Homeopatia - podobne ako veľa iných metód alternatívnej medicíny - zaznamenáva v poslednom čase značné rozšírenie. Homeopati ju prezentujú ako bezpečnú, účinnú, prírodnú metódu liečenia, no vo svete sa objavujú i varovné hlasy upozorňujúce na jej riziká. V článku, ktorý vznikol prepracovaním niekoľkých našich rozpráv o tejto problematike, sa zaoberáme jednak rozborom homeopatie z hľadiska vedeckých poznatkov, jednak jej okultným pôvodom a praxou. Citácie sú z odborných publikácií významných predstaviteľov všetkých homeopatických smerov (predovšetkým francúzskeho, holandského a anglického smeru).

 

Základné princípy homeopatie

Homeopatia, ktorú ako liečebnú metódu založil nemecký lekár Ch. F. Samuel Hahnemann (1755 - 1843), je postavená na niekoľkých základných princípoch.

 

Princíp podobnosti

Podobné sa lieči podobným. Podľa tohto princípu látka, vyvolávajúca u zdravého človeka určité príznaky, dokáže vyliečiť chorobu, ktorá sa prejavuje podobnými príznakmi.

 

Životná sila (dynamis)

Homeopatia vychádza z viery, že živý organizmus je ovládaný duchovnou životnou silou, ktorá je zodpovedná za život organizmu a riadi i jeho hmotné telo. Jej narušenie sa v tele prejaví ako choroba. Celá homeopatická liečba preto smeruje k ovplyvneniu tejto životnej sily, ktorej uzdravenie má následne viesť aj k uzdraveniu tela.

 

Pôvodca choroby (miazma)

Homeopatia odmieta, že by pôvodca chorôb mohol mať materiálny pôvod. Za príčinu choroby považuje narušenie životnej sily tzv. miazmami - znečisteniami, ktoré majú duchovný pôvod. Hahnemann veril v existenciu troch základných miazmatických chorôb: vnútorného syfilisu, vnútorného svrabu a vnútornej kvapavky, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné choroby.

 

Princíp nekonečne malých dávok (infinitezimálne dávky)

Homeopatické prípravky sa vyrábajú opakovaným mnohonásobným riedením východiskových látok a za najúčinnejšie sa považujú koncentrácie, ktoré už neobsahujú ani jednu molekulu východiskovej „účinnej" látky. Duchovný účinok substancie hmota už neruší a môže priamo pôsobiť na životnú silu človeka.

 

Princíp potenciácie (riedenia)

Liečivá látka sa do konečnej koncentrácie zrieďuje (potencuje). Táto látka sa pridá k riedidlu (najčastejšie k vode či zriedenému liehu) v pomere buď 1 : 9 (označuje sa ako D1) alebo 1 : 99 (označuje sa C1) a zmes sa pretriasaním mieša. Z takto premiešanej zmesi sa opäť vezme jeden diel, ktorý sa v rovnakom pomere zmieša s riedidlom a rovnakým spôsobom spracúva. Každé ďalšie riedenie sa označuje zväčšením indexu o jednotku (napr. D2, D3... Dx, resp. C2, C3 ...Cx).

 

Princíp dynamizácie (zmiešania)

Zmiešavanie pri potenciácii sa nazýva dynamizácia. Týmto zmiešavaním sa z látky uvoľňuje jej „duchovná esencia", ktorá je v nedynamizovanom stave „zviazaná hmotou" a má byť vlastným nositeľom účinku. Liečivo od určitého riedenia (D24, resp. C12) už štatisticky neobsahuje ani jedinú molekulu východiskovej látky a tvorí ho buď samotný cukor (pri granuliach alebo globuliach) alebo rozpúšťadlo, zvyčajne zriedené liehom (pri roztokoch - kvapkách).

 

Liek terénny (konštitučný)

Homeopatickí pacienti sa podľa svojich fyzických dispozícií a povahových vlastností rozdelia do niekoľkých typov (konštitúcií). Každej konštitúcii zodpovedá určitá homeopatická substancia, na ktorú tento typ pri liečbe najlepšie reaguje. Konštitučnú liečbu uznáva väčšina homeopatických škôl.

Homeopatom sa dodnes nepodarilo preukázať platnosť ani jediného z homeopatických princípov a súčasné vedecké odbory, napríklad farmakológia, biochémia a fyzika, preukázali mylnosť homeopatických princípov.

 

Homeopatické princípy z pohľadu vedy

 

Princíp podobnosti

Pri jednej príležitosti Hahnemann po požití chinínovej kôry získal pocit opakujúcej sa horúčky podobnej malárii, ktorú chinínová kôra lieči. Vyvodil z toho záver, že choroba, ktorá sa u človeka prejaví určitým príznakom, sa môže liečiť takým liekom, ktorý u zdravého človeka vyvolá príznak podobný danej chorobe. Dnes už vieme, že sa Hahnemann mýlil. Chinín ako bunkový jed obsiahnutý v kôre chinínovníka totiž pôsobí prudké zníženie teploty organizmu prejavujúcej sa zimnicou, ktorú Hahnemann zrejme chybne považoval za prejav horúčky. Samotná zahraničná homeopatická literatúra priznáva, že i mnohé iné Hahnemannove pozorovania sú celkom nespoľahlivé (British Homoeopathic Journal, July 1995, Vol. 84, s. 129-130). Aj dnes, keď homeopati skúšajú homeopatiká na dobrovoľníkoch, často opisujú celkom iné symptómy, než sú zaznamenané v homeopatickej literatúre a, naopak, i dôležité symptómy z homeopatickej literatúry často celkom chýbajú
(P. Pudil: Drosera nebo další setkání v Zdislavicích, Homeopatie č. 9, l996, s. 16).

V samej homeopatii existuje veľa prípravkov, ktoré sa podávajú v absolútnom rozpore s proklamovaným základným homeopatickým „princípom podobnosti". Napríklad rastlina Physostigma venenosum, keďže obsahuje alkaloid fysostigmin, spôsobuje zníženie vnútroočného tlaku. Podľa princípu simile by sa teda - celkom nelogicky - mala v homeopatii používať tam, kde má pacient znížený vnútroočný tlak. V skutočnosti sa však v homeopatii odporúča v prípade zvýšeného vnútroočného tlaku. V rozpore s princípom podobnosti sa takisto používajú soli vápnika. Napríklad prípravok Osteocynesine sa používa pri osteoporóze, ktorá je spôsobená práve nedostatkom vápnika.

Inokedy sa v homeopatii používajú látky, ktoré v pokuse nevykazujú žiadne príznaky, no napriek tomu sa im pripisujú významné účinky. Napríklad oxid kremičitý - Silicea - sa práve preto, lebo nemá nijaké účinky a nepôsobí nijakými príznakmi, používa ako pomocná látka pri výrobe tabliet. „Hahnemannský experiment" však uvádza veľa príznakov, ktoré v skutočnosti nikdy nemohli byť spôsobené danou látkou.

 

Princíp životnej sily (dynamis)

Ani princíp narušenia duchovnej „životnej sily" ako jednotnej príčiny všetkých chorôb nebol nikdy dokázaný. Ide o vitalistickú teóriu pochádzajúcu z pohanských náboženstiev, ktorá nemá nič spoločné s regulačnými mechanizmami organizmu. Je však jasným spojivom k podobným smerom alternatívnej medicíny, vychádzajúcich z iracionálnych princípov.

 

Potenciácia a dynamizácia

Takisto tieto princípy sa nikdy nepotvrdili. Farmakológia bezpečne dokázala vzťah účinku k dávke, ktorý je protichodný voči princípu infinitezimálnych dávok. Preukázateľne mylné sú i teórie, ktorými sa homeopati usilujú obhájiť zákony potenciácie a dynamizácie, napríklad o otlačku molekúl látky do molekúl rozpúšťadla, o pretrvávaní solvatačných obalov v roztoku bez látky, ktorá ich spôsobila, o uvoľnených biofotónoch alebo elektromagnetickej bioinformácii, ako aj všetky ďalšie homeopatmi predkladané argumenty.

Navyše rovnakou procedúrou dynamizácie a potenciácie prechádzajú i všadeprítomné molekuly látok prímesí a nečistôt (napríklad ióny solí atď.). Tieto látky v značných množstvách obsahujú už rozpúšťadlá, ktoré sa v homeopatii používajú pri pretriasavaní a riedení. Homeopatická teória pritom mnohým z týchto látok pripisuje veľmi silné pôsobenie, takže výsledné homeopatikum by nevyhnutne obsahovalo celkom neštandardnú, rôznorodú a nedefinovateľnú zmes informácií s úplne nepredvídateľnými a rozličnými účinkami.

Pri úsilí o dôkaz účinnosti homeopatie sa jej stúpenci odvolávajú na štúdie, ktoré nemajú s homeopatiou nič spoločné. Sú to napríklad výskumy profesora Bonavidu o pôsobení veľmi nízkych dávok niektorých liečiv proti rakovine v kombinácii s tumor-necrosis-faktorom (TNF), ktoré sa vôbec nedotýkajú homeopatie a u ktorých nie je naplnený ani jediný z homeopatických princípov. Ako experimentálny dôkaz princípu podobnosti sa v poslednom čase cituje práca autorov Wijka a Wieganta z univerzity v Utrechte (R. van Wijk, A. C. Wiegant: Homoepathie in der aktuellen Forschung, 1996), zaoberajúca sa stresovými proteínmi pri toxickom poškodení buniek. Niekedy sa dokonca vydáva za konečný dôkaz účinnosti homeopatie. Táto práca pritom nespĺňa ani jediný homeopatický princíp a homeopatickou terapiou sa nezaoberá. Dokonca v nej nejde ani o princíp podobnosti, ako ho chápe Hahnemann.

