Pacient po nehode leží napojený na prístroje na jednotke intenzívnej starostlivosti, lekári bojujú o jeho život. Zranený tuší, že je veľmi zle. Stráca vedomie a ocitne sa v tuneli s kotúčom svetla na jeho konci, pohybuje sa smerom ku svetlu, ktoré je čoraz intenzívnejšie. Počuje zvonenie, šum, hudbu. Vidí bytosti „z druhého brehu", ktoré ho vítajú. Pociťuje nadpozemskú vyrovnanosť, radosť... Potom ho hlas blízkeho človeka alebo vedomie nedokončeného diela volá späť do života. Vracia sa, hoci nerád. Ale bude už vždy „vedieť", že umierania sa nemusí báť.

Tieto a podobné predstavy vykresľuje opakovane vo svojich knihách Raymond Moody, americký lekár a filozof, ktorý zbieral záznamy o predsmrtných stavoch pri svojej klinickej praxi. Roku 1975 mu po prvýkrát vyšla šokujúca kniha Život po živote. Mnohí psychológovia, psychiatri a fyziológovia o tomto nazbieranom materiáli vyhlasovali, že ide o čisté halucinácie. Potom, čo sa niektorí z nich sami pustili do skúmania tohto javu, uznali, že tieto zážitky v rozmanitej podobe a intenzite môžu človeka postretnúť, ale zároveň zistili, že nie vždy je pritom dotyčný v stave kómy či klinickej smrti. Predovšetkým však prijali záver, že jav má fyziologické príčiny a že niektoré drogy a ďalšie chemické látky vpravené do tela môžu vyvolať veľmi podobné zážitky.

Efekt tunela a svetla

Napríklad holandský anesteziológ Gerard Woerlee tvrdí, že zážitok prudkého svetla a pohybu v tuneli alebo levitácie a pohľadu zhora na seba samého možno vysvetliť chaosom nervových buniek v dôsledku anoxie - nedostatku kyslíka v mozgu alebo hyperkapnie - nadbytku kysličníka uhličitého. Základnou príčinou je, že nervové bunky na rôznych miestach centrálneho nervstva majú inú odolnosť voči nedostatku kyslíka. Niektoré sú pri tejto neprirodzenej zmene pomeru krvných plynov vyradené, zatiaľ čo iné sú aktívne. Výsledkom sú bizarné vnemy.

Zážitok prudkého svetla je okrem iného spôsobený vyradením funkcie zvierača zorničky v dôsledku nedostatku kyslíku a poruchou parasympatického nervstva. Zornička - pupila - sa roztiahne a sietnica je oslnená. Zážitok tunela má podobnú príčinu: sietnica je vyradená, okrem malej, takzvanej žltej škvrny uprostred, ktorá má väčší krvný prítok. Preto sa zachová centrálne vnímanie, čo vyvoláva vizuálny efekt svetla v tuneli.

Na otázku, ako dochádza k videniu tunela, nájdeme odpoveď tiež v zrakovej kôre, ktorá zodpovedá za spracovanie zrakových informácií. Za jeho vnútorné videnie, ktoré sa odohráva v zrakovej kôre, nie však pred očami, zodpovedá iný dej v mozgovej kôre. Bunky sa pri zmene chemických procesov náhodne aktivujú a produkujú nervový šum. Čím viac buniek sa aktivuje, tým silnejšie je svetlo, ktoré zraková kôra simuluje.

Na nedostatok kyslíka pri rôznych stupňoch bezvedomia je tiež veľmi citlivý slimák v uchu a jeho zvýšená aktivita má za následok produkciu rôznych zvukov, predovšetkým zvonenie, šumenie, niekedy i neidentifikovateľnú hudbu.

Len čo sa lekárom opäť podarí dodať mozgu kyslík, človek je akoby vtiahnutý späť do života. Je to prirodzené zavŕšenie psychologického spracovania nezvyčajných zážitkov, ktorý si ľudský mozog odnepamäti vytvára, aby sa vyrovnal s traumou smrti alebo ohrozenia. Zachránení ľudia si návrat do života vysvetľujú tým, že ich naspäť zavolali ich blízki. Ale v tejto hre o život vyhrávajú lekári pomocou kyslíka.

Už v päťdesiatych rokoch L. J. Meduna, psychiater na univerzite v Illinois, podával pacientom zmesi kyslíka a kysličníka uhličitého v rozličnom pomere. Vyvolal tak u nich pocit lásky celého sveta, úplného chápania všetkého, pocity harmónie a extázy. Väčšie množstvo kysličníka uhličitého v krvi malo za následok videnie kruhov vťahovaných do rúrky alebo lievika, tanec jasných farieb, pocit oddelenia vedomia od tela.

Keď zmysly „neprijímajú"

So zmyslovou depriváciou - čo je situácia, keď zmysly nedostávajú zvonka žiadne podnety a informácie - pracuje experimentálna psychológia už od šesťdesiatych rokov. Pokusné osoby ležia v absolútnej tme vo zvukotesnej miestnosti do chvíle, než sa objavia halucinácie. Častý je intenzívny pocit vznášania. (Niečo podobné poznáme i zo spánku a snov. Mozog nedokáže „nepracovať". Výnimkou je však ťažké bezvedomie, ale aj v takom prípade musí mozog riadiť aspoň základné telesné funkcie.)

Podobné experimenty potvrdzujú teóriu britského neurológa Jaksona, ktorý už v tridsiatych rokoch minulého storočia tvrdil, že pamäť a vnútorne vytvárané obrazy sú brzdené prúdom zmyslových informácií. Pokiaľ informácie z vonkajšieho sveta neprichádzajú, alebo ich človek nevníma, je napríklad v ľahkom bezvedomí, môžu vznikať halucinácie. O takých zážitkoch vypovedajú i ľudia, ktorí boli na čas uväznení v tme a tichu, napríklad pri závaloch. Známy je prípad dvoch baníkov pri závale, ktorí boli šesť dní uväznení 300 stôp pod zemou v úplnej tme a tichu. Vnímali čudesné svetlá, videli dvere, mramorové schody, ženy so žiarivými telami a nádhernú záhradu.

Endorfíny vyvolávajú pocit šťastia

Do mozgovo-miechového moku sa pri zážitkoch blízkosti smrti, ktoré však niekedy s ohrozením života nemusia súvisieť, uvoľňujú endorfíny, čo sú vnútorné hormóny upokojenia a slasti. Tie obmývajú mozgové a miechové bunky, potlačujú bolesť, navodzujú pocity radosti, mieru a pokoja. Ich zvýšená hladina bola predovšetkým vystopovaná u ľudí, ktorí potom vypovedali o zážitku akejsi revízie vlastného života v obrazoch, a o víziách iných svetov. Zmeny v metabolizme mozgu majú za následok nervový šum. Ďalšie a ďalšie bunky sa aktivujú, čo navodzuje vnútorné videnie intenzívneho svetla, ktoré, samozrejme, neoslňuje, pretože nemá nič spoločného s očami, takže je pochopiteľné, že môže priniesť zážitok extázy. Obraz je u rozličných pacientov rôzny, pretože kolísa veľkosť krvného prietoku, i stupeň nedostatku kyslíku je rozličný.

Kompletný zážitok je vzácny

Americký psychológ Kenneth Ring zhromaždil výpovede 102 osôb, ktoré prežili infarkt myokardu a zažili syndróm blízkosti smrti: 60% z nich zažilo nezvyčajne silný a upokojujúci pocit pokoja a mieru, 37 % sa videlo byť odlúčených od svojho tela, 23 % prežívalo pohyb temným tunelom, 16 % z nich sa približovalo k svetlu a 10 % vstúpilo do nezvyčajne silného a pritom neoslňujúceho svetla. Ring zistil, že vznik a priebeh týchto zážitkov u jednotlivých osôb neovplyvňujú demografické rozdiely - teda vek, pohlavie, vzdelanie, stav alebo sociálne či ekonomické postavenie. Často však ide o ľudí s veľkou predstavivosťou, úzkostnejších a neurotickejších ako je zvyčajný priemer. Bývajú to osoby, ktoré mali problémové detstvo, sú vnímavé, a teda to bývajú častejšie introverti alebo tí, s ktorými sa zle zaobchádzalo, bývali často chorí alebo mali ťažký život. Ďalšou podmienkou, ktorá praje takému zážitku je fakt, že dotyčný vie, alebo je presvedčený o tom, že umiera a je dlhšie než minútu v bezvedomí.

Pretože Ring nevyvodzoval zo svojich poznatkov spirituálne závery, bol jeho výskum prvým krokom k tomu, že sa tento syndróm stal predmetom záujmu serióznych vedcov, psychológov a lekárov. Mnohí bádatelia tohto javu sa domnievajú, že predsmrtný zážitok môže byť úzkostnou reakciou na hrozbu smrti.

Zážitky blízkosti smrti sa objavujú i v iných situáciách

Pod vplyvom halucinogénov, napríklad LSD, možno prežiť niekedy kompletný predsmrtný zážitok so všetkými príznakmi, čo je pri prežívaní krajnej hranice medzi životom a smrťou skôr vzácne.

Už sto rokov stará štúdia zhrnuje výpovede pacientov, ktorí sa podrobili chirurgickému výkonu pomocou éteru, ktorý sa predtým používal ako anestetikum. Aj oni zažívali „vjazd do tunela", hučanie, nadpozemské svetlo. Obdobný vplyv na zmeny v mozgu má hašiš a oxid dusný - takzvaný rajský plyn, ktorý zase najčastejšie umožňuje zážitok odlúčenia od tela. Tiež otravy alkoholom môžu prinášať zážitky tohto druhu. Niektoré predsmrtné prvky tohto fenoménu zažívajú ľudia pri akútnom ohrození - horolezci pri páde, ľudia v aute blížiaci sa k predpokladanej zrážke. I keď vyviaznu bez ujmy, mozog sa v takom momente správa ako vo chvíli umierania alebo pri požití niektorých drog. Tento fakt hovorí v prospech podozrenia, že podobné alebo totožné zážitky môžu nastať vo chvíli psycho-fyzického poplachu.

Ketamín je krátko pôsobiaca halucinogénna droga, používaná ako anestetikum. Používa sa v kombinácii so sedatívami. Exerimenty s použitím samotného ketamínu priniesli zaujímavé poznatky: pri vnútrožilovom podaní 50 - 100 miligramov ketamínu sa väčšinou dostaví zážitok, ktorý má všetky rysy spojované so zážitkami blízkosti smrti - pocity pokoja a radosti, predstavu odpútania od tela, tunelový zážitok, telepatický rozhovor s nejakou svetelnou bytosťou a ponorenie sa do žiarivého, a pritom láskavého svetla.

Čo niekedy prežíva epileptik?

Ďalším spúšťacím faktorom zážitkov blízkosti smrti je v niektorých prípadoch epilepsia spánkového laloka alebo čo i len jeho nestabilita, čo nie je nijaká vzácna odchýlka. Výskum niekoľkých neurológov potvrdzuje, že v takých prípadoch sa niekedy dostavuje odlišné zmyslové vnímanie, „odstup od tela" alebo známy pocit déjá vu, keď sa človek „ocitne" v situácii či priestore, o ktorom sa domnieva, že ho už zažil, že miesto dôverne pozná, i keď objektívne to tak nie je. Kanadský vedec Michael Persinger sa aktivitou spánkového laloka dlhodobo zaoberal. Všimol si okrem iného to, že ľudia častejšie trpiaci nestabilitou bývajú zvyčajne presvedčení o svojich jasnovidných, telepatických či liečivých schopnostiach. Okolie presviedčajú aj o tom, že komunikujú s „univerzálnym vedomím". Vedec došiel k záveru, že náboženské a spirituálne zážitky sa prirodzene vzťahujú na aktivity spánkového laloka.

