Využíval utrpenie duševných bolestí a neistôt ľudí, duchovný zmätok a dobovú anarchiu postmoderny a lákal ich Oxfordským testom do svojej pseudocirkvi, kde ich pomocou dianetiky „liečil" a zapletal do sekty scientológov. Keďže aj na Slovensku pôsobí niekoľko aktívnych dianetických centier, ponúkajúcich ľuďom svoje „nenahraditeľné" služby, pokúsim sa v tomto príspevku v krátkosti analyzovať Hubbardovo základné dielo, poukázať na odborné nezmysly a odhaliť motívy dianetického pôsobenia.

Kniha Dianetika, moderná veda o duševnom zdraví vyšla prvýkrát roku 1950 a spôsobila i v odborných kruhoch psychiatrov a psychológov veľmi kontroverznú reakciu. Psychoanalytici vystúpili proti dianetike zväčša veľmi ostro, ale nemalý počet odborníkov, ktorým chýbalo mnohoročné a dôkladné psychoanalytické vzdelanie a s ním potrebný kritický odstup od „všemocných" síl nevedomia (hoci treba povedať, že ani to neplatilo a dodnes neplatí všeobecne), privítali L. R. Hubbarda zväčša pozitívne. Dúfali, že objavil účinnejší a rýchlejší spôsob liečby duševných chorôb než do toho času dominantná psychoanalýza či Jungova analytická psychoterapia.

Kritický a realistický pohľad v odborných kruhoch pomerne rýchlo zvíťazil, avšak rola murína, do ktorej bola odborná verejnosť navlečená, bola splnená. Veľmi rýchlo sa totiž ukázalo, že cieľovou skupinou autora neboli psychiatrickí alebo psychologickí odborníci, ba ani ich klientela. To účelovo zapracovalo len ako výhodná štartovacia základňa, výborná reklama. Dianetike išlo o ľudí bez špeciálneho vzdelania, duchovne nezakotvených, zato majúcich rozmanité životné, rodinné, duševné, spoločenské či zdravotné ťažkosti, s ktorými sa buď neobrátili na ľudí príslušných profesií, alebo s nimi mali nedobré či neuspokojivé skúsenosti. Dianetika vyhľadávala osoby, ktoré hľadali novú vieru, život v spoločenstve podobajúcom sa cirkvi, jednoduché a zrozumiteľné návody na správny život i záruky spásy a nesmrteľnosti.

Na začiatku 70. rokov sa v bývalom Československu objavil samizdatový preklad najznámejšieho Hubbardovho diela Dianetika. Nenašlo sa však mnoho ľudí, ktorí by sa dianetikou zaoberali a tí, ktorí sa o to pokúsili, čoskoro uvideli, že sľubované účinky nemá. (Osobne som sa na niekoľkých dianetických zhromaždeniach zúčastnil, ale onedlho mi bolo jasné, že svojimi demagogicky, sugestívne a nátlakovo vedenými metódami i pavedeckou teóriou je dianetika pre človeka vzdelaného v psychológii a psychoterapii absolútne neprijateľná.)

V Československu sa dianetika neuchytila z prozaických dôvodov: nešlo totiž o liečebnú metódu a v čase pred rokom 1989 scientológovia nemali minimálnu nádej na ekonomický či politický vplyv. Preto sa o rozšírenie svojej svojráznej „terapie" v krajine príliš nezaujímali. Až s možnosťou zreteľného ekonomického zisku a pri využití (skôr však zneužití) slobody podnikania i slova sa hubbardovci objavili aj v Česku a na Slovensku. Ponúkajú tu Oxfordský test, viažu na seba množstvo ľudí, pokúšajú sa vpašovať do odbornej lekárskej spoločnosti Jana Evangelistu Purkyňu. Predovšetkým sa však usilujú preniknúť do ekonomických štruktúr, hľadajúc ľudí s charizmami a s vplyvom na druhých - na mládež či iné skupiny populácie, aby ich získali za svojich klientov a postupne za členov Scientologickej cirkvi.

Dianetika je spotvorenou psychoterapiou a zmrzačenou výchovou, ale aj ich krivým zrkadlom a karikatúrou. V tomto zmysle môže byť i poučná, pretože Hubbard bez toho, aby to zamýšľal, poukázal na viacero možností, ako by sa psychoterapia robiť nemala. Odhalil, kam vedie polovzdelanosť, pseudovedeckosť, ako vyzerá zlá a do medicínskych vied neintegrovaná diagnostika, svojvoľnosť výkladu i manipulácie s klientmi a pacientmi, ako možno účinne ovplyvňovať ľudskú dušu a ktoré cesty vedú k nekritickým vzťahom a závislosti od autorít. Poukázal na dôsledky nadmerných ambícií, ktoré presahujú odbor, na nebezpečenstvo plynúce z možnosti politizácie a ideologizácie psychologických disciplín. Svojvoľné používanie „vedy a vedeckého dôkazu" nemôže človeku dovoliť, aby ostal pokojný.

Ako sa však dianetika mohla usadiť, dokonca rozrastať v najvyspelejších krajinách sveta? L. Ron Hubbard dokázal desiatkam tisíc vysoko nadpriemerných ľudí tejto planéty (po koľký raz už?), že sa nielen precenili, ale predovšetkým predviedol, že prefíkanej manipulácii a správne cielenej demagógii podľahne za určitých okolností každý. Ak chceme byť úspešní, musíme starostlivo pripraviť podmienky, v ktorých budeme pôsobiť a dobre poznať relevantné osobné vlastnosti a životné okolnosti daného človeka. Rozlúštenie „metodológie" demagógie a manipulácie nebýva vždy ľahké, napriek tomu sa pozrime na to, ako a čo Ron (tak sa nechával oslovovať) robí a na čom je založený jeho slávny auditing. (Reportáž o tejto metóde sme uverejnili v Rozmere č. 2/2000 pod názvom Silnejšia ako droga - pozn. red.)

 

Clear je náš cieľ!

Cieľom Hubbardovej dianetiky je tzv. čistý človek, alebo aj čistá myseľ. Čistým sa stáva ten, kto pomocou auditingu - sérii špeciálnych náčuvov vchádza do stavu očistenia (Hubbard, L. R.: Dianetika, 1995). Aby sa do tohto cieľa dostal, musí pri jednotlivých sedeniach prejsť najstaršou osobnou minulosťou, ktorá pramení až v prenatálnom období - v čase, keď je dieťa ešte plodom. Minulosť ako taká je podľa Hubbarda nečistá, najmä však osobne najvzdialenejšia minulosť. Práve ona je najväčšmi a veľmi zásadne pošpinená.

Cieľom je teda vytvoriť nového človeka, ktorým je práve clear (klír) - a to ako podstatné meno v zmysle vyčistenec, alebo prídavné meno vyčistený alebo čistý. Zaujímavé je, že tento pojem poukazuje jednak na duševné zdravie, jednak na stav mravnej čistoty, ale má i magický a poverčivý význam. To síce Hubbard nepovedal, ale veľmi šikovne sa spoliehal na kultúrne asociácie, ktoré slovo vzbudzuje. Pojem clear je exemplárny prípad zaobchádzania s kľúčovými slovami a dobre ilustruje spôsob, akým Hubbard písal svoje knihy. Spoliehal sa totiž omnoho viac na vágne, ale zato emočne významné a účinné asociácie, ktoré jeho text vzbudzuje, než na vedeckú alebo vecne správnu argumentáciu. Clear nie je len stav duše, ale zároveň je to označenie pre „nadčloveka." „Clear je náš cieľ!" - znie slogan dianetiky.

Stanovenie dianetického cieľa je sugestívne, demagogické, no v každom prípade pôsobivé. Hubbard si veľmi dobre uvedomoval, že obyčajný človek nechápe vedecký názor predovšetkým ako hypotézu, ktorú treba v príslušnom období doložiť tými najprísnejšími verifikačnými postupmi a že jej platnosť trvá presne dovtedy, kým ju nové hypotézy a ich verifikácia nespochybnia. Hubbard presunul vedu a vedecké poznanie do oblasti absolútnych právd, ktoré sa nedokazujú, ale sa im jednoducho verí. Scientológia nie je veda, ale viera sformovaná do pseudonáboženstva. Demagogický spôsob jej reči je exemplárny.

Napríklad exemplárna 3.kapitola prvej knihy (Hubbard, L. R.: Dianetika, 1995) sa začína pomaly, jeden pramienok sa priraďuje k druhému. Prúd reči mohutnie, nastupujú silné slová a silné vyhlásenia. Imperatív: „Preži!", dramatické: „...Preč od smrti smerom k nesmrteľnosti!". Extatické vety sú doložené grafom, ktorý - hoci má nulovú vedeckú hodnotu - má vzbudiť dojem skutočného vedeckého dôkazu.

Iným príkladom účelového zaobchádzania s pojmami zvyčajne používanými v rešpektovanej psychológii a kybernetike bolo označenie mozgu ako počítača - ľudskú myseľ Hubbard prirovnával k činnosti komputra. O aké počítačové funkcie ide, aký druh počítača mal na mysli, prečo je prirovnanie užitočné a aké psychické funkcie v súvislosti s nimi mal presne na mysli, sa, samozrejme, nedozvieme. Jednoducho je to prirovnanie práve vhodné, predovšetkým preto, lebo obyčajný človek toho o počítačoch i o psychológii vie veľmi málo, zato má k obom akúsi iracionálnu úctu. A zbožná úcta je presne tá potrebná pôda, na ktorej Hubbard staval. Čistenie psychiky sa podľa neho podobalo upratovaniu v počítačovej pamäti. Klírovanie - čistenie - znamená uvoľnenie každej fyzickej bolesti. Škoda, povie si čitateľ, že Hubbardovi čističi nepracujú v nemocniciach, ústavoch, operačných sálach, na klinikách bolesti. Po ďalšom čítaní sa však poopraví a povie si: Pánboh zaplať, že to tak nie je.

 

„Nadčlovek" v službách scientológie

Hubbard však nemá len psychologické ambície. Má sociálne a politické ciele. Lebo nechce mať len čistého jedinca, ale čistí aj spoločenské aberácie. Cieľom je nadčlovek, klír, „...ktorý nemá ani len potenciálne choroby." Klíri by podľa Hubbarda mohli ovládnuť zvyšok ľudstva, „...ale keby sa to stalo, robili by to vždy v jeho záujme".

Čo k tomu dodať? Akoby už takých ubezpečení, sebaistých a bohorovných postojov nebolo v tomto storočí dosť. V mnohých prípadoch sa ukazuje, že dianetici majú mnoho spoločných rysov s elitárskymi a nedemokratickými ideológiami. Nečistí sú slabí, aberovaní, chorí, neschopní, neinteligentní. Je síce pravda, že neuvádzajú program ich vyhubenia, ale nijako sa netaja svojím dešpektom k nečistému zvyšku ľudstva.

Klír je človek, alebo skôr „nadčlovek", vykreslený tak, že skutočne vzbudzuje túžbu sa ním stať. Čistým sa však nestáva spôsobom vedenia života, skutkami, sebaovládaním a úsilím, ktoré prináša dobro iným ľuďom, ani mravnosťou prevyšujúcou iných a jeho éru. Nemusí odolávať pokušeniam ani sa ničoho nezrieka. Príde k dianetikom a podrobí sa ich očisťovaniu. A má po starostiach...

Psychoanalýza objavila súvislosť medzi detskými traumami a niektorými - predovšetkým duševnými - poruchami. V tridsiatych rokoch sa niektorí psychológovia opatrne začali zaoberať možnosťami a podobou duševného života v prenatálnom, (predpôrodnom) štádiu vývoja. Metodologicky ide o nesmierne náročný a komplikovaný súbor otázok, ktorých postupné zodpovedanie by mohlo priniesť nové poznatky. Hubbard však bol mužom predčasných odpovedí, ktoré sa v jeho texte stávali nezvratnými skutočnosťami: Namiesto nevedomia je bezvedomie, „jediný zdroj aberácií". „Myseľ zaznamenáva informácie na niektorej zo svojich úrovní po celý život..." „Všetky duševné a fyzické poruchy pochádzajú z okamihu bezvedomia" (tamže, s. 254). „Tieto okamihy možno dosiahnuť a odčerpať náboj, škodlivú energiu uloženú v reaktívnej mysli."

V tej istej kapitole vyhlásil Hubbard ľudskú myseľ za počítač, ktorý obsahuje démonov. A tí sa inštalujú v stave bezvedomia, ktorým je charakteristické predovšetkým prenatálne obdobie ľudského života.

Engram - pojmová konštrukcia teórie pamäti, má v dianetike špecifický význam. Na rozdiel od všeobecnej pamäťovej stopy a pamäťového obsahu ho Hubbard vymedzil negatívne, ide o „...úplné záznamy vnemov (nárazov alebo zranení) prítomných v okamihu bezvedomia." Engram „...je znečistenie, ktoré má imperatívnu a škodlivú povahu" (tamže, s. 301). Opäť svojvoľne prevzaté tvrdenie, ktoré sa tvári ako definícia, ale nectí si ani najelementárnejšie pravidlá zavádzania explanatívneho pojmu.

 

Terapia viny

Tretia kniha s názvom Terapia je technológiou čistenia. Týka sa o. i. Hubbardovej svojráznej „teórie" pamäti. Nenarodený plod podľa neho nielen počuje slová prednášané rodičmi, ale navzdory všetkým psychologickým a fyziologickým teóriám pamäti, významom slov aj rozumie. Plod rozpozná slová určené jemu a nie niekomu inému, rozpozná, kto hovorí a nepotrebuje nijakú jazykovú výučbu. Jednoducho anglický plod rozumie, prirodzene, po anglicky, brazílsky po portugalsky a ak je manželstvo dvojjazyčné, plod je podľa tejto logiky dozaista bilingválny.

Z ontogenézy vieme, že slovné operácie sú možné až na určitej vývojovej úrovni kognitívnych funkcií, ktorých sú výrazom. Porozumenie reči nie je možné bez schopností tzv. konkrétnych myšlienkových operácií (Piaget, 1952). Tieto operácie sa vytvárajú prostredníctvom konkrétnych činností. Nikto si nevie predstaviť, ako by plod mohol také činnosti a prípadné rozumové operácie vykonávať.

Čitateľ mi iste dá za pravdu, že ešte nikto nevidel, aby sa plod v tele matky hral, robil „bác, kuk", hovoril „mama a tato" a až potom, po určitom čase, bol schopný zostaviť vetu, hovoriť a povedanému rozumieť. Ale to v dianetike zjavne neprekáža.

„Tak sa stane," uviedol Hubbard, „že na tehotnú matku príde zápcha." A mamička povie (tu nevieme, či trpí samovravou, alebo dieťa vie „počuť" jej anglické alebo svahilské myšlienky): „Ach, to je peklo. Som vnútri celkom upchatá... Je to príliš hrozné, aby sa to dalo zniesť!" Plod nielenže rozumie významom slov, ale vie ich premeniť na sen o pekelnom ohni. Jednoducho vie, asi sám od seba, čo je to peklo, že je v ňom založený oheň a že pekelná teplota spôsobuje popáleniny vyššieho, najmenej tretieho stupňa. Samozrejme, že sa z neho po tejto matkou prednesenej vete stane „aberant".

Podľa autora sa rodičia svojimi výrokmi, hoci aj na záchode, stávajú pôvodcami všetkého zla, ktorým „aberant" trpí. Vecnými či logickými dôsledkami svojich tvrdení sa Hubbard nezaoberal. V jeho systéme musí byť každé dieťa aberant, pretože každý rodič niekedy povie niečo „hrozné". Čo však s deťmi, ktorých rodičia sú hluchonemí alebo sú hluchonemé ony samy? Také deti by mali byť podľa tejto logiky clear od narodenia.

Je jasné, že dôsledok viery v také tvrdenia vedie k obviňovaniu rodičov ich deťmi za všetky ťažkosti, strachy, nesúlad, ba i za kriminálne činy, ktorými trpia alebo ktoré spáchajú. Hubbard veľmi obratne, ľstivo a pokrytecky masíruje všetky možné krivdy, nespokojnosti, ohrdnuté city a sklamania, ktorými ľudia trpia, a obracia ich na rodičov. Dôsledok možno predpovedať. Kto sa nechá čistiť, začne nenávidieť, obviňovať a napádať svojich rodičov. Tí predsa môžu za všetko! Najväčšmi sú poštvávaní tí, ktorí nedospeli, nedozreli, sú závislí, ľudia neurotickí, majúci narcistickú a egocentrickú povahu.

Dianetika pestuje generačnú nenávisť, vedomie práva na ňu a povzbudzuje závislosť svojich aberantov, pretože s jej pomocou - audítorom - sa našiel skutočný vinník i spásny anjel.

 

Deravá teória pamäti

Podľa Hubbarda je obdobie tehotenstva veľmi nebezpečným vývojovým štádiom, v ktorom je ľudský plod vystavený ustavičným traumatickým situáciám, pochádzajúcim z každodenného života rodičov, predovšetkým však matky. Keď je matka nespokojná, keď nadáva, plače alebo má telesné ťažkosti, negatívne ovplyvňuje psychiku dieťaťa. Je to údajne možné preto, lebo dieťa vzťahovačne vníma negatívne prejavy rodičov ako útok na svoju dušu.

Podľa dianetiky dieťa rozumie ľudskej reči i významom slov a je schopné dekódovať zložité jazykové tvary. Takže keď mamička slovne trestá staršieho súrodenca alebo manžel kritizuje presolenú polievku, dieťa reči rozumie a vzťahuje všetku nevôľu na seba. Ono samo je následne zlé, nedokonalé, hnevlivé, presolené atď. Pretože každý plod má takúto negatívnu skúsenosť, poruke je vysvetlenie, že všetci ľudia sú nečistí a trpia. Hubbard sa pasuje do úlohy Spasiteľa, lebo vie, ako nás zbaviť prenatálneho bremena, desivého pekla negatívnych zážitkov, ktoré z nás urobilo aberantov. Pomocou auditingu čistí, oslobodzuje a lieči. Vytvára tak novú skupinu nadľudí, čistých bytostí zbavených utrpenia, neuróz, depresií a strachu.

V Hubbardovej teórii pamäti je obrovské množstvo psychologických chýb, omylov, nesprávnych a nelogických súdov, nevedomostí, ako aj - čo je zvlášť významné - vedomých lží, deformácií a manipulatívnych zámerov.

Napríklad podľa poznatkov vývojovej psychológie je nemožné, aby ľudský plod rozumel reči, významom slov, viet, intonácií, gramatike a syntaxe. Žiadny plod nie je schopný rozumieť materčine. Tej sa ešte len učí, postupne, namáhavo a pomaly. Slovám sú deti schopné rozumieť až v období okolo jedného roku. Až vo veku 18 mesiacov rozumejú významom kratších viet. Až v troch rokoch majú zásobu asi 1 - 3 000 slov a dorozumejú sa o základných praktických veciach, abstraktným myšlienkovým operáciám sa deti naučia a dozrú na ne až po dvanástom, skôr však okolo štrnásteho, pätnásteho roku života (Langmaier a Krejčírová, 1998).

Hubbardovi aberanti však rozumejú všetkému už dávno predtým, než dozrú ich mozgové centrá, sivá mozgová kôra a spoje medzi ňou a nižšími mozgovými štruktúrami, čo sú anatomicko-fyziologické predpoklady osvojenia si reči. Skôr než prejdú všetkými zložitými a po generácie budovanými výukovými procedúrami rodín, škôl a celých kultúr spoločnosti, v ktorých žijú. Hubbard toto všetko zanedbával, prehliadal a zamlčoval, odbornú literatúru však čítal. Jej poznatky však preformuloval, označil ich odlišnými názvami od originálu a vyhlásil ich za svoje „klinické objavy". Niektoré poznatky pychosomatickej medicíny napríklad po trestuhodnom zjednodušení včlenil do svojej teórie až oveľa neskôr, to isté urobil i s niektorými psychofyziologickými objavmi.

Napríklad prevzal dôležitý rozdiel medzi obyčajnou spomienkou a návratom do minulosti. Jednoduché vybavenie si (spomienky) je spravidla emočne irelevantné sprítomnenie si určitého faktu, skutočnosti, časovej súvislosti, dáta, informácie. Návrat do minulosti je ale omnoho zložitejší psychologický jav. Je osobným znovuprežívaním určitej situácie či udalosti. Osobná spomienka však predpokladá už vybudovanú štruktúru „JA-stva", čo znamená, že spomínajúci človek je schopný oddeliť sám seba od udalosti a to tak, že ju identifikuje ako vlastnú, bývalú skúsenosť, ktorá sa stala jemu, avšak už skôr, zatiaľ čo on sám si zároveň uvedomuje prítomnosť plynúceho času, ktorý nepatrí do obdobia spomienky.

Znovuvybavovanie je teda zložitý psychologický jav, v ktorom ja sám som v prítomnosti, ale zároveň znovuprežívam to, čo sa mi už stalo (mne osobne, teda „JA-sky") kedysi predtým. „JA minulé" nie je rovnaké ako „JA súčasné", avšak je identické a ja si túto časovú odlišnosť i „JA-skú" identitu uvedomujem.

Vieme, že „JA-ské" štruktúry sa budujú veľmi postupne a sú napríklad spojené s pochopením vlastného mena. Preto je psychologicky nemožné vybaviť si minulú skúsenosť, ktorá nastala ešte pred existenciou „JA-ských" štruktúr. Postupný návrat k spomienkam raného obdobia sa uskutočňuje veľmi ťažko a možno ho prirovnať k práci baníkov, ktorí vydolujú kúsok horniny a následne chodbu zabezpečia (vystužia) výdrevou. Podobne postupujeme pri návrate ku skorším obdobiam života. Emočný stav či neadresný a neosobný raný vnem „obsadzujeme" svojím JA a tak vlastne rekonštruujeme svoju minulosť. Tento výklad je trochu komplikovaný, ale nevyhnutný, pretože treba dokázať podľa súčasných vedeckých výskumov, ako vyzerá skutočnosť nášho duševného života a ako ju Hubbard skresľoval a falšoval.

 

Auditing – vymývanie, závislosť a pocit viny

Teraz k technike auditingu a metódam manipulácie. (Auditing je podľa R. L. Hubbarda to isté, čo terapeutické sedenie.)

Prvý problém - nejasný význam slova. V pôvodnom význame slova je audítor ten, kto pozorne, starostlivo a s porozumením načúva druhému tak, aby verne a bez skreslenia prijal to, čo bolo určené na vypočutie. To je možné pri rovnosti oboch strán. Podľa Hubbarda sa však audítor nezaoberá plnohodnotným človekom, ale „aberantom, predklírom", teda človekom defektným a špinavým, presnejšie „špinavcom". V rozhovore, ktorý s aberantom vedie, hľadá traumatické engramy, ktoré čistí. Rozhovor teda nie je komunikáciou, v ktorej má - ako je to v skutočnej psychoterapii - jeden verne, správne a so záujmom porozumieť druhému, ale ide o pátranie po známkach nečistých engramov. Tie sa neprejavujú priamo, ale audítor ich rozpozná podľa akejsi emočnej škály.

Hubbard určil štyri stupne emočného ladenia. Nula je smrť, jednotka apatia, dvojka nepriateľstvo, agresia, podozrievavosť, trojka nuda, štvorka bezstarostnosť a veselosť. Záporné emočné ladenie je podľa neho späté s minulosťou, ktorú je nevyhnutné zrušiť. Smejúci sa človek je čistý, nezávislý od minulosti.

A práve v tomto bode spočíva jeho manipulatívna pasca. Človek sa musí vzdať svojich nepríjemných, bolestivých emócií, a to nezávisle od jeho životnej situácie. Veď vyššia úroveň života, vstup medzi vyvolených, očistených jedincov, je predsa podmienená radostnou a veselou náladou. Keď teda mňa (alebo blízkeho človeka) postretne niečo neblahé, nemôžem byť smutný ani sa nemôžem hnevať, keď ma niekto podviedol. Inak sa vraciam k predklírom, z čoho vyplýva, že ak chcem byť „in", potrebujem svojho audítora. Dianetika tak vnucuje ľuďom podobu i hodnotu ich prežívania i správania a to spôsobom, ktorý je absolútne reduktívny, odťažitý od skutočných životných situácií ľudí.

Druhý problém - metodika vymývania mozgu. Hubbard majstrovsky zaobchádzal s technikou známou ako brainwashing, vymývanie mozgu. Pri klírovaní, čistení o to napokon ide, o nič iné. Na vymývanie mozgu však treba vytvoriť určité podmienky:

Najskôr treba nájsť človeka v stave núdze a ponúknuť mu pomoc. Keď už má audítor takéhoto vyhliadnutého človeka, potom ho v stave núdze drží tak dlho, ako to potrebuje. Stačí, keď audítor nájde negatívne emócie. Človek je vpletený do logickej slučky, z ktorej v stave emočnej vypätosti, otupujúcej kritické myslenie, len veľmi ťažko unikne.

Ďalším krokom je, keď negatívne emócie svojho klienta audítor vztiahne na minulosť a označí ich pôvodcu, vinníka. Ak za moje utrpenie niekto môže, ak ho niekto spôsobil, potom sa zákonite moja zloba, sklamanie a ďalšie emócie obracajú k nemu. Čím je mi taká osoba bližšia, tým väčšie je moje prekvapenie, údiv, sklamanie a zlosť.

Hubbard bol talentovane rafinovaný. Pôvodcom najhorších utrpení je podľa neho najbližšia osoba, ktorou je vo všetkých kultúrach matka. Keď človek pri auditingu „objaví" zdroj zla a utrpenia - vlastnú matku - je jasné, že adept musí matku odvrhnúť. Keď tak urobí, náhle sa ocitne v neobyčajne ťaživej situácii - zradený a osamotený. A to je situácia, ktorá patrí k najmenej znesiteľným. Sebazáchovne preto hľadá niekoho blízkeho, človeka, ktorý jeho situácii rozumie, stará sa o neho, má ho rád. A kto je po boku? Predsa audítor. A tak sa náš nešťastný aberant vrhne do pasce predstieraného vzťahu. Existenciálne sa zamiluje, celou svojou bytosťou prepadne druhému, stane sa od neho závislý.

Zatiaľ čo psychoterapeuti s takým vzťahom (ak vôbec vznikne) pracujú s najväčšou opatrnosťou, aby bol čo najrýchlejšie prekonaný a lekár i jeho pacient vzájomnú nerovnosť postavenia vyrovnali a závislosť sa pominula, audítori ju prehlbujú a udržujú. (Pri tejto príležitosti je dôležité upozorniť, že i psychoterapia, ak sa robí diletantsky alebo dogmaticky, môže skĺznuť do polôh podobných dianetike!)

Tretí problém - pocity viny. Psychologicky je dôležité, že pri prekročení istej miery zloby voči milovanej osobe sa dostavujú pocity viny. Tie však v dianetike nevedú k pokusom o zmierenie, odpustenie, prepáčenie a hľadanie pozitív, ale naopak, k ďalšiemu upevňovaniu negatívnych postojov poukazovaním na hlbšie a významnejšie negatívne skúsenosti. Tým sa ďalej otupuje súdnosť človeka a vytvára sa ďalšia slučka závislosti, pestuje a udržuje sa hnev, krivda a nenávisť.

Pocitmi viny je človek zviazaný aj so svojím audítorom. Ten bol totiž svedkom prejavov zloby a nenávisti k aberantovej matke i k otcovi, bol súhlasiacim a poštvávajúcim spoločníkom a spoluúčastnikom na tvorbe nenávisti voči hodnotám, ktoré všetky kultúry považujú za mimoriadne významné a ich zničenie za obzvlášť veľký problém. Audítor je tu v rovnakej úlohe, akú má Satan v Goetheho Faustovi. Aberant si prestal ctiť svojho otca i svoju matku v rozpore s ustanovením Starého zákona; k úcte k rodičom nabádajú rovnako indiánske tradície, islam i budhisti.

