Jedným z hlavných tajných spoločenstiev, ktoré malo údajne riadiť vytvorenie tohto nového náboženstva, bol práve rád iluminátov. V istom zmysle to potvrdil aj jeho zakladateľ Dr. Adam Weishaupt, keď napísal: „Nikdy som si nemyslel, že sa stanem zakladateľom novej relígie..."

Pokiaľ hovoríme o sledovaní pôvodu organizácií, ktorých záujmom nie je iba túžba po poznaní dávnovekých učení či zaoberanie sa ezoterickými náukami, ale i snaha o riadenie osudu sveta - čo ony samy vnímajú ako budovanie Božieho kráľovstva na zemi - je zrejmé, že musíme začať v období umožňujúcom takýto pohyb, v období istého kvasenia. Týmto obdobím je 18. storočie, hlavne jeho druhá polovica, keď nastal akýsi súhrn predchádzajúcich poznatkov a úsilí, vznikli veľké lóže, vypukla Veľká francúzska revolúcia, a taktiež bol zrušený  jezuitský rád, ktorý pápež Klement XIV. bulou v roku 1773  zakázal.1

Reprezentanti vtedajšej osvieteneckej publicistiky oslavovali víťazstvo. Idey osvietenstva prenikli až do vládnucich kruhov európskych štátov. Dokonca aj v neveľkom Bavorsku, kde rád jezuitov v plnej moci prekvital vyše dvoch storočí, sa okolo kurfirsta Maximiliána Jozefa zoskupila neveľká skupina hod­nostárov zdieľajúca ideály osvietenstva. Taktiež tu sa začína éra reforiem zhora, éra osvieteneckého absolutizmu.

Kurfirst sa aktívne pridržiaval svojich radcov zamýšľajúcich realizovať množstvo reforiem v oblasti národného vzdelania. Založenie novej univerzity v Mníchove, reforma strednej školy, nové rozhodnutia ohľadom základných škôl, reorganizácia Ingolstadskej univerzity, ktorá bola pilierom jezuitov - toto všetko bolo ich dielom.2 A do tohto historického a duchovného kontextu spadá i vznik rádu iluminátov.

Už dátum vzniku tohto rádu budí pozornosť. Dňa 1. mája 1776 na pokyn novovytvoreného Domu Rothschildovcov (ale i Wesselyovcov, Mosesov, Mendelsohnovcov a tiež bankárov Itziga, Friedlandera a Meyera) založil Dr. Adam Weishaupt organizáciu Starobylí osvietení bavorskí vizionári, ktorá sa stala známejšou pod názvom rád iluminátov (Tajný rád bavorských iluminátov).3 Neskôr sa 1. máj stal Sviatkom práce pre všetky národy, hlavne tam, kde vládla komunistická ideológia, čo komunisti vysvetľovali tým, že 1. máj bol dňom začiatku revolúcie v Rusku (prvá revolúcia r. 1905). Tento dátum označuje tiež zvláštny deň čarodejníc. Podľa niektorých bádateľov bol i preto pre vznik iluminátov výnimočne vhodný.

 

Predchodcovia iluminátov

Čo sa týka samotného názvu ilumináti, Weishaupt povedal, že bol odvodený od luciferského učenia a znamená nositelia svetla, v latinskom preklade osvietení. Ide o označenie niekoho, kto je duchovne a intelektuálne osvietený. Avšak aj Satan bol pred svojou vzburou proti Bohu známy ako Lucifer - Svetlonos. Z názvu tohto rádu preto môžu vyplývať dve absolútne protirečivé vysvetlenia. Buď v sebe skrýva isté vnútorné osvietenie, „preduchovnenie" človeka, alebo sa pod ním chápe presný opak - cesta v službách Lucifera. Všetko nasvedčuje tomu, že v prípade iluminátov ide skôr o tú druhú možnosť.

Napokon túto domnienku potvrdzuje aj história. Už v skorších dobách totiž existovali skupiny s názvom ilumináti. Jednou z nich boli Osvietení, ktorých v 12. storočí založil Joachim of Fiore učiaci o prichádzajúcej „ére Svätého Ducha". Obdobnú skupinu potom nachádzame o dve storočia neskôr, šlo o ľudí s vyšším zasvätením, ktorí boli zoskupení okolo Bratstva hada4. Neskôr sa títo ľudia, zasvätiaci svoju činnosť zachovávaniu „tajomstiev generácií" a uznávaniu Lucifera ako jediného boha, stali známi pod latinským názvom ilumináti.

Ďalšou religiózno-mystickou skupinou, ktorá sa nazývala iluminátmi, boli istí nemeckí sektári, ktorých existencia je doložená už v 15. storočí. Títo sa venovali okultizmu tvrdiac, že vlastnia „svetlo" prijaté od satana.

Iná skupina rovnakého mena existovala v 16. storočí tiež v Afganistane, nazývala sa Rošania (Jasnovidci). Hľadala osvietenie od Najvyššieho Bytia a pokúšala sa vytvoriť triedu dokonalých mužov a žien. Po dosiahnutí štvrtého stupňa Osvietený, zasvätenec získal mystické sily; keď dosiahol konečný ôsmy stupeň, považoval sa za dokonalého. Istý afganský učenec poznamenal, že cieľom týchto ľudí bolo ovplyvňovať osoby na významných postoch, aby nastolili harmóniu vo svete a boli oddaní boju proti tyranii mogulov vládnucich v tom čase v Indii.

Rošania mala nasledujúci program: likvidácia súkromného vlastníctva; odstránenie náboženstva a zrušenie štátov. Jej stúpenci boli presvedčení, že osvietenie vychádza z Najvyššej Bytosti, ktorá si vyberá triedu dokonalých ľudí pre organizovanie a riadenie sveta; plánovali transformáciu sociálneho systému sveta prostredníctvom kontrolovania štátov a verili, že po dosiahnutí štvrtého stupňa sa zasvätenec môže kontaktovať s neznámymi pozorovateľmi obdarovanými znalosťami stáročí.

Príslušníci Rošanie sa taktiež nazývali členmi rádu. Rád je rádom hľadania. Kult hlásal, že neexistoval ani raj, ani peklo, iba duchovný stav, úplne odlišný od nášho terajšieho bytia, od života, ktorý poznáme. Duch mohol zostávať v sile na zemi skrze člena rádu, no jedine vtedy, ak bol duchom člena rádu nadosmrti. Znamená to, že členovia rádu posilňujú svoju moc tým, že ju prijímajú od duchov zomrelých členov. Iniciovaní skladali prísahu, ktorá ich oslobodzovala od akýchkoľvek povinností a záväzkov, okrem vernosti rádu, a znela nasledovne: „Oddávam sa večnej náuke a neotrasiteľnej vernosti a podriadeniu sa rádu... Ľudia, ktorí sa nedostávajú pod náš tajný znak, sú našou zákonitou korisťou."5

Rošania prežila až do 18. storočia a podnietila vznik dvoch odnoží: Alumbrados v Španielsku (1575) a Osvietených (Guerinets) vo Francúzsku (1623).6

Alumbrados (špan. osvietenie) bol mysticko-fanatický spolok, ktorý vytvorili reformovaní františkáni a jezuiti. Jeho stúpenci tvrdili, že len čo dosiahli dokonalosť, prežívali vízie Boha a mohli priamo komunikovať s Duchom Svätým. Hneď po prijatí „svetla" boli údajne obdarovaní nadľudskou inteligenciou. Ich neobyčajné tvrdenia mali za následok, že inkvizícia proti nim v rokoch 1568, 1574 a 1623 vydala edikty. Ignác z Loyoly, zakladateľ rádu jezuitov, bol uväznený za to, že sa svojho času stal ich členom.7

Dôslednosť inkvizítorov ich donútila utiecť do Francúzska, kde možno nepriamo pripravili pôdu pre vznik ďalšej skupiny iluminátov, ktorej počiatky sa kladú do roku 1722 a sú spojené so slávnym mestom Avignon. No títo ilumináti boli ovplyvnení predovšetkým spismi veľkého švédskeho učenca a mystika Emanuela Swedenborga, ktorý roku 1766 viedol osvietených teozofov v Paríži a neskôr i v Londýne.

 

Bavorskí ilumináti

Neexistujú dôkazy, že Weishauptov rád iluminátov bol historickým pokračovaním niektorého z týchto religióznych zoskupení, avšak je otázne, či ho ich učenie neovplyvnilo. Hoci Weishaupt začal iba s piatimi členmi, už roku 1778 boli ilumináti splna funkční. Weishaupt napísal: „Veľká sila nášho rádu spočíva v jeho utajení, nech sa nikdy a na žiadnom mieste neobjaví pod svojím pravým menom, ale vždy pod iným. Nie je nič vhodnejšie, než tri nižšie stupne slobodomurárstva; verejnosť je na ne zvyknutá, veľa od slobodomurárstva neočakáva, a teda mu nevenuje ani veľkú pozornosť." Na inom mieste dodal: „Pretože si rád praje byť utajený a pracovať v tichosti, je lepšie chránený pred útlakom vládnucich síl a toto utajenie dáva celej veci najsilnejší punc."

Rád tvorili tri stupne: novic, minerval a osvietený minerval. Bol organizovaný podobným spôsobom ako slobodomurári alebo jezuiti. Napriek tomu, že Weishaupt študoval v jezuitskom kolégiu a v istom zmysle obdivoval štruktúru jezuitskej hierarchie, disciplínu jeho členov a ich schopnosť získať rozličné prostriedky na dosiahnutie vytýčených cieľov, napísal, že do jeho rádu sa nesmie prijať žiaden bývalý jezuita, až na výnimky zvláštnych prípadov. Taktiež zdôraznil, že rád „sa im musí vyhýbať ako moru".

Rituály a ceremónie iluminátov sa podobali masonským rituálom. No ich cieľom, ako vravel Weishaupt, bolo vytvoriť celosvetovú vládu, aby elita mala možnosť vládnuť svetu a tým zabrániť budúcim vojnám. Jedným z ich raných programov bolo distribuovať protináboženské materiály kritizujúce náboženských vodcov, ktorí boli podľa neho prekážkami spoločenského pokroku a „nepriateľmi ľudskej rasy a spoločnosti". Weishaupt napísal: „Ako môže slabý získať ochranu? Jedine združovaním, ale to je ojedinelé. Najlepšie sa to môže realizovať pomocou tajných spoločností. Skryté školy múdrosti sú prostriedkami, ktoré jedného dňa oslobodia človeka od jeho pút..."

 

Adam Weishaupt

Ako sme už spomenuli, zakladateľom rádu iluminátov bol profesor katolíckej teológie z Ingolstadtu Adam Weishaupt (1748 - 1830). Narodil sa 6. februára 1748 v pôvodom židovskej ortodoxnej rodine (niektorí autori uvádzajú, že bol synom židovského rabína8), ktorá ale v Adamovom útlom veku konvertovala na rímsky katolicizmus. Keď v roku 1753 Adamov otec zomrel, barón Johann Adam Ickstatt, ktorý sa stal chlapcovým krstným otcom, si Adama vzal a dal ho na výchovu jezuitom. Ickstatt bol mocným a vplyvným mužom, ktorého roku 1742 vymenovali za kurátora Ingolstadskej univerzity, aby ju reorganizoval. V roku 1765 síce odišiel do dôchodku, no napriek tomu naďalej riadil jej politiku.

Hoci sa Weishaupt neskôr stal kňazom, vyvinula sa u neho neskrývaná zášť k jezuitom, ktorí ho pokladali za deistu - stúpenca teórie, podľa ktorej Boh síce stvoril svet, ale viac sa oň nestará. Ickstatt mladému ambicióznemu Weishauptovi umožnil prístup do svojej súkromnej knižnice, kde sa začal zaujímať o práce francúzskych filozofov, študoval právo, ekonómiu, politiku a históriu.

Panuje názor, že Weishaupt si osvojil myšlienky ohľadom zničenia kresťanstva z Voltairových spisov. Voltaire (1694 - 1778), revolucionár, no predovšetkým zrejme najznámejší osvietenec, zastával liberálne náboženské názory. V liste Frederickovi II. Veľkému, ktorý bol mimochodom slobodomurár, napísal: „Konečne, keď bude celé cirkevné spoločenstvo dostatočne oslabené a bezverectvo dostatočne silné, bude vykonaný definitívny úder mečom otvoreného a neúnavného prenasledovania. Nad celou zemou sa rozprestrie vláda teroru a bude pokračovať, dokiaľ sa kresťania budú tvrdohlavo držať kresťanstva."

J. B. Čerňak uvádza, že v sedemdesiatych rokoch 18. storočia Weishauptove názory boli blízke filozofickému materializmu encyklopedistov, Rousseauovým rovnostárskym náhľadom a utopickému komunizmu Mablyho a Morellyho.9 Koniec koncov nie je na tom nič prekvapujúce, pokiaľ zoberieme do úvahy, že Weishaupt študoval vo Francúzsku, kde sa stretával s Robespierrom (jedným z vodcov Francúzskej revolúcie) a stal sa priateľom niekoľkých vplyvných ľudí z francúzskeho kráľovského dvora.

Mnohí autori sa dokonca domnievajú, že prostredníctvom týchto kontaktov bol uvedený do satanizmu. Avšak či je to pravda, to zostáva otázne. Skôr to vyzerá tak, že napriek katolíckemu vzdelaniu a jezuitskej výchove, napriek tomu, že roku 1768 promoval na bavorskej univerzite v Ingolstadte, štyri roky slúžil ako učiteľ, že sa v roku 1772 stal profesorom občianskeho práva a o rok neskôr katolíckym teológom - profesorom cirkevného práva, do konca života vyznával deizmus a mnohí bádatelia (napr. kontroverzná aristokratická historička a znalkyňa okultných vied Nesta H. Websterová) ho dokonca považovali za otca svetovej revolúcie. Avšak nielen tým sa Weishaupt dostal do nesúladu s katolíckou vieroukou, ale tiež tým, že v roku 1773 sa napriek nevôli Ickstatta oženil, za čo ho krstný otec odsudzoval. Ani to ale nezabránilo jeho kariérnemu postupu. Už o dva roky neskôr, ako 27-ročného, ho vymenovali za dekana právnickej fakulty.

 

Weishauptov vzostup

Jezuiti mali z Weishauptovho rýchleho postupu oprávnené obavy, a preto sa pokúsili obmedziť jeho vplyv, údajne aj intrigami a ohováraniami namierenými voči jeho liberálnemu zmýšľaniu. Pretože sa pre svoje voľnomyšlienkárske idey nechcel stať martýrom, zameral sa na vlastnú organizáciu. Povráva sa, že práve preto, aby zmiatol svojich ohováračov a neprajníkov, založil organizačnú štruktúru podľa vzoru jezuitov. Avšak jeho zámerom bolo od počiatku mať tajnú liberálnu koalíciu s ezoterickým zameraním.

 Potom, čo sa Weishaupt stal žiakom Mosesa Mendelssohna (1729 - 1786), obrátil tento slávny mysliteľ jeho pozornosť smerom k starovekému gnosticizmu. Študoval protikresťanské spisy sekty manichejcov, ktorých učenie sa koncentrovalo okolo kozmogónie, astrológie, medicíny a mágie. Neznámy obchodník Kolmer z Jutlandu (oblasť na hranici Dánska a Nemecka), ktorý od roku 1771 cestoval po Európe, mu vštepil egyptské okultné praktiky. Zaoberal sa mocou eleusinských mystérií a vplyvom uplatňovaným tajným kultom pytagorejcov (tí mali údajne svoj podiel na formovaní komunistickej ideológie spoločného vlastníctva). Taktiež skúmal učenie esénov a získal výtlačky Kabaly, Hlavného kľúča Šalamúna a Vedľajšieho kľúča Šalamúna, ktoré mu mali odhaliť, ako vyvolávať démonov a konať okultné rituály.

Po stretnutí s protestantským slobodomurárom z Hannoveru začal študovať rôzne masonské diela. V roku 1774 dokonca vstúpil do slobodomurárskej lóže, no slobodomurárstvo a jeho zdanlivo dôležité tajomstvá ho sklamali. Pomerne skoro v ňom skrsla myšlienka preniknúť do lóží, prispôsobiť ich svojim cieľom a pod pláštikom slobodomurárstva utajiť samotnú existenciu rádu iluminátov. Weishaupt pôvodne premýšľal nad vytvorením dokonalej organizácie slobodomurárskeho typu, ktorá by sa skladala z mužov vynikajúcich schopností vo všetkých odboroch, avšak došiel k záveru, že slobodomurárstvo je príliš otvorené, teda málo ezoterické.

No ešte predtým, roku 1770, si ho vyvolil Mayer Amschel Rothschild, aby založil organizáciu, ktorá by mu slúžila. Odvtedy koluje historka, že Weishaupt bol práve Rothschildovcami inštruovaný k tomu, aby opustil Katolícku cirkev a zjednotil najrôznorodejšie okultné skupiny. Mal vytvoriť sabat Zlatý úsvit, ktorý je údajne dodnes súkromným sabatom Rothschildovcov. Päť nasledujúcich rokov strávil vypracúvaním plánu, ktorého prostredníctvom mohli byť všetky jeho myšlienky redukované do jednoduchého systému použiteľného na potláčanie náboženstva, čím by sa uvoľnili spoločenské väzby. Kresťanstvo chcel, podobne ako niektorí osvietenci, nahradiť náboženstvom rozumu.

Pôvodne Weishaupt zamýšľal vytvoriť organizáciu zahrnujúcu „školy poznania, ktorých cieľom by bolo z ľudskej rasy urobiť jednu dobrú a šťastnú rodinu". Tie sa mali usilovať o zdokonalenie morálky, preto uvažoval, že pomenuje túto skupinu perfekcionisti, no na jeho vkus celému tomuto podniku chýbalo tajomstvo a schopnosť silnej integrity.

V roku 1774 Weishaupt publikoval beletristický článok Sidonius Apollinaris: Fragment, v ktorom presviedčal, že má ľudí pripraviť na doktrínu rozumu: „Princovia a národy zmiznú bez násilia zo zemského povrchu. Ľudská rasa sa potom stane jednou rodinou a svet bude spočívať na racionálne premýšľajúcich ľuďoch." O svojich cieľoch napísal: „Zdokonaliť sily rozumu, rozšíriť znalosti sentimentov - ľudských i spoločenských -, aby bolo možné mať pod kontrolou zlé sklony, postaviť sa za trpiace a utlačované cnosti (...) uľahčiť získavanie vedomostí a znalostí."

O tri roky neskôr (1777) Weishaupt vstúpil do eklektickej masonskej lóže Theodore of Good Counsel v Mníchove a koncom nasledujúceho roka prišiel s myšlienkou spojenia iluminátov a slobodomurárov. Xavier von Zwack, jeho pravá ruka a právnik Salského princa, ktorý sa stal slobodomurárom 27. novembra 1778, spoločne s bratom slobodomurárom Abbé Marottim vyzradili tajomstvo lóže. Do polovice roka 1779 sa mníchovská lóža dostala úplne pod vplyv iluminátov. Počas prvých štyroch rokov výbor, známy pod názvom Našepkávači, naverboval okolo šesťdesiat aktívnych členov a takmer tisíc ľudí bolo nepriamo pridružených k rádu iluminátov. Avšak len malý počet ľudí poznal jeho skutočný zmysel. Iba členovia vnútorného kruhu, známeho ako areopagiti (Tribunál) si boli vedomí jeho skutočného zmyslu. Všetkým ostatným Weishaupt nahovoril, že chce jedinú svetovú vládu, aby sa v budúcnosti zabránilo všetkým vojnám.

Weishauptova skupina sa rýchlo rozrastala. Ani nie tak počtom, ako skôr významom jednotlivých členov, od ktorých sa mimochodom vyžadovalo, aby prijali hlavne klasické mená. Weishaupt sám seba nazval Spartakom (podľa vodcu povstania otrokov v starovekom Ríme); Zwack bol známy ako Cato; kníhkupec Nicolai prijal meno Lucian; profesor Westenreider zase Pythagoras; Canon Hertel sa volal Marius; Marquis di Constanza bol Diomedes; Massenhausen zase Ajax; barón von Schroeckenstein nosil meno Mohamed; barón von Meggenhofen bol Sulla atď. Ich ústredie sídlilo v Mníchove a bolo známe ako Veľká lóža iluminátov (Lóža Veľkého Orientu) s kódovým menom Atény.

Ďalšie štyri lóže boli: Ingolstadt známy ako Afezus; Heidelberg (Utica); Bavorsko (Achaia) a Frankfurt (Téby).10 Taktiež sa prebudoval kalendár a mesiace v ňom dostali nové, hebrejské mená: január sa nazýval Dinah, február Benmeh atď. Svoje listy ilumináti datovali podľa perzskej éry pomenovanej podľa kráľa Jezdegerda, ktorý začal vládnuť v Perzii roku 632 pred Kr. Ich nový rok sa začínal 21. marca. (Niektoré zdroje aj tento deň označujú ako  Nový rok čarodejníc.)

 

Sprisahanie iluminátov

V publikácii World Revolution od Nesty Helen Websterovej (1876 - 1960), manželky Arthura Webstera, oživujúcej konšpiračnú teóriu, v ktorej hlavnú úlohu zohrávali práve ilumináti, kvôli čomu podrobne opisuje ich činnosť, nájdeme tvrdenie, že „technika iluminizmu spočíva vo verbovaní hlupákov a adeptov a v povzbudzovaní snov poctivých vizionárov alebo plánov fanatikov, resp. v prebúdzaní samoľúbosti ambicióznych egoistov, v spracovávaní nevyrovnaných mozgov alebo v hraní na strunu vášní, akými sú chamtivosť či túžba po moci, čím sa dosahuje, že absolútne rozdielne ciele slúžia tajnému účelu sekty". Hlupáci, ktorí mali dosť peňazí na rozhadzovanie, boli zvlášť vítaní. Weishaupt raz napísal: „Títo dobrí ľudia rozmnožia naše rady a naplnia našu pokladňu; zapájajme týchto ľudí do práce; na týchto pánov musíme nastražiť návnadu. Ale vyvarujme sa toho, aby sme im hovorili naše tajomstvá, týchto ľudí musíme prinútiť, aby uverili, že stupeň, ktorý dosiahli, je ten najvyšší."

Weishaupt vysvetľuje: „Človek musí niekedy hovoriť tak, inokedy onak, aby náš skutočný cieľ pre našich podriadených zostal nepreniknuteľný." A aký bol tento cieľ? Nebolo to „nič menšie ako získať moc a bohatstvo, aby boli podkopané svetské alebo náboženské autority, a získanie vlády nad svetom". Zasväteným bolo povedané, že rád reprezentuje ideály cirkvi, že Kristus bol prvým obhajcom ilumenizmu a jeho tajná misia mala za cieľ navrátiť človeku pôvodnú slobodu a rovnosť, ktorú mal pred tým, než musel opustiť záhradu Eden. Weishaupt povedal, že Kristus nabádal svojich učeníkov, aby opovrhovali bohatstvom kvôli príprave sveta na spoločenstvo dobra, ktoré skoncuje so súkromným vlastníctvom. Zwackovi Weishaupt napísal: „Najpodivuhodnejšou vecou je to, že veľkí protestantskí a reformační teológovia (luteráni a kalvíni), ktorí patria k nášmu rádu, skutočne veria, že v tom spočíva pravý zmysel kresťanského náboženstva."

Avšak keď niektorí z Weishauptových nasledovníkov dosiahol vyšší stupeň, bolo mu odhalené ich tajomstvo: „Viď naše tajomstvo: aby sme zničili celé kresťanstvo, celé náboženstvo, predstierali sme, že nám ide o pravé náboženstvo, no jedného dňa oslobodíme ľudskú rasu od všetkých náboženstiev."

Do rádu ilumináti získavali aj ženy. Weishaupt napísal: „Neexistuje mocnejší prostriedok na ovplyvňovanie mužov, ako prostredníctvom žien. Tie by mali byť našou hlavnou zbraňou; mali by sme sa snažiť, aby mali o nás dobrú mienku a aby stáli na našej strane." Členky boli rozdelené do dvoch skupín: jednu skupinu tvorili ženy zo spoločnosti, ktoré rádu prepožičiavali zdanie ctihodnosti; druhú skupinu tvorili ženy, „ktoré pomáhali bratom uspokojovať ich chúťky". Ilumináti taktiež používali peňažné a sexuálne úplatky, aby získali kontrolu nad mužmi na vysokých postoch, vydierali ich hrozbami finančného zruinovania, verejného odhalenia a strachom zo smrti.

Websterová v spomenutej publikácii World Revolution zhrnula ciele iluminátov do týchto 6 bodov: 1. zničenie monarchie a všetkých foriem vládnutia; 2. zničenie súkromného vlastníctva; 3. zničenie práva dedičstva; 4. zničenie patriotizmu; 5. zničenie rodiny a 6. zničenie náboženstva.11

 

Vnútorné protirečenia v ráde a vyzradenie jeho tajomstva

Je otázne, či bol práve Weishaupt zakladateľ iluminátov. Nesporne mu na to nechýbala odvaha, húževnatosť, metodickosť a hlboké pokrytectvo. Vynikal vášňou písať a bol nesmierne domýšľavý. Práve pre Weishauptovu bezmedznú túžbu po moci sa čoskoro rozhorel vnútorný boj. Okrem toho, keďže sa vyberali iba nepatrné príspevky, rád trpel nedostatkom financií. Roku 1780 sa novým členom stal barón Franz Friedrich Knigge (1752 - 1796), ktorý dostal prezývku „Philo". Knigge vyštudoval právo v Göttingene, slúžil pri súdnych dvoroch v Hesse-Cassel a vo Weimare a bol veľmi známym románopiscom, básnikom a autorom filozofických diel. Vstúpil do slobodomurárskej lóže striktnej observancie (niečo ako „prísneho obradu"), ktorej členovia sa venovali hľadaniu „božskej múdrosti" a boli oddaní eliminácii okultných vied, ktoré sa zoširoka praktizovali. Rád iluminátov bol vraj v istom zmysle priamym protikladom tejto lóže. Po krachu tohto mystického prúdu na kongrese vo Wilhelmsbade (neďaleko Hanau v Hessensku) roku 1782 sa ilumináti a rytieri ružového a zlatého kríža stali vlastne organizačným stelesnením týchto dvoch protikladných tendencií v slobodomurárstve, a to racionálno-osvietenskej a iracionálno-okultnej.12

Pokiaľ ide o Kniggeho, ten dosiahol hodnosť „brat veliteľ" a používal titul „labutí rytier" (Knight of Swan). Pomáhal pri zakladaní novej slobodomurárskej lóže v Hanau. Pretože sa u neho vyvinul záujem o mágiu, okultizmus a alchýmiu, pripojil sa k rosenkruciánom, tajnej spoločnosti s okultným zameraním, ktorá pravdepodobne vznikla v 14. storočí a ktorá údajne konala rituály s ľudskými obeťami. Neskôr sa zriekol alchýmie a svoje štúdiá venoval vývoju takej formy slobodomurárstva, ktorá by človeku dovolila opäť získať dokonalosť, ktorú mal pred pádom Adama a Evy.

Svoje myšlienky, týkajúce sa reformy slobodomurárstva, Knigge predniesol na wilhelmsbadskom kongrese. Avšak Marquis di Constanza (jeden z najznámejších iluminátov) ho informoval, že ilumináti túto reformu už uskutočnili. Weishaupt, aby Kniggeho prilákal, vykreslil rád ako predstaviteľa najväčšieho pokroku vo vede a filozofii. To bolo v súlade s jeho myslením, a tak vstúpil do rádu.

Knigge bol, samozrejme, veľkým úlovkom, lebo mal organizačný talent, vplyv, dostatok finančných prostriedkov a čoskoro sa stal hlavou Westfálskeho kruhu. Bol spojovacím článkom medzi slobodomurármi a iluminátmi. Neúnavne putoval od mesta k mestu tešiac sa dobrej reputácii vo vysokej spoločnosti, kde mal ako aristokrat prístup. Mnohých sa mu z nej podarilo získať, u mnohých vzbudiť aspoň sympatie. Weishaupt o ňom napísal: „Philo je majster, od ktorého by sme sa mali učiť; dajte mi šesť mužov jeho kvalít a zmením tvár vesmíru. Philo urobil viac, než sme my všetci od neho očakávali a je mužom, ktorý by bol schopný riadiť túto organizáciu."

Knigge bol silno podporovaný areopagitmi, ktorí mali pocit, že Weishauptova moc by mala byť delegovaná i na ostatných, a ktorí súhlasili s Kniggeho návrhmi na zmenu organizačnej štruktúry. Zmeny boli prijaté 9. júla 1781. Knigge bol schopný naverbovať najlepších propagandistov a od roku 1780 bol rast rádu veľmi rýchly, pretože jeho expanzia bola uľahčená jeho prepojením so slobodomurárskymi lóžami.

Knigge si stanovil za cieľ podrobiť rádu iluminátov celé nemecké masonstvo. Nakoniec jeho plány siahali ešte ďalej. Súdiac z Weishauptovej korešpondencie s priateľmi sníval o jedinom prirodzenom náboženstve, ktoré by bez akejkoľvek revolúcie zjednotilo celé ľudstvo do jediného zväzu. Knigge si robil nádeje, že sa mu tam podarí dostať pápežov aj panovníkov. Kvôli tomu vymyslel najvyššie stupne mága a rexa. Možno práve preto niektorí bádatelia vyzdvihujú Kniggeho ako skutočného vodcu iluminátov. Weishaupt píše, vydáva príkazy, Knigge mlčiac reguluje stupne zasvätenia.

Svoje ciele mal rád dosiahnuť rozdelením ľudstva pomocou vzájomne protikladných ideológií, aby tieto dve skupiny proti sebe bojovali, čím by sa oslabili národné vlády a organizované náboženstvo. Medzi slobodomurármi a iluminátmi nakoniec nastalo porozumenie a navrhlo sa zlúčenie oboch skupín, pričom tri nižšie stupne v ráde tvorili masoni a zvyšok ilumináti. Po kongrese vo Wilhelmsbade, ktorý sa konal od 16. júla do 29. augusta 1782 (zúčastnili sa na ňom slobodomurári, martinisti a predstavitelia všetkých tajných organizácií z Európy, Ameriky a Ázie),  sa táto aliancia stala oficiálnou.

Všetci účastníci kongresu prisahali, že nič neprezradia. Jedine Comte de Virieu, mason z lóže martinistov v Lyone, po svojom návrate domov, keď sa ho pýtali na kongres, povedal: „Nemôžem vám nič prezradiť. Jediné, čo môžem povedať, je to, že všetko je oveľa vážnejšie, než si myslíte. Zosnované sprisahanie bolo tak dobre premyslené, že je takmer nemožné, aby monarchia a cirkev z toho vyviazli." Virieuov životopisec M. Costa de Beauregard tvrdil, že odvtedy „gróf Virieu nemohol hovoriť o masonstve inak ako s hrôzou". Mimochodom, Virieu sa neskôr iluminátov zriekol a stal sa oddaným katolíkom.

Z dôvodu hnutia, ktoré vzniklo vďaka knihe C. W. Dohma Upon the Civil Amelioration of the Condition of the Jews (O zušľachťovaní občianskych príspevkov pre Židov), napísanej pod vplyvom Mosesa Mendelssohna, a vydaniu diela od Mirabeua v Londýne, bola na Kongrese roku 1782 prijatá rezolúcia, podľa ktorej mohli do lóží vstupovať aj Židia.13 Je zrejmé, že sa tak stalo i z finančných dôvodov, pretože ilumináti presťahovali svoje sídlo do Frankfurtu, vtedajšej bašty židovského finančníctva. Vďaka tomu, že pôsobnosť rádu sa rozšírila na celé Nemecko, plynuli do neho peniaze z popredných židovských rodín, ako boli Oppenheimerovci, Wertheimerovci, Schusterovci, Speyerovci, Sternovci a, samozrejme, Rothschildovci. Gerald B. Winrod vo svojej knihe Adam Weishaupt: A Human Devil napísal, že „z tridsaťjeden hlavných Weishauptových zástupcov bolo sedemnásť Židov". Argumenty, že ilumináti boli výhradne židovského pôvodu, sú však nepodložené.

Po kongrese vo Wilhelmsbade ilumináti fungovali podľa organizačnej štruktúry, ktorú po Weishauptovom súhlase rozpracoval Knigge:

Škôlka: 1. príprava; 2. novic; 3. minerval (zasvätený Minerve) - vytvárali učenú spoločnosť a pred vstupom do rádu ich podrobovali osobitnej skúške; 4. iluminatus mladší - vodca minervalov;

Symbolické slobodomurárstvo: 1. učeň; 2. tovariš; 3. majster;

Škótske slobodomurárstvo: 1. iluminatus major (škótsky novic) - jeho úlohou bolo okrem iného zaujať popredné miesto v spoločnosti a naverbovať nových členov; 2. iluminatus dirigens (škótsky rytier) - vystielal cestu k triede mystérií;

Malé mystériá: 1. presbyter (alebo kňaz); 2. princ (alebo regent);

Veľké mystériá: 1. magus; 2. Rex

Členovia rádu bavorských iluminátov sa delili na trinásť stupňov, ktoré predstavovali trinásť stupňov pyramídy iluminátov na jednodolárovej bankovke. Avšak Weishaupt nemohol pred Kniggem utajiť, že rád je ešte stále iba v zárodočnom stave a organizácia existuje iba v „jeho, Weishauptovej, hlave". Navyše Weishaupt, umiernený predstaviteľ buržoázie veku osvietenstva, neváhal vstúpiť s Kniggem, „aristokratom-blúznivcom", do konfliktu. Nevládnuc jeho organizačným talentom a spoločenským postavením, on, doktrinár a pedant, zisťoval, že Knigge sa necháva unášať čisto vonkajšou bombastickosťou nových stupňov. Knigge bol zasa naopak bolestivo zarmútený mocichtivým charakterom Weishaupta a jeho nedôverčivosťou.

Čoskoro bolo obom jasné, že ich religiózne a politické ideály sú podstatne odlišné. Ich vzájomné vzťahy sa zhoršili a oni obaja sa v listoch spoločným priateľom sťažovali jeden na druhého. Celá záležitosť sa nakoniec roku 1784 skončila totálnou roztržkou. Knigge z rádu vystúpil.

V tom čase sa utvorila administrácia rádu, v mnohom pripomínajúca jezuitskú: prefekti, najvyšší z nich provinciáli (vodcovia provincií), ešte vyššie national (hlava nácie) - títo všetci vytvárali triedu vladárov (regentov). Nad nimi stál areopág a na čele celého rádu generál. Avšak rastúci rád sám v sebe ukrýval elementy rozkladu, ktoré boli posilnené vonkajším tlakom vyvrcholiacim v októbri 1786, keď sa pri domovej prehliadke aktívneho člena rádu iluminátov Zwacka našli viaceré listiny rádu aj korešpondencia jeho vodcov Weishaupta, Kniggeho a ďalších.

Autori protislobodomurárskych mýtov, polomýtov či dokonca historických právd začali tvrdiť, že z lóží, ktoré ilumináti založili vo Francúzsku, sa stali politické výbory a ich členmi boli vodcovia Francúzskej revolúcie: La Fayette, Condorcet, Pétion, Mirabeau, Thomas Paine, vojvoda Filip Orleánsky a ďalší. Slobodomurári sa bezúspešne pokúšali dokázať, že medzi nimi a iluminátmi neexistuje nijaká spojitosť. Taktiež legenda o „sprisahaní iluminátov" vznikla ešte v predvečer Francúzskej revolúcie. Hovoril o nej Cagliostro, ktorý vysvetľoval inkvizítorom, že ilumináti krvou podpísali prísahu o povinnosti pousilovať sa usmrtiť všetkých panovníkov.

Intrigy, pravdy a polopravdy, výmysly a túžby sa preplietali do jedného klbka, čoho výsledkom bol výnos kurfirsta Karla Teodora z 22. júna 1884 nariaďujúci zatvoriť všetky masonské a iluminátske lóže na území Bavorska. Dňa 2. mája 1785 nasledoval ďalší výnos zakazujúci všetky tajné spolky a spoločnosti. Adam Weishaupt bol vtedy uvoľnený do výslužby a odsúdený k verejnému vyznaniu viery pred akademickým senátom a nakoniec vyhnaný z Ingolstadtu. Ponáhľal sa opustiť mesto zanechajúc svoju ťažko chorú manželku na starosť priateľom, a sám odišiel do Regensburgu, kde našiel ochranu u tajného ilumináta Herzoga Ernsta Saxen-Gothského, ktorý vyhnancovi udelil titul gofrata (dvorného radcu). Z Ingolstadtu posielali na Weishaupta obvinenia jeho bývalí priatelia i nepriatelia: vodcu iluminátov obviňovali z krvismilstva, zabitia detí a všemožných iných desivých hriechov. On sa ale energicky bránil. Zomrel až v roku 1830.

Medzitým roku 1789 vypukla Francúzska revolúcia. Jej stúpenci a odporcovia spomínali na rád iluminátov, ktorý pod ich perom definitívne nadobúda hrozivý charakter politickej tajnej spoločnosti sledujúcej revolučné ciele. Anonymný pamflet z roku 1794 definuje hlavnú úlohu rádu ako zápas s tyraniou a s obradovým náboženstvom, vytvorenie nového spoločenského poriadku a novej relígie s pomocou tajných spoločností.

Vzrušené vedomie reakcionárov videlo iluminátov všade. Narátavalo ich na tisíce, filiálky rádu odhaľovalo v Paríži a na iných významných miestach. K iluminátom pripočítavali grófa Mirabeau, spisovateľa markíza Cazotta, znamenitého chemika Antoine Lavoisiera (popraveného 8. mája 1794) a tiež Maximiliána Robespierra. Snáď najtrefnejšie to vystihol Mirabeau, keď napísal, že ilumináti „kopírovali rád jezuitov, no kládli si presne opačný cieľ. Jezuiti chcú prikovať ľudí k obetníkom povery a despotizmu; ilumináti si mysleli, že používajúc tie isté prostriedky, rozvážnosť a húževnatosť, budú schopní obrátiť proti svojim protivníkom prednosti, ktoré sú obsiahnuté v absencii vonkajšieho rituálu, viditeľnej hlavy, a takýmto spôsobom budú mať v rukách všetko potrebné, aby mohli osvietiť ľudí a poskytnúť im šťastie a slobodu".14 Aj podľa názoru publicistu markíza Luncheta sa jezuiti a ilumináti riadili podobnými zásadami.15 Usilovali sa rozvrátiť spoločnosť.16

 

Poznámky:

1 http://astrollogie.net/mystika/zednari.html

2 Vasjutinskij, A. M.: Orden illjuminatov (Rád iluminátov). In: Tajnyje ordena (Tajné rády). Charkov 1997, s. 145

3 http://astrollogie.net/mystika/zednari.html

4 Alebo draka; ilumináti vraj prenikli do mezopotámskeho Bratstva hada. Mimochodom starobiblické slovo had (nefeš) pochádza z koreňa NHSH označujúceho „rozšifrovanie, odhaľovanie"; latinské illuminare zasa znamená „osvecovať, ožarovať, objasňovať, spoznávať, vedieť".

5 Darol, ?.: Tajnyje obščestva (Tajné spolky). Moskva 1998, kap. 22

6 Brockhausov a Efronov encyklopedický slovník. St. Peterburg 1894, s. 935

7 http://astrollogie.net/mystika/zednari.html; iní autori píšu, že s nimi sympatizoval: Porov.:  Pelayo, M. M.: Historia de los heterodoxos espanoles, vol. V. - Ignác z Loyoly bol predvedený pred duchovný súd kvôli obvineniu  z empatie k alumbrados, ale nakoniec z toho vyšiel iba s pokarhaním; či Longhurst, J. E.: Luther‘s Ghost in Spain (Lutherov duch v Španielsku), vol. 2, kap. 2. Coronado Press 1964

8 http://astrollogie.net/mystika/zednari.html; pozri tiež: http://www.matrix-2001.cz/clanek-detail/348-o-radu-illuminatu; resp. http://www.matrix-2001.cz/autor/1-jaroslav-chvatal. Na webstránke Jaroslava Chvátala sa nachádza veľa zaujímavých materiálov, z ktorých v tomto článku čerpáme.

9 Čerňak, J. B.: Nevidimije imperiji (Neviditeľné ríše). Moskva 1987; Práca vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom Tajné spoločnosti, Bratislava 1987.

10 Vasjutinskij, A. M.: c. d., s. 148-155. Podrobnejšie: Dülmen, R. van: Der Geheimbund der Illuminaten. Darstellung. Analyse. Dokumentatio. (Tajný spolok iluminátov. Interpretácia. Analýza. Dokumenty). Stuttgart 1975, s. 439-453

11 Websterová, N. H.: World Revolution (Svetová revolúcia), Londýn 1921, s. 19

12 Dülmen, R. van: c. d., s. 19

13 Podľa Websterovej kniha vyvolala vlnu prosemitizmu. Websterová o tomto kongrese hovorí, že jeho dôležitosť pre nasledujúce dejiny sveta nebola historikmi nikdy docenená; porov. Websterová, N. H.: c. d., s. 32

14 Tajnyje ordena (Tajné rády). Fénix, Rostov na Done 1997, s. 158

15 Luchet, J. P.: Essai sur la secte des illuminés (Eseje o sekte iluminátov). Paríž 1789, s. 37-38

16 Tamže, s. 80, 108. K tejto téme pozri predovšetkým 1564-stranové dielo J. A. Starcka nazvané O kryptokatolicizme, machináciách s prozelytizmom, jezuitstvom, tajných spoločnostiach a podobne, ako i dvojzväzkovú prácu N. de Bonnevilleho Jezuiti, vyhnaní z rádov slobodomurárov, a ich kindžal dolámaný slobodomurármi. Pozri tiež Čerňak, J. B.: c. d.