Gnostické korene homeopatie

Gnostici vo všeobecnosti tvrdili, že človek a Boh sú pôvodne rovnakej podstaty. Svojím pádom a následným vyhnaním z raja však človek padol do zajatia hmoty. Hmota sa v gnóze chápe ako hriešna a jej tvorcom je nižší boh - Demiurg, satan. Človek svojím pádom do hmoty získal jej satanskú prirodzenosť. Samotný človek sa v gnóze chápe ako duch, ktorý žije v zajatí hmotného tela. Pokiaľ si však človek uvedomí prevahu ducha nad hmotou tela, vymaní sa z jej zajatia a zjednotí sa so svojím duchovným Ja, ktoré tak znovu dostane stratenú Božiu prirodzenosť. Takto sa duch dostáva do „duchovného", nadprirodzeného sveta, ktorý je našimi zmyslami nepoznateľný a ktorý je omnoho dôležitejší než materiálny svet.

Aj homeopati uvádzajú možnosť, že „sám Hahnemann bol mocne ovplyvnený gnostickou tradíciou" (J. Čehovský: Víc než léčba - homeopatie. Alternativa, Praha 1994, s. 61) a že gnóza je jednou z filozofických polôh homeopatie (J. Čehovský: Regenerace č. 2, IV. roč., 1996, s. 21). Je to logické, pretože hlavné princípy homeopatie z gnózy priamo vychádzajú. Najzreteľnejšie prvky gnostického uvažovania v homeopatii sú: totálne zduchovnenie príčin chorôb (narušenie dynamis miazmy); úsilie o ovplyvnenie tela pôsobením na ducha; dobývanie duchovnej esencie z hmoty a jej zušľachťovanie dynamizáciou a potenciáciou; únik z hmotného sveta do duchovného pôsobenia (infinitezimálne dávky).

Gnostický pohľad na homeopatiu vyjadril i známy nemecký psychoterapeut a homeopat Dethlefsen: „Vyhnanie z raja alebo z vedomia jednoty je pádom (...) do hmoty (...) len materiálny svet je hriešny. Tak bola mienená poznámka o jedovatosti celej prírody, keď sme hovorili o príprave homeopatických prostriedkov. (...) Na hmote visel od počiatku prílepok niečoho zlého, temného, satanského" (T. Dethlefsen: Osud jako šance. Svoboda, Brno 1992, s. 138).

Gnostickú vieru v rovnakú podstatu Boha i človeka niektorí homeopati rozšírili na rastliny, zvieratá a neživú prírodu. J. T. Kent, jeden z najvýznamnejších homeopatov, predstaviteľ anglického smeru, povedal: „Ale ten, kto uvažuje racionálne, pripustí existenciu Boha, pripustí, že je hmotný, že ho tvorí nejaká substancia (...) pralátka je obdarená tvorivou inteligenciou, to znamená, že je schopná poučene riadiť a formovať bytie celého organizmu, zvieraťa, rastliny či nerastu. (...) Má onú vitálnu silu iba človek? (...) Nemajú ju aj zvieratá a nerasty?" (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě. Alternativa, Praha 1993, s. 63-64).

Gnostici takisto verili v dva celkom odlišné svety, svet duchovný a svet materiálny, pričom duchovný svet (neviditeľný) je hmotnému svetu (viditeľnému) nadradený. Každý hmotný prejav - tu napríklad choroba - mal vo svojej podstate duchovnú príčinu. Posúďme, čo o tom píšu homeopati: „Poznáme dva svety, svet príčin a svet následkov. V tom druhom, hmotnom, nám na vnímanie slúžia oči, prsty, nos, uši - ide o svet následkov. Svet príčin je neviditeľný, nepoznateľný piatimi zmyslami. (...) Homeopatia existuje ako zákon, jej príčiny pochádzajú zo sveta príčin. Keby neexistovala vo svete príčin, nemohla by existovať ani vo svete následkov" (tamže, s. 69).

