Môžeme teda povedať, že sekty sú pre Cirkev jednak pastoračným problémom, jednak znamením a výzvou pre celý Boží ľud na ohlasovanie evanjelia. Avšak sú aj volaním po autentickosti a úprimnosti pri odovzdávaní blahozvesti a jej uvádzaní do života.

 

Sekty ako výzva na pastoračnú činnosť

Fenomén narastajúcej popularity siekt a New Age si vyžaduje, aby sa zo strany Cirkvi tomuto javu venovala väčšia pozornosť. Ako sme spomenuli v úvode, túto požiadavku vyjadril aj pápež Ján Pavol II. Nebola to nakoniec jeho jediná výpoveď týkajúca sa tohto problému. V príhovore k mexickým biskupom 12. mája 1990 okrem iného povedal: „Prítomnosť takzvaných siekt je až príliš vážnym dôvodom na to, aby sa do hĺbky preskúmala pastoračná činnosť miestnej cirkvi a hľadali sa aj konkrétne riešenia a spôsoby, ktoré by zachovali a upevnili jednotu Božieho ľudu. V súvislosti s touto situáciou ste sa správne rozhodli vydať pastoračné smernice. (...) Sú niečím viac, ako len odpoveďou na aktuálne výzvy, lebo chcú vytýčiť cesty novej evanjelizácie; je to zároveň konkrétny spôsob prehlbovania viery a kresťanského života vo vašich spoločenstvách" (Ján Pavol II. L'Osservatore Romano No. 6 (121), 1990, s. 18n.).

Treba zdôrazniť, že na tento problém už predtým upozornila vatikánska správa, publikovaná roku 1986 pod názvom Sekty alebo nové náboženské hnutia. Pastiersky list. Tretí bod správy - Pastoračná výzva a spôsoby prístupu k nej - predstavuje problém zhrnutý v šiestich bodoch: 1. Prežívanie spoločenstva; 2. Výchova a ustavičné vzdelávanie; 3. Osobný a integrálny postoj; 4. Kultúrna identita; 5. Modlitba a náboženský kult; 6. Spoluúčasť a vodcovstvo.

 

1. Prežívanie spoločenstva

Ako zdôrazňuje pápež v adhortácii Pastores dabo vobis, máme si spytovať svedomie, do akej miery vierohodne vydávame svedectvo o evanjeliu. Toto sebaspytovanie sa má týkať jednak jednotlivých kresťanov, jednak celých spoločenstiev, a to nielen v rámci diecézy, ale aj farnosti. Musíme sa zamyslieť, čo im chýba, aby mohli byť miestom pre všetkých, v ktorom možno zakúsiť pocit zjednotenia a bezpečia.

Ako píše kňaz Dr. Czesław Podleski, „vstup do autentického spoločenstva, spoločenstva lásky a služby žijúceho Eucharistiou, môže prekonať tieto nedostatky. Táto úloha stojí najmä pred veľkými farnosťami, kde možno vytvárať menšie spoločenstvá alebo podporovať už existujúce, aby vo farnosti nebolo človeka, ktorý by sa cítil nemilovaný a nedoceňovaný, pretože sekty najčastejšie získavajú ľudí, ktorí sa cítia neprijatí do spoločenstva."

Treba si uvedomiť, že naše farnosti musia byť zdrojom a miestom svedectva pre tých, ktorí prežívajú dočasné ťažkosti a hľadajú odpoveď na základné životné otázky. Je veľmi dôležité, aby v spoločenstve pôsobiacom v našej farnosti bol prítomný kňaz. Skúsenosť ukazuje, že jeho prítomnosť je potrebná najmä pre mladých ľudí, ale nielen pre nich.

 

2. Výchova a ustavičné vzdelávanie

Bohužiaľ, v mnohých oblastiach našej Cirkvi vládne náboženská ignorancia. Ľudia nečítajú Sväté písmo ani náboženskú literatúru, čo má dozaista vplyv na rozvoj siekt. V spomenutej vatikánskej správe môžeme čítať: „Veľký dôraz treba klásť na potreby evanjelizácie, katechézy, vzdelávania vo veciach viery a ustavičného vzdelávania veriacich v biblických, teologických a ekumenických otázkach na úrovni miestnych spoločenstiev, ako aj kléru a osôb zaoberajúcich sa vzdelaním. Cirkev má byť pre ľudí nielen znamením nádeje, ale túto nádej má aj zdôvodňovať. Má im pomáhať klásť si otázky, ale aj nachádzať na ne odpovede. Toto ustavičné vzdelávanie má mať nielen informačný, ale aj formačný charakter."

Pred Cirkvou stojí veľká úloha, aby sa veriaci osobne zoznámili so Svätým písmom. Treba si uvedomiť, že iba časť mládeže, duchovné osoby, aktívni laici a členovia niektorých spoločenstiev a hnutí v Cirkvi dostatočne poznajú Bibliu. Je na zamyslenie, že niektorým našim veriacim imponuje dobrá znalosť Svätého písma členov siekt, ale vôbec ich to nevedie k tomu, aby konali podľa tohto príkladu. Práve takých veriacich dokážu napríklad Svedkovia Jehovovi presvedčiť, že Cirkev má záujem, aby jej veriaci Bibliu nepoznali - čo je zjavné klamstvo.

Nedávno aj mňa zastavili Svedkovia Jehovovi. Rozvinul sa medzi nami rozhovor, počas ktorého moji spoločníci priznali, že boli kedysi „dobrými katolíkmi". Opýtal som sa teda, či vtedy, keď boli tými „dobrými katolíkmi" čítali Sväté písmo. Prekvapení otázkou to jednomyseľne popreli. Spýtal som sa: „Prečo teda, keď ste boli katolíkmi, nečítali ste Sväté písmo a teraz ho už čítate?" Odpoveďou bolo ticho a očividné rozpaky.

Požiadavka, aby sa čo najstarostlivejšie vo farnostiach pripravovala nedeľná a sviatočná liturgia, v ktorej sa na prvom mieste bude zdôrazňovať úloha Božieho slova, je teda naozaj dôležitá. Hodna povšimnutia a nasledovania je aj iniciatíva kňaza Damiana Zimonia, ktorý pri príležitosti Jubilejného roka 2000 zabezpečil pre všetky rodiny Katovickej arcidiecézy jeden výtlačok Evanjelia podľa Lukáša. V jeho úvode okrem iného píše: „Nech sa slová o narodení Ježiša Krista z druhej kapitoly tohto evanjelia čítajú počas štedrovečernej večere. Povzbudzujem vás k častému čítaniu radostnej zvesti o Ježišovi Kristovi vo vašich domoch. Nech vás slovo evanjelia sprevádza vo chvíľach radosti i skúšok, nech posilňuje lásku a vzbudzuje nádej."

V procese vzdelávania veriacich vatikánska správa nastoľuje požiadavku a súčasne i potrebu zakladať vo farnostiach rôzne strediská náboženského či ekumenického poradenstva, ktoré má mať na zreteli ekumenizmus v širšom význame slova a spracúvať informácie o iných vyznaniach, ako aj o iných náboženstvách a nových náboženských hnutiach pôsobiacich nielen na území Poľska, ale všade vo svete. Treba zdôrazniť, že v Poľsku už pôsobí čoraz viac takýchto stredísk či informačných centier - napríklad Hnutie na ochranu rodiny a jednotlivca, sieť stredísk náboženského poradenstva Effatha, dominikánske informačné strediská poskytujúce informácie o sektách a nových náboženských hnutiach, informačné kancelárie pri spolku Civitas Christiana a mnoho ďalších. Vychádza tu aj informačno-profylaktický štvrťročník Sekty i Fakty, ktorého cieľom je jasne a zrozumiteľne informovať čitateľa o pôsobení siekt, neraz i nepoctivom.

 

3. Osobný a integrálny postoj

Vatikánska správa v treťom bode vyzýva pomáhať ľuďom uvedomovať si, „že každý z nich je jedinečný, každý je milovaný osobným Bohom a každý má svoju vlastnú cestu od narodenia skrze smrť až po zmŕtvychvstanie". Naše cirkevné spoločenstvá majú zabezpečiť veriacim ducha prijímania, pohostinnosti, bratstva, priateľstva, aby vedeli prijať druhého takého, aký je. Žiaľ, nezriedka sa stáva, že veriaci vidia Cirkev ako agentúru vykonávajúcu náboženské služby, v ktorej kňaz je prístupný veriacim v stanovených úradných hodinách. V takýchto prípadoch je nevyhnutné, aby sa Cirkev vrátila k svojmu poznávaciemu znameniu: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13, 35). Mocným podnetom na zamyslenie sú i výčitky na adresu Cirkvi od tých, ktorí z nej odišli, aby vstúpili do siekt, pretože boli rozčarovaní tým, že nemohli do hĺbky prežiť Boha v Cirkvi.

Už predtým citovaný kňaz C. Podleski sa zamýšľa, „či sa Cirkev nemá ešte väčšmi sústrediť na opätovné objavovanie obrovského bohatstva našich duchovných majstrov, ktorým sa doteraz buď venovalo málo pozornosti, alebo ich poznáme z chybnej hagiografie. Nové náboženské hnutia zdanlivo ponúkajú ľuďom múdrosť, pokoj, harmóniu a sebarealizáciu. Kresťanstvo skutočne zvestuje Dobrú novinu a Božiu múdrosť, ako aj zjednotenie a harmóniu s Bohom a celým stvorením. Kresťanstvo nie je ani súborom doktrín ani etickým systémom, ale životom v Kristovi, ktorý možno prežívať čoraz hlbším spôsobom."

Osobitným problémom je postoj veriacich voči tým, ktorí patria do rozličných nových siekt. Tu treba pripomenúť učenie Deklarácie o náboženskej slobode II. vatikánskeho koncilu, ktorá nám nedovoľuje konať netolerantne a agresívne. K tomu však, ako vieme, naši veriaci pristupujú rozlične.

 

4. Kultúrna identita

Krízu kultúry môžeme pozorovať najmä vo veľkomestskom prostredí. Veľké farnosti z predmestí sa zdajú byť obľúbeným miestom agitácie nových náboženských hnutí a siekt. Výskumy ukazujú, že zvláštnu pozornosť sústreďujú na mladých ľudí, ktorí opustili vidiecke prostredie a presťahovali sa do miest. Mladý človek s nevytvorenou kultúrnou identitou si ľahko prisvojuje prvky odlišných svetonázorov a to nielen kresťanských, ale i siekt vychádzajúcich z východných náboženstiev.

Ako si všimol aj pápež v Siedlcach počas jednej jeho návštevy Poľska, „mnohí ľudia, najmä mladí, sa cítia stratení a zranení, niektorí padajú za obeť sektám a náboženským bludom či manipulácii s pravdou". Preto by v takej chvíli bola veľmi žiaduca prítomnosť duchovnej či svetskej osoby, ktorá by vyprovokovala sympatizanta nového hnutia na zamyslenie sa nad novým, atraktívne vyzerajúcim svetonázorom. Je dobré, ak sa vo farnosti nachádza taká kompetentná osoba, na ktorú sa možno vždy obrátiť o radu či pomoc. Určitým riešením je činnosť stredísk náboženského poradenstva vo farnostiach (napr. v Poľsku už spomenuté strediská Effatha).

 

5. Modlitba a náboženský kult

Možno to bude znieť čudne, ale treba klásť väčší dôraz na oživenie adorácií všetkého druhu, bdení, procesií a iných pobožností súvisiacich so široko poňatou ľudovou liturgiou. Či nás nemá nútiť na zamyslenie skutočnosť, že veriaci, ktorí vstupujú do rôznych hinduistických či budhistických siekt, tam neváhajú recitovať „ruženec" (samozrejme, nie je to ten istý ruženec; mám na mysli iba isté vonkajšie podobnosti formy), hoci v Katolíckej cirkvi to nerobili? Zamyslime sa, či sa skutočne kladie dostatočný dôraz na to, aby liturgia v našich chrámoch mala slávnostný, hlboko sakrálny charakter, aby tam bolo miesto na autentickú modlitbu, ukončené gestá, správny spev a taktiež na mlčanie.

Musíme si taktiež uvedomiť, že úpadok morálky, pokrytectvo a hriech veriacich využívajú sekty, aby zavrhli celé posolstvo evanjelia. Ich členovia sa radi púšťajú do demaskačných činností, aby cez zviditeľnenie vraj pravdivej tváre Cirkvi poukázali na zlo, ktoré sa v nej údajne nachádza.

Krajným príkladom takého počínania je zvlášť v poslednom čase známa činnosť satanistov. Ich prevratná ideológia (ak to tak možno označiť), „čierne omše" a celkové zamietnutie Kristovho evanjelia sú abnormálnym prejavom ich vzbury proti všetkému, čo súvisí s kresťanstvom. V Rude Śląskej sa 3. marca 1999 odohrala rituálna vražda na satanistickom podklade. V jednom z početných opustených predvojnových bunkrov mladí satanisti zorganizovali čiernu omšu, počas ktorej obetovali dvojicu svojich vrstovníkov. Nič netušiace obete (chlapec a dievča) boli priateľmi vrahov a aktívne sa na tejto omši zúčastnili. Popravcovia chceli po rituálnej vražde vykonať samovraždu pre satana, ale stratili odvahu a polícia ich zakrátko zatkla. Jedného odsúdili na 25 rokov väzenia a druhého na doživotie. Tento zločin otriasol celým Poľskom.

Môžeme predpokladať, že satanisti pravdepodobne nikdy do hĺbky nepoznali pravdu evanjelia a búria sa proti často povrchne praktizovanému kresťanstvu a jeho zneužívaniu. V krajných prípadoch prichádza v ich prostredí k zločinu. Nemožno tiež vylúčiť, že niektorí z tých, čo odišli z Cirkvi do siekt (dokonca satanistických), to urobili pre nedostatok našej lásky a preto, že sa im v spoločenstve nepriznalo zodpovedajúce miesto. Najmä modlitba a ohlasovanie evanjelia členom siekt môže tomu istým spôsobom predchádzať.

 

6. Spoluúčasť a vodcovstvo

Poslednou požiadavkou vatikánskej správy o sektách na adresu pastoračnej služby Cirkvi je výzva oveľa viac ako doteraz zapájať laikov do rôznych pastoračných akcií. Často je potrebná dynamika laikov, ktorí by vykonávali aj úlohu vodcu a spolupracovali s duchovenstvom. Aby však laici mohli mať autentickú spoluúčasť na apoštolskej službe, musia byť na to primerane pripravení (najmä modlitbou a osobným čítaním Svätého písma), pretože strediská pomoci či informačné centrá o sektách často vedú práve oni a samotné ich vedomosti o pôsobení nových náboženských hnutí tu nestačia na to, aby sa mohli postaviť proti nastupujúcim problémom.

Na záver by som chcel povedať, že nemáme zalamovať rukami, keď vidíme čoraz väčší rozmach nových siekt či hnutia New Age, lebo práve nám patria Ježišove slová, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Nezabúdame niekedy na to? Ako aktuálne v kontexte s dneškom znejú slová apoštola národov sv. Pavla adresované mladému biskupovi z Efezu, Timotejovi: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu" (2Tim 4, 1-5). Nesmieme teda nariekať, lebo chvíľa, ktorú predpovedal sv. Pavol, už nadišla a každý kresťan musí bdieť vo všetkom a uskutočňovať dielo evanjelistu, vykonávajúc čo najlepšie svoje poslanie.