V miestnosti bez okien sedelo deväť osôb. Na stole pred nimi trónili termosky s kávou a džbán s džúsom, minerálky, hrnčeky, poháre. Ľudia mlčali ako zarezaní, nepozreli sa jeden na druhého, nenapili sa. Pozdravila som tú vystresovanú spoločnosť a vyjadrila presvedčenie, že by sme sa mali navzájom predstaviť. Mŕtvo na mňa pozreli. Povedala som svoje meno a veselo dodala:

„Ja som tá protivná skeptička, čo vám má oponovať."

Nikto sa nezasmial.

„Pricestovali ste zďaleka?" opýtala som sa dámy v bledomodrej blúzke.

„Sme z Jihlavy," odpovedala a ukázala na dospievajúceho syna.

„Taká vzdialenosť!" poľutovala ich staršia pani a opýtala sa na útrapy cestovania. Ľuďom sa pomaly rozviazali jazyky. Bolo pochopiteľné, že na mňa sa nikto s otázkou, ba ani len pohľadom neobracal. Ako keby som bola priehľadná ako duch. Vlastne to prirovnanie nesedí - s duchom by, naopak, rezko komunikovali. Po chvíľke rozpačitého oťukávania došlo na lákavú tému, pre ktorú sme sem boli zvolaní.

„Celkom som zvedavá, či sa mi ten sen bude opakovať po tretíkrát," dala sa počuť pani v blúzke modrej ako blankyt. „Stretla som sa v ňom so svojím mŕtvym otcom, ale niekde v Španielsku. Mal pre mňa nejaký odkaz, lenže..."

„Ja to mám na dennom poriadku," skočila jej do reči pestovaná blondína s úzkymi perami. „Robím v krematóriu a ako dobré médium vybavujem odkazy ľuďom, teda pozostalým, od ich zosnulých a..."

„Čo im tak môžu odkazovať," prerušila som jej rozprávanie, „v krematóriu!? Že im je horúco?"

Drsný vtip sa neujal.

„Pozostalým väčšinou odkazujú, aby neboli smutní, neplakali, že im je dobre, že sú v pohode..."

„To rada počujem, že mŕtvi sú v pohode," neudržala som sa. „Aspoň sa máme na čo tešiť."

„Ten otec v sne však nebol môj otec, vtedy bol mojím manželom," nedala sa odstrčiť pani v modrej blúzke. „Teda v minulom prevtelení. Nejako mi naháňal hrôzu..."

„Prosím vás. A čím?" - s dešpektom sa spýtala doručovateľka odkazov z krematória. Kam sa hrabe nejaký sen na jej dennodenný prenos informácií medzi dvoma svetmi?

„No, jednak mal v ruke veľký nôž..."

„O noži mi ani nehovorte!" rozjarene do toho vpadla asi sedemdesiatročná pani. „Už dvakrát ma ním zamordovali. Raz v starom Egypte, druhýkrát v stredoveku. Ale to som bola svoja sestra. Alebo macocha? Teraz už neviem. Mieša sa mi do toho jedno prevtelenie z tridsaťročnej vojny, keď nás so sestrou znásilnili a zabili nejakí vojaci."

Do miestnosti nakukla energická dáma a s profesionálnou žoviálnosťou zašvitorila:

„Tak čo, všetko je v poriadku? Podpísali ste zmluvy? Dajte pozor, najmä nemenovať žiadne firmy. Nemáte na oblečení nejaké logo? To viete, bola by to neplatená reklama a to sa v televízii stráži. Nebojte sa, bude to fajn. Do kamier sa nepozerajte. Uvoľnite sa, no tak. Ak s niečím nebudete súhlasiť, môžete si aj skákať do reči. Napite sa, vysmrkajte sa. Skočte si na záchod. Kto ešte nebol v maskérni?"

Príliš veľa požiadaviek naraz. Poprehadzovala nám drôtiky. Sivovlasý muž v čiernom sa napil, blankytná vytiahla hrebeň, jej syn zružovel, babka začala škúliť, tá s úzkymi perami zalistovala v zmluve, mohutný muž začal pracovať s dychom a dáma sa rozkašľala. Ja som sa vydala do maskérne.

„Urobte ma krásnou, našuchorenou a poriadne free," vyzvala som personál už vo dverách. Maskérky sa usmiali a zosypali sa mi na hlavu so štetôčkami a hrebeňmi.

Do štúdia ma odviedli ako prvú a poučili ma, že tam budem ako jediná sedieť od začiatku do konca, aby som všetko videla, počula, zažila a mohla sa k tomu skepticky vyjadriť.

Zahučala znelka, pätnásťčlenný komparz nadšene zatlieskal a do štúdia vošla stará pani v sivých tesilových šatách. Jej príbeh bol veľmi jednoduchý. Dvakrát sa jej sníval kostýmový historický sen a ona si vzala do hlavy, že v tom dvojnásobnom sne navštívila niektoré zo svojich prevtelení. Moderátor na to pristúpil a úspešne predstieral, že o zmysluplnosti a informačnej hodnote jej snov niet pochýb.

Stará pani začala vykresľovať akúsi verandu a schodíky, opisovala, ako sa jeden schod už rozpadával a moderátor sa tváril empaticky a nadšene. Ubiehali minúty a opis toho schodíka sa ešte ani zďaleka nekončil. Stará pani sa dostala do táravej slučky. Ďalší reinkarnovaní len s námahou zakrývali nudu. S veľkou pravdepodobnosťou ich najviac tešilo, že babku s jej únavnými snami ľahko pretromfnú.

Pani v modrej blúzke mala príbehy svojich minulých životov pochmúrne, morbídne a zamotané. Vieru v reinkarnáciu v nej vraj prebudil chlapík, s ktorým chodila na biliard. „Raz sa ma pýtal na vzťah medzi nami..., náhle sme bývali niekde v Peru, on zabíjal ľudí, lebo bol nájomný vrah, mne sa to, pravdaže, nepáčilo, tak som ho zabila, no a o mesiac neskôr som zabila aj seba," zhrnula do jednej vety rabiátny príbeh.

„Pekne sa nám to začína," prehodila som. „Prečo tak zhurta?"

Ako sa od pražského biliardu tí dvaja ocitli v Peru a v ktorom storočí tu kvitlo remeslo nájomného vrahúnstva dáma nevysvetlila, ale nech, televízny čas je drahý a vyžaduje si skratky, šteky a klipy.

Moderátora však väčšmi zaujímal spôsob vykonania jej vtedajšej samovraždy. „Pichla som sa nožom pod rebrá," vysvetlila blankytná. Spolu potom dospeli k následkom toho bodnutia - dámu v tom mieste občas pichá dodnes, ale vraj inak než klasicky.

Keď konečne prišiel rad na syna, ostýchavo sa usmial.

„Skúšala som mu odauditovať astmatické záchvaty," poznamenala prevteľovačka.

Audit je revízia účtov, účtovníctvo, uvedomila som si. Ničomu som už nerozumela. Chlapec nám však vysvetlil, že ho matka ponorila do jedného z minulých životov, kde bol anglickým barónom, ktorý sa dobre správal k poddaným. Sused mu vraj závidel prekvitajúce panstvo, a tak ho vyzval na súboj. Pichol chlapca-baróna pod rebrá a odvtedy má astmu. Opäť bodanie pod rebrá! To sa už podobá na dedičnú zaťaženosť.

Matka so synom potom pritvrdili. Priznali sa, že v minulých životoch sa mnohokrát stretli a vždy si išli po krku. V jednom prípade bol syn lúpežným rytierom a svoju budúcu matku znásilnil.

Po tejto závažnej informácii sa všetci začali delikátne chichotať.

„Dôležité je, že v tomto živote sa nič z minulosti nedá zazlievať," pochvaľoval si chlapec. „Mamka mi to nevyčíta," dodal vďačne a pozrel sa na kedysi znásilnenú s čerstvo naskočeným rumencom.

Freud, Freud! Vykríkla som v duchu. Ospravedlňujem sa ti za moje niekdajšie pochybnosti o Oidipovskom komplexe. Teraz by si mal radosť!

Nakoniec sa ukázalo, že k blankytnej prevteľovačke si „ľudia chodia po pomoc", ako sa kostrbato vyjadrila, ale iní sa jej, naopak, boja, lebo má „tieto schopnosti".

Priviedli zamestnankyňu krematória s manželom. Muž pripomínal bizóna. Telom, postojom i zamračeným pohľadom. Čo tu ten robí?

Čakala som, že blondínka na nás vytasí svoju kurióznu donášku odkazov zo záhrobia, ale ona sa nám zverila so svojou fóbiou z hadov. Večer sa vraj pozrie i pod vankúš, či sa jej tam nejaký nevplazil. Už prvý minulý život, ktorý si vybavuje, súvisel totiž s hadmi. Bolo to roku 57 za cisára Nera, v čase prenasledovania kresťanov. Jej rodina sa vraj pridala k vyznávačom novej viery.

„Už vtedy som sa stretla s mojím terajším manželom, ale bol v pozícii vraha," zasmiala sa a moderátor s ňou. „Vrahovi" sediacemu vedľa zašklbal tik očným viečkom.

„Rimania často používali na vraždenie zvieratá. Ten chlap sa dostal k nám do domu s vreckom jedovatých hadov, ktoré nás pozabíjali."

„To je však záležitosť stará dvetisíc rokov. Poďte trochu bližšie, poďte k nám," s neodolateľným úsmevom lákal ženu moderátor.

Dáma skočila rovno do devätnásteho storočia a našla sa v ňom ako trojročná sirota. Na scéne sa opäť objavil jej súčasný manžel, tentoraz bez vrecka s hadmi, no napriek tomu ho sirôtka „nechcela k sebe pustiť, pretože o ňom z čias prvých kresťanov vedela svoje". Otravoval budúcu manželku ešte na smrteľnej posteli, keď ho v sedemnástich mordovala tuberkulóza. „My sa ešte stretneme," vyhrážal sa.

Ich stretávanie v súčasnom živote bolo dlho poznamenané starými krivdami. Vzali sa, ale bola medzi nimi vraj akási čudná nenávisť, rozviedli sa teda, ona si všetko odauditovala, odpustila mu prenasledovanie kresťanov a po trinástich rokoch si ho znovu vzala.

So záujmom som hľadela na bizóna. Čosi o jeho duševnom rozpoložení naznačoval tik nad pravým očným viečkom a neuvedomelé súhlasné prikyvovanie, hoci to od neho nikto nežiadal. Bol to zrejme muž s vädnúcou mužskosťou, ak pod tým rozumieme jeho nezávislosť, triezvosť, praktickosť a istú dávku zmyslu pre humor. Koľko som už takých ľudských samcov s podvyživeným egom videla! Mužov skrotených kuchynským matriarchátom, alebo otĺkaných bláznivou partnerkou.

Bizón konečne prehovoril. Sám sa vraj na ponorenie do minulých životov zatiaľ neodhodlal, ale manželka mu to zakaždým rozpovie a to mu stačí. Zahanbene priznal, že on má hadov, na rozdiel od manželky, rád. Aký iný dôkaz o jeho dávnej vine by ste ešte chceli?!

Žena s úzkymi perami ešte chvíľu informovala o stredoveku, ktorý mal prevteľovač v obľube:

„Uvrhli ma do väzenia, lebo som bola liečiteľka, a tam som prežila pár nepríjemných záležitostí. Jasné, že ma mučili, znásilnili, čo prešlo až do súčasného života - lekári pre mňa predstavovali stredoveké mučenie. Mala som rôzne zážitky. Keď som prišla niekam do nemocnice, zakrátko ma zbierali z podlahy, lebo som omdlievala. Tieto záležitosti som si potom, jasná vec, riešila..."

Samozrejmosť, s akou hodila niekdajších katov a násilníkov do jedného vreca s dnešnými lekármi, ma rozrušila. Blondína vo svojom rečníckom živle, jasná exhibicionistka, ešte spomenula stretnutie so súčasnou rodinou v tibetskom budhistickom kláštore, kde sa na chvíľu všetko dalo do poriadku. Ako inak. Skoro všetci prevteľovači žili jednak v Tibete, jednak v starom Egypte, potom v stredoveku, kde ich upálili.

Nepokojne som sa mrvila na sedadle a odsúvala ďalej, neveriacky som vrtela hlavou a skepticky som sa usmievala s nádejou, že si to všimne aspoň kamera. To preto, lebo ignorancia pokračovala i v štúdiu. Nikto sa na mňa nepozrel, ani sa ma na nič neopýtal, sedela som na lavici ako tvrdé y, plná hravých nápadov a nezvládnuteľných irónií. V hlave sa mi preháňali jadrné porekadlá a smiech, ale ako ich ventilovať?

Vtom ženský hlas vykríkol: Stop! Vzápätí sa medzi nami objavila známa energická pani, do tejto chvíle skrytá v tichu šera za kamerami. Spustila výčitky:

„Peter, takto to ďalej nejde! Načo tu máš pani Noskovú?"

Ukázalo sa, že program sa má o desať minút skončiť a zatiaľ nebol spestrený jedinou pochybnosťou. Kamery sa znovu rozbehli, Peter na mňa uprel veľavravné modré oči a opýtal sa ma, čo na to hovorím. Konečne som mohla nahlas prejaviť skepsu, vyjadriť pochybnosti, uviesť argumenty a upozorniť na komické zvláštnosti.

„Idea reinkarnácie sa objavila spolu s védskym náboženstvom niekedy pred štyritisíc rokmi," spustila som neohrozene, lebo som na to bola pripravená. „Vtedy bolo na svete len pár miliónov ľudí. Dnes ich je vyše šesť miliárd. Kde sa berú tie milióny či miliardy duší do ustavične nových indivíduí? Vyrábajú sa azda niekde? Kto má na to licenciu, ktorý boh? A z čoho ich robí? Pokiaľ bude poznať niekto z prítomných prevtelených odpoveď - o čom pochybujem -, je tu ďalší problém. Začiatočníci by za sebou nemali žiadne minulé životy, a teda nič, za čo by mali v tomto prvom živote pykať alebo byť odmenení! Ako je tento problém ošetrený? Kdekto z tých, čo sa nechali nejakou technikou ponoriť tak povediac do svojich minulých životov tvrdí, že bol faraón, veľkňaz a podobná historicky výstredná osobnosť. Prečo niekto nepovie, že bol úplne bezvýznamný, umrel na banálnu chorobu a v živote bol sužovaný napríklad len úpornou zápchou? Preto, lebo je to divadielko, kde je prevteľovač hrdina a keď si svoju rolu vymýšľa, dá si na nej záležať. Prečo si prevteľovači nepamätajú spoločenské udalosti tých čias a miesta, kde žili? Ako by im boli za také informácie historici vďační! Keby aspoň poznali vtedajšie písmo, reč, nejaké remeslo... Lenže to by museli ísť, povedzme, do archívu a čítať odbornú historickú literatúru. Alebo by museli byť fenomenálni odborníci na minulé životy. Lenže to ich rozprávanie sú len riedke a šarlatánske historky na úrovni tuctových akčných filmov."

Hovorila som rýchlo, naliehavo, aby mi moderátor, ktorého oči sa usmievali čoraz kovovejšie, nevzal slovo. Padli na to dobré dve minúty. Opis rozpadávajúceho sa schodíka zo sna starej panej zabral omnoho viac času.

S takými ústrkmi som už zmierená, rozumiem tomu, že nás skeptikov má málokto rád a že si nás púšťajú do „jurodivých" programov len opatrne, ako divú zver. Skončila som, howgh! a všetci si oddýchli.

„Pred piatimi rokmi som absolvovala dva dni prednášok o regresnej terapii, naučila som sa hypnotizovať aj seba a už päť rokov si to robím sama," pochválila sa pohľadná šesťdesiatnička.

„Aké to je?"

„Mne sa to veľmi páči," povedala nadšene ďalšia prevteľovačka. A hneď sme sa mali dozvedieť, aké úžasné historky pritom prežíva.

„Ktorý z tých príbehov vám utkvel v pamäti?" zaujímal sa moderátor.

„Bol to príbeh z roku 1621, pretože ten má najväčšiu súvislosť s tým, čo prežívam v súčasnosti. Pochádzala som z bohatej rodiny a žila v Španielsku - upaľovanie tam vtedy bolo na dennom poriadku. Niekto chcel silou-mocou náš majetok. Dostala som sa do toho príbehu v momente, keď som unikala so služobníctvom na nejakom voze. Prespávali sme v krčme..."

Náhle pani v jednej vete dosadila do tohto kľúčového momentu tehotenstvo, pôrod, prezradenie miesta utečencov a zabitie bábätka ozbrojencami inkvizície. Tá počestná žena s obdivuhodným gustom opísala napichnutie svojho drobčeka na dlhú kopiju: „Úplne to vidím, ako sa hompáľalo na tej špičke...", ďalej zmasakrovanie sprievodu a svoje nevyhnutné upálenie. Citlivý moderátor sa zdráhal, hmkal a súcitne prikyvoval, aby ju napokon požiadal, nech radšej vymenuje, kým všetkým bola.

„Bola som lekárom, liečiteľom, nejakým guru, potom otrokom v starom Egypte, bola som i faraónkou štyritisíc rokov pred Kristom." V tej chvíli však odštartovala faraónsku „domácu zabíjačku". Vzala si totiž jedného z dvoch bratov, ale ten druhý žiarlil, a tak faraóna zabil, čo vyprovokovalo s nami sediacu faraónku, aby zabila vražedného švagra a napokon aj seba. Jedným slovom, medzi prevteľovačmi prebehol veľmi obľúbený masaker, podobný záverečnej scéne z Hamleta. Dáma napriek všetkému tvrdila, že ponáranie do minulosti je veľmi príjemné.

Ozvala sa znelka, zaznelo jasavé lúčenie moderátora s nami i televíznymi divákmi. Cestou do šatne sa ku mne prikmotrila žena s úzkymi perami a nebožiece jej sivých, prenikavých očí sa mi zavŕtali do tváre:

„Viete, kde sa berú tie nové duše? Prilietajú predsa z vesmíru!" povedala víťazoslávne.

Prepadla ma nutkavá potreba schovať si tvár v dlaniach a začať bedákať, ale odolala som. Vletela som do šatne po kabát a v minúte som opustila duchovnom nabité miesto.

Z televíznej budovy sa vynorili komparzisti, traja z nich ma obklopili, vyjadrili mi podporu a vec sa skončila typicky česky - išli sme na pivo. Keď nám priniesli prvý orosený polliter, svet sa začal vracať do lahodného normálu.

„Primárna premisa, z ktorej by som vyšla," spustila som, „je táto: Lož je pravdepodobnejšia ako zázrak."

„Základným faktom je, že ľudia toho veľa natárajú, aby sa mohli robiť dôležití, väčší a mocnejší než sú," povedal pán v roláku s veselými očami. Horlivo sme prikývli a spláchli sme tú horkú pravdu veľkým dúškom. Dostavila sa úľava. Až tam som mohla do sýtosti prejavovať skepsu, ale moje početné brilantné argumenty počuli len tí traja.