Zdá sa, že tí homeopati, ktorí stáli pri zrode homeopatie alebo sa výrazne podieľali na jej formovaní, boli v tejto otázke oveľa úprimnejší než dnešní homeopati a otvorene hlásali, že homeopatia je s vedou či s klasickou medicínou nezlučiteľná. Hahnemann by napríklad nikdy nepripustil, aby sa jeho metóda čo i len kombinovala s alopatickou liečbou, keď povedal: „Existujú len dva hlavné spôsoby liečby - metóda homeopatická a metóda alopatická (heteropatická). Obe sú navzájom protikladné a iba človek, ktorý ich nepozná, môže podliehať bludu, že tieto dve metódy sa môžu k sebe priblížiť, ba dokonca zlúčiť. Osoba, ktorá podľa ľubovôle postupuje pri liečbe chorého raz homeopaticky, inokedy alopaticky, sa môže len dokonale zosmiešniť. Takéto miešanie dokonca možno označiť za zločineckú zradu božskej homeopatie." (S. Hahnemann: Organon racionální léčby, Alternativa, Praha 1993, s. 92).

J. T. Kent, popredný a veľmi uznávaný homeopat zo začiatku 20. storočia, videl omnoho lepšie než dnešní homeopati, že odvolávať sa na vedecké poznanie je pre homeopatiu nebezpečné. Napísal: „Dávajme si pozor pred skúsenosťou vedcov. Hahnemann pre nás vytýčil zákony, ktoré môžeme študovať a na ktorých môžeme stavať... Je načase uznať autoritu" (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě, Alternativa, Praha 1993, s. 12). „V homeopatii platia samotné princípy, ale všetko, čo s nimi nie je v súlade, treba zanechať" (tamže, s. 36).

 

Klinické štúdie a úsilie o preukázanie účinnosti homeopatie

Nijako neprekvapuje, že v kvalitne vypracovaných klinických štúdiách sa účinnosť homeopatík nepodarilo vierohodne dokázať. Homeopati síce predložili veľké množstvo štúdií, ale všetky boli nanič. Ako príklad možno uviesť štúdiu homeopatov Fischera a kol., podľa ktorej bol účinok homeopatika značne vyšší než účinok placeba. Pri analýze záverov sa však zistili závažné štatistické chyby. Po ich korekcii sa ukázalo, že štúdia nepodala jasný dôkaz o účinnosti tejto homeopatickej terapie (D. Colquhoun: Reanalysis of clinical trial of homoeopathic treatment in fibrosis, Lancet 1990, 336, 441-442).

Iným príkladom sú štúdie o účinnosti homeopatík pri terapii alergickej astmy. Autor štúdií, známy homeopat Reily, síce uvádza, že homeopatikum bolo účinnejšie než placebo (Lancet 1994, 344, 1601-1606), avšak v jeho štúdiách sú veľmi závažné chyby, ktoré mohli úplne skresliť výsledky (Lancet 1995, 345, 251-253). Rovnako dôležité je, že závery mnohých štúdií preukazujúcich účinnosť homeopatík sa pri zopakovaní za prítomnosti nezávislých odborníkov nepotvrdili (tamže).

Okrem toho existujú mnohé klinické štúdie, ktoré nijakú účinnosť homeopatík nepreukázali. Súhrnná štúdia 107 kontrolovaných experimentov z posledných rokov, ktorá vyšla v časopise British Medical Journal, síce konštatuje, že väčšina štúdií hovorí v prospech homeopatík, avšak upozorňuje, že zároveň majú veľmi slabú kvalitu a dôležité je, že s rastúcou kvalitou štúdií klesá ich úspešnosť. Autori Kleijnen a kol. uvádzajú, že dostupné dôkazy pre väčšinu odborníkov nie sú dostatočné pre definitívny záver, či homeopatia pôsobí, alebo nie. Okrem toho konštatujú, že väčšina štúdií, ktorými sa práca zaoberala, je nekvalitných a uvádzajú i konkrétne nedostatky. Celkový záver práce je jasný: Klinické výsledky nie sú dostatočné na vyslovenie definitívneho záveru o účinnosti homeopatík. Navyše sa i tu konštatuje riziko, že mnoho štúdií sa vôbec nemuselo zverejniť a tým i takto mohlo dôjsť k skresleniu (J. Kleijnen, P. Knipschild, G. Riet: Clinical trials of homoeopathy, British Medical Journal, 302, 1991, s. 316-323).

K podobným nejednoznačným záverom dochádzajú i ďalšie publikované metaanalýzy klinických štúdií s homeopatikmi (K. Linde, W. B. Jonas: Meta-analysis of homoeopathy trials. Lancet, 367-368, 1998; O. Strubelt, M. Claussen: Homoopathie - Mehr als Placebo?, Deutsche apotheker Zeitung, 139, č. 47, 59-67, 1999).

Za dosiaľ najlepšiu publikovanú prácu o homeopatických klinických štúdiách, ktorá berie do úvahy len tie najkvalitnejšie práce, sa považuje súhrnná analýza Hilla a Doyona (C. Hill, F. Doyon: Review of randomized trials of homoeopathy, Rev. Epidem. et Santé Publ., 1990, 38, 139-147). Táto štúdia konštatuje jednoznačný záver - nepreukázala sa žiadna účinnosť homeopatie.

 

Registrácia homeopatík

Hoci sa homeopatom nepodarilo dokázať účinok homeopatík, presadili, že homeopatiká sú registrované (teda povolené na používanie ako liečivá) bez akéhokoľvek potvrdenia liečebnej účinnosti. Takto homeopatiká, vydávajúce sa za liečivo, v skutočnosti postrádajú jeho základný atribút - a to preukázanú účinnosť. V krajinách EÚ sa homeopatiká taktiež registrujú bez tejto účinnosti. Naopak v krajinách, kde by pri registračnej procedúre museli svoju účinnosť preukázať (napr. v Nórsku), nie je zaregistrovaný jediný homeopatický prípravok.

Aby homeopati obišli skúšanie svojich prípravkov, v Nemecku si napríklad vynútili ďalšiu výnimku. Pretože vraj je homeopatia natoľko špecifická metóda liečby, môžu údajne jej klinickú účinnosť posudzovať len oni. Lüllman a kol. vo svojej známej učebnici farmakológie, kde samotnej homeopatii venujú len jednu stranu, uvádzajú: „Okrem toho skupina expertov Európskej komisie roku 1996 rozhodla, že homeopatické lieky musia podliehať rovnakým skúšobným podmienkam ako liečivá vedeckej medicíny a svoju účinnosť i bezpečnosť musia preukázať pri rovnakých podmienkach (kontrolované klinické štúdie). Podľa súčasných postojov našich úradných miest však môžu „úspechy" okrajových metód, ku ktorým patrí i homeopatia, posudzovať iba pracovníci, ktorí príslušnú metódu vykonávajú. To, pravda, predstavuje protiargument, ktorý odporuje každej kritickej vedeckej úvahe" (H. Lüllman a kol.: Farmakologie a toxikologie, Grada publishing, Praha 2002, s. 68-69).

 

Stanoviská odborných lekárskych spoločností

Na základe rozboru homeopatických princípov a klinických štúdií rada odborných lekárskych spoločností v rozvinutých krajinách sveta homeopatiu odmieta ako iracionálnu a nevedeckú metódu. Negatívne stanoviská k homeopatii vydali napríklad predstavitelia Európskych farmakologických spoločností - EFS (Stanovisko predstaviteľov EFS k homeopatii prijaté 12. 9. 1992 v Belgirate) a podobné stanovisko zaujala i vedecká rada nemeckej Spolkovej lekárskej komory - SLK (Memorandum predsedu a vedeckej rady SLK). Kriticky sa k homeopatii stavajú aj dokumenty Nemeckej spoločnosti pre farmakológiu a toxikológiu - NSFT (Memorandum NSFT k alternatívnym liečivým metódam), ako i závery pracovnej skupiny pre alternatívne terapie Britskej lekárskej spoločnosti - BLS (Alternatívne terapie, závery pracovnej skupiny pre alternatívne terapie BLS, 1986). Z dôvodov nevedeckosti a nepreukaznosti metódy homeopati a ich spoločnosti nebývajú vo svete prijímaní do renomovaných lekárskych spoločností. Taktiež Stály výbor lekárov Európskeho spoločenstva, združujúci lekárske organizácie krajín EÚ, homeopatiu zaraďuje medzi metódy, ktorých princípy nie sú vedecky doložené. Výnimkou v tomto smere bola Česká lékařská společnost Jana Evangelistu Purkyně, kde sa homeopatom, azda vďaka masívnej kampani, podarilo získať členstvo, avšak aj táto spoločnosť roku 1996 homeopatov zo svojich radov vylúčila. Homeopati sa následne dožadovali anulovania vylúčenia súdnou cestou, avšak súd ich žalobu zamietol.

 

Duchovné aspekty homeopatie

Keď odhliadneme od čisto vedeckého aspektu homeopatie, ktorým sa ju dnešní homeopati snažia zaštítiť, a nahliadneme do diel ich otcov, veľmi rýchlo a zreteľne zistíme, že je duchovnