Počas občianskych vojen v 1. storočí pred Kr. značne upadla viera v starých bohov ako ochrancov rímskeho štátu, ktorý sa postupne menil na cisárstvo. Veľkí bohovia strácali vplyv, na druhej strane si však obľubu získavali menšie božstvá, napríklad Fortúna ako bohyňa šťastia a úspechu. Úpadok starej viery si všimol aj Cicero, avšak tradičných bohov odstraňovať nechcel, hoci jeho viera bola väčšmi filozofická ako náboženská. Pozoruhodné je, že starí rímski bohovia celkom nezanikli, ale pretrvali až do neskorej antiky popri nových orientálnych božstvách, s ktorými často splývali, a tak si predlžovali svoju životnosť.

Nástupom Augusta k moci sa začína obdobie rímskeho cisárstva (30 pred Kr. - 476). Augustus bol prezieravý. Nechal sa titulovať princeps, čiže sa považoval vždy len za prvého medzi rovnými a formálne ponechal v platnosti všetky republikánske inštitúcie. To znamenalo, že museli zostať nedotknutí aj starí bohovia ako tradiční ochrancovia Ríma, ktorý založil Aeneas, syn bohyne Venuše. Augustus pochopil, že moc cisára sa musí zabezpečiť nielen politicky, ale aj nábožensky. Sám sa stal hlavným predstaviteľom rímskeho náboženstva tým, že si prisvojil titul najvyššieho kňaza - pontifex maximus.

V Augustovej ideológii principátu bolo od počiatku prítomných viacero helenistických čŕt. K tým najdôležitejším, ktoré si rímske myslenie osvojilo veľmi rýchlo, bolo vzdávanie božskej úcty vládcovi. V grécko-helenistickom svete je viditeľný postupný súvis medzi úctou k človeku a uctievaním božstva, a tento zvyk začal prenikať i do Ríma. Cisár Augustus však zásadne odmietal božské pocty a kult svojej osoby dovolil jedine v spojení s bohyňou Roma, ktorá personifikovala Rím a jeho bohov. Kult Romy pochádzal zo Smyrny, kde je doložený v 2. storočí pred Kr. Zásluhu na jeho rozšírení mali Gréci, ktorí takto personifikovali Rím ako mesto i štát súčasne. Bolo to abstraktné božstvo, podobne ako bohyňa Concordia. Gréci totiž nedokázali prijať Jupitera ako typicky rímske božstvo, ale Roma bola pre nich prijateľná. Stelesňovala im svet rímskych bohov. Keď Augustus dovolil spojenie svojej osoby s týmto kultom, urobil vlastne ústupok gréckej mentalite a ich sklonom k pochlebovaniu.

Významným Augustovým pomocníkom pri vytváraní rímskej štátnej ideológie principátu bol jeho príbuzný Marcus Agrippa. Zaslúžil sa o postavenie rímskeho Panteónu, pôvodne na poctu Augusta a Caesara, jeho adoptívneho otca. Augustus to odmietol, a tak sa Panteón stal chrámom zasväteným všetkým bohom. Svoju a Agrippovu sochu Augustus dovolil umiestniť len v predsieni chrámu, čo na druhej strane znamenalo, že prístup ku všetkým bohom bude strážený práve nimi dvoma, pričom Augustus sa fakticky stal bohom už za svojho života. V samotnom Panteóne stáli na čestných miestach sochy božských predkov Rimanov: Mars ako otec Romula a Venuša ako matka Aenea, ďalej zbožstvený Caesar a dvadsaťšesť bohov. Panteón bol vybudovaný roku 25 pred Kr. a prestavaný za Hadriána (125 - 128).

Božských pôct sa dostávalo rímskym cisárom až po ich smrti, keď došlo k ich oficiálnej apoteóze (zbožšťovaniu). Len cisári ako Nero, Domicián a im podobní si vynucovali božské pocty už počas svojho života. Priame stotožnenie cisára s bohom sa udialo až v 3. storočí. Táto skutočnosť bola vyjadrená aj v oficiálnej titulatúre: cisár je pán a boh - Dominus et Deus. To však už nebola doba principátu, ale dominátu.