Bol neskorý večer. Na kopci neďaleko bratislavského sídliska Dlhé diely horel malý ohník. Hľadiac do jeho žiary som rozmýšľal, čo povedať, keď na mňa príde rad. V duchu som sa vracal do minulosti a spomínal na všetko, čo bolo pred tým, než ma Boh priviedol až sem. Veď som bol medzi vyvolenými, medzi tými, čo poznajú mesiáša, čo poznajú pravých rodičov ľudstva (tak sme nazývali manželov Munovcov). Spomínal som na dievča, vďaka ktorému som sa začal hlbšie zamýšľať nad zmyslom môjho života. V mysli sa mi vynorila spomienka na jeden Veľký piatok, keď som kľačal v kostole pri Božom hrobe. Chodil som tam každý rok s babkou, ale v ten deň to bolo iné, pocítil som Boží dotyk. Bolo to prvýkrát, čo ma Boh oslovil, alebo skôr prvýkrát, čo som ho dokázal počuť. Vtedy som jasne vedel, že ten, ktorý tu leží, zomrel aj za mňa. Plakal som. To však bol iba začiatok mojej cesty hľadania.

Predošlé priateľstvá ma nenapĺňali. V mojom okolí som nenachádzal nikoho, s kým by som sa mohol porozprávať aj o duchovných veciach. Hoci som bol pokrstený katolík, katolícka cirkev, podľa toho, ako som ju poznal v našom meste, sa mi vtedy zdala akási bez života. Hľadal som teda inde. Zúčastnil som sa na kurze Silvovej metódy, ale to bola iba chvíľková záležitosť. O niekoľko rokov ma spolužiak Miloš po prvý raz zaviedol do študijného centra Cirkvi zjednotenia (munistov). Najprv to pre mňa bolo čosi nové, až som sa sám čudoval, že sa mi to zdá všetko až priveľmi jasné. Ale aj tak sa mi veľmi nechcelo ísť na druhú prednášku. Nakoniec som tam išiel, no po nej nasledovala ďalšia, potom dvojdňový seminár na Pezinskej babe a 7-dňový seminár organizovaný študentskou (munistickou) organizáciou CARP v Poľsku. Práve tam som si začal uvedomovať, že toto je to, čo som hľadal - takýchto ľudí, takéto vzťahy.

Postupne som spoznával Božie princípy (tak sa volá učenie Cirkvi zjednotenia) a dozvedel som sa o reverendovi Munovi (o tom, že je novodobý mesiáš). Trávil som všetok voľný čas v študijnom centre, navštevoval som seminár č. II (cyklus prednášok pre absolventov 7-dňového seminára). Všetko ma to napĺňalo, malo pre mňa zmysel, veď to bolo preto, aby sme zmenili svet, aby ľudia spoznali druhý príchod Krista... Zažíval som pocit istoty. Ľudia, ktorí ma obklopovali, zmýšľali ako ja a mali rovnaké ciele.

V strede pomaly dohorieval oheň. Rozmýšľajúc o svojej minulosti som počúval rozprávanie mojich kamarátov, ktorí tak isto ako ja hľadali a našli...

To bola spomienka na jedno z mnohých stretnutí v Cirkvi zjednotenia (ďalej iba cirkvi). Bol som v Munovej sekte, v nebezpečnom deštrukčnom kulte. Ako zvláštne to s odstupom času znie. No tie dva roky môjho života ma naplnili mnohými zážitkami, ktoré s odstupom času vo mne stále akosi čudne rezonujú.

Napríklad modlitba Il-Jong (jedného srdca). Konala sa od polnoci do štvrtej ráno. Najprv bola prednáška, potom sme išli von a modlili sme sa. Každý osamote. Neskôr sme sa stretli a každý mohol povedať čo cíti, mohol vyznať svoje hriechy pred ostatnými. Chce to naozaj odvahu verejne vyznať svoje hriechy.

Foundraising - to bolo niečo iné. Ľuďom sme ponúkali rôzne veci - obrázky, hračky, veľkonočné vajíčka, aby sme pre cirkev získali podstatné finančné prostriedky. Niekedy som sa cítil ako pes, ktorého vyhodili na ulicu. V cudzom meste a často aj v cudzom štáte, bez znalosti reči, len s batohom. Čo teraz? Pozbierať odvahu a ísť niekam do domu, bytu, obchodu či nejakého podniku a ponúkať niečo, čo sa mne samému niekedy nepáči a ešte si za to pýtať nenormálnu sumu. A keď to odmietnu, usmiať sa a odísť. Bola to naozaj škola pokory, človek musel ísť až za horizont svojich možností. Ráno sa ešte bál, skrýval sa ako zločinec (veď to v podstate aj bola nelegálna činnosť, najmä v zahraničí), ale poobede mal pocit, že dobyl mesto. Pravdou však bolo, že sme boli vystavení značnému psychickému tlaku. Osobne som často pochyboval, čo je pravda, či je správne to, čo robíme. Ale takmer každý deň - na bohoslužbách, na seminároch, človek počúval o Božom princípe, stále to isté, z tej či onej strany, až sa s tým musel stotožniť. A tak ľudia robili z „presvedčenia" neskutočné obety, ktoré by inak nikdy nerobili. Každý člen bol poverený niekoľkomesačnou či niekoľkoročnou misijnou službou doma alebo v zahraničí. Bol to buď už spomínaný foundraising, alebo pioneering či witnessing. Pioneering znamená, že malá skupinka členov (dvaja, traja) ide do určeného mesta, nikoho tam nepoznajú, nemajú kde bývať, ale majú tam vybudovať akúsi malú cirkev, získať nových členov a pripraviť ich na semináre. Primárnou povinnosťou každého člena je witnessing čiže svedčenie. Svedčiť sme mali nielen medzi priateľmi, známymi, ale najmä oslovovať neznámych ľudí na ulici. Našou úlohou bolo dostať ich na prednášku, ktorú mal starší člen. Ale tým sa nič nekončilo. O hosťa sa bolo treba starať, byť spolu s ním, počas prednášky a po nej odpovedať na jeho otázky, prípadne ho aj odprevadiť a samozrejme sa ho snažiť priviesť na ďalšiu prednášku. Bola to akási súťaž (dokonca sa na konci roku rozdávali aj ceny). Ten, kto mal väčší úspech, kto získal viac členov, na toho sa pozeralo inak. Vytvárali sa celé witnessingové tímy, kde ľudia chodili do ulíc dennodenne, od rána do večera. Ja som bol študent a mojou primárnou povinnosťou bolo študovať. Veľmi vítané však bolo, ak študent na jeden rok štúdium prerušil a stal sa full-time členom (členom na plný úväzok).

Cirkev zjednotenia mala veľa externých aktivít, ktoré mali za úlohu získavať čo najviac ľudí a postupne ich privádzať do cirkvi. To sa mi aj vtedy zdalo neférové. Napríklad Federácia žien, ktorá navonok pôsobí ako normálny ženský spolok, CARP - združenie vysokoškolákov, ktoré usporadúva tábory pre nič netušiacu mládež, Won Hwa Do - bojové umenie, veľmi príťažlivé pre mladých a mnoho iných organizácií malo iba jeden cieľ - získať ľudí. Nebolo by to zlé, keby jasne deklarovali, kto sú, ale nebolo to tak.

Cirkev zjednotenia je najznámejšia asi tým, že organizuje masové sobáše - tzv. Požehnanie a takisto tým, že vodca reverend Mun, nazývaný „pravý otec", vyberá partnerov pre slobodných členov. Mnohí z vás, ktorí čítate tieto riadky, ťažko pochopíte ako niekto môže byť natoľko zmanipulovaný, že dokáže zájsť tak ďaleko. No pre tých, ktorí sa zúčastnili na dvojdňovom seminári o Požehnaní, kde bol rozoberaný jeho význam, to bolo inak. Dôležitú úlohu tu zohrávala otázka obety. Človek by mal byť schopný obetovať sa pre lepší svet, partnera prijať a milovať nezištne a zároveň sa spoliehať na rev. Muna, lebo on je nositeľom Božej vôle, len on je schopný vybrať toho pravého partnera. Predtým sa o Požehnaní hovorilo len ako o obrade, ktorý je určený pre starších členov, ktorí musia spĺňať určité podmienky. Ale keďže bolo potrebné naplniť určitý počet manželských párov niekoľko týždňov pred Požehnaním, podmienky účasti sa zmenili a mohol sa na ňom zúčastniť každý, kto dovŕšil určitú vekovú hranicu. Automaticky sa tým na nás vyvinul tlak v tom zmysle, že je to veľmi potrebné, že je to naša povinnosť. Bol to pre mňa šok. Niečo, čo mala byť ďaleká budúcnosť, na čo som sa mal pripravovať ešte niekoľko rokov, bolo zrazu predo mnou. Veľa ľudí sa rozhodlo hneď, niektorí sa rozhodovali dlhšie. Bolo to bezprostredne po spomínanom seminári, ktorý sa skončil tým, že sa na ňom rozdávali prihlášky. A tak som sa zmietal niekde medzi vierou a pochybovaním.