Aj v ranej kresťanskej heréze si gnóza hľadala svojej miesto. Vďaka totálnemu zduchovneniu človeka (duch, ktorý iba dočasne žije v tele) bolo gnostikom zaťažko prijať, že by obeta Kristovho tela bola na vykúpenie človeka dostatočná. Začali preto špekulovať o tom, že Kristus mal iba zdanlivé, tzv. duchovné, astrálne telo. Gnostické špekulácie ohľadom Kristovej obety nie sú cudzie ani dnešným homeopatom. Dethlefsen o tom povedal: „Narodil sa do chudoby v maštali, stýkal sa s colníkmi a neviestkami, trpel nespravodlivosťou, bol trýznený a usmrtený, zostúpil do pekiel. Až vtedy, keď človek zostúpi do najhlbšej tmy, stane sa zrelým na vlastný vzostup. (...) Pokým človek vlastní materiálne telo, je viazaný k polarite (polarita sa tu z kontextu chápe ako hriešna hmota) (T. Dethlefsen: Osud jako šance, s. 138-142). Za povšimnutie stojí aj skutočnosť, že Dethlefsenov Ježiš neslávi svoj triumf na kríži, ale v pekle. V podstate Dethlefsen nadväzuje na stredovekú Anselmovu herézu, ktorú Cirkev onedlho odsúdila.

Homeopatia a astrológia

Pri opise histórie homeopatie sa jej priaznivci obracajú aj na iné okultné smery minulosti, najmä na astrológiu a alchýmiu, ako aj na okultnú časť Paracelsových myšlienok zo 16. storočia (J. Čehovský: Víc než léčba - homeopatie, s. 124). Astrológia v homeopatii slúžila na zostavenie typológie a alchýmia rozpracovala postupy „zduchovňovania hmoty".

Astrológia slúžila v dávnoveku najmä na pátranie po Božej vôli a na zostavovanie horoskopov. Obom účelom malo slúžiť momentálne postavenie obežníc slnečnej sústavy. Homeopatickú typológiu, podľa ktorej sa predpisujú homeopatické konštitučné lieky, rozvinul na základe astrologickej, horoskopickej symboliky Leon Vannier (F. Cousset: Od miasmatu k citlivému typu. 1. díl, Folia Homeopatica Bohemica č. 2, 1994, s. 45-48).

Nie sú to však len duchovné východiská či konštitučná liečba, ktoré spájajú astrológiu s homeopatiou. Homeopatická diagnostika a terapia rovnako často používa astrologické prvky. Mnohé látky používané homeopatiou dokázateľne nevykazujú (v pokuse) účinky, ktoré im homeopati prisudzujú a ich používanie vychádza iba z astrologických a alchymistických predstáv.

Tak napríklad kovové zlato (Aurum metallicum) je celkom nereaktívne a pri jeho použití ústami sa žiadne účinky neprejavia. Napriek tomu je dôležitým liekom v homeopatii, napríklad u ambicióznych pacientov, majúcich snahu byť perfektní, prví atď., u ktorých tieto sklony, pokiaľ nie sú korunované úspechom, vedú k úzkostiam, beznádeji a depresiám až samovražedným sklonom, ako aj k hypertenzii (prechodnému alebo trvalému zvýšeniu krvného tlaku).

V astrologických a alchymistických predstavách je totiž zlato symbolom Slnka, ktoré je „prvé" v celej slnečnej sústave. Ezoterické predstavy o Slnku sa potom v homeopatii premietajú do účinkov homeopatika Aurum metallicum a do jeho liečebného využitia. Rovnaké je to v mnohých ďalších prípadoch. Napríklad oxid kremičitý - Silicea, ktorý tiež nemá žiadne účinky, sa používa pri „sklone ku črevným parazitózam zhoršujúcim sa pri zmenách Mesiaca" (J. Jouanny: Materia Medica Homeopathica. Vodnár, Praha 1992, s. 294). Jouanny uvádza u homeopatika napríklad „zhoršenie pri mesačnom nove a niekedy pri splne" (J. Jouanny: Materia Medica Homeopathica, Základní poznámky. I. díl, Vodnár, Praha 1993, s. 94).

Významný homeopat Norland zase prirovnáva homeopatický preparát Merkurium (ortuť) k planéte Merkúr: „Merkúr i znamenia, ktorým vládne - Blíženci a Panna - sú dobre známe z astrológie. (...) Reprezentujú transformáciu a premenu, princíp života ako takého a sú zosobnením a metaforou alchymistického spracovania ortuti. Je zaujímavé, že prostriedky, používané v homeopatii, sú Mercurius solubilis (rozpúšťajúci a rozpustný) a Mercurius vivus (žijúci, živý)" (M. Norland: Několik úvah o Merkuriu; Homeopatie č. 8, 1995).

