Čína sa po stáročia chápala ako „Ríša stredu" (Čung-kuo), podobne ako sa Európa v grécko-rímskej ére pyšne označovala ako „oikumené", t. j. celá osídlená zem. Obe tieto oblasti sa považovali za stred sveta - ostatné oblasti a náboženstvá sa pokladali len za okrajové zóny. Čína však mala na to o dôvod viac: je oddelená od okolitého sveta neprekonateľnou bariérou Himalájí a širokým pruhom stepí a púští od severozápadu; z východu je zas obklopená morom.

Čínska spoločnosť sa vyznačuje dlhou kontinuitou - minimálne štyri tisícročia obývajú Chanovia a ostatné etniká hovoriace po čínsky to isté územie, používajú to isté písmo, čo malo nesmierny význam pre Čínu. Na rozdiel od babylonského zmätenia jazykov národov západnej euro-americkej kultúry môžu totiž Číňania aj najstaršie písomnosti čítať oveľa ľahšie ako dnešní Európania latinčinu, starú angličtinu alebo nemčinu či my staroslovienčinu. Spolu s Indiou je Čína najstaršou vzdelanou civilizáciou. Vysoký stupeň kultúrnej integrity bol ovplyvnený viacerými faktormi: v Číne sa tlačili knihy už od 9. storočia - dobrých 600 rokov pred prvou tlačenou knihou v Európe - a od 12. storočia sa kníhtlač šírila masovo. Vzdelanie nebolo výsadou úzkej elity, aristokracie, šľachty či bohatých ľudí, a tak až do 19. storočia vedelo čítať viac Číňanov ako Európanov.

Ďalším sociálnym integrujúcim faktorom bolo to, že v Číne neexistovala otrokárska spoločnosť a veľmi skoro sa vyvinul demokratický systém štátnych skúšok v štátnych službách, na ktorých sa mohli zúčastniť všetci muži okrem žobrákov a kriminálnikov. Systém byrokratického štátu začal zamestnávať mysle čínskych filozofujúcich politikov a intelektuálov už v 7. storočí pred Kr.; po víťazstve dynastie Čchin (221 - 206 pred Kr.) bol aplikovaný jednotne v celej Číne a k precíznemu vypracovaniu celého systému došlo za vlády dynastie Tchang (618 - 907). V Európe sa niečo podobné začalo zavádzať až na prelome 18. - 19. storočia po dlhom období feudálnej nerovnosti a po obmedzení moci absolutistických monarchií (v Európe si boli pritom vedomí, že sa tak deje podľa čínskeho vzoru - anglické aristokratické kruhy vtedy napríklad nariekali, že sa Anglicko počínšťuje). A pretože v (šamanistickej) Číne neexistovala na rozdiel od mnohých iných kultúr žiadna kňazská kasta, úradníkmi sa stávali kvalifikovaní, vzdelaní laici, čo malo nesmierny význam pre rozvoj klasickej čínskej filozofie i pre špecifický vývoj čínskych náboženských predstáv a myslenia (v Európe to možno prirovnať jedine k spomínaným Grékom či Rimanom).

Obrovskú úlohu v Číne hrala a aj dodnes hrá inštitúcia rodiny, ktorá - podobne ako v mnohých tradičných spoločnostiach - tvorila základnú jednotku vlastníctva, ekonomickej aktivity a prestíže. Individuálne záujmy boli podriadené záujmom rodiny, najväčšou autoritou je otec a rodina je známa podľa jeho priezviska. Synovia majú udržiavať rodinnú tradíciu. Ženy majú niektoré práva, no žijú v podstate v podriadenej pozícii a plnohodnotnými členmi spoločnosti sa stávajú až potom, ako sa vydajú a porodia synov.

Preto nás neprekvapuje, že v Číne bolo a je jednotnou a najdôležitejšou náboženskou aktivitou uctievanie predkov, klaňanie sa predkom zo strany otca, počínajúc jeho rodičmi. Zmienky o uctievaní predkov nachádzame v najstarších záznamoch o čínskom náboženstve a uctievanie predkov je základným spojivom v čínskom pohľade na svet ako celistvý živý organizmus, v ktorom všetko so všetkým súvisí. Kto raz pochopil, aké je úzke spojenie medzi svetom živých a ríšou mŕtvych, ten potom nemal problémy pri vytváraní svojho vzťahu k bohom či božskému princípu.

 

Sú Číňania nábožensky založení?

Pokiaľ ide o samotné náboženstvo, bolo by azda vhodné položiť si najprv otázku: Sú Číňania vôbec nábožensky založení? Najlepšie bude nechať prehovoriť kompetentných - rímskokatolíckych misionárov, ktorí pôsobili v Číne a mali osobnú skúsenosť s čínskou religiozitou. Jean de Pérouse roku 1326 napísal: „Panuje tu názor, či skôr omyl, že každý môže dôjsť k spáse vďaka svojmu náboženstvu." V roku 1699 si otec de Prémare o bonzoch (budhistických mníchoch) poznačil, že „na nich sa ľud nedíva o nič lepšie, pretože celé náboženstvo sa skladá len z prapodivných povier, ktoré si každý vytvára podľa vlastnej fantázie." Otec Huc v polovici 19. storočia v jednej svojej knihe tvrdí, že bolo potrebné zaviesť „veľmi prísne zákony, ak sa malo udržať v poslušnosti materialisticky založené obyvateľstvo žijúce bez Boha, bez viery a následkom toho i bez svedomia."

Ak by sme mali vychádzať z týchto svedectiev a z definície náboženstva, že sa predovšetkým zakladá na viere v dogmy a božské stvorenie sveta, potom by sme ľahko mohli dospieť k záveru, že Číňania nie sú nábožensky založení. Skutočnosť, že počas dynastie Tchang (618 - 907) koexistovalo toľko
náboženstiev (taoizmus, budhizmus, manicheizmus, islam, mazdaizmus, kresťanský nestorianizmus a judaizmus), by zdanlivo svedčila o nezáujme Číňanov o náboženstvo. Číňania nemali nič proti cudzím náboženstvám, pokiaľ neboli v rozpore s ich etikou a cudzí misionári nespochybňovali dávnoveké a overené základy spoločnosti. No ak chápeme pojem „náboženstvo" v našom západnom zmysle slova, potom Čína predstavuje obraz náboženskej ľahostajnosti.

Z toho však nemožno odvodiť, že by Číňania nechodili do chrámov a k oltárom, no ich motívy nie sú také egocentrické a osobne motivované ako na kresťanskom Západe. Viera a náboženské úkony u Číňanov súvisia hlavne so zachovaním kozmického poriadku sveta, ktorý sa týka zároveň usporiadania rodiny, ako i fáz Mesiaca a rituálov súvisiacich s poľnohospodárstvom.

 

San-ťiao – tri náuky v jednom

V Číne na rozdiel od mnohých iných oblastí sveta došlo priam k podivuhodnému prelínaniu troch pôvodne náboženských systémov - konfucianizmu, taoizmu a budhizmu - filozoficky formulovanému ako tri náuky v jednom (san-ťiao). Tento termín možno ako prvý použil Chuej-lin, ktorý nazval svoje dielo O správnosti všetkých troch učení (Ťün-šan lun). Toto spojenie sa ustálilo v ľudovej podobe ako výrok: „Troje učenie je len jedno." V každodennom živote sa ľudia riadili konfuciánskymi etickými zásadami, pre rituálne očisťovanie a vyháňanie zlých duchov vyhľadávali taoistických mníchov a k pohrebným obradom si zas najímali budhistických mníchov - pojem tri náuky v jednom teda vyjadroval úctu ľudí ku všetkým trom náboženstvám a svedčí o náboženskej tolerancii Číňanov.

 

Archaické šamanské praktiky a veštenie

Veštenie malo v archaickej Číne vysoký spoločenský význam. Počiatky veštenia u Číňanov siahajú podľa dnes známych skutočností do 3. - 2. tisícročia pred Kr. V tom období hrali hlavnú úlohu šamanské praktiky a veštenie z „dračích kostí", čo však neboli fosílie, ale ploché lopatky zvierat (najmä jeleňov a oviec) a korytnačie panciere. Tie sa kládli do ohňa, aby popraskali a praskliny veštec následne interpretoval. Či išlo o stanovenie termínu nejakého náboženského obradu, svadby, podpisu zmluvy či pohrebu, bolo treba zvoliť správny deň. Dôležitým rysom bola i myšlienka o vzájomnom prepojení prírodných dejov a života človeka ovládanom nepretržitými zmenami. Od veštby sa neočakával ani tak kladný výsledok, ako skôr uistenie, že sú vhodné podmienky na daný úkon. Postupne sa vytvárali mytologické predstavy o stvorení sveta na čele s najvyšším bohom - Pánom (Ti). Najstaršia veštecká príručka z tých čias tvorí základ Knihy premien (I-ťing) - najuctievanejšej zo šiestich klasických kníh starovekej Číny. V nej je zachytený abstraktný princíp harmónie obsiahnutý v dualite temného princípu jin a svetlého princípu jang a v pojme tao, ktoré tvoria základ mnohých neskorších filozoficko-náboženských systémov.

Geomancia - po čínsky feng-šuej (voda-vietor), ktorá sa dnes na Západe stáva módou, sa usiluje pomocou geomantickej buzoly odhadnúť kozmickú súvzťažnosť medzi človekom a domom, ktorý si chce postaviť, či napríklad hrobom, do ktorého bude neskôr pochovaný. Berú sa tu do úvahy svetové strany, životné sily, vietor, vodné toky, nerovnosti terénu a mnoho iných faktorov, aby sa určila čo najlepšia poloha a orientácia domu či hrobu.

 

Konfucianizmus

Jedným z najvýznamnejších filozoficko-náboženských systémov, ktorý významným spôsobom ovplyvnil myslenie celej východnej Ázie, je konfucianizmus. Zo všetkých troch učení je najmenej náboženský, ak je vôbec náboženský. Názov tohto skutočne komplexného systému štátnej náuky, etiky a náboženstva sa vzťahuje na starovekého mysliteľa Konfucia (po čínsky Kchung Čchiou alebo Kchung fu-c'; 551 - 479 pred Kr.). Jeho dielo zachytili žiaci v zbierke výrokov Hovory (Lun-jü). Ako oficiálna ideológia bol uvedený počas panovania dynastie Chan (206 pred Kr. - 220 po Kr.). Konfucianizmus nie je vo svojom jadre (podobne ako raný budhizmus) náboženstvom, lebo vykonávateľom rituálov neboli kňazi, ale vzdelaní štátni úradníci - mandaríni (žu), ktorí získali miesta na základe spomínaných štátnych skúšok. Došlo v ňom k odmytologizovaniu starovekých čínskych predstáv - nadprirodzené bytosti sa zmenili na cnosti, nebo prestalo byť bohom, ale zostalo princípom, ktorý zaisťuje poriadok a harmóniu. Ťažké je nazvať náboženstvom formálny štátny kult vykonávaný nekňazmi pre nebožstvá, v ktoré sa neverí. Zvyšky alebo náznaky náboženstva spočívajú v uctievaní predkov a v agrárnom kulte; obe predstavujú najsilnejšiu čínsku vieru. Konfucianizmus určuje človeku jediný cieľ - zdokonaliť ľudskosť, humánnosť (žen) plnením povinností, teda toho, čo je správne a vhodné (li).

Konfucius však nikdy nebol vyhlásený za boha (ako sa to napríklad nechtiac stalo Budhovi). Spočiatku boli v chrámoch jeho sochy, tie však boli neskôr odstránené, aby sa zamedzilo akémukoľvek náznaku modlárstva. Najvýznamnejším sviatkom, ktorý sa viaže na konfucianizmus, sú oslavy Konfuciových narodenín (27. deň 8. mesiaca podľa čínskeho kalendára), no ide skôr o spomienku, ako o náboženský sviatok v našom zmysle slova.

Konfucianizmus nemá osobné božstvá, no uznáva, že prírodné sily či princípy pôsobia v prírode. Na posmrtný život pozerá skôr symbolickým než reálnym spôsobom, no v každom prípade je veľmi vzdialený hľadaniu nesmrteľnosti, ktorý je taký príznačný pre taoizmus.

 

Taoizmus

Svet náboženského taoizmu, ktorý vznikol v 6. - 5. storočí pred Kr., predstavuje svet nesmrteľných ľudí a veľkého množstva božstiev, alchýmie, úsilia o dosiahnutie nesmrteľnosti, tajomných praktík a rituálov, medzi ktorými nachádzajú svoje miesto aj modlitba a stavy tranzu a extázy. Často opakovaná legenda hovorí, že zakladateľ taoizmu Lao-c' bol Konfuciovým učiteľom. Ten zrejme napísal aj najdôležitejšiu knihu taoizmu - Knihu o tao a jeho princípe te (Tao te ťing). Na rozdiel od konfucianizmu je taoizmus vedený kňazmi a dáva prednosť určitému návratu k bezprostrednému, inštinktívnemu a autentickému životu, pre ktorý sú kompromisy a ústupky nevyhnutné na vybudovanie spoločnosti a hierarchie morálnych, spoločenských a politických pravidiel, hotovým utrpením.

Taoizmus má dve podoby: filozofickú a náboženskú alebo ezoterickú. Pre filozofickú podobu taoizmu sú ústrednými pojmami tao (cesta) a te (cnosť, sila) podobne ako v konfucianizme, no s iným obsahom. Tao je večné na rozdiel od vecí, ktoré vznikajú a zanikajú. Ako praprincíp je zároveň aj nebytím (wu), čo znamená, že má nepomenovateľné vlastnosti. Tao sa prejavuje princípom te, ktorého pôsobením veci nadobúdajú konkrétny tvar. Pôsobenie oboch princípov je spontánne a nemôže byť ovplyvnené ľuďmi.

Druhá, náboženská podoba taoizmu považuje Lao-c'eho za boha a dovoláva sa tajnej, ezoterickej tradície, ktorej korene siahajú až do čias legendárneho cisára Chuang-tiho - Žltého cisára (2697 - 2598 pred Kr.). Učenie týchto mysticko-náboženských prúdov sa označuje i názvom Chuang-lao (Chuang podľa Žltého cisára a lao podľa Lao-c'eho). Dejiskom obradov a vzývania božstiev tu môže byť kňazom magicky stanovené miesto, chrám alebo svätyňa. Cieľom obradov je vstúpiť do styku s bohmi a dozvedieť sa od nich, čo treba urobiť, aby sa odvrátil ich hnev, privolala ich blahosklonnosť alebo naplno zúžitkovali ich rady. Uvedené obrady majú blízko k vyššie spomínaným vešteckým a šamanským praktikám.

Podľa tohto mysticko-náboženského taoizmu je svet plný bohov - a to v makrokozme ako i mikrokozme - vyznačuje sa teda polyteistickými a panteistickými rysmi. Niekedy ide i o zbožstvených ľudí (o Lao-c'em už bola reč vyššie), ktorí vďaka svojej múdrosti premohli svoju smrť. Spása sa tu teda chápe ako cesta, ktorá prostredníctvom určitých praktík, askézy s cvičení s magickým pozadím môže (údajne) adepta doviesť až k nesmrteľnosti.

 

Čínsky budhizmus

Budhizmus začal do Číny prenikať na prelome letopočtov zo Strednej Ázie. Okolo roku 130 je jeho prítomnosť doložená v Čchang-ane, hlavnom meste ríše Chan. Najprv bol považovaný za taoistickú sektu kvôli legende, že sám Lao-c' na konci svojho života na byvolovi opustil Čínu, aby „barbarom" na Západe priniesol svoje učenie. V Indii sa údajne stretol s Budhom, ktorý sa stal jeho žiakom. Budhizmus bol preto chápaný ako barbarská verzia taoizmu, čo veľmi napomohlo jeho šírenie v Číne. Problémom však bolo to, že čínština nemala pojmy na vyjadrenie abstraktných budhistických myšlienok, a tak sa pri prekladaní budhistických sútier používali taoistické pojmy (ako uvidíme neskôr, podobný problém predstavuje aj preklad Biblie a iných teologických kresťanských diel do čínštiny). V 4. storočí získal budhizmus v Číne už svoje pevné miesto a odvtedy až do súčasnosti trvá jeho vplyv na čínske myslenie napriek niekoľkým prenasledovaniam. V 6. - 9. storočí dosiahol budhizmus v Číne svoj najväčší rozkvet.

Za jadro budhistickej náuky možno považovať štyri Budhove vznešené pravdy o utrpení: 1. život je utrpenie; 2. utrpenie pochádza zo žiadostivosti; 3. žiadostivosť možno prekonať a ovládnuť; 4. utrpenie môže byť porazené správnym myslením.

Premôcť utrpenie znamená vymaniť sa z nekonečného (hinduistického) cyklu prevteľovania, do ktorého človeka ustavične vťahujú chyby, ktorých sa dopustil počas niektorého zo svojich pozemských životov. Tí jednotlivci, ktorí očistením dosiahli vyhasnutie (nirvánu) žiadostivosti po živote a po ponorení sa do ilúzie (mája), ktorú vytvára pozemský život, sú „prebudení a svätí". Jedným z nich bol i zakladateľ budhizmu princ Gautáma - Budha, Siddhártha. No v prvotnej podobe budhizmu nebol v žiadnom prípade bohom a až do svojej smrti ostro odmietal, aby ho zaň považovali.

Bežne sa budhizmus delí na mahajánový a hinajánový smer, no v Číne sa udomácnil iba prvý z nich a tento sa rozvinul do dvoch svojráznych podôb. (Hinajána - Malý voz - vyznáva individuálnu cestu spásy prostredníctvom dobrých skutkov a zbožného konania, osvietenie dosahuje postupne; rozšírená je najmä na Srí Lanke, v Barme, Laose a vo Vietname.)

Mahajána - Veľký voz - ktorá sa do Číny dostala pravdepodobne v 1. storočí, hlása, že spása je univerzálna a ten, kto dospel k osvieteniu, musí ostať uprostred ilúzie tohto sveta (mája) preto, aby zachránil iného blížneho. V Číne nadobudla mahajána svojskú špecifickú podobu - v 4. storočí vyhlásil (zrejme na základe hlbokého osobného zážitku) Ču Tao-šeng, že človek sa môže stať osvieteným (budhom) náhlym osvietením. Tu vidno zárodok toho, z čoho neskôr vznikol čchanový budhizmus (ten je v Európe a v Amerike väčšmi známy pod japonským názvom zen odvodeným od sanskrtského slova označujúceho meditáciu - dhjána) hlásajúci, že duch sa môže prenášať z jednej roviny reality do inej.

O pár storočí neskôr sa v 7. storočí objavila tantrajána - tantrický budhizmus, ktorý sa považoval za zavŕšenie, vrcholnú formu mahajány a opieral sa o text, ktorý sa nazýva Diamantová sútra. Táto forma budhizmu synkretisticky zavádza hinduistickú jogu (je zvláštne, že samotný Budha Gautáma prešiel všetkými jogovými technikami a meditáciami, no považoval ich za nedostatočné na ceste ku spáse), ktorá do meditačného stavu nezapája len ducha, ale i telo a zavádza rôzne telesné i sexuálne praktiky.

 

Záver

Všetky tieto tri náboženstvá sa v Číne po celé stáročia navzájom prelínali a ovplyvňovali, no mlčaním nemožno prejsť ani skutočnosť (napriek už spomenutej tolerantnosti Číňanov), že sa často preklínali a zavrhovali. Celé generácie miliónov Číňanov ich však v ľudovom povedomí pomiešali tak dokonale, že v súčasnosti by si ich sotva niekto trúfol oddeliť (v religionistickej rovine je to možné len hypoteticky). Výsledkom je i v súčasnosti - napriek Maovej „kultúrnej revolúcii" (začala sa roku 1966 a skončila sa Maovou smrťou roku 1976) namierenej aj proti „náboženským prežitkom minulosti" - ich synkretistické a tolerantné prelínanie.

 

Ján Štekláč (* 1968) – absolvent Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK (1995) a Filozofickej fakulty UK (1998). Od roku 1995 pôsobí ako asistent na EBF UK. Roku 1996 vyhral súťaž pre mladých autorov (vyhlásenú pri príležitosti 50. výročia časopisu Filozofia) s prácou Prehodnotenie pravdy u Friedricha Nietzscheho. Vo svojej dizertačnej práci Psychológia náboženstva u Williama Jamesa sa zaoberá najmä novovekou a súčasnou filozofiou.