Už na konci Rímskej ríše a najmä v prvých dvoch storočiach po Kr. začal veľmi vzrastať vplyv mágie a astrológie, hoci jednotliví cisári ustavične obnovovali platnosť zákazu astrológie, ktorý bol vydaný ešte roku 138 pred Kr. V protiklade k starému gréckemu i rímskemu náboženstvu, ktoré sa vyznačovali triezvosťou, teraz do popredia vystupujú iracionalistické a mystické momenty prichádzajúce z Orientu. Túžba po zázrakoch, okultizmus, špiritizmus, mágia, vykladanie snov a mnoho ďalších mysterióznych prvkov začína prenikať do duchovného života človeka. Vplyv tradičných veštiarní z antických čias upadal, zato sa všade objavujú rôzni potulní veštci, filozofi a kazatelia, mágovia, kúzelníci a proroci, šikovne využívajúci ľudské túžby po tajuplných veciach či exotických zážitkoch. Všetci napospol si prisudzovali zvláštne charizmatické dary a schopnosti. Tvrdili, že dokážu konať zázraky, vykladať sny, predpovedať budúcnosť. Preto ich v tom čase považovali za divotvorcov (taumaturgov), dokonca ich zahŕňali až božskými poctami, hoci v skutočnosti išlo skôr o šarlatánov.

Za mága a kúzelníka sa paradoxne označoval aj antický spisovateľ a stredoplatónsky filozof Apuleius z Madaury, ktorý v polovici 2. storočia napísal dielo Premeny, známe aj pod názvom Zlatý osol. Je to v podstate dobrodružný román, kde sa spomínajú rozličné divy a kde významnú úlohu hrá egyptská bohyňa Izis. Apuleius bol obvinený z mágie, pomocou ktorej vraj získal ruku bohatej vdovy. To, že išlo o obyčajnú klebetu, dokázal Apuleius svojou Apológiou, známou aj ako Kniha o mágii, kde zaujímavým spôsobom opísal rôzne magické praktiky. Preukázal takú znamenitú znalosť mágie, že sa napokon vôbec nezdá čudné, že proti nemu bola vznesená uvedená obžaloba. Spolu s plodným antickým autorom Plutarchom z Chaironeie však predovšetkým patril k popredným predstaviteľom stredoplatónskej filozofie.

Stredný platonizmus bol v podstate pytagoreizujúci platonizmus, ideovo blízky novopytagorejskému učeniu. Bol to smer obsahujúci symbiózu mnohotvárnych duchovných komponentov. Jeho myšlienkové koncepty boli prestúpené modifikovanými platónskymi i pytagorejskými vplyvmi a zároveň presýtené mysticko-náboženskými špekuláciami najrôznejších mystérijných kultov a východných povier. Apuleius bol typickým predstaviteľom tejto synkretistickej sofistiky, takej príznačnej pre stredný platonizmus, ktorý sa neskôr organicky včlenil do mohutného novoplatónskeho hnutia podnieteného začiatkom 3. storočia Ammoniom Sakkom a najmä Plotinom.

Jedným z prvých slávnych taumaturgov - divotvorcov - bol Apollónios z Tyany v 1. storočí, ktorý zrejme nadväzoval na starú indickú brahmanskú múdrosť a v svojej ére bol uznávaný ako veľký mág a kúzelník. Známou sa stala legenda, že keď mal byť v Ríme súdený pred cisárom Domiciánom (81 - 96), záhadne zmizol zo súdnej siene, a súčasne sa zjavil v Malej Ázii. Jeho život začiatkom 3. storočia spracoval Filostratos, ktorý sa usiloval dokázať, že Apollónios nebol kúzelník, ale pytagorejský filozof a svätec, obdarený takou nadľudskou múdrosťou a mocou, že ovládal aj veštecké umenie. Preto ho možno označiť priamo za božského.

Filostratovo tvrdenie je isto prehnané. Pravda je, že Apollónios bol v svojom čase známy ako veštec a divotvorca, mnohými považovaný za „pohanského Krista", ale historickej skutočnosti skôr zodpovedá fakt, že bol mystikom a predstaviteľom praktického novopytagoreizmu. V 2. storočí novopytagorejské vízie rozvíjali Nikomachos z Gerazy a Numeios z Apameie, ktorí s nevšednou fantáziou spájali všetky dostupné náuky helenistického, orientálneho i židovského pôvodu.