Štvrtý problém - náhradná spoločnosť. Ľudia, ktorí sa považujú za odlišných od ostatných, nevyhnutne vytvárajú novú, sociálne negatívne vymedzenú skupinu. Kolektívna výnimočnosť spolu s kolektívnym nepriateľstvom, nedôverou a stratou spoločných koreňov vháňa ľudí do psychologického geta, do náručia manipulátorov, ktorí tak získavajú nesplniteľnými pravidlami a príkazmi spolu s víziami lepšej budúcnosti - novej utópie - masu závislých jedincov. Tá je ekonomicky, psychologicky a pseudoprávnymi normami spútaná do klasickej minoritnej pospolitosti, ktorá ostatnú spoločnosť definuje ako horšiu, menejcennú, nemravnú, nezdravú a pod. Ideálne je, keď sú ľudia zbavení peňazí, individuálnych práv, izolovaní a trávia väčšinu času v prostredí takej spoločnosti. Tak vzniká sekta.

Piaty problém - podiel na moci a spôsoby jej upevňovania. Veľmi zaujímavé sú v tejto súvislosti predpisy a návody auditingu. Hubbard vytvoril pravidlá auditingu a etický kódex audítora. Pravidlá i kódex zväzujú audítora i predklíra dohromady tak, že ich robia navzájom závislými.

Audítor sa musí za každú cenu a v každej situácii správať priateľsky, nápomocne a musí predklíra ustavične podporovať, držať a vytrvať s ním tak dlho, až sa dostaví štvrtá fáza, keď sa predklír usmieva, je radostný a šťastný. Počas návratov do minulosti skutočne dochádza k množstvu emotívnych stavov, ktoré ovplyvňujú predklírovu psychiku. To, že má ustavične po svojom boku audítora, ho robí nielen závislým, ale aj zaväzuje audítora, aby v procese „čistenia" pokračoval. Hubbard dokonca nabádal audítorov na osobnú hygienu, estetický dojem a spoločenské vystupovanie. Zapáchajúci dych či ponožky hatia „čistenie". Teda nielen čistá myseľ, ale i zuby tvoria charakter „čističa i očisťovaného".

Vzájomná zviazanosť a závislosť je zrejmá, keď si prečítame niektoré body kódexu cti: „Nikdy neopusť kamaráta, nikdy neopusť vernosť už raz spečatenú, nikdy neopusť skupinu, ktorej dlhuješ pomoc, nikdy nepodceňuj svoju moc, nikdy neľutuj včerajšok, prenes sa cezeň, vyčisti, vymeť, odpútaj sa, úplne a celkom zabudni" (Obal Hubbardovej knihy Dianetika).

Pozor, stále ide o osobnú minulosť, „bývalosť" mňa samého, o vedomie vlastnej histórie, koreňov, tradície, to všetko sa má vykoreniť! A fundamentalistický výrok „nikdy nemaj strach zraniť v spravodlivom prípade" rozumej: vtedy, keď sa niekto dotkne svätých zákonov dianetiky! Narcistický hnev sa využije na ochranu sekty a udržanie jedinca v nej.

 

Záverečné zhrnutie

Z analýzy základnej Hubbardovej práce je zrejmé, že:

1. Hubbard prekrútil Darwinovu vývojovú teóriu, ktorá hovorí o všeobecnej tendencii živých tvorov prežiť, na psychologický imperatív „preži!". Prežitie už nie je všeobecnou biologickou vlastnosťou, ale vytýčeným cieľom ľudského konania, majúcim vysoko individualistický, nie druhový charakter. Túto prvú dynamiku síce doplňuje o ďalšie „dynamiky", ale tie sú de facto podriadené individualistickému cieľu, pretože rodové, spoločenské i druhové prežitia sa chápu sprostredkovane.

2. Hubbard vzbudzuje nádej na nesmrteľnosť, keď ju stavia za absolútny cieľ. Uvádza však i eventualitu nekonečného prežívania prostredníctvom ostatných živočíchov; aký význam však má pre jedinca okrem akéhosi mysteriózneho naznačovania, to je vedľajšie.

3. Hubbard zaviedol psychologické pojmy, ktoré vytrhol z kontextu pôvodných teórií, kde mali funkciu hypotéz a konštrukcií, nie nezvratných skutočností. Neskôr ich síce definoval, ale jeho spôsob ani v najmenšom nezodpovedal požiadavkám na vedeckú definíciu.

