Po vlnách fascinácie zenbudhizmom a kresťanstvom (Jesus Revolution) prišiel rad na obrátenie sa k vlastným predkresťanským koreňom a roku 1973 skupina bývalých hippies pod vedením Wallyho Hopa vykonala obrad v Stonehenge. Aj intelektuálna kríza pravice v 60. rokoch spôsobila, že jej vetva (iniciovaná vo Francúzsku Nouvelle Droite) pokračovala v šľapajach známeho talianskeho okultistu a zároveň pravicového filozofa, baróna Juliusa Evoliho. A tak na XVI. konferencii spoločnosti GRECE roku 1981 bolo oficiálne vyhlásené: Naším právom a povinnosťou je roznietiť poetické emócie 20. storočia. Sme presvedčení, že tieto emócie môžeme nazvať pohanstvom.

Objavujú sa nové smery spojené s hlbinnou ekológiou, feminizmom, subkultúrou gayov. A hoci sa odvolávajú na heslo Novej éry (New Age), bohato čerpajú z dedičstva predchádzajúcich pokolení ezoterikov.

 

Ekopohanský smer

Ekopohanský smer nadväzuje najčastejšie na šamanizmus, ktorý reprezentuje - ako to naznačil Marek Has v Šamanských meditáciách - ekologický a holistický svetonázor. Šamanizmus sa stal akýmsi polooficiálnym náboženstvom hlbinnej ekológie (deep ecology), smeru, ktorý najpresvedčivejšie vyjadruje organizácia Earth First! (EF!). John Taylor vo svojom článku o EF! napísal: „Najdôležitejším duchovným prameňom aktivistov EF! je systém viery Amerických Indiánov. (...) Aktivisti EF! hlásajú, že máme nasledovať spôsob života charakteristický pre najstaršie národy (...). Ďalej, ľudia EF! čoraz väčšmi diskutujú na tému dôležitosti rituálu pre každú „spoločnosť bojovníkov". (...) Niektorí činitelia EF! vytvorili vlastné „rituály spojenia" (...), ktoré poskytujú rituálne prostriedky na duchovné spojenie ľudí s inými bytosťami a celou planétou. Počas týchto dielní sa vykonávajú rituály, kde sa ľudia s fantáziou dovoľujú ovládať duchovi nejakého neľudského stvorenia, alebo dokonca skál a riek.

Extatický rituálny tanec, ktorý má posvätiť medzidruhovú, ba medziplanetárnu jednotu, trvá niekedy celú noc." A uzatvára: „Dorozumievanie sa medzi zvieratami a človekom je všeobecnou témou v prvotných náboženských mýtoch a zmena výzoru zo zvieracieho na ľudský alebo z ľudského na zvierací, ako aj duchovné spojenie, sú časťou šamanských praktík - mnohí pracovníci EF! majú šamanistické skúsenosti" (Taylor, J.: Religia i polityka Earth First. In: Zielone Brygady. Pismo ekologów č. 5).

Ortodoxný šamanizmus chápaný ako rodové náboženstvo patrí k menej populárnym smerom neopohanstva, ale jeho význam ustavične rastie. Dnešný šaman niekedy praktizuje konkrétnu rodovú tradíciu, rovnako dobre však môže tvoriť vlastné rituály, lenže to spôsobuje problémy. Ako napísal Piers Vitebsky v knihe Šaman: „Hodnoty vlastné tradičným kultúram je ťažké zjednotiť s ideami New Age - vegetariánstvom, feminizmom či úsilím oslobodiť bylinkárstvo od čarov. Jestvuje nebezpečenstvo, že neošamanizmus si utvorí svoj vlastný ideálny obraz šamanizmu, a potom bude vyčítať tradičným kultúram, že mu nevyhovujú" (Vitebsky, P.: Szaman. Warszawa 1996, s. 151).

 

Feministická teológia

Vo feminizme sa objavil smer tzv. feministickej teológie. Jeho radikálna vetva (napr. Z. Budapestová i Morgan MacFarlandová) siaha do pohanskej tradície. Hľadajúc argumenty na boj so svojou sexuálnou identitou, ženy začali skúmať mytológiu, aby sa pokúsili vytvoriť náboženstvo čisto ženské, oslobodené od akýchkoľvek patriarchálnych prvkov. Na prvej Národnej konferencii ženskej duchovnosti v Bostone roku 1976 ženy tancovali s obnaženými prsiami a spievali: „Bohyňa žije!". Konferencia odporučila „stavať oltáre so zrkadlami v domoch, aby si takto mohli stále pripomínať, že sú bohyňami".

Svoju spiritualitu Hnutie za oslobodenie žien našlo vo wiccanizme, ktorý Z. Budapestová označila za štvrtú vlnu feminizmu (po matriarcháte, sufražizme a Wom-Lib). Termín wicca pochádza zo staroanglického wicce, čo znamená ženu obdarenú múdrosťou, ktorá je pre ostatných nedostupná, alebo jednoducho čarodejnicu. Niekedy sa týmto pojmom nazýva aj umenie čarov (The Craft of The Wise) alebo - hovorovo - umenie (The Craft) - pozn. autora. Wiccanizmus zdôrazňuje dvojpólovosť (polaritu) sveta, uctievajúc dvojité božstvo: Božského Kráľa (identifikovaného so Slnkom) a Bohyňu - Veľkú matku (stotožňovanú s Mesiacom alebo Zemou), pričom ženský prvok je dominujúci. To Bohyňa je večná, ona dáva život Bohu - svojmu mužovi a zároveň synovi. (Bohyňa-matka a Rohatý boh môžu mať rôzne mená: najpopulárnejšie sú Aradia a Ceronnus, ale napríklad wiccanin Wally Pearson priznáva, že božstvá, ktoré uctieva, nazýva Gaia a... Captain Planet - pozn. autora.)

Samozrejme, feministky takisto hľadali starodávnu genealógiu. Roku 1921 Dr. Margaret Murrayová vydala prácu The Witch Cult in Western Europe, v ktorej dokazovala, že stredoveké čarodejnice boli kňažkami starodávneho kultu plodnosti. O 33 rokov neskôr Gerald Gardner, colný úradník na dôchodku a člen okultistickej spoločnosti Ordo Templi Orientis, vyhlásil, že kult čarodejníc pretrval až do našich čias a on je jeho členom. Ako dôkaz pravdivosti svojich slov Gardner predstavil Knihu tieňov, vraj starodávnu, v skutočnosti však kompilát textov z 19. a 20. storočia, takých ako Aradia od C. G. Lelanda, Book of the Law od A. Crowleya či My Lowe in a Love Cult od P. Bernarda. Bol zasypaný lavínou listov od ľudí, ktorí túžili stať sa čarodejníkmi a takýmto spôsobom sa zrodil jeden z najdôležitejších smerov súčasného pohanstva. (Na doplnenie dodajme, že podľa niektorých autorov sabaty čarodejníc existovali už v 30. rokoch.)

Po smrti Gardnera roku 1964 (zastúpila ho Monique Wilsonová) wiccanské hnutie rozdelila schizma. Väčšina wiccanov prijala reformy Alexa a Maxine Sandersovcov, ktorí obohatili Gardneriánsku ortodoxiu o prvky prevzaté z iných verzií moderného okultizmu či ezoteristického budhizmu. Iné sabaty (covens - tak sa nazývajú miestne skupiny wiccan) sa zriekli rituálnej nahoty a vzdialili sa ďaleko od gardnerizmu, usilujúc sa väčšmi priblížiť k autentickým pohanským tradíciám. V súčasnosti sa popri alexandristoch a gardneristoch v britskom wiccanizme rozlišujú ešte prúdy: hereditárny (predpokladajúci, že čarodejnícke schopnosti sú dedičné a odovzdávajú sa cez krv a manželstvo) a tradičný.

Feministky sa často odvolávajú na mýtus o Diane. Dianistické skupiny uctievajú výlučne Bohyňu a vylučujú zo svojho kruhu mužov, chápajúc svoje náboženstvo ako „sesterstvo" (sisterhood), dokonca aj tie z nich, ktoré uznávajú mužské božstvo a prijímajú mužov, pokladajú mužský prvok za podradný. Stotožňovanie Matky Zeme s Bohyňou spôsobuje, že ženský prúd neopohanstva mimoriadne zdôrazňuje ekologický aspekt svojho náboženstva: ochranu Zeme pred násilím modernej civilizácie.

 

Pohanstvo gayov

V opozícii nielen voči židokresťanskému monoteizmu, ale aj voči feministickému pohanstvu, sa objavilo gayovské pohanstvo. Jeho začiatky môžeme hľadať v tzv. George-Kreis - bratstve zoskupenom okolo nemeckého básnika Stefana Georga (1868 - 1933). George prevzal od Nietzscheho dionýzovský kult a usporadúval pohanské bakchanálie, pričom spoločenský poriadok chcel založiť na mužskej láske (ktorú zosobňoval jeho tínedžerský priateľ Maximus). Kult heroickej mužskosti bol v tomto prostredí spojený s pohŕdaním ženským prvkom a silným pangermánskym nacionalizmom (so ženskosťou boli stotožňovaní Židia).

Po druhej svetovej vojne sa hnutie hľadania mužskej identity objavilo ako istý reflex či odraz feminizmu. Znamenalo hľadanie prvotného človeka v sebe, prudkého, násilného: otca, obrancu a bojovníka. Tieto idey boli vyslovené roku 1990 v knihách Roberta Blya Iron John a Book about Men, Sama Keena Fire in the Belly a Johna Rowana The Horned God. Objavilo sa Men´s Movement (mužské hnutie), o ktorom sa v diele Time Out v máji 1992 písalo: „Počas týchto kmeňových slávností, na ktorých sa zúčastňujú iba muži, sa udiera na bubny, ozývajú sa zborové výkriky a (na počudovanie) sa dbá o vegetariánsku diétu, a toto všetko má byť holdom mužskosti a nárekom nad strateným putom s otcami (Thore, T.: Słownik pojęć kultury postmodernistycznej. Mody, kulty, fascynacje. Warszawa 1995, s. 199-200).

Odsúdenie homosexualizmu monoteistickými náboženstvami spôsobilo aj to, že časť gayov začala hľadať oporu v pohanskej tradícii. Objavili sa skupiny ako Gay and Lesbian Pagan Coalition v USA, Hoblink v Anglicku či Arbeitsgemeinschaft Schwuler Heiden v Nemecku. Čo sa týka vierovyznania, reprezentovali typicky postmodernistický synkretizmus, hľadajúc inšpiráciu v okultizme Thelemie Crowleya, wiccanizme a mitraizme.

 

Science fiction a fantasy

Zaujímavým javom sú vyznania inšpirované i literatúrou science fiction a fantasy. Roku 1968 Tim Zell založil Church of All Worlds, ktorého názov, štruktúra a teológia boli zapožičané z románu Roberta Heinleina Stranger in a Strange Land. V tomto diele hrdina vychovaný Marťanmi vytvára náboženstvo založené na prežívaní úplnej empatie (nazývanej grokking), ktorá sa dosahuje pomocou psychodeliktického stavu a sexu chápaného ako božské zjednotenie. (Asi najúplnejším sprievodcom amerického neopohanstva je pravdepodobne J. Gordon Melton - pozn. autora.)

Svojich vyznávačov má aj slávny tvorca hororov H. P. L. Lovercraft, ktorého pochmúrnu kozmológiu (s kultom Cthulhu na čele) propaguje okrem iného i dielo Etudies Lovencraftiennes. Existujú aj paranáboženské skupiny, ktoré neskrývajú, že motívom ich vzniku bol žart a cieľom zábava. Možno spomenúť napríklad Hassadic Druids, ale najmä diskordianizmus - kult bohyne chaosu a neporiadku (gréckej Eris, rímskej Discordie), chápaného ako antitéza oficiálnymi náboženstvami uctievaného mužského Boha súladu. Táto paródia náboženstva obrástla vlastnou ateológiou vysvetlenou v diele Principalia Discordia, čiže ako som našla Bohyňu a čo som jej urobila, keď som ju našla.

