Názov pohanstvo je umelým pojmom, ktorý nemá veľa spoločného s vedeckosťou. Týmto termínom nazývali kresťania vyznávačov všetkých iných náboženstiev, vrátane moslimov. Pohanstvo nikdy nebolo zvlášť celistvé. Jednotlivé pohanské náboženstvá boli neraz bližšie kresťanskému monoteizmu než sebe navzájom. Aby som bol konkrétny, uvediem príklad iránskeho mitraizmu (perzský kult boha Mitru, symbolizujúceho mužský princíp v božskej trojici, kde Anáhita zosobňovala ženský fenomén a Ahura-Mazda najvyššieho boha a stvoriteľa vesmíru - pozn. red.).
Ako môže vzhľadom na túto skutočnosť existovať neopohanstvo? Ide o to, že súčasné neopohanstvo charakterizuje krajný antidogmatizmus, všeobecný eklekticizmus a svojský ekumenizmus. Minimum dogiem a maximum eklekticizmu - otvorene vyhlásili pohania z CUUP (Covenant of Unitarian Universalist Pagans), definujúc, v čo dnešný pohan verí.
Sloboda uctievať božstvo akejkoľvek podoby a pod akýmkoľvek menom však neprekáža neopohanom hľadať všetko, čo ich spája. Ako napísal P. Bonewits v časopise Moonshine Magazine, „väčšina pohanov (rôznych vyznaní) sa zhoduje, že podobnosti medzi nimi sú často dôležitejšie než ich špecifické doktrinálne či etnické odlišnosti". Týchto podobností vymenoval vo svojom článku pätnásť. Z nich uvediem iba tri hodnoty, ktoré britská Pagan Federation uznala za najdôležitejšie:
> láska k prírode a puto medzi človekom a ňou - nie bežný, súčasný vzťah agresie a dominantnosti voči prírode, ale úcta voči sile života a ustavičnému obnovovaniu sa kolobehu života a smrti;
> pohanská etika: „rob, čo chceš, ale nikomu neubližuj". To je pozitívna morálka a nie zoznam povinných prikázaní. Každý jedinec je zodpovedný za objavenie svojej skutočnej prirodzenosti a za jej plný rozvoj v harmónii s okolitým svetom;
> koncepcia bohyne a boha ako vyjadrenie božskej skutočnosti - aktívna účasť na vesmírnom tanci bohyne a boha, ženskosti a mužskosti, a nie hegemónia či už mužského alebo ženského princípu.
Časť dnešných pohanov chápe neopohanstvo nie ako súbor viac-menej príbuzných náboženstiev, ale ako jedno náboženstvo. Pohanskí unitári (univerzalisti) na otázku, čím je dnešné pohanstvo, odpovedajú: „Dnešné pohanstvo, alebo aj neopohanstvo, je moderným náboženstvom Zeme (v orig. Earth-centered), ktoré si požičiava a adaptuje to najlepšie z predkresťanského pohanstva a zároveň využíva myšlienky súčasných náboženských mysliteľov" (Contemporary Paganizm: Questions and Answers. Cambridge, USA).
„Poetika" pohanov
Neopohania radi predstavujú svoje náboženstvo poetickým, avšak nie jasným a výstižným spôsobom: „Pohanstvo je náboženstvom radosti a oslavy, tancom s tajomstvami prírody a cestou sebarealizácie" (Pagan Federation Information Pack, London).
Súčasný poľský pohan Matej S. Czarnowski navrhuje, aby sa neopohanstvo definovalo jednoducho ako „novodobé európske pohanstvo založené na vedeckom svetonázore, odmietajúce mysticizmus". Ťažko prijať i túto definíciu, nielen vzhľadom na skutočnosť, že mysticizmus je vo väčšine neopohanských hnutí prítomný, ale aj z dôvodu nejasnosti samotného pojmu pohanstvo. Oveľa vhodnejšia je charakteristika neopohanstva sformulovaná Bohumilom Grottom: „Neopohanské smery prinášali panteizmus, ktorý bol vyjadrený pomocou dekoračných prvkov, vytvorených podľa starých rodových povier" (B. Grott: Nacjonalizm chrześcijański. Krakov 1991, s. 34-35).
Odpoveď na otázku, či jestvuje neopohanstvo, by teda mala znieť: Na rozdiel od pohanstva - áno. Ak jestvujú ľudia, ktorí sa pokladajú za pohanov, potom takéto náboženstvo (hoci nemá veľa spoločného so svojím pravzorom) existuje.
Okultizmus ako kolíska neopohanstva
Myslenie novodobého neopohanstva vyrástlo zo záujmu o okultizmus, ktorý bol v móde v 18. storočí. Mená pohanských bohov boli však iba ornamentikou prizdobujúcou magické praktiky, akýmsi indoeurópskym ekvivalentom kabalistiky, „árijskou kabalou". Kolískou neopohanstva sa nie náhodou stalo Anglicko - vlasť tak gotického románu, ako aj slobodomurárstva.