Homeopatia a alchýmia

Zmyslom alchýmie bolo vydobyť z rastlín a zachytiť z nich odparujúce sa látky a spútaním z nich získať „kvintesenciu" - tzv. prapodstatu. V nerastnej ríši sa alchymisti usilovali zošľachťovať, resp. transmutovať kovy na zlato. V oboch prípadoch sa mala uplatniť i súčinnosť s ľudskou psychikou, a preto sa alchymisti usilovali o hľadanie kameňa mudrcov (lapis filosoforum), pomocou ktorého by bolo možné do tohto procesu aktívne vstúpiť. Alchymista sa pred svojím pokusom pomocou pôstu a dychových cvičení často uvádzal do tranzu. Hmota sa v tom procese zošľachťovala a prechádzala niekoľkými stupňami, až dospela k „dokonalosti". Paracelsus sa už dve storočia pred Hahnemannom touto esenciou usiloval liečiť choroby na základe „zákona podobnosti". Hoci Hahnemann považoval Paracelsa za blúznivca, sám mnohé jeho okultné predstavy prebral a i dnešní homeopati ho považujú za Paracelsovho nasledovníka.

Kent len nahradil názov „kvintesencia" pojmom „pralátka" a vo svojich prednáškach uviedol: „Keď uvažujeme o prapodstate, nachádzame sa v kráľovstve pralátky. (...) Prasubstanciu nemožno merať z hľadiska kvantity, možno ju posudzovať iba z hľadiska kvality, pomocou stupňov dokonalosti. Na príklade si osvetlíme význam tohto rysu v priamom vzťahu k homeopatii. Keď ste podávali opakovane Sulphur v potencii 55M a liek prestal účinkovať, stačí podať potenciu CM a účinok sa ihneď objaví. Z toho je jasné, že sme prekročili určitú hranicu a dosiahli sme vyššiu kvalitu..." (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě, s. 65-68).

Homeopatia a mesmerizmus

Rovnaký (teda božský) pôvod pripisuje Hahnemann jednak homeopatii, jednak mesmerizmu, metóde liečenia pomenovanej podľa zakladateľa F. A. Mesmera (1734 - 1815), o ktorej napísal: „Táto liečivá sila (...) je zázračným, nedoceniteľným Božím darom prepožičaným človeku. Mesmerizmus dokáže dotykom i bez neho, ba dokonca i z určitej vzdialenosti, iba prostredníctvom silnej vôle (...) prenášať životnú silu zdravého jedinca (obdareného touto silou) na človeka iného" (S. Hahnemann: Organon racionální léčby. Alternativa, Praha 1993, s. 229).

Sám Hahnemann mesmerizmus odporúča. Dosvedčuje, že patrí do tej istej oblasti liečenia pôsobením na „životnú silu" ako homeopatia. Eppenich uvádza, že po Hahnemannovi zostal písomný záznam, kde píše, že najlepšie výsledky liečby možno dosiahnuť kombináciou homeopatie so živočíšnym magnetizmom (H. Eppenich: British Homeopatic Journal. April 95, Vol 84, s. 110).

Podstatou mesmerizmu bolo tzv. magnetizovanie pacienta magnetizérom, ktorý napríklad kladením rúk prenášal na chorého svoju „uzdravujúcu energiu". Podľa Inglisa a Westovej „cieľom Mesmerovej liečby bolo vyvolať u pacienta stratu ovládania mysle a tela (kŕče, rozštep a katatonické stavy)". Autori v tejto praxi vidia podobnosť v pôsobení šamanov a strokerov (B. Inglis, R. West: Průvodce alternativní medicínou. Zemědělské nakladatelství Brázda, Praha 1992, s. 169).

Škótsky chirurg J. Braid z mesmerizmu vytvoril i dnes rozšírenú hypnózu. Tento hypnotický tranz má podobné rysy zmeny mysle ako napríklad transcendentálna meditácia, hladina alfa pri Silvovej metóde a z nej vychádzajúca Modrá alfa, či rôzne stavy tzv. terapie vizualizáciou alebo jogínska meditácia. Zweig uvádza, že mesmerizmus tým, že umožnil vznik hypnózy, dal základ vzniku Freudovej psychoanalýzy (S. Zweig, Léčení duchem. Odeon, Praha 1981).

Homeopati a kresťanstvo

Hoci je biblické kresťanstvo v očiach veriacich absolútne vzdialené akémukoľvek okultizmu, zástancovia okultných náuk to tak zďaleka nevidia. Božie meno používajú špiritisti, jasnovidci i liečitelia a Bibliu zvyčajne otvorene nespochybňujú. Výnimkou nie sú ani homeopati.

Nemecký homeopat Barták napríklad vidí homeopatické uzdravenie v 4. Mojžišovej knihe (porov. Nm 21, 6-9), kde sa hovorí o medenom hadovi, ktorého dal Mojžiš urobiť, aby sa pri pohľade naň uzdravili tí, ktorí boli na púšti uštipnutí jedovatým hadom (J. Barták: Folia Homeopathica Bohemica č. 1, 1991, s. 7). Dethlefsen zasa považuje prijímanie Pánovej večere za podanie homeopatických koncentrácií Kristovej krvi a tela: „Od tých dôb sa Kristovo zráňané telo a jeho preliata krv podávali a stále podávajú vo vysokých homeopatických potenciáciách, viazaných na chlieb a víno, ako látkové nosiče v podobe hojivého lieku" (T. Dethlefsen: Osud jako šance, s. 142).

Homeopati však nezostávajú len pri „teologických" špekuláciách. Uvádzajú aj duchovné zážitky s videním Krista. Journal of Homeopathy takto opisuje napríklad skúšku podania homeopatického lieku Anacardium orientale na človeku: „Myslí si, že jeho myseľ je oddelená od tela. Má ilúziu rozdvojenia. (...) Najnázornejším symptómom je ilúzia, že na jednej strane je diabol a na druhej strane anjel (...) myseľ a telo sa (pritom) javia oddelené. V tomto stave osoba nie je pri zmysloch, nie je „v tele". (...) Je tu spojenie s ríšou smrti a ríšou duchov. (...) Má ilúziu, že vidí mŕtvych (...) počuje hlasy. (...) Predstavuje si, že vidí hrôzostrašných fantómov. Má ilúzie, že vidí démonov. Má ilúziu Krista pri návšteve cintorína (J. Williams: Heaven and Hell, Journal of Homeopathy No. 1, Vol. 2, 1994, s. 3-7).

S poľutovaním tu musíme konštatovať, že homeopatia si našla svojich priaznivcov i v radoch cirkvi. Často sa hovorí o fakte, že homeopatiu používala Matka Terézia a že i niektorí pápeži sa nechali homeopaticky liečiť. Zakladateľ homeopatie Hahnemann však Krista nenávidel a pred svojou smrťou povedal: „Konfúcia (...) samotného čoskoro objímem v ríši šťastných duchov, jeho, dobrodincu ľudstva, ktorý nám ukázal pravú cestu múdrosti už 650 rokov pred tým blúznivcom (Kristom)" (S. Pfeifer: Gesundheit um jeden Preis. Bazilej 1980, s. 78). Taktiež Hahnemannov životopisec sa zmieňuje o jeho otvorenej nenávisti k Ježišovi Kristovi.

Homeopati a východné náboženstvo

Za zmienku stojí budhizmus. Definovať teóriu budhistickej viery je veľmi obťažné a niektorí budhisti priznávajú, že ide čisto o prax. Jej cieľom je prekonanie utrpenia osvietením prostredníctvom meditácie. Budha chápal odstránenie utrpenia ako uzdravenie a odstránenie klamu. Kanadský homeopat Guenther azda preto uviedol, že „budhistická meditácia je v zásade homeopatickým poznávaním skutočnosti" (J. Čehovský: Víc než léčba - homeopatie, s. 122) a napríklad Čehovský, aby zdôraznil podobnosť homeopatie s budhizmom uvádza, že homeopatickí lekári Dalhlke a Palmié boli propagátormi budhizmu v Európe. Niektorí homeopati špekulujú aj o použití homeopatík pri chorobách s karmickým vplyvom (R. Engebretsen: Od zvířete k lidské bytosti. Homeopathic links č. 2, 1995) či o vzťahu karmy a homeopatie (Z. Škodová: Homeopatie na Internetu. Homeopatie č. 9, 1996), čím implicitne zastávajú vieru v reinkarnáciu.

Praktické dôsledky používania homeopatie

Väčšina homeopatickej literatúry hovorí o zmenách psychiky, ktoré sú sprevádzané rôznymi mystickými zážitkami u homeopaticky liečených osôb. Veľmi často sa napríklad opisujú sny mytologického charakteru po podaní homeopatika, či napríklad zvýšená citlivosť k tzv. geopatogénnym zónam (V. Rosivalová: Homeopatie - jak se můžeme sami léčit. Kamila, Bratislava 1992). Podľa homeopatickej literatúry mytologické sny často sprevádzajú homeopatickú liečbu už od jej začiatku. Pri prvom podaní homeopatika vraj niekedy aj osoby, ktorým sa nikdy nič nesnívalo, majú sny výrazne mytologického charakteru: „v prvých fázach (...) bývajú napríklad sny, v ktorých dôležitú úlohu hrá stojatá voda, ktorá postupne začína prúdiť, mení sa na povodeň, odnáša a ničí staré a schátralé budovy, symbolizujúce staré ego, v ktorom sú konzervované chorobné symptómy". Autor tu vidí analógiu s alchymistickým rozpúšťaním - dilutio. Obsahom sna bývajú alchymistické a psychoanalytické symboly ako: „kráľ, tri bohyne, Eroboros - had požierajúci vlastný chvost, trojhlavý had, draky, podzemné pramene, podzemné labyrinty..." (J. Čehovský: Víc než léčba - homeopatie, s. 128-129).

To, že si homeopatia robí nárok na človeka, a to ako na pacienta, tak i na jeho homeopatického lekára, možno vidieť aj na súčasných homeopatických kurzoch pre odborníkov, organizovaných skúsenými a „zasvätenými" homeopatmi. Dr. Krejčová píše v časopise pre lekárov o homeopatickom kurze toto: „Premena myslenia je to hlavné, čo si mohol začínajúci homeopat priniesť z dlhšieho stretnutia. Dá sa to prirovnať k „zasväteniu", k „prijímaniu do rádu". Nezáleží na tom, ako nazveme súzvuk s homeopatiou, s liekom, s pacientom..." (G. Krejčová: Letní škola klasické homeopatie. In: Medica revue č. 2, 1994, s. 27). Podobne to vyjadril Kent, ktorý o homeopatii napísal: „Keď k nej (rozumie sa lekár k homeopatii) nevzplanie skutočným citom, zostane pre neho iba vecou pamäti a povrchnej vzdelanosti. Ako sa ju učí milovať a homeopatia sa stáva jeho jedinou vášňou, (...) dokáže dôjsť až na najvyšší stupeň" (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě, s. 59).

Azda najmarkantnejšie túto až tak trochu „extrémnu závislosť" - známu u počítačových gamblerov - vyjadril doc. Mužík: „...všetkých nás dohromady spája pevné puto vznešenej homeopatie. Homeopatia, ktorá sa stala doslova „drogou" pre každého, kto sa s ňou aspoň trochu dôvernejšie zoznámil. Pri hlbšom prenikaní do ich tajov sa nás predsa čoraz väčšmi zmocňuje, až sa od nej stávame doslova „závislými" (M. Mužik: Úvodní slovo. Folia Homeopathica Bohemica č. 1, 1996). Taktiež Raynaud, homeopat a dekan Farmaceutickej fakulty v Lyone, o homeopatii uvádza: „Len čo do nej vniknete, spravidla jej zostávate verní. Možno aj preto toľko lekárov vo Francúzsku doslova prepadlo homeopatii" (E. Maraulasová: Budoucnost bude patřit rozumné medicíně. In: Časopis českých lékárníků č. 12, 1996, s. 20-21). Zahraničný lektor homeopatických kurzov naznačuje, že táto príťažlivosť sa môže násobiť i duchovnými silami: „...liečiteľ (mienený homeopat) nikdy neprichádza sám. S vašimi dobrými úmyslami a činmi sa zároveň prejavia i ďalšie duchovné alebo iné sily" (P. Chappel: Homeopatická samoléčba. Alternativa, Praha 1995, s. 93).

Treba sa ešte krátko zastaviť pri homeopatmi veľmi často uvádzanom argumente, že homeopatia je bezrizikovou terapiou, ktorou pacientovi nemožno poškodiť. Sama homeopatická literatúra však uvádza opak. Homeopatia sa i podľa nej môže nevhodne prejaviť na psychickom, ako aj na fyzickom zdraví: „Správne vybratý liek, ale niekedy i náhodne trafený, môže mať ďalekosiahle účinky v živote pacienta, dokáže vyplaviť potlačené emócie (...), preto je nezodpovedné túto skutočnosť neuznať a pacienta na ňu neupozorniť. (...) Vo všeobecnosti varujeme pacientov pred nekoordinovaným pojedaním homeopatík (...) predčasná je potom radosť z odstránenia lupín, keď ich potlačenie vyvolá pneumóniu" (G. Krejčová: Když se řekne homeopatie, není to vždy homeopatie. In: Medica revue č. 1, 1994, s. 17-18).

Homeopatický časopis dokonca uvádza i možnosť „zhoršenia až k exitu (smrti)" (Folia homeopathica č. 1, 1993, s. 9) po použití „nesprávneho" homeopatika. Ako ďalší z možných následkov „nesprávnej voľby" homeopatickej liečby je napríklad uvedené: „zmeny menštruačného cyklu (k horšiemu), poruchy spánku trvajúce dlhšie ako týždeň, zhoršenie duševných a povahových symptómov..." (tamže, s. 11).

Aj vo vedeckej literatúre sa opisujú prípady poškodenia zdravia po aplikácii homeopatík. Taktiež Centrum Svetovej zdravotníckej organizácie na sledovanie nežiaducich účinkov vo švédskej Uppsale (WHO Uppsala Monitoring Centre) má zaznamenané prípady poškodenia zdravia, niekedy i veľmi vážne, po homeopatikách nízkych riedení. Pritom je nevyhnutné povedať, že nežiaduce účinky sa u homeopatík, na rozdiel od klasických liečiv, vo všeobecnosti nesledujú a veľkú pozornosť im nevenuje ani zmienené WHO centrum. Preto sa dá predpokladať, že tieto správy sú len zlomkom skutočných škôd.

Pohľad lekára

Prof. MUDr. Jiří Hert, DrSc., profesor Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Plzni, ktorý mnoho rokov vykonával prax závodného lekára, vysvetľuje, prečo by nikdy nepredpísal homeopatikum:

„Medicína sa až do začiatku 20. storočia spoliehala na empíriu, intuíciu a bola väčšmi umením. Dokázala odstrániť niektoré symptómy, prinášala úľavu, ale vážnejšie choroby vyliečiť nedokázala. Obrovský pokrok a úspechy dnešnej medicíny umožnila až veda. Pravdaže, existuje ešte mnoho nepoznaného, niekedy medicína tápa, ale vedecká metóda, experiment a testovanie hypotéz dospeli k mnohým objektívnym poznatkom. Postupy modernej medicíny sú teda založené na dôkazoch.

Veda prispela k pokroku medicíny aj tým, že odmietla metódy jednoznačne mylné alebo podvodné, ktoré patria len do histórie. Takou metódou je homeopatia. Hahnemann vedel, že medicína jeho doby bola neúspešná, ale namiesto trpezlivého bádania si vysnil fantastickú medicínu, založenú na sérii niekoľkých absurdných princípov, odporujúcich rozumu, logike a vedeckému poznaniu. Odmietam preto akceptovať homeopatiu ako spôsob liečby a predpisovať preparáty, ktoré sú neúčinné.

Je tu však problém. Priebeh všetkých chorôb je ovplyvnený psychikou a existujú choroby psychosomatické, kde psychika i pri liečbe má vedúcu úlohu. Tam môže výrazne pomôcť placebový efekt. A homeopatikum, ak pacient neochvejne verí v účinnosť homeopatie, môže mať mohutný placebový, i keď väčšinou len prechodný efekt. V takých prípadoch by sa zdalo, že homeopatikum môže byť ako placebo indikované, napriek tomu ho však ako moderný lekár predpísať odmietam. Dám prednosť inému placebu a usilujem sa získať maximálnu dôveru pacientov, aby i moje slovo malo placebový efekt. Keby som zlyhal a ordinoval homeopatiká, presviedčal by som pacientov i svojich kolegov o účinnosti homeopatie a o tom, že ani ja o jej efektivite nepochybujem. Stal by som sa propagátorom homeopatie. Podvádzal by som vedu, seba i pacientov."