 

Pohanstvo, neopohanstvo, ekológia

Pohanstvo a neopohanstvo vytvárajú protiklad k antropocentrizmu monoteistických náboženstiev s ich paradigmou podrobiť si Zem. Avšak skutočne? Názor o imanentnom ekologizme pohanských náboženstiev sa zdá byť falošný. Pohanské mýty sú plné krvavých opisov vyhubenia celých druhov (napr. zničenie obrov olympskými bohmi či harpyí a kentaurov Heraklom v gréckej mytológii). V kronikách nájdeme početné svedectvá zlého alebo prinajmenšom necitlivého zaobchádzania so zvieratami u pohanov (ťažko za vyjadrenie úcty ku všetkým organizmom a stvoreniam možno pokladať napr. hekatomby obiet zo zvierat, skladaných na oltároch pohanských božstiev). Kult síl prírody neprekážal pohanom využívať prírodu podľa úrovne prostriedkov, ktorými disponovali (či sa nehovorí o tom v Báji o Prometeovi?) Asi najväčší masaker veľkých cicavcov sa udial pred 11 tisíc rokmi, keď Ameriku dozaista osídlili pohanskí predkovia Indiánov. Samozrejme, prvotné pohanské náboženstvá boli oveľa bližšie prírode, vyplývalo to však vo veľkej miere z nižšieho civilizačného stupňa vtedajších spoločenstiev.

Podobne je to aj s vegetariánstvom, ktoré sa niekedy spája s neopohanstvom. Náboženské zdôvodnenie tohto spôsobu obživy ako prvý pravdepodobne sformuloval Pytagoras. Diéta bola preňho dôležitým prvkom etiky. Hovorieval: „Kým ľudia budú zabíjať zvieratá, dovtedy sa neprestanú zabíjať navzájom medzi sebou". Podľa jedného z pytagorejcov, Aristoxenosa z Tarentu, pravidelná diéta mala pozostávať z jačmennej kaše, vína, ovocia, divého slezu, pšeničného chleba, surovej a varenej zeleniny a prísad. Pytagorejci boli proti obetovaniu zvierat, tvrdili, že vôňa spaľovaných byliniek a koreňov je obetou, ktorá je viac hodna bohov než zápach prepáleného tuku.

Odpor voči jedeniu mäsa vyplýval z koncepcie metempsychózy - putovania duší, ktoré po smrti mali prechádzať z jedného človeka do druhého alebo z ľudí do zvierat. Metafyzické opodstatnenie vegetariánstva spôsobovalo, že nebolo dôsledné. Ovca, ktorá dáva vlnu, alebo vôl - poslušný pomocník človeka, sa pokladali za užitočné zvieratá, a preto sa nejedli. Niektoré stvorenia, ktoré ničia prírodu, napríklad sviňa alebo koza, sa pokladali za škodlivé, a preto vhodné na jedenie. V prípade potreby bolo dovolené jesť časti mäsa z týchto zvierat, ale nesmelo sa jesť srdce a mozog.

Pytagorejci a novopytagorejci s ich numerológiou (všetko je číslo) pretrvali do našich čias, a na dietetické názory Pytagora nadviazal i slávny skladateľ Richard Wagner. Wagner nazval jedenie mäsa jedením mŕtvol a staval ho na roveň s alkoholizmom, pokladal ho za zlozvyk, po ktorom siahajú iba ľudia slabej vôle. Podľa neho úpadok človeka nastal nie jedením ovocia, ale jedením mäsa. Naši praotcovia žili ako roľníci v požehnaných dolinách rieky Indus a živili sa výlučne plodmi zeme. Až keď sa vydali putovať na sever, začali sa podobne ako dravé zvieratá živiť mäsom. Tak sa stávali čoraz krvilačnejšími a ukrutnejšími. Zmena výživy priniesla so sebou totiž zmenu zloženia tela a krvi, čo následne viedlo k zmene povahy človeka. V známom Liste proti vivisekciám Wagner dokazoval, že ľudí so zvieratami spája bratstvo, ktoré je založené na tom, čo tvorí podstatu bytosti: na túžbe žiť. Keď na to zabúdame, strácame puto s prírodou a keď nepristupujeme k zvieratám citlivo a so žičlivosťou, časom prestaneme takto pristupovať aj k ľuďom.

Div divúci, neprekážalo mu to nenávidieť Židov, ktorých robil zodpovednými za všetko zlo sveta. Mäsožravosť spájal s krvavými obetami zvierat, opisovanými v Starom zákone, čo - ako tvrdil - vyplývalo zo žiadostivosti vládnuť nad svetom. Prípad Wagnera dokazuje, že neopohanstvo nie je ani náhodou žiadnym univerzálnym liekom na boľavé miesta dnešného sveta.