Vedomie toho, že niečo poznám, je takisto ako mnoho ďalších pocitov kontrolované nervovou aktivitou v limbickom systéme mozgu. Pokiaľ sú skutočnosti a vedomosti naozaj známe, je aktivovaný hipokamp, ktorý danú skutočnosť signalizuje. Ale ten istý mechanizmus sa zapojí i pri abnormálnej situácii, ako je napríklad epileptický záchvat, takže potom môže nastať falošná predstava, že poznám, poznávam, hoci skutočnosť je iná. Pri záchvatoch epilepsie sa niekedy objavujú záblesky spomienok, inokedy má epileptik pocit, že je vševediaci, čo je presvedčivý zážitok podobný déjá vu - už videného. Ďalší epileptici môžu zase pri záchvate vidieť zosnulých príbuzných a priateľov. Niet sa čo čudovať, že sa v staroveku epilepsia považovala za božskú chorobu, a v stredoveku pre zmenu za posadnutosť diablom.

Sú tieto zážitky spoločné ľuďom na celom svete a vo všetkých obdobiach?

Jeden z takých zážitkov už opisuje starogrécky filozof Platón v 10. knihe svojho spisu Ústava. Grécky vojak bol vyhlásený za mŕtveho a mal byť spálený na pohrebnej hranici. Prebral sa skôr než ju zapálili a potom opisoval, čo prežil, keď sa oslobodil z vlastného tela. Putoval vraj s ostatnými dušami na miesto, kde boli súdené, a odtiaľ viedli „priechody" do neba alebo do pekla.

Medzi Indiánmi sa na začiatku devätnásteho storočia rozšírila táto legenda: Udatný bojovník a náčelník sa stretol s nepriateľmi na otvorenej planine. Jeho muži zvíťazili, ale on sám bol zabitý. Podľa starej obyčaje býval taký bojovník opretý o strom so všetkou svojou výzbrojou. Keď s ním spolubojovníci manipulovali, cítil všetko, čo sa dialo. Potom odišli, jeho duša opustila telo a on šiel za nimi. Usiloval sa na seba upozorniť, ale oni ho nevideli, nepočuli. Vrátil sa na bojové pole a našiel svoje telo. Prebral sa hladný a vyčerpaný a vrátil sa do dediny.

Legenda z litovského folklóru zase rozpráva, že istý muž bol veľmi zvedavý na to, čo ho čaká po smrti. Keď zomrel, opustil svoje telo, lôžko a sadol si vedľa na kameň. Trpel však veľkým nepokojom, nemohol pochopiť, že vidí svoje telo na lôžku. Vyprevádzal svoju rodinu pri pohrebe, ale keď dokonca pobozkal vlastné telo, pochopil horkú pravdu, že je mŕtvy. V tom okamihu do svojho tela vstúpil, prebral sa a vrátil sa domov s rodinou.

Sme zviazaní so svojím náboženstvom a kultúrou

Vďaka všetkým opísaným výskumom sa vedcom nevyhnutne javí ako fakt, že ide o čisto ľudské a nie nadpozemské zážitky. O tom svedčí aj zviazanosť zážitkov blízkosti smrti s kultúrou, ktorá dotyčného presycuje svojimi symbolmi a hodnotami. Američanom sa napríklad v takých chvíľach „zjavuje" skôr matka, odchodu na onen svet sa nebránia, alebo nie je násilný, ale naopak, lákavý, čo je hodnota, ktorú navodzuje kresťanský raj. Indovia - hinduisti mávajú pri prechode do „iných svetov" skôr traumatizujúce zážitky, pretože podľa ich náboženstva poslovia kráľa smrti Jama, jamadútovia, človeka v kóme násilne unášajú. Moslima víta na onom svete častejšie otec; i na druhom svete je dôležitejší, ako v našej kultúre darkyňa života. Tiež deti vo všetkých kultúrach mávajú v takých situáciách zážitky s tunelom, svetlom a vítaním zosnulých bytostí. Často sú to namiesto blízkych dospelých, ktorí väčšinou ešte žijú, zvieratká, ktoré v ich blízkosti zomreli.

Záver

Traumatológovia dokážu zachrániť mnohé orgány a obnoviť ich funkcie vďaka špičkovému prístrojovému vybaveniu. Mozog je v týchto dramatických minútach najcitlivejší a je dobré vedieť, čo sa v ňom pravdepodobne odohráva. Odbery krvi dávajú odpoveď na koncentráciu krvných plynov a endorfínov, pomáha i zobrazenie mozgu najmodernejšími metódami. Zážitky blízkosti smrti a poznávanie ich fyziologických príčin sú dôležité pre traumatológiu, neurológiu, psychiatriu a ďalšie odbory. Prinášajú tiež nové poznatky, ktoré zasahujú do problematiky drogovej závislosti.

Na začiatku bola problematická Moodyho kniha, podnietila však záujem odborníkov o deje v mozgu v istých extrémnych situáciách. Nadšený Moodyho čitateľ a vyznávač mystických zážitkov len ťažko prijme triezve poznatky vedcov, výsledky ich experimentov a pozorovaní. Dôležité je, že navzdory tomu môže byť zachránený práve onou „prízemnou" vedou.

Raymond Moody

Zážitok blízkosti smrti nie je výmyslom, existuje a bol zaznamenávaný oddávna a vo všetkých kultúrach. V moderných časoch ho uviedol do povedomia autor kníh o tomto fenoméne Raymond Moody, americký lekár a filozof, ktorý začal zbierať záznamy o prežitých predsmrtných stavoch pri svojej klinickej praxi. Roku 1975 bola publikovaná jeho pre mnohých šokujúca kniha Život po živote, u nás vyšli ešte ďalšie autorove knihy: Úvahy o živote po živote, Svetlo po živote, Opätovné stretnutia. Reakcie na Moodyho knihu Život po živote boli rozporné, pretože autor ponúka záhadu a spirituálne vyznenie týchto zážitkov. Mnohí psychológovia a fyziológovia vyhlasovali, že predsmrtné zážitky sú len halucinácie. Ale príčiny sú zložitejšie a vlastne aj zaujímavejšie. V hre je chémia, metabolizmus mozgu, životodarný kyslík, vonkajšie i vnútorné drogy, psychika, osobnosť človeka a ďalšie fenomény.

Sprievodcovia umieraním

Pretože faktor zmätku je pri umieraní známy už tisícročia, existujú v istom zmysle príručky, ktoré učia, ako sa pripravovať na smrť a ako umierať. Prvou takou knihou je Egyptská kniha mŕtvych, ale najznámejšia je asi Tibetská kniha mŕtvych. To bola kniha určená tibetským budhistom. Poskytovala im návod, aby vedeli, aké zážitky na nich čakajú pri umieraní. Medzi opisované zážitky patrí hlasný krik, jasné svetlo a personifikácia emócií, túžob a pocitov vo forme tibetských božstiev.

Stredoveká Kniha o sile umierať bola určená pre každého kresťana. Obsahuje chválu smrti a zoznam diabolských pokušení, ako sú strata viery, zúfalstvo, samoľúbosť, duševná pýcha. O zážitkoch opisovaných Moodym sa v nej nepíše. Avšak niektoré kresťanské predstavy - jasu, vítania anjelmi, vznášania duše, nadpozemského šťastia, rajskej hudby a hodnotenia života zosnulého - so zážitkami blízkosti smrti silno korešpondujú.