4. Axiómy Hubbardovho učenia sú významovo veľmi nesúrodé. Vedľa seba kládol slová prevzaté z rôznych odborov na spôsob reklamy. Pritom sa vydával za vedca a dianetiku za vedeckú disciplínu s duchovným presahom. Zámerom nie je informovať, ale navnadiť, presvedčiť, nie však vecnými, ale emočne účinnými formuláciami.

5. Tvrdenia majú z formálnej stránky podobu reklamných sloganov.

6. Auditing nie je nič iné ako účinne vypracovaný systém vymývania mozgu a zneužívania bolesti a utrpenia ľudí na ich porobu psychologickými a následne ekonomickými a ideologickými prostriedkami.

7. Z účinných a užitočných psychologických prostriedkov používaných vo výchove, v medicíne, poradenstve a psychoterapii auditing vybral tie, ktoré zahrnujú regresiu, negatívne emócie, stavy závislosti a upevňujú ľudské putá, utvoril z nich uzavretý ideologický systém a pseudonáboženskú utópiu.

8. Auditing zámerne vo svojom systéme uzatvára nielen nečistých, ale aj vyčistených nadľudí a udržuje ich permanentnú závislosť technikami, kódexmi i organizačnými predpismi.

9. Auditing sa každým svojím smerovaním usiluje o čo najväčší podiel na moci a ekonomickej prevahe, o ktorej sa v celom systéme pre verejnosť zásadne mlčí. To len dotvára obraz scientológie.

10. Dianetika je zároveň karikatúrou náboženstva. Úplne vágne, avšak určite účinne hovorí o nesmrteľnosti, šťastí, radosti. Našla i svojich démonov a uspokojivo ich vysvetlila - sú iba v našich mysliach. Stačí „klírovanie" alebo aspoň „uvoľňovanie" a človeku sa otvorí perspektíva, a teda nádej.

Stavom svätosti je „čistota". Náboženský pojem, ktorý sľubuje zvláštne výhody i spoločenské postavenie. Hubbard veľmi dobre vie o ľudskej potrebe patriť do spoločenstva i zaujímať výsadné postavenie. Preto podstrkuje spoločenstvo klírov. A tak vykorenení, nezakotvení a sklamaní ľudia môžu prísť. Víta ich audítor a spoločenstvo usilujúce sa o duševný pokoj a naplnenie duchovnej prázdnoty. Veda v jeho podaní stráca svoj chlad a neúčastnú objektivitu a stáva sa dôkazom i prostriedkom osobného záujmu. A ten ľudia potrebujú. Keď nie skutočne, tak aspoň jeho ilúziu.

Nemalo by to byť poučením cirkvám, ktoré nie sú schopné zrozumiteľne, presvedčivo a vierohodne ponúknuť ľuďom nádej, ktorá nie je ilúziou? Hubbard nechtiac posunul naše porozumenie duchovnej núdzi a duchovnému dobovému vyprahnutiu, v ktorom človek zreteľne, bolestivo a nebezpečne stratil svoje duchovné korene, pravé svetlo a prepadá falošnej žiare rozmanitých mámení a nahradzuje ich novými sektami či sektárstvom v cirkvách. Alebo dianetikou.

A na záver odpoveď na otázku, čo na to hovorí cudzina.

Kenneth Robinson, minister zdravotníctva Veľkej Británie, už roku 1967, keď bol Hubbard len na začiatku svojho scientologického ťaženia, vyhlásil v Dolnej snemovni o scientológii okrem iného: „...spôsobuje odcudzenie členov rodín. (...) Jej autoritatívne zásady a praktiky sú potenciálnym nebezpečenstvom pre osobnosť, jeho duševné a telesné zdravie. (...) Jej metódy môžu navyše vážne ohroziť zdravie ľudí, ktorí sa jej podriadili". (Allan a kol., 1993, s. 111). A čas ukázal, že sa nemýlil.

 

PhDr. Jiří Růžička, PhD. – začal svoju profesijnú dráhu v 70. rokoch v Psychologickom ústave Akadémie vied ČR, z ktorej však bol z politických dôvodov prepustený. Potom nastúpil do zdravotníctva, kde ako klinický psychológ pracuje dodnes. V 80. rokoch vytvoril spolu s doc. MUDr. J. Skálom, CSc., a ďalšími kolegami Pražský psychoterapeutický inštitút, na začiatku 90. rokov bol spoluzakladateľom Pražskej psychoterapeutickej fakulty a Vysokej školy psychosociálnych štúdií, ktorých je rektorom. Je vysokoškolským učiteľom, autorom niekoľkých stoviek odborných článkov a autorom alebo spoluautorom množstva odborných kníh. Bol tiež členom prvej Rady Českej televízie, zakladateľom a prezidentom Asociácie klinických psychológov. Je členom českých a medzinárodných vedeckých spoločností (napr. aj Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti).