Ďalším prednášajúcim, ktorý sa na seminári predstavil, bol Richard Rouse z Pápežskej rady pre kultúru. Vo svojom príspevku analyzoval výsledky dotazníka mapujúceho príčiny neverectva a náboženskej ľahostajnosti vo svete, ktorý Pápežská rada pre kultúru rozoslala štyridsiatim členom a konzultantom rady, biskupským konferenciám, náboženským kongregáciám, pápežským a štátnym univerzitám a katolíckym kultúrnym centrám na celom svete. Z vyše tisíc sa ich vyplnených vrátilo takmer tristo. Čo však bolo príčinou tohto kroku?

Rouse na úvod poznamenal, že Pápežská rada pre kultúru sa už dlhší čas zaoberala otázkou, prečo sa zdajú byť naše kostoly prázdne a Európa sa stáva akousi tichou odpadlíčkou, keď podľa štatistík až vyše 70 % Európanov je nejakým spôsobom nábožných. „Takzvaná dominantná kultúra nemá čas ani priestor na náboženstvo, trhová hodnota náboženstva sa približuje k nule, náboženský faktor je len okrajový. Ľudia, ktorí vyrástli v kultúrach ovplyvnených ekonomicky poháňaným sekularizmom, sa s nimi nestotožňujú len navonok, ale majú aj zmysel pre umenie, používanie jazyka alebo politické túžby formované ich kultúrnym prostredím a mentalitou. A takáto mentalita robí náboženstvo nudným. Zatiaľ čo sa zdá, že Cirkev sa zmieta pod neprestajnými vlnami kríz identity a je obvinená (podľa môjho názoru falošne) z toho, že sa nestavia tvárou v tvár súčasnému svetu, jej misijné poslanie je jasné: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16, 15) „...a učte všetky národy" (Mt 28, 19). Dodržiavajúc formy pastorálnej konštitúcie o Cirkvi v modernom svete Gaudium et spes, usiluje sa byť Cirkev svetlom všetkým národom a prezentovať evanjelium každému človeku tam, kde práve je, to znamená v súčasnej kultúre," povedal Rouse.

Jedným z hlavných cieľov Pápežskej rady pre kultúru je podnecovanie efektívnych techník evanjelizácie. Tá po 25 rokoch práce Sekretariátu pre dialóg s neveriacimi vzniesla novú požiadavku zistiť, aké je postavenie neverectva v Katolíckej cirkvi a navrhnúť efektívnu odozvu. Vypracovala a rozoslala uvedený dotazník, ktorého cieľom je byť katalyzátorom pre širokú diskusiu - tá poslúži ako základ na vypracovanie pastorálneho dokumentu. Prvá časť dotazníka sumarizuje štatistické a hodnotiace pozorovanie zozbierané od respondentov, druhá analyzuje príčiny ateizmu a náboženskej ľahostajnosti a tretia časť ponúka pravidlá na pastorálne riešenia, pričom alternatívne náboženské hnutia stavia ako výzvu pre Cirkev.

Výsledky dotazníka mali načrtnúť akúsi celosvetovú mapu neverectva a špecifikovať jeho príčiny. Hoci sa to podarilo len čiastočne, boli z nich vyvodené niektoré zaujímavé závery:

1. Vo svete nedochádza k celkovému nárastu neverectva. Fenomén neverectva je spojený predovšetkým so západným svetom. Kultúrny model, ktorý sa odtiaľ rozširuje naprieč ostatnými časťami sveta prostredníctvom globalizácie, má značný vplyv na ich religiozitu. Možno však povedať, že neverectvo nie je ázijské, ani latinskoamerické, ani africké a neovplyvňuje ani moslimský svet;

2. Militantný ateizmus sa umenšuje a nemá verejný vplyv, okrem oblastí, kde majú moc politické režimy: Kuba, Severná Kórea, Vietnam, Laos a Čína. Avšak existuje veľmi rozšírené kultúrne nepriateľstvo voči náboženstvám, najmä voči kresťanstvu a katolicizmu. A to prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, ako aj slobodomurárskych skupín aktívnych v rôznych vládnych a medzinárodných mimovládnych organizáciách;

3. Náboženská ľahostajnosť a praktický ateizmus rastú. Agnostici a nepraktizujúci veriaci tvoria významnú časť spoločnosti a majú tendenciu žiť tak, ako keby Boh neexistoval a bez akéhokoľvek odvolávania sa na náboženské hodnoty. Je to tzv. doba homo indifferens. Pohodlie a skrz-naskrz sekularizované prostredie potláča pocit potreby a túžby po všetkom, čo nie je okamžité, redukujúc tak túžbu po transcendentne na jednoduché duchovné uspokojenie a „šťastie" ekonomického pohodlia a sexuálneho uspokojenia;

4. Ateizmus a neverectvo sa vo svojich rôznych podobách považovali za maskulínny fenomén, typický pre obyvateľov miest a ľudí s nadpriemerným vzdelaním. V súčasnosti už takéto rozdiely nie sú, pretože sa ukazuje, že tento fenomén súvisí skôr so životným štýlom než s pohlavím, generačnými alebo kultúrnymi otázkami;

5. Pretrváva značný pokles počtu ľudí navštevujúcich Cirkev. Štatistiky, ktoré na to poukazujú, nehovoria ani tak o raste neverectva, ale sú skôr ukazovateľom transformácie náboženskej praxe a viery - viera bez členstva. Tento fenomén je podobný „dekonfesionalizácii" a rešpektuje tzv. homo religiosus, ktorý odmieta všetky druhy inštitucionálnej štruktúry. Celkový pohľad je preto zmiešaný: mnohí, ktorí nepatria do žiadnej cirkvi, alebo sa nehlásia k žiadnemu vierovyznaniu, sa označujú za náboženských. Oficiálne členstvo a prax viery sú na úpadku. V kontexte slobodnej náboženskej voľby strácajú inštitúcie dôveryhodnosť. Okrem iného to znamená aj vzrast praxe mágie a čarodejníctva, ktoré sú významné v niektorých oblastiach Afriky a Európy;

6. Vo všetkých častiach sveta, najmä však na Západe, sa prejavujú znaky nového hľadania, ktoré je viac duchovné než náboženské. Veda a moderná technológia neuspeli v potlačení náboženského sentimentu ani v jeho uspokojení. Preto sa hľadajú nové spôsoby života a vyjadrenia religiozity a vo väčšine prípadov duchovné prebudenie preberá autonómne formy.

Ukazuje sa, že návrat duchovného prebudenia má dve charakteristické črty: na jednej strane je tu odmietnutie uznať schopnosť náboženských inštitúcií ponúknuť alebo administrovať stretnutie s transcendentnom. Toto odmietnutie zahrnuje aj odmietnutie historickej dimenzie zjavenia. Na druhej strane sa božské viac nepovažuje za osobnú bytosť, ktorá je príčinou rozpoznania Jeho identity a príčinou prijatia a vedomia Zvesti, voči ktorej sa vyžaduje poslušnosť. Náboženská iniciácia sa uznáva za platnú v takýchto náboženských formách, ak umožňuje, aby subjekt cítil a uvedomoval si, že sám je protagonistom náboženskej aktivity a prežíva vzrušujúce skúsenosti. To vysvetľuje úspech ázijského monistického modelu transcendentna, kde ľudské a božské splývajú do jedného celku.

Obzvlášť zaujímavý bol záver príspevku, v ktorom Rouse prezentoval odpovede respondentov z viacerých európskych krajín (Bielorusko, Belgicko, Chorvátsko, Veľká Británia, Francúzsko, Grécko, Írsko, Taliansko, Litva, Slovensko, Turecko, Ukrajina), súvisiace s treťou časťou dotazníka. V nich sa respondenti pokúšali definovať svoje vnímanie New Age a alternatívnych kultov. Uviedli, aké pseudonáboženské a neopohanské kulty v ich krajine pôsobia, ako sa rozširujú, aké majú prepojenie na politické skupiny, vládne organizácie a tiež akou výzvou sú pre miestnu cirkev alternatívne náboženstvá a aké pastoračné iniciatívy sa navrhujú, aby sa vytvoril kontakt s prívržencami siekt a alternatívnych náboženstiev a ohlasovalo sa evanjelium ľuďom, ktorí sú k takýmto skupinám priťahovaní.

Odpovede boli veľmi rôznorodé a vyjadrovali rozmanité problémy a vnímanie fenoménu New Age a novej religiozity v rôznych končinách sveta. To sa napokon potvrdilo aj počas popoludňajšieho bloku v početných diskusných vystúpeniach, kde jednotliví účastníci načrtli aktuálnu situáciu vo svojej krajine, ktorá je často špecifická a závisí nielen od vývojového stupňa danej spoločnosti, ale - keďže išlo o katolícke podujatie - aj od postavenia Katolíckej cirkvi v nej.

Nasledujúci konferenčný deň otvorili prednášky venované fenoménu, ktorý je najmä v posledných päťdesiatich rokoch pre západnú Európu taký typický - tzv. migračnému náboženstvu. Prvú z nich predniesol prof. Dr. Martin Baumann zo Seminára religionistiky na Univerzite v Luzerne (Švajčiarsko). Ako povedal, jeho profesijnou oblasťou je budhizmus a hinduizmus, no špecializáciou, ktorej sa v poslednom čase venuje najväčšmi, sú najmä nemecké hinduistické skupiny a smery.

V úvode Baumann povedal, že uplynulo už 150 rokov odkedy ázijské náboženstvá hinduizmus a budhizmus vstúpili na európsku pôdu. Nie je to teda nový fenomén. Avšak prvé zmienky o týchto náboženstvách nachádzame už v textoch z obdobia rokov 1780 až 1880. Z nich vyplýva, že ľudia, ktorí ich opisovali, boli akademici a filozofi a často medzi nimi nerobili rozdiel. Väčšinou presadzovali glorifikovaný, idealizovaný obraz Ázie a nebrali do úvahy to, ako sa tam náboženstvo v praxi prežíva. Informácie čerpali iba z kníh a nemali možnosť dozvedieť sa o tom, ako sa tieto náboženstvá praktizujú v reálnom živote v Japonsku, Indii alebo Číne.

Až po roku 1880 nastala prvá etapa konverzií, obdobie, keď prví európski konvertiti na budhizmus nasledovali učenie Budhu. Roku 1903 vznikla v Európe prvá budhistická organizácia. Tvorili ju presvedčení budhisti, ktorých viedol syn protestantského kňaza. Ten založil aj budhistickú misionársku organizáciu v Nemecku, ktorej hlavnou myšlienkou bolo priniesť budhistické filozofické učenie do Európy. V tom čase odchádzali prví Európania do Ázie a stávali sa z nich mnísi. Z toho času sa zachoval aj istý obraz s alegorickým výjavom, na ktorom cisár Viliam II. varuje Európanov pred búrkou, prichádzajúcou od ázijských náboženstiev, a ktorý prezrádza, že už v tom čase sa ázijské náboženstvá v Európe vnímali ako určitý zdroj nebezpečenstva.

Podľa historických prameňov v dvadsiatych rokoch minulého storočia vznikali prvé jogistické skupiny, ktorých členovia praktizovali jogu. Tá bola jedným z hlavných misijných prostriedkov, pomocou ktorého sa začal hinduizmus v Európe výraznejšie presadzovať. V 60. rokoch na Západe nastala fascinácia jogou, mnohí Američania a Európania cestovali do Indie, prehlboval sa záujem o meditáciu a indické náboženstvá, najmä o budhizmus. V tom čase sa však začala veľká imigrácia Indov a Východoafričanov do Veľkej Británie, kde rástla hinduistická minorita. Populárnymi sa stali mnohé neohinduistické skupiny, ako Hare Krišna hnutie (ISKCON), Transcendentálna meditácia a iné.

Záujem narastal aj o budhistické tradície - najmä o japonský zenbudhizmus a tibetský budhizmus. Do Európy prichádzali učitelia z Tibetu, zo severnej Indie a z Japonska a zakladali centrá meditácie. Postupne sa v Európe usadilo veľké množstvo migrantských spoločenstiev. Baumann uviedol zaujímavé štatistiky, podľa ktorých v rozmedzí 70. až 90. rokov nastal prudký rozmach budhistických spoločenstiev a centier. „Kým roku 1975 ich bolo iba 38, v roku 1991 je ich už 201 a o osem rokov neskôr dokonca viac ako dvojnásobok - až 516. Tento trend ďalej pokračuje. Keď si pozriete webovú stránku budhizmu v Nemecku, môžete vidieť vyše 600 takýchto skupín a podobný vzrast zaznamenali aj v iných západoeurópskych krajinách," konštatoval M. Baumann.

Ako ďalej profesor uviedol, v Európe pôsobia dve početné skupiny budhistov a hinduistov: prvú tvoria pôvodní obyvatelia ázijských krajín, migranti, a druhú západní stúpenci, konvertiti. Podľa štatistiky z roku 2000 z milióna budhistov žijúcich v Európe bolo 700 000 tzv. aziato-budhistov a 300 000 tzv. západo-budhistov. Podobne z milióna európskych hinduistov bolo až 900 000 pôvodných ázijských obyvateľov a iba 100 000 západných konvertitov.

V Nemecku výraznú skupinu hinduistov tvoria utečenci z Tamilu, ktorých tu v 20. storočí emigrovalo až okolo 200 tisíc. V 90. rokoch bol celkovo v Európe veľký boom výstavby tamilských chrámov, ktoré hoci navonok vyzerajú ako obyčajné budovy, keď do nich vstúpite, ako keby ste sa ocitli v inom svete. No pokiaľ chrámy navonok pôsobia nenápadne, niektoré chrámové procesie naopak pôsobia veľmi okázalo. Nepotrebujete už ísť ani do Ázie, aby ste zažili autentickú príchuť hinduizmu. Dominantou procesie je božstvo nosené v sprievode okolo chrámu. Na nezainteresovaných ľudí, ktorí sa na to pozerajú z okien svojich bytov, to pôsobí ako divadlo. Podľa iných štatistických údajov, ktoré Baumann prezentoval, bolo roku 2002 vo Švajčiarsku približne 20 hinduistických chrámov, zvonka takisto veľmi ťažko identifikovateľných.

Z uvedených štatistík vyplýva, že na hinduistickej a budhistickej mape Európy dominujú ázijskí migranti. V 90. rokoch sa začal proces inštitucionalizácie, narastal počet chrámov, vznikali nové meditačné centrá. Všade tam, kde sa migranti rozhodli usadiť, založili chrám. V Európe je však veľká diverzifikácia náboženskej scény, je tu veľmi široká náboženská rôznorodosť a v rámci tohto pluralizmu medzi komunitami vznikajú i nezhody. Náboženský pluralizmus je proces, ktorý prebieha už od začiatku 20. storočia a nezaobišiel sa bez konfliktov. Diskusia s najvyššou kontroverznosťou prebiehala okolo novovytvorených neohinduistických smerov, ako Hare Krišna, Transcendentálna meditácia a iných, ktorých pôsobenie sprevádzali viaceré škandály. Ale aj iné náboženské spoločnosti s ázijským pozadím boli poznamenané rôznymi problematickými prípadmi, tie sa však často dramatizovali a zovšeobecňovali.

Ako prof. Baumann podotkol, vo Veľkej Británii nedochádzalo k väčším sociálnym konfliktom medzi náboženstvami prichádzajúcimi z Ázie a majoritnou spoločnosťou. Bolo to vďaka tomu, že ich vyznávači mali rezervovaný a obranný postoj, chceli sa vyhnúť konfliktom. U druhej či tretej generácie však už vidieť väčšiu sebadôveru, už sa neschovávajú, ale naopak, usilujú sa zviditeľniť, hoci i tým, že na významnom verejnom mieste vybudujú svoj chrám. Takým je napríklad chrám v Londýne, ktorý vybudovalo hinduistické reformované hnutie, a ktorý je dokonca vyznačený i na turistických mapách tejto významnej európskej metropoly. A aj vďaka takýmto dominantným chrámom sa zo strany spoločnosti dostáva danej náboženskej skupine vážnosť a uznanie.

Chrámy však plnia aj inú funkciu. Pre migrantov sú synonymom domova a podporujú a zachovávajú ich pôvodnú identitu, pričom sú pre nich miestom, kde môžu hovoriť vlastným jazykom, môžu takpovediac vziať svojich bohov so sebou a poskytnúť im vlastný domov. To je znakom ich sily, ich silnej identity a posúva ich to k širšej sociálnej integrácii.

Na záver M. Baumann poznamenal, že hlboká náboženská identita a zbožnosť Ázijcov vyprovokovala Európanov, aby skúmali svoju vlastnú identitu. Tí si dnes kladú otázku: Sme aj my - podobne ako sú prívrženci týchto cudzích náboženstiev hlboko presvedčení o svojej náboženskej identite - tak pevne stotožnení s naším kresťanským posolstvom? A treba úprimne dodať, že v tejto nástojčivej otázke rezonuje výzva aj pre kresťanské cirkvi v Európe.