Podľa britských druidov bol ich rád založený Johnom Tolandom roku 1717. Nevieme, či je to pravda, v každom prípade už roku 1792 keltológ Iolo Marganwg Edward Williams vykonal rituál kruhu Gorsedd, ktorý si sám vymyslel. Druidizmus nemal vtedy pohanský charakter, lebo jeho stúpenci sa usilovali zosúladiť svoje očarenie keltskými tradíciami s kresťanskou vierou. V 19. storočí bol druidizmus na okraji záujmu početných ezoterických a okultistických skupín, no pretrval až do nášho storočia, keď novú krv do jeho žíl vlial okultista Lewis Spence. Roku 1964 medzi druidistami došlo k rozkolu. Časť pod vedením homeopata Dr. Thomasa Maughama zostala pri starom názve a rituáloch, druhá - Rád bardov, ovátov a druidov (Order of Bards Ovates and Druids; Cairdeas Mor Shaoghal Nan Druidh) - vedená Rossom Nicholsonom, otvorene prijala pohanskú orientáciu.
Pohanské sviatky
Dnes hlava Rádu bardov, ovátov a druidov Philip Carr-Gomm definuje druidov a wicce (čarodejnícke kňažky) ako „bratov a sestry vo vnútri tej istej (pohanskej) rodiny, ktorí majú spoločné, ale aj individuálne vlastnosti" (k rozdielom započítal solárny charakter druidizmu a vo wiccanizme neuznávanie kľúčovej koncepcie dvojpólovosti vesmíru).
Dnešní druidi - tak ako aj iní pohania - slávia počas roka tieto sviatky: Imbolc (1. - 2. februára), Ostara (21. marca), Beltane (inak Noc Walpurgie, 30. apríla), Midsummer (21. júna), Lughnasadh (1. - 2. augusta), Samhain (31. októbra) a Yule (21. decembra). (Niektoré z týchto názvov sú germánskeho pôvodu, používajú sa však v celom neopohanskom spoločenstve - pozn. autora.) Medzi sviatkami sa stretávajú v skupinách vedených zasväteným druidom, ktoré sa nazývajú grove (Veľká Británia) alebo clairierie (Francúzsko). Druidi zachovali tradičný trojstupňový systém vzdelávania, do ktorého patrí umenie veštiť a uzdravovať, poznanie svätých stromov, rastlín a miest, poznatky o folklóre a mytológii. Bardovia sa zaoberajú umením, učia sa jazyk a základy druidistickej tradície. Ováti sa zaoberajú veštením a mastičkárstvom. Vlastní druidi skúmajú tajomstvá spirituálnych praktík.
Treba však pamätať, že značná časť druidizmu si zachovala kresťanský charakter. Vydavateľ ekopohanského diela Greenleaf George Firsoff napísal: „Veľmi úzke spojenectvo medzi kresťanmi a pohanmi v lone druidského hnutia je nezvyčajným faktom. Nie sú radi, keď ich nazývajú pohanmi, pretože lepší status v spoločnosti im prináša, keď sú nazývaní druidi, ako aj preto, že by to mohlo znepokojiť ich kresťanských bratov a sestry v hnutí. Domnievam sa, že to má svoj teologický základ, že jedni i druhí veria v transcendentné božstvo, ktoré musí zjednotiť boha a bohyňu" (List G. Firsoffa z 1. 12. 1992).
Vzbura proti súčasnému svetu
Na hranici okultizmu (a dokonca satanizmu) a neopohanstva vyrastali aj iné hnutia. Najslávnejším bol dozaista rád Hermetic Order of Golden Dawn, vedený Aleisterom Crowleyom. Rád roku 1885 založil Samuel L. Mathers, člen Druid Order. Patrilo doň aj mnoho iných druidistov. Eklektická ideológia Zlatej rannej omše miešala hebrejskú kabalistiku s egyptskou mytológiou a kresťanskou doktrínou rosekruciánov, ale bola aj - čo môže byť prekvapujúce - pod vplyvom jakobinizmu (politickej strany prívržencov katolíckej dynastie Stuartovcov).
Podobný charakter mal aj takzvaný integrálny tradicionalizmus, vytvorený barónom Juliusom Evolom. Talentovaný maliar, ktorý sa angažoval vo futurizme a dadaizme, popularizátor budhizmu a taoizmu, sympatizant slobodomurárov, vydal roku 1934 svoje hlavné dielo pod názvom Rivolta contro il mondo moderno (Vzbura proti súčasnému svetu). Svoju filozofiu založil na dvoch hlavných zásadách: absolútnej osobnosti a prvotnej tradície. V ich mene kritizoval kresťanstvo ako náboženstvo kastrujúce heroický potenciál elity, uvedomujúc si zároveň, že návrat k predkresťanským poverám je nemožný. Pokúšajúc vymotať sa z tohto rozporu, požadoval akúsi dekristianizáciu kresťanstva a vytvorenie hierarchickej organickej spoločnosti podľa vzoru gibelinského Svätého cisárstva.
Nesmieme však zabúdať ani na politický aspekt okultizmu. Zatiaľ čo Crowley (okrem afiliácie s predvojnovými fašizmami) sa vymyká jednoznačným klasifikáciám, Evola bol v úzkom spojení s taliansku ultrapravicou.
Neopohanstvo a nacionalizmus
Druhá vlna neopohanstva sa zdvihla koncom 19. storočia. Tentoraz bola spojená s vtedy vládnucim nacionalizmom a vyjadrovala hľadanie etnicky čistého národného náboženstva.
V habsburskom Rakúsku nacionalistické hnutie Los von Rom (Preč s Rímom) nadobudlo schizmatickú formu nemeckého, t. j. národného kresťanstva, a potom stratilo stúpencov v prospech neopohanstva. Jeho ohlasovateľom bol Guido von List, ktorý roku 1898 vydal katechizmus pohanského deizmu pod názvom Neporaziteľný a začal kodifikáciu germánskeho náboženského kultu. Roku 1907 bývalý rehoľník Jorg Lanz von Liebenfels vytvoril hnutie Ordo Novi Templi, ktoré pod znakom svastiky spájalo nemeckú ezoterickú tradíciu s Gobineauovým rasizmom a Haecklovým sociodarwinizmom.
V tom istom roku vznikol Germanische Glaubens Gemeinschaft, o štyri roky neskôr Deutschglaubige Gemeinschaft a Deutsche Orden, a roku 1912 Herman Pohl založil Rád Germánov. Jeho vetvou bolo Thule Gessellschaft baróna Rudolfa von Sebottendorffa, nábožensko-politická organizácia, tvoriaca spojivo medzi okultizmom a nacizmom, ktorá zohrala veľkú úlohu v živote Weimarskej republiky. Sympatie Hitlera a jeho palatínov (najmä Himmlera) voči germánskemu pohanstvu nie sú pre nikoho tajomstvom; menej známa je pseudonáboženská činnosť Hitlerovho konkurenta - generála Ericha Ludendorffa. Prerušiac styky s Hitlerom, založil roku 1925 Tannenbergbund, ktorý sa okrem úzko politického pôsobenia zaoberal aj propagovaním mystického panteizmu germánsko-rasistického charakteru. Rozpustené ludendorffské hnutie, po prevzatí vlády Hitlerom, sa roku 1949 obrodilo pod vedením ženy, generálky Mathildy, ako Spolok na poznávanie Boha (Bund für Gotterkenntnis).
Náboženstvo bojovníkov
Dnešné pohanstvo, odvolávajúc sa na germánsku tradíciu (najmä nordickú), obsiahnutú v Edde, ságach a runách, sa nazýva odinizmus. Germánske neopohanstvo však nie je len vierou v samotného Odina, lebo uctieva dva rody božstiev: rod Vanov, ktorí sú bohmi zeme, roľníctva a plodnosti (Nyord, Freyr, Freya a iní), a rod bojovných nebeských Asov (napr. Odin, Thor, Baldur, Tyr). Väčšina dnešných odinistov vzdáva úctu rovnako Asom ako aj Vanom, hoci sú skupiny špecializujúce sa na kult jednej či druhej rodiny.
Odinizmus možno definovať ako náboženstvo bojovníkov. Dokonca aj publikácie, ktoré nesympatizujú s pravicou, zdôrazňujú, že je to práve Tradícia bojovníka, ktorá „prináša hodnoty vernosti, odvahy, cti a dobrého kamarátstva". Odinisti, častejšie ako iní neopohania, zdôrazňujú aj etnickú funkciu náboženstva; publikácia Odinic Rite konštatuje priamo: „Všetky autentické náboženstvá sú organické. Prirodzené organické náboženstvo každého človeka tkvie v koreňoch siahajúc do hĺbky histórie jeho rasy. Odinizmus je organickým náboženstvom národov severnej Európy" (The Odinic Rite, Odinist Say YES! To Life, London). Nie je teda na tom nič zvláštne, že odinizmus je obľúbenou vierou pravicových extrémistov, ktorú hlásajú napríklad skupiny skinheads, ako napríklad Brutal Attack či Skullhead.
Nezabúdajme však, že pravicové sympatie nie sú imanentnou vlastnosťou odinizmu. Pete Jennings z konkurenčnej skupiny Odinshof hovorí, že „nacisti nie sú pre nordickú tradíciu typickejší ako kresťanskí fundamentalisti pre Anglickú cirkev" (P. Jennings: The Great North. In: The Wiccan, č. 105). Na druhej strane stúpencov krajnej pravice nájdeme aj v iných vetvách neopohanstva, napríklad Boer Lingon, hlava druidského „clairierie" Asgard v Chateillon je členom fašistickej organizácie Nouvel Ordre Europeenne a vodca príbuzného Reformed Circle of Ancient Celts z Toronta vyhlasuje: „Sme (...) iniciatívou len pre bielych" (List B. Lingona z 27. 1. 1992; list Jacka MacDuna z 1. 10. 1991).
Ľavica vidí v pravicovom pohanstve ohrozenie. Predstaviteľka krajne ľavicového krídla nemeckých Zelených Jutta Ditfurth vydala knihu Feuer in der Herzen, ktorá je v značnej miere venovaná ekofašizmu a ezoterike, varujúc pred renesanciou takzvaného neopohanstva a jeho úlohy pri formovaní súčasnej krajne pravicovej ideológie. Feministicky orientované neopohanstvo má starosti aj so silným zdôrazňovaním mužských hodnôt v „severnej tradícii". Preto sa množia úsilia zreformovať odinizmus, priznávajúc patričné miesto žene, ako to robí napríklad Freya Aswynn, ktorá v svojej knihe Leaves of Yggdrasil (Aswynn 1988) pripomína postavy kňažiek Volvy a Seidkony. (P. Jennings tvrdí, že kult bojovníkov nemá výlučne mužský charakter, lebo medzi vikingami boli aj ženy - pozn. autora.)
Mladohebreji
V medzivojnovom období pokusy konštruovať národné náboženstvo založené na predkresťanskej tradícii prekročili hranice Nemecka. V Poľsku boli reprezentované napríklad skupinou Zadruga. Tento trend neobišiel ani Židov, ktorí vyznávali svoje národné náboženstvo monoteistických koreňov. V 30. rokoch sa z krajne pravicového smeru sionizmu (Betar) vyčlenili takzvaní Mladohebreji, úplne negujúci judaizmus. Hlavným inšpirátorom hnutia bol Adyah Gurevitch (známejší pod pseudonymom A. G. Horon), ktorý roku 1939 začal v Paríži vydávať SHEM, Revue d´action hebraique. Na stránkach tohto časopisu postuloval nadviazanie na predjudaistickú tradíciu Izraela (najmä „zlatého veku" - Šalamúnovo impérium), dokazoval, že Jahve patril do kanaánskeho panteónu a dožadoval sa vytvorenia hebrejského národa bez zväzkov s judaizmom.
Pohania z oblasti black metalu
Plodom tejto vlny neopohanstva sú aj skupiny, ktoré vznikli počas poslednej dekády v prostredí subkultúry black metal. Ich cesta k afirmácii pohanského dedičstva bola veľmi zložitá: vyšli zo satanizmu, ktorý po nejakom čase bol fascinovaný nacizmom (ako dočasným vtelením Zla), aby nakoniec opäť našiel svoje vyjadrenie v tradícii nacionalistického pohanstva. Zvestovateľ tohto smeru - Quorthon Seth zo skupiny Bathory spomína: „Dospel som k záveru, že celý satanizmus je jednoducho falošný. (...) Satanizmus je naozaj produktom kresťanstva... Pri tvorbe metalových textov nebolo nič jednoduchšie a prirodzenejšie, ako načrieť do vikinského obdobia. Zvlášť vhodné bolo obdobie najväčšieho rozmachu vikinskej kultúry predtým, než sa kresťanstvo ustanovilo ako jediná cesta života a smrti v severnej Európe. A tak satan a všetko zrodené z pekla, sa zmenilo na hrdých a mocných ľudí, blýskajúce sa ostrie mečov a dračie lode..." (Według Morbid Noizz, č. 2/1996).
Pohania z oblasti black metalu sa najčastejšie, bez ohľadu na etnickú príslušnosť, odvolávajú práve na germánsku a (zriedkavejšie) keltskú mytológiu. Nepriateľstvo voči kresťanstvu sa zdôvodňuje zväčša rasovými motívmi. Napríklad manifest Pagan Front hlásal: „Pohanský front popiera pohanizovanie metalu, cíti potrebu chrániť naše predkresťanské kultúrne a náboženské dedičstvo navrátením sa k tomu, čo je naše, a bojom proti duchovnej smrti, čiže judeokresťanstvu. (...) Vidíme black metal ako archetypický a atavistický výraz vyjadrenia duše Bieleho človeka" (J. Tomasiewicz: Gdy black-metal nie vystarczy. In: Nowe Państwo, č. 27/2000).