Ako si sa stretol s hnutím Šrí Činmoja?

Roku 1995 - na prahu svojich 16 rokov - som prišiel na sériu prednášok a nadväzujúce asi šesťtýždňové kurzy. Na podujatia pozývali plagáty v meste. Kto mal záujem stať sa žiakom, začal potom chodiť do pražského meditačného centra.

 

Môžeš podrobne opísať svoje obrátenie?

Bol som hľadajúci, ale i veriaci, no nie v osobného Boha, skôr v nejakú pravdu. Predtým som absolvoval seminár Zlatá myseľ a kurz na rozvoj osobnosti, ale veľmi ma to nezaujalo. Vtedy mi bola bližšia európska ezoterika, trochu budhizmus, ale mal som totálnu averziu voči indickým duchovným majstrom na Západe. Hnutie Šrí Činmoja ma však oslovilo hneď na začiatku. Na prvej prednáške s meditačným cvičením som mal neuveriteľný zážitok svetla. Dostal som sa do svetelnej záplavy, čo som vnímal ako ochutnávku na úvod.

 

Bola to riadená meditácia? Vraveli vám, že uvidíte svetlo?

Áno, meditácia bola vedená, ale o svetle sa nehovorilo. Ten zážitok som vôbec nečakal. Bolo to oveľa viac, než som si vôbec dokázal predstaviť.

 

Silný svetelný zážitok rozhodol o tvojom obrátení?

Bol to pre mňa rozhodne bod, keď som si povedal áno. Zlomový bod, prvotná iniciácia, keď som vedel, že to chcem.

 

Vedel si presne, čo chceš?

Vedel som, že toho chcem viac.

 

Kedy si sa dozvedel, aké má Šrí Činmoj požiadavky na svojich žiakov?

Najskôr sme mávali všeobecné prednášky na určitú tému. Potom boli kurzy vedené ako učebnica alebo kniha o meditácii, bol to taký úvod do praktickej meditácie pre širokú verejnosť. Ak sa dobre pamätám, až na poslednom stretnutí nám povedali, že tí, ktorí by chceli v cvičeniach pokračovať, môžu sa stať Šrí Činmojovými žiakmi. Tým boli vymenované všetky pravidlá.

 

O aké pravidlá išlo?

Pravidlá sa týkali drog a mäsa. To bolo tabu - mali sa vylúčiť zo života. Naopak, nevyhnutná bola pravidelná ranná a večerná osobná meditácia.

 

O príkaze zachovať celibát nebola zmienka?

Hovorilo sa o tom v tom zmysle, že tí, ktorí prichádzajú na cestu ako manželia, by mali zostať v manželstve a tí, ktorí prichádzajú slobodní, by mali zostať bez partnera. O celibáte sa vyslovene nehovorilo.

 

Ani neskôr?

Nie, ale pre mňa to bolo zrozumiteľné. Ja som to bral ako mníšsky život.

 

Čo ste sa dozvedeli o Šrí Činmojovi počas úvodných kurzov?

To je otázka na telo, avšak veľmi sa na to nepamätám. Boli to skôr všeobecné informácie, kedy a kde sa narodil, kde žije a že je duchovný učiteľ.

 

Ako si sa stal jeho žiakom?

Kto sa chcel stať žiakom Šrí Činmoja, musel absolvovať určené kurzy a vedúci kurzu ho mal osobne poznať. Potom uchádzač vyplnil formulár so základnými osobnými údajmi (meno, vek, bydlisko) a uviedol motiváciu (dôvody, prečo sa chce stať žiakom). Napísal som vtedy niečo vzletné, čosi o veľkých ideáloch... K dotazníku sa prikladala fotografia.

 

Aké duchovné meno ti guru pridelil?

Meno som nikdy nedostal. Túto výsadu si treba zaslúžiť.

 

A čím?

To je to, čo nikto nevie. Udelenie mena je akoby druhá iniciácia.

 

Ide zároveň o zmenu identity?

Určite áno.

 

Dalo by sa povedať, že meno dostáva pokročilý žiak, ktorý dosiahne určité kvality?

Pokiaľ viem, žiadne pevné kritériá na to vtedy neexistovali.

 

Ako vyzeral deň oddaného žiaka?

Vyžadovanou samozrejmosťou bola ranná meditácia. Odporúčalo sa meditovať o šiestej ráno, predtým sa bolo treba osprchovať, čisto obliecť do niečoho svetlého, najlepšie do bieleho. Meditácia mala byť minimálne pätnásťminútová. Každý žiak mal mať svoje meditačné miesto a oltár, ktorý nemal slúžiť na nič iné, len na rozjímanie. Na oltári bol transcendentál (špeciálna čiernobiela fotografia tváre guru v najvyššom transcendentálnom uvedomení, pri ktorom je - podľa jeho tvrdenia - úplne zjednotený so Supreme, s Najvyšším, t. j. s Bohom. Pre žiakov meditujúcich s transcendentálom je guru akousi bránou k Bohu - pozn. autora), prípadne ešte ďalšie fotografie guru, sviečka, alebo nejaké zvláštne mantry. Meditácia bola vždy zakončená invocation. To je základná pieseň pred transcendentálom: „I bow to You Supreme, Supreme, Supreme" (Klaniam sa ti, Najvyšší, Najvyšší, Najvyšší). Existuje ešte niekoľko základných piesní a mantier. Cez deň som bol zamestnaný v kancelárii, takže som meditoval až večer.

 

Pri meditácii Šrí Činmoj od žiakov vyžaduje totálnu rezignáciu na vlastné myslenie. Žiaci sa majú „vnoriť" do jeho vedomia, úplne sa oddať. Kritici hovoria o závislosti a o strate osobnosti...

Myslel som si, že pokiaľ je reč o duchovnosti, totálna oddanosť vo vzťahu žiaka a majstra je samozrejmosťou.

 

Pre niektorých žiakov sa pre tieto požiadavky stiera rozdiel medzi Supreme a guru. Božskosť guru navodzuje aj jeho sebaoznačovanie. Hovorí o sebe, že je avatár (vtelený Boh) a že „realizoval Boha". Ako si Šrí Činmoja vnímal ty?

Guru bol pre mňa iba bránou k Najvyššiemu, sprostredkovateľom, tým, ktorý má osobnú skúsenosť a prístup k zdroju.

 

Bola možnosť ho nejako obísť na ceste k Bohu?

Ja som vtedy necítil potrebu ho obchádzať.

 

Stretol si sa osobne so Šrí Činmojom?

Áno, bolo to asi po roku, čo som bol jeho žiakom. V New Yorku sa vždy v apríli a auguste konali tzv. Slávnosti. V apríli je výročie jeho príletu do Ameriky a v auguste sa oslavujú Šrí Činmojove narodeniny.

 

Aký to bol pocit, keď si sa s ním stretol?

Bol to úžasný, naplňujúci pocit.

 

Ako sa k Šrí Činmojovi správajú jeho žiaci, keď sú s ním osamote, nie na verejnosti?

Vlastne v tom nie je žiaden rozdiel. Normálny žiak sa do bezprostrednej blízkosti guru ani nedostane, alebo iba vo výnimočných prípadoch. Čo by tam robil? Ja osobne som napríklad nikdy necítil potrebu mu podať ruku alebo sedieť pri jeho nohách a klásť mu otázky.

 

Prečo nie si naďalej jeho žiakom, prečo si odišiel?

Beznádejne som sa zamiloval. Žil som vtedy v komunite v Kalifornii a ona - sedemnásťročná americká Japonka - žila s rodičmi v New Yorku v kruhu jeho žiakov (asi 200 ľudí), vlastne vyrastala vedľa guru. Vídali sme sa počas dvojtýždňových slávností, keď to začalo medzi nami iskriť. Ľudia si to všímali, s každým z nás sa niekto rozprával, či chceme toto, alebo či naozaj chceme duchovnosť. Vtedy to ešte ani vzťah nebol, ale asi o pol roka to prepuklo a nejako sa to prezradilo. Vedel som, že vo chvíli, keď náš vzťah začne fungovať, znamená to odchod z cesty. Bolo to buď - alebo.

Rozhodol som sa, že si ten vzťah nepripustím. Ona odišla z centra a ja som od nich dostal trojmesačné prázdniny. Žil som v Prahe, kde som si mal rozmyslieť, čo chcem. Počas toho obdobia som už nemeditoval. Keď mi vypršala lehota, skontaktoval som sa s kamarátom z USA, prostredníctvom ktorého som dostal od guru odpoveď, že sa môžem vrátiť, čo som urobil. Ale po pár týždňoch som definitívne odišiel. Nedokázal som sa pobiť so svojou sexualitou.

 

Pripúšťa vôbec guru inú cestu než tú mníšsku?

Áno, ale potom to už nemôžu byť jeho žiaci, iba sympatizanti. Život je otázka priorít a otázka toho, čomu venujem svoju pozornosť a energiu. Žiak sa má venovať duchovnosti na 100 percent, úplne sa jej oddať. Guru to od svojich žiakov očakáva.

 

Ako však vysvetlíš, že guru, hlásajúci celibát, sám žije promiskuitne, ako o tom svedčia výpovede jeho bývalých žiakov zverejnené na internete?

Viem o tom, hoci som to nečítal. Pre mňa osobne to bolo irelevantné.

 

Bola tvoja zamilovanosť jediným dôvodom odchodu?

Nie. Odišiel som vlastne z dvoch dôvodov. Ten prvý som spomenul - nedokázal som sa vyrovnať s celibátom. No a v pražskom centre som si zase nemohol zvyknúť na atmosféru, ktorá sa mi zdala byť pritiahnutá za vlasy. Mal som predchádzajúcu skúsenosť z Zürichu, najstaršieho európskeho centra. Veľkosťou je porovnateľné s Prahou, je tam asi 60 žiakov, ale najstarší sú na ceste 30 rokov. Potom som žil pol roka v Kalifornii, čo malo tiež svoju atmosféru...

 

V čom bol rozdiel?

Stalo sa napríklad, že v období môjho pobytu v San Franciscu som prečítal tri diely Harryho Pottera, čítali to tam všetci žiaci. Ale v pražskom centre by to asi normálne nebolo, to je fakt. Pražské centrum je ultraortodoxné a vo svojej výlučnosti trochu padnuté na hlavu. Mám pocit, že Pražáci si niektoré veci sami domýšľajú. V Amerike sú oveľa slobodnejší.

 

Nenaskytla sa ti možnosť návratu do švajčiarskeho centra?

Musel som sa vrátiť do Prahy, pretože na turistické vízum som nemohol natrvalo žiť ani v Zürichu, ani v Amerike.

 

Stretávaš sa ešte s bývalými žiakmi?

Iba s jedným. V skutočnosti platí, že guru si nepraje, aby sa žiaci stýkali s tými, ktorí odišli.

 

Čo cítiš, keď sa teraz pozrieš na transcendentál alebo na nejaké iné fotografie? Je to iný pocit než vtedy?

Ja som vlastne už dlho transcendentál nevidel, hoci ho niekde doma mám. Aj knižky či fotky mám ešte kdesi schované.

 

Dovoľ nám teraz niekoľko otázok k osobe a aktivitám Šrí Činmoja. Z čoho sa financujú mierové koncerty a iné akcie?

Koncerty, prednášky a iné aktivity sa platia z výnosov podnikov, ktoré vlastnia žiaci, napríklad železiarstvo Madal Bal, ako aj z príspevkov. Ja som platil 500Kč mesačne na prenájom centra. Na mierový koncert, ktorý sa konal v Prahe roku 1995, sa použili nejaké európske peniaze, väčšina asi zo Švajčiarska.

 

Kritici hodnotia Činmojove hudobné vystúpenie ako excentrickú exhibíciu diletanta, presvedčeného o vlastnej genialite. Ako sa pozeráš na mierové koncerty z hudobnej stránky?

Guru som počul hrať často. Nie je to hudobná exhibícia, ale skôr brána k meditácii. Ja som to vtedy nevnímal ako predvádzanie nejakého hudobného umu. Bol som dostatočne gramotný na to, aby som poznal, ako znie normálne prednesená hudba.

 

Keby niekto iný hral to isté, bolo by to škandalózne, keď to robí Šrí Činmoj, je to duchovné?

Podľa mňa ide vždy o intenciu, teda o to, či človek verí, že niečo za fyzickým svetom je a či je ochotný a schopný ísť do štvrtej alebo piatej dimenzie.

 

Čím ťa guru presvedčil, že má presah do iných dimenzií?

Vo chvíli počúvania je to osobný, vnútorný zážitok meditácie. Tak som to prežíval na koncerte, kde som sedel a meditoval.

 

Čím si Šrí Činmoj zaslúžil, že si o ňom meditoval? Bola tvoja viera racionálne zakotvená?

Nebola a nie je racionálne zakotvená, je to viera. Keď som kresťan, prečo verím v Ježiša? Jednoducho v neho verím. Viera a priori nemá racionálne zakotvenie.

 

Racionalita občas neškodí. Keď sa napríklad pozrieš na údajné množstvo umeleckých, športových, duchovných a politických výkonov Šrí Činmoja a racionálne zvážiš, koľko času by nad nimi musel stráviť, zistíš, že by na ich realizáciu v skutočnosti potreboval niekoľko životov...

Ja som to vtedy nepovažoval za potrebné skúmať, analyzovať ani prepočítavať.

 

Zmenil sa tvoj pohľad na rôzne duchovné cesty? Je pre teba guru stále jedinou správnou cestou, alebo si otvorený aj iným?

Pre mňa je to cesta, po ktorej som šiel a pekne sa mi po nej kráčalo. Zároveň je to cesta, ktorú som vlastne opustil. Už nemám oltár, ani pravidelne nemeditujem. A keď, tak iba príležitostne, väčšinou v prírode. Stojím teraz tu a cieľ, ku ktorému som raz chcel dôjsť (osvietenie), je na druhej strane. Tú cestu mi guru ukázal a ja som sa rozhodol, že ju budem nasledovať. Pod jeho koučingom som po nej niekoľko rokov bežal, potom som zistil, že už nemám toľko síl ani elánu, takže už ďalej bežať nevydržím. To je všetko.

 

Znamená to, že Šrí Činmoja už neberieš tak výlučne?

No, dá sa to tak chápať.... (rozpačitý súhlas).

 

Nepresedláš na iného guru?

Asi nie, žiadneho totiž nehľadám.

 

Ďakujeme za rozhovor.