Atény. Kto by nepoznal to starobylé mesto? Myšlienky, ktoré sa rodili na jeho námestiach či súkromných školách filozofov často v búrlivých diskusiách, dodnes ovplyvňujú myslenie našej civilizácie. V tom slobodnom meste tvorili a pôsobili filozofi ako Sokrates, Platón či Aristoteles. Atény boli v svojich časoch miestom, kde existovalo silné, ale väčšinou naivné náboženské vedomie, často vedúce ku komercii. Xenofón ich napríklad označil za jeden veľký oltár a istý rímsky satirik poznamenal, že „je tam ťažšie stretnúť človeka ako božstvo".

Nie je ťažké predstaviť si, ako sa kresťanský misionár musel cítiť v prostredí pohanského modlárstva. Apoštol Pavol cítil nielen Božiu žiarlivosť, ale i vnútorné roztrpčenie nad stavom ľudí v tomto meste. To ho však neviedlo k pasívnej rezignácii. Ohlasovanie evanjelia začal ako zvyčajne v synagóge medzi Židmi, ktorí boli pomerne uzatvorenou skupinou a v aténskom prostredí náboženskou menšinou bez reálneho vplyvu na myslenie a hodnotový systém svojho okolia. Pavlovi však nestačilo ovplyvniť iba úzky okruh ľudí, a tak svoju pozornosť obrátil na námestie - verejnosť.

Ako vidno, apoštol Pavol nevyhľadával len určitú skupinu ľudí. Diskutoval na úrovni s kýmkoľvek, kto bol dostatočne ochotný a poctivý vo svojom hľadaní. Vedel nadviazať na historicko-náboženské korene svojich krajanov a diskutovať s nimi v ich vlastnom kontexte. Avšak pre jeho osobnosť neexistovali kultúrne hranice. Vychádzal z vlastného pozadia, vstupoval do nových interpretačných rámcov, aby objavil nové horizonty a transformoval oslobodzujúce myšlienky evanjelia v úplne nových situáciách a kultúrnych prostrediach. Začínal napríklad diskutovať s takými odlišnými skupinami, ako sú stoici a epikurejci.

Výzva nasledovať Pavlov príklad je v súčasnosti čoraz aktuálnejšia. Mnohí hovoria o našej kultúre ako o neopohanskej - nie nepodobnej Pavlovej. Spôsob uctievania sa síce zmenil, avšak modly - hodnoty, ktorým sa ľudia klaňajú, pretrvali. Kresťanov, ale nielen ich, musí iritovať oddaná slepota mnohých nasledovníkov nevidiacich vodcov, ktorí bez úcty a zodpovednosti vedú iných, aby ich nakoniec nechali bez povšimnutia, keď sa stanú nepotrebnými. Toto roztrpčenie je však potrebné premeniť na aktívny a činorodý dialóg, v ktorom sa prostredníctvom rozhovoru navzájom spoznávame, nachádzame a definujeme svoje kresťanské hodnoty v jazyku okolia, ktoré nás každodenne obklopuje.