa však pre chorobu na konferencii osobne nezúčastnil, bol PhDr. Zdeněk Vojtíšek. Jeho príspevok (prečítal ho Dr. Remeš), bol natoľko obsiahly, že sa mu, žiaľ, teraz nemôžeme podrobnejšie venovať. Verím však, že pre jeho závažnosť sa k nemu vrátime v najbližších číslach Rozmeru. Okrem toho bude celý - podobne ako všetky ostatné príspevky - uverejnený na našej webovej stránke, resp. v zborníku, ktorého vydavateľom je Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. Prezradím iba, že autor sa v ňom zaoberá psychológiou duchovného vývoja ako jedného zo zdrojov nádeje v poradenstve príbuzným členov siekt, pričom vychádza z prístupov a skúseností z poradenskej praxe Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov, ktorej je hovorcom.

Program druhého dňa konferencie otvoril Mag. Johannes Sinabell, vedúci referátu pre svetonázorové otázky Viedenskej arcidiecézy. Vo svojom príspevku priblížil prístupy a činnosť konfesionálnych poradní pôsobiacich v Rakúsku a ostatných nemecky hovoriacich krajinách.

Ako uviedol, v Rakúsku v každej diecéze pôsobí jeden Referát pre svetonázorové otázky s minimálne jedným zamestnancom, ktorého úlohou je poskytovať klientom informácie a poradenstvo. Títo pracovníci sú združení v Pracovnom združení rakúskych katolíckych referentov pre svetonázorové otázky. Referát, ktorý zastupuje, spolupracuje s odbornými inštitúciami na krajinskej úrovni, ako aj s terapeutickými svojpomocnými skupinami a rodičovskými iniciatívami a vydáva sériu tematicky zameraných brožúrok venovaných jednotlivým náboženským zoskupeniam. Väčšina referátov pre svetonázorové otázky je súčasťou diecéznych pastoračných stredísk a farností.

„Zámerom našej poradenskej práce nie je misijná činnosť ani zatracovanie iných náboženských názorov, ale pomoc ľuďom, ktorí sú v ťažkostiach a sú hľadajúci. Prirodzene, nevykonávame poradenstvo z objektívneho hľadiska, robíme ho na základe kresťanského obrazu Boha a človeka. Zastávam názor, že v otázke svetonázoru neexistuje objektívne poradenstvo. Každý pracovník v poradenstve má svoj vlastný svetonázor, ktorý ovplyvňuje jeho poradenskú činnosť. Tento svetonázor musí brať do úvahy, ak chce seriózne pracovať a pomáhať," podotkol J. Sinabell a dodal:

„Poradenstvo, ako ho vidím z môjho kresťanského pohľadu, sa orientuje podľa Ježišovho správania: Ježiš prichádzal k ľuďom, všímal si ich životnú situáciu a pýtal sa ich, čo chcú, aby im učinil. Podobne dôležité pre cirkevné poradenstvo je Ježišovo správanie sa k emauzským učeníkom: Ježiš dlho počúval učeníkov, nechal ich vyrozprávať, až potom sa usiloval sprostredkovať im svoje videnie vecí a napokon zostal pri nich, až kým sa im neotvorili oči. Cirkevné poradenstvo sa odlišuje od iného poradenstva tým, že pokiaľ vo verejných poradenských inštitúciách sú v centre pozornosti právne východiská a základné hodnoty ľudstva a v rodičovských iniciatívach je prioritná hodnota rodiny a vzťahov, u nás zohráva veľkú rolu najmä viera klienta a túžba postihnutej osoby po spiritualite. (...) Poradenský pracovník pritom nemá za úlohu vyriešiť všetky otázky sám, ale má poznať kompetentné osoby, na ktoré môže v prípade potreby klienta odkázať alebo na ne sprostredkovať kontakt. Tu sa ukazuje, aké dôležité je prepojenie na ďalšie odborné pracoviská. Cirkevné a psychosociálne poradenstvo sa musia vzájomne doplňovať, nesmú sa vylučovať."

J. Sinabell ďalej opísal päťstupňovú škálu poradenstva. Prvým stupňom je poskytnutie informácie. Ako povedal, „v praxi sa ukázalo, že mnohým osobám stačí, ak im zabezpečíme základné informácie. Pošleme im dlhší alebo kratší opis danej náboženskej skupiny, alebo im poskytneme odkazy na príslušné knihy či internet. V niektorých prípadoch sa poradenstvo tým aj končí a o danom prípade už viac nepočuť. Človek má však neraz pocit, že sa za vznesenými otázkami skrýva dlhší príbeh, ktorý treba spracovať. Sme však odkázaní na informácie, ktoré nám klienti môžu poskytnúť iba dobrovoľne. Často sa ale ľudia nechcú zdôveriť s osobnými informáciami a my to musíme akceptovať."

V druhom štádiu je podľa Sinabella dôležité dozvedieť sa čo najviac o životnej situácii hľadajúceho. „Je nevyhnutné odhaliť strach, beznádej, problémy, ktoré mala osoba v čase prvého kontaktu, a spoločne sa na ne pozrieť. Dá sa z nich čo-to vyčítať o motíve jeho zmeny, na začiatku ktorej nie sú ani tak primárne náboženské otázky a problémy, ako skôr reálne problémy všedného dňa."

Ako ďalej Sinabell podotkol, rozhovor o tejto otázke je nevyhnutný tak pre postihnutú osobu, ako i pre klientov, teda jeho rodinu, priateľov, aby sa dala vecne zhodnotiť situácia a prípadné neskoršie „náboženské" motívy. Konkrétne to pre všetkých zainteresovaných znamená zaujať vedomý odstup voči tomu, čo prežili a urobiť tak prvý krok k reflexii vlastného života.

K tretiemu stupňu prináleží zhodnotenie nového sociálneho prostredia, novej skupiny a nového zmyslu života postihnutej osoby. V centre stoja otázky: Kde si teraz? Ako sa ti tam darí? Ich vyjasnenie nemá za cieľ stimulovať schopnosť komunikácie u postihnutej osoby, ale predovšetkým u príbuzných a priateľov, čo umožňuje vytvoriť bázu pre nový rozhovor o životnej situácii medzi týmito dvoma stranami.

„Medzi najdôležitejšie úlohy každého poradenstva patrí dbať o to, aby sa neprerušil kontakt medzi klientmi a postihnutou osobou. Ako poradenský pracovník sa usilujem klientov priviesť k tomu, aby spoločne s ďalšími, často bývalými priateľmi hľadajúceho, vybudovali sociálnu sieť, ktorá takého človeka obklopí a o ktorej on vie," poznamenal Sinabell a trpko podotkol: „Hrôzostrašným obrazom pre mňa ako poradcu je otec, ktorý svoje dieťa zaujímajúce sa o nový svetonázor či skupinu vyhodí z domu so slovami: ‚Ak to spravíš (vstúpiš do sekty), už nie si viac mojím synom, resp. mojou dcérou!‘

Tu sa často naše cirkevné poradenstvo končí. Som si vedomý, že pritom vychádzam z ideálnej predstavy, pretože mnohí hľadajúci nemajú záujem o rozhovor, ktorý nie je misiou pre ich nový svetonázor. Napriek tomu však treba pracovať na vytvorení sociálnej siete a klientom treba pomôcť do tej miery, aby dokázali žiť so situáciou, v ktorej je síce hľadajúci pre nich stratený, no oni sami v živote nestroskotali, ani sa nemusia trápiť výčitkami.

Keď sa ukáže, že duchovné, náboženské otázky a problémy predsa len zohrávajú silnejšiu rolu, nasleduje štvrtý stupeň, ktorého úlohou je všímať si a rešpektovať cieľové perspektívy nového svetonázoru (skupiny), ich náboženstvo či ideológiu. V tomto štádiu je už možná i výmena názorov medzi postihnutou osobou a jej príbuznými o jej viere a učení, ktoré vyznáva.

Posledným, piatym stupňom cirkevnej poradenskej praxe je pastoračno-dušpastierske poradenstvo. Ide o hľadanie alternatív oslobodzujúceho charakteru a o kritické skúmanie, pričom sa postihnutému odhalia nové perspektívy a poskytne sa mu šanca prehodnotiť svoje náboženské postoje, korigovať doterajšie manipulácie alebo mylné úsudky a hľadať nové cesty. U kresťanov tu často dochádza k vedomému obráteniu na ich pôvodnú vieru. Príležitostne sa to prejavuje prosbou o modlitbu alebo požehnanie. Preto je na tomto mieste vždy vítaná spolupráca kňaza.

Na záver J. Sinabell poznamenal, že „v poradenstve nejde o správnu alebo nesprávnu vieru, o správny alebo nesprávny svetonázor. Ide tu o podporu ľudí, ktorí sú v núdzi, ktorí potrebujú pomoc, o ich sprevádzanie. Ide o to, aby som klienta, ktorý sa na mňa obráti, vypočul, keď sa mi zdôveruje so svojimi starosťami a obavami, zmiernil jeho paniku tým, že ho informujem o danom svetonázore či náboženskej skupine, prebral s ním všetko, čo sa stalo, a vedel odstrániť jeho prípadné obavy a neopodstatnené sebaobviňovanie".

Ďalším prednášateľom bol psychológ PhDr. Dušan Fabián, CSc., ktorý sa zaoberal podobnosťami a rozdielmi medzi psychoterapeutickou a náboženskou skupinou: „V oboch skupinách - sektárskej i psychoterapeutickej -," vysvetľuje Dr. Fabián, „získavajú ich účastníci novú vzťahovú skúsenosť, nové podnety a informácie s možnosťou zmeny prežívania seba i života. Spravidla v nich prežívajú emocionálnu akceptáciu a podporu. Všetky tieto činitele poskytujú účastníkom skupinových činností určitú úľavu a napĺňanie ich predchádzajúceho hľadania.

V náboženskej sekte sa však na rozdiel od psychoterapeutickej skupiny ponúka uzatvorený, hotový program a jednoznačné ciele. Jej program zbavuje účastníkov úzkosti a neistoty; psychoterapeutická skupina vedie k množstvu úzkostí a neistôt, ale aj k ich individuálnemu prekonávaniu.

Sekta svojich členov privádza k ustavične sa prehlbujúcej závislosti od skupiny a jej cieľov, psychoterapeutická skupina k individualizácii a nezávislosti, pričom stimuluje trvalé rozvíjanie tvorivosti a vnútorného potenciálu človeka. V sekte dochádza k potlačeniu a zaplombovaniu detskej vzťahovej a zážitkovej skúsenosti, v psychoterapeutickej skupine prebieha proces sebareflexie, sebaexplorácie, sebaprejavenia a prípadne abreakcie za ustavičnej spätnej väzby a konfrontácie s kolektívnou vzťahovou skúsenosťou," konštatoval Dr. Fabián.

Svoje pripomienky a kritický postoj k hlbinnej abreaktívnej psychoterapii ako jednej z mnohých metód regresnej (návratovej) terapie prezentovala Mgr. Ivana Škodová, predsedníčka občianskeho združenia Integra - centra prevencie v oblasti siekt z Banskej Bystrice. Ako uviedla, táto vedeckými kruhmi neprijímaná metóda, ktorej autorom je Ing. A. Dragomirecký, je úzko spätá s dianetikou. Obe metódy vychádzajú z tvrdenia, že súčasné neurotické a psychosomatické ťažkosti, psychózy, depresie, pocity bezmocnosti, vzťahové problémy, stres, fóbie, sexuálne deviácie a iné traumy sú spôsobované negatívnymi zážitkami z minulosti. Tých vás zbaví „školený" terapeut počas viacerých sedení.

Dr. Z. Vojtíšek regresnú terapiu zaraďuje do oblasti alternatívnej psychológie. Charakterizuje ju ako vedenie klientov v stave hypnotického tranzu späť po časovej stope. Vybavované zážitky sú interpretované ako prenatálne alebo z minulých životov (preto sa označuje aj ako reinkarnačná terapia). Hoci je vierohodnosť zážitkov pre klienta nespochybniteľná, otázna je ich interpretácia.

„V odbornej literatúre sa táto terapia zaraďuje do hnutia New Age medzi psychoterapeutické postupy s náboženským presahom ako reinkarnačné terapie, ktoré sú diskutabilné a vo vedeckom svete neuznávané. Navyše sú sporné, vedecky neoverené a nie je dokázané ich objektívne pôsobenie. Sú založené na tzv. placebo efekte a keďže pracujú s ľudskou psychikou a podvedomím, môžu byť navyše manipulatívne a tým i nebezpečné a zneužiteľné," dodala I. Škodová.

Posledný referát sa týkal zatiaľ neprebádanej oblasti psychickej závislosti. Psychologička Mgr. Zuzana Škodová v ňom prezentovala výsledky svojho výskumu zameraného na porovnanie psychických problémov bývalých členov siekt a vyliečených narkomanov. Keďže na podobnú tému sme uverejnili jej článok (Rozmer 1/2000), vybral som z jej príspevku iba jeho záverečné odborné zhodnotenie:

„Proces závislosti od sekty sa vo všetkých smeroch podobá procesu získavania návyku na drogu. Od prvotnej fascinácie skupinou, náukou alebo vodcom, cez postupné zvyšovanie ‚dávok‘ času, ktorý človek strávi v skupine, až po sociálnu izoláciu, odchod z rodiny, zo školy alebo zamestnania, obetovania väčšiny finančných prostriedkov sekte, osvojenie si žargónu skupiny. Pokiaľ sa človek rozhodne zo závislosti vyliečiť, prechádza prvotným obdobím, v ktorom sa u neho objavujú psychické problémy, ktoré závislosť spôsobuje. Vo svojom výskume som použila dotazník Symptom Checklist 90, ktorý je osobnostným dotazníkom bežne používaným na zistenie rozsahu psychických problémov u jednotlivcov. Ide o 90 otázok typu 5-bodovej škály.

Ak porovnávame základné psychické problémy bývalých členov siekt a bývalých narkomanov v prvých mesiacoch po odchode zo sekty a po začiatku abstinencie, zdá sa, že obe skupiny vykazujú podobné príznaky. Pri hlbšom rozbore však vidíme, že skupina exčlenov siekt je citlivejšia na reakcie okolia, má vyššiu interpersonálnu senzitivitu a tiež je akosi bojazlivejšia, objavuje sa vyššie skóre anxiety. Veľmi silné sú aj pocity viny a menejcennosti. Precitlivenosť na reakcie okolia zostáva v jednotlivcovi aj po niekoľkých rokoch. Vôbec neustupujú fóbie, bez ohľadu na roky strávené mimo skupiny vykazujú rovnaké skóre ako pri odchode zo sekty. To by mali byť hlavné problémy, na ktoré by sa mali zamerať terapeuti bývalých členov siekt.

Všeobecne by sme mohli povedať, že droga zasahuje predovšetkým mozog a sekta zasa viac vzťah k sociálnemu okoliu. Tak by sa dali rozdeliť aj psychické problémy. Zatiaľ čo bývalý narkoman rieši bolesti hlavy, halucinácie, pocity prázdnej hlavy, bývalý člen sekty je zameraný na pocit osamelosti medzi ľuďmi, obáva sa zneužitia od iných ľudí, zažíva pocity nepochopenia z ich strany, pocit menejcennosti a viny," poznamenala na záver svojho vystúpenia Z. Škodová.

Myslím si, že so mnou budete súhlasiť, ak poviem, že problematika, ktorá bola témou tohtoročnej konferencie, je nesmierne zaujímavá a podobné medzinárodné stretnutia ľudí, ktorí sa jej dennodenne venujú, sú veľmi prospešné. Verím preto, že takéto podujatie nebolo posledné a že aj na stránkach nášho časopisu bude mať otázka kultovej závislosti a integrity ľudskej dôstojnosti svoje nezastupiteľné miesto.