Nakoniec - ani neviem ako - zrazu som sa rozhodol. Prečo? Navonok to všetko logicky do seba zapadalo, videl som odhodlanie iných členov (aspoň sa to tak javilo, nikto nehovoril o pochybnostiach) a asi som nechcel byť niečo menej ako oni. Tiež sa mi to zdalo trochu ako dobrodružstvo. Nejaké pochybnosti som však stále mal a tak mi národný vedúci povedal, aby som predtým absolvoval 21-dňový seminár, po ktorom sa mám rozhodnúť. Na seminári sme boli tri týždne takmer úplne izolovaní od okolitého sveta, od rána do večera sme počúvali prednášky, navzájom sme sa jeden druhému venovali, takže som nadobudol úplne iný pohľad na svet. Tak som sa napokon rozhodol. Tí, ktorí sa rozhodli skôr, dostali práve na tomto seminári fotografie svojich budúcich partnerov. Ja som ju dostal tesne pred odchodom. Prvýkrát sme sa stretli na letisku vo Viedni. Volala sa Jasna a bola zo Slovinska.

Potom som sa ocitol v Kórei. Ešte doma sme pozerali videozáznam, fotografie a iné propagačné materiály o Svetovom festivale kultúry a športu (čo bol oficiálny názov pre celé podujatie, v rámci ktorého bolo aj samotné Požehnanie). Videli sme, že sa tu konajú rôzne konferencie, kde sa stretávajú predstavitelia z oblasti náboženstva, politiky, vedy, kultúry a zaoberajú sa aktuálnymi problémami sveta. Rozprávali nám, ako sa reverend Mun snaží o to, aby sa zjednotili všetky náboženstvá, aby sa zlepšila politická situácia, aby sa vyriešil problém hladu na Zemi a pod. V Kórei sa mi však začali otvárať oči. Začal som zisťovať, že to všetko je len veľké divadlo, len veľká bublina. Konali sa tu síce konferencie, ale účastníci buď ani nevedeli, kam idú, alebo boli členovia cirkvi. Všetko bolo spojené s ceremóniou. Príhovory, ktoré tam odzneli, boli zväčša vopred pripravené. Celé mi to pripadalo tak, že to slúži iba na to, aby sa z podujatia urobili veľké farebné fotografie a plagáty, ktorými by dokazovali, aké to bolo všetko úžasné a cirkev by sa potom mohla na verejnosti prezentovať v oslnivom svetle.

Po príchode z Kórey nastalo obdobie, keď som ostal pasívny. Cítil som však, že mám záväzok - Jasnu, ktorá mi písala listy a aj ma niekoľkokrát navštívila. Nevedel som, čo robiť. Bolo tu síce obdobie oddelenia (tri roky, keď partneri po Požehnaní žijú ešte oddelene a až potom nasleduje oficiálny sobáš), ale vedúci na mňa tlačili, aby sme sa zobrali skôr. Cítil som sa byť podvedený. Zdalo sa mi, že všetko je jeden veľký omyl. Chcel som odísť...

Akoby čírou náhodou som sa dostal do spoločenstva evanjelickej mládeže. Zo začiatku to pre mňa bolo ťažké, pretože po dvoch rokoch strávených v cirkvi, po desiatkach prednášok, prišlo čosi úplne iné. Iné, ale známe, čosi, čo som už predtým poznal, ale zavrhol. Počúval som o Ježišovi a o jeho obeti a utrpení. Opäť som si spomenul na zážitok Veľkého piatku, keď som kľačal pred Ježišom. Cítil som, že Ježiš ma volá k sebe. Stával sa zo mňa kresťan. Čas strávený medzi evanjelikmi mi pomohol obnoviť si vzťah ku kresťanstvu, najmä ku katolíckej cirkvi. A tak som sa vlastne vrátil tam, odkiaľ som prišiel. Urobil som veľkú okľuku, ktorá bola pre mňa asi nevyhnutná. Bola však spojená s hľadaním. Blúdil som, ale chcel som nájsť cestu. A Boh ma nenechal – viedol ma.