Kedy sa začal váš záujem o náboženské smery, hnutia a sekty? Čo vás k nemu motivovalo?

Môj záujem sa začal v prvej polovici 90. rokov minulého storočia, keď som pracoval v kresťanskom vydavateľstve. Pripravoval som na vydanie knihu o sektách a zároveň sériu rozhovorov do cirkevného časopisu na túto tému. Pri príprave i vďaka ohlasom som získal dojem, že nová, alternatívna religiozita je niečo, čo mi pomáha pochopiť súčasný svet. A ešte jedna vec. Na kresťanstvo som konvertoval až v dospelosti. Otázky konverzií k netradičným náboženstvám mi pomáhali pochopiť samého seba a svoju vlastnú duchovnú cestu.

 

Udržujete kontakty s podobne zameranými kolegami v iných krajinách? Stretávate sa? Ktoré problémy sa v Európe vnímajú ako prioritné? Ktoré v Česku a na Slovensku?

S niektorými kolegami spolupracujem, iných dlhodobo zanedbávam, čo stále vnímam ako ujmu a dlh. Na stretávanie, konferencie a nejaké veľké teoretizovanie ani tak veľmi nie som. Vždy ma skôr zaujímalo to, čo je doma a na čo si môžem skutočne „siahnuť". Priorita v tejto oblasti je už roky rovnaká: ako uchovať vzácnu hodnotu náboženskej slobody a zároveň ako pomôcť, aby táto sloboda neprinášala jednotlivcom i celej spoločnosti negatívne dôsledky.

 

Niekoľkokrát ste boli na stáži v USA. Aká to bola stáž a do akej miery bola prínosná?

V Spojených štátoch som bol dvakrát a z oboch pobytov som sa vrátil nesmierne bohatý a nadšený. Pri prvom som bol obohatený o štúdium náboženskej plurality a jej spoločenských dôsledkov. Prostredníctvom Fulbrightovej nadácie som sa mal možnosť spolu s ďalšími asi 15 akademikmi z celého sveta stretnúť počas nabitého letného programu s významnými americkými sociológmi náboženstva a religionistami a počúvať ich prednášky. Najzaujímavejšími boli pre mňa J. Gordon Melton (nové náboženské hnutia), Phillip E. Hammond (náboženstvá a americké právo), Richard D. Hecht (judaistika), Catherine Albanesová a Wade Clark Roof (náboženstvá v Spojených štátoch), Mark Juergensmeyer (náboženstvá a terorizmus), ale i mnoho ďalších. Naša skupina navštívila niekoľko univerzít a množstvo bohoslužieb, náboženských akcií, chrámov a pod. Cestovali sme aj na niekoľko miest Spojených štátov, ktoré sú zaujímavé z hľadiska náboženstva.

Druhý pobyt bol na Wheaton College, vysokej škole, ktorá je veľmi známa ako teologické pracovisko evanjelickej časti amerického kresťanstva. Spolu s niekoľkými ďalšími vyučujúcimi na teologických školách v strednej a vo východnej Európe sme pod individuálnym vedením vždy jedného z profesorov študovali v tamojšej knižnici každý to, čo bolo naším odborným záujmom. V mojom prípade to bolo pastoračné poradenstvo v otázkach siekt a sektárstva.

 

Aké má USA v oblasti nových náboženských smerov, hnutí a siekt špecifiká? V čom je tento terén iný než v Európe?

Môžem sa azda odvážiť na porovnanie len s našou krajinou, nie však s celou Európou. Napadajú mi dva rozdiely: náboženská pluralita je v Spojených štátoch omnoho širšia (zahrnuje väčšiu škálu náboženských hnutí) a omnoho hlbšia v zmysle skutočne rovnakých príležitostí na získanie spoločenského postavenia. Druhý rozdiel súvisí s toleranciou. Obávam sa, že na rozdiel od americkej nie je naša spoločnosť ani tak nábožensky tolerantná, ako skôr nábožensky ľahostajná. Tolerancia (lat. tolerare - znášať) znamená poznať to, čo je odlišné, a túto odlišnosť rešpektovať (znášať). Pokiaľ skutočne toho druhého poznáme, môžeme i kadečo oceniť a to, s čím nesúhlasíme, budeme aspoň znášať. Ľahostajnosť je oproti tomu oveľa krehkejšia: môže priniesť prekvapenie a šok z inakosti toho druhého. Šokovaná a neoboznámená spoločnosť môže reagovať veľmi iracionálne a tým i nebezpečne.

 

Dá sa povedať, že dochádza k atomizácii náboženského života, že je zjavný odliv od veľkých inštitucionalizovaných cirkví smerom k najrôznejším náboženským odnožiam a sektám? Keď áno, čo je príčinou? Prispieva k tomu postmoderná doktrína, že všetky pravdy sú rovnaké a možné je všetko?

Túžba po malých duchovných spoločenstvách je jasne zreteľná. Ak by som sa odvážil predvídať, povedal by som, že veľké náboženské spoločenstvá (napr. tradičné cirkvi) majú v ďalších rokoch budúcnosť len vtedy, keď budú mať funkčnú štruktúru malých aktívnych spoločenstiev. Okrem toho ustavične rastie počet jednotlivcov, ktorých duchovný život neobsahuje angažmán v žiadnom spoločenstve. Príčin tohto vývoja je zaiste dosť, ale zmieňme sa aspoň o stále rastúcom individualizme, prostredí náboženskej plurality, ktoré privatizáciu náboženstva podporuje, o relativizme, ktorý vzrástol otvorením našich obzorov pre mnoho vzájomne súťažiacich právd, alebo nechuť k inštitúciám a k ich autoritám.

Nové náboženské hnutia vznikali vždy. Tie dnešné - tak ako aj predošlé - reagujú na psychické a sociálne potreby súčasných ľudí, ktorým sa tradičné inštitúcie dajme tomu nedokázali dosť rýchlo a pružne prispôsobiť. Je pochopiteľné, že ich počet zodpovedá tej skutočnej globálnej šírke duchovných tradícií, ktorá je dnes ľahko dostupná. Najrôznejšie formy ich protestu proti tradičným formám zbožnosti spôsobujú, že tí, ktorí stoja mimo týchto hnutí, sú trochu zmätení ich množstvom, pestrosťou i aroganciou, s akou vstupujú na náboženský trh, ktorý bol donedávna celkom prehľadný. Toto zmätenie je celkom pochopiteľné.

 

Je náboženská pestrosť najmä dôsledkom náboženskej slobody a demokratizácie spoločnosti? Aké má riziká?

I keď rozumiem rôznym obavám a nechuti voči novým, až skoro módnym náboženským javom, napriek tomu túto pestrosť chápem ako niečo veľmi pozitívne. Poskytuje možnosť prebudenia duchovného života aj u ľudí, ktorí o náboženstve donedávna ani nepremýšľali, a tým, ktorí duchovne žijú, poskytuje možnosť obohatenia. Rané kresťanstvo vyrastalo vo veľmi podobnom pluralitnom, neprehľadnom a zmätenom náboženskom prostredí, a práve v tomto prostredí sa cítilo ako ryba vo vode a veľmi dobre v ňom obstálo. Myslím si, že sú to práve kresťania, ktorí môžu na súčasnú situáciu na poli náboženstva hľadieť prajne a bez iracionálnych strachov. Ak kresťanská viera za niečo stojí, tak môže bez obáv vstupovať do dialógu a nechať sa konfrontovať s tým, čo je iné, a prijímať od toho iného dobré podnety.

Ale - ako hovoríte - tento slobodný priestor má, samozrejme, svoje riziká. Rozdelil by som ich do troch oblastí. Prvú by som nazval náboženským rizikom. Myslím tým to, že na duchovnej ceste sa môžem dostať niekam do slepej uličky. Môžem sa uspokojiť s nejakým lacným, hoci aj poverčivým duchovnom, a pretože mi vyhovuje, zostanem pri ňom. Druhé riziko je psychické: môžem uviaznuť v pasci psychickej manipulácie zo strany neskúsených alebo nezodpovedných ľudí a ocitnúť sa nevedomky v nekritickej závislosti od nejakej skupiny či jej vodcu. Môžem si tak dobrovoľne veľmi obmedziť duševný život a - čo je ešte horšie - v úsilí o sebapotvrdenie sám manipulovať ďalšími. Tretie riziko, ktoré rozoznávam, je sociálne. Privatizácia duchovného života či závislosť od nejakej náboženskej skupiny ma môže veľmi ľahko zbaviť autentických príbuzenských i priateľských zväzkov.

 

Má spoločnosť dostatočné nástroje, aby čelila sektám, ktoré oberajú zmanipulovaného člena o majetok, citové a spoločenské zázemie a slobodu? Avšak keď na „pravidlá hry" títo jednotlivci pristupujú dobrovoľne, možno postihnúť vodcu sekty?

Inštitucionálne nie. Manipulácia je rozšírené spoločenské správanie, ktorému nemožno nijako inštitucionálne zabrániť ani ho nemožno inštitucionálne postihnúť. Našťastie sa o to ani nikto nepokúša. Taká inštitúcia by nám všetkým musela vliezť doslova až do spálne. Manipulácia je však deviantné správanie. Spoločnosť ho odsudzuje a sankcionuje inak: s manipulátorom sa napríklad nikto nebaví, nikto ho neberie vážne, všetkým je protivný a vtieravý, a ľudia ho jednoducho nemajú radi. Vezmite si ako príklad, povedzme, obľubu poisťovacích agentov! Problém je však v tom, že naša súčasná spoločnosť má prah citlivosti, keď jej už manipulácia prekáža, veľmi vysoko. Všetci sme už takí zvalchovaní manipuláciou v reklame a politike, že nám prestáva byť nepríjemná a už ju ani nevnímame ako nebezpečenstvo. V Česku máme krásny príklad: manželka nášho dlhodobo najobľúbenejšieho politika a dlhoročného ministra vnútra (teraz predsedu vlády) je vysoko postavená osoba vo firme Amway. Táto firma premyslene používa tie najodpornejšie metódy manipulácie. Takže sme na jednej strane schopní teoreticky diskutovať a pohoršovať sa nad manipuláciou v niektorých nových náboženských hnutiach, na druhej strane nám skutočne „sektárska" manipulácia so zákazníkmi a s voličmi už ani neprekáža.

 

So svojimi spolupracovníkmi v Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov šírite osvetu a monitorujete náboženskú scénu so všetkými jej novotvarmi. Nie je vás málo? Narážam na fakt, že vy sám ste prácou na tomto poli preťažený, hoci sa nesťažujete. Zaoberá sa osvetou a šírením informácií o týchto fenoménoch u nás ešte iná organizácia či jednotlivci?

Možno sú na vysokých školách ešte aj iné pracoviská, ktoré sa tiež zaoberajú novou religiozitou, ale máte pravdu: okrem našej Spoločnosti niet mnoho možností, kam sa môžete osobne obrátiť, keď potrebujete informácie. A čo sa týka odborného poradenstva, sme azda skutočne široko-ďaleko jediní, ktorí ho dlhodobo premyslene vykonávajú. Iste je to z jednej strany nepríjemné. Naši klienti by často potrebovali dokresliť si obraz aj inak formulovaným názorom od druhých, trochu odlišne pracujúcich odborníkov.

Na druhej strane je len dobre, keď naša spoločnosť vplyv nových náboženských hnutí nijako zvlášť nedramatizuje. Keby malo každé ministerstvo svoj odbor boja proti sektárstvu a v každom kraji by sedeli protisektárski tajomníci, bolo by to pre všetky strany horšie.

 

Existuje v Česku a na Slovensku v súčasnosti nejaká významnejšia náboženská netolerancia?

Neviem o prejavoch náboženskej netolerancie u nás. Ani odpor časti obyvateľov Orlovej a Teplíc proti chystaným stavbám mešít nemožno podľa mňa chápať ako prejavy intolerancie. Ľudia majú strach skôr z teroristov než z islamu a mešity si s nebezpečenstvom terorizmu spájajú. Napriek tomu si myslím, že naša spoločnosť nie je príliš zrelá v zmysle náboženského pluralizmu. Ako som už povedal, je ľahostajná, a preto môže byť nejakou nečakanou udalosťou ľahko ohrozená.

 

Ateisti často argumentujú tým, že keby nebolo náboženstva, nebolo by náboženských vojen, vzájomného vyvražďovania inovercov tej istej národnosti (ak nešlo o teritoriálne nároky), inkvizície atď., čo sú zničujúce fenomény sprevádzajúce históriu. Ako by im veriaci mali odpovedať?

To nie je dobrý argument. Takisto by sme mohli povedať, že by neboli vojny, keby nebolo národov. Nie, taká cesta uvažovania nikam nevedie. Musíme na to ísť z inej strany: aby akákoľvek spoločnosť mohla fungovať, musí sa nejako vyrovnať s násilím. Násilie teda musí byť buď sankcionované (napr. násilie, ktorého sa dopúšťa vrah), alebo legitimované (napr. násilie, ktorého sa dopúšťa kat). Na legitímnosť násilia môže slúžiť akákoľvek idea, napríklad idea spravodlivosti, aby sme zostali pri tom katovi. Alebo aj idea národa či idea náboženstva. Môžeme teda diskutovať o tom, či je niektorá idea pravdivá alebo či niektorá idea nebola zneužitá na mocenské záujmy nejakej skupiny v spoločnosti. To je vec diskusie. Ale zodpovednosť za násilie nemôžeme zvaliť na žiadnu ideu a, samozrejme, ani na nijaké náboženstvo.

Táto zodpovednosť leží na ľuďoch, na ich sebectve, ignorantstve, hlúposti a ďalších vlastnostiach, ktoré všetci dobre poznáme aj u seba. To sú tie „zničujúce fenomény sprevádzajúce ľudskú históriu", o ktorých ste sa zmienili. Tieto vlastnosti (eufemisticky by sme mohli povedať „záujmy") vo svojich dôsledkoch plodia násilie. A násilie je často legitimované náboženstvom, zvlášť pokiaľ je to náboženstvo neoddeliteľne späté s inštitúciami tej-ktorej spoločnosti. Môžeme len povedať, že legitimovať násilie jedným náboženstvom (povedzme budhizmom) je azda ťažšie, hoci nie vylúčené, legitimovať násilie niektorým iným (povedzme sikhizmom) je azda vďaka histórii alebo vierouke ľahšie. Nič viac. Náboženstvo ako také je v tom nevinne.

Aj otázka inkvizície je veľmi podobná. Tam, kde sa náboženstvo prelína so všetkými spoločenskými inštitúciami, spoločenský záujem sa rovná náboženskému záujmu. Preto môže byť napríklad v islamských krajinách konverzia na iné náboženstvo potrestaná až smrťou. Taká konverzia totiž nie je len opustením náboženstva, ale i opustením, ba zradou celej spoločnosti. A inkvizíciu je takisto asi najlepšie pochopiť ako úsilie udržať jednotu spoločnosti a jej náboženstva všetkými prostriedkami. Úsilie niekedy až hysterické, lebo je márne. Vývoj západnej spoločnosti bol v čase inkvizície už nezadržateľný.

Kresťanská civilizácia totiž vytvorila situáciu, v dejinách pomerne vzácnu: podarilo sa jej vytvoriť z náboženstva iba jednu z mnohých spoločenských inštitúcií, ktorá sa však už neprelína napríklad so školstvom, s justíciou ani so zahraničnou politikou. Tak bola náboženská inštitúcia (cirkev) - trestuhodne nedobrovoľne - zbavená zodpovednosti za spoločnosť, a tým i pokušenia legitimovať spoločenské násilie svojím náboženstvom.

My sme si na tento mimoriadny stav oddelenia náboženstva od ostatných spoločenských inštitúcií tak zvykli, že sa nám dnes zdá nábožensky legitimované násilie (napr. súčasný teror islamských extrémistov alebo dávna cirkevná inkvizícia) absurdné. Pýtame sa: ako môže náboženstvo spôsobiť také veci? Tou otázkou však prezrádzame, že naše chápanie spoločenských dejov je veľmi obmedzené. Máme klapky na očiach, ale tvrdo (a vlastne dosť hlúpo) odsudzujeme situáciu, ktorej na Západe dnes už nerozumieme.

 

Máte svoju predstavu relatívne ideálneho sveta, ku ktorému by ľudstvo malo smerovať? Akú podobu má vaša Utópia? Aké miesto v nej zaujíma viera v akéhokoľvek boha, bohov, svätých?

Neverím tomu, že ľudstvo je schopné vytvoriť ideálny svet. A aj keby áno, tak bezo mňa, pretože ja sám som veľmi neideálny. Ale verím, že už existuje a bude ešte plnšie existovať priestor, kde nebude násilie jednoducho preto, lebo by bolo zbytočné. Tam sa - obrazne povedané - bude hrať vlk s baránkom. V tomto priestore, prirodzene, nebudú vládnuť ľudia. Evanjelium ho metaforicky nazýva Božie kráľovstvo.

 

Ďakujem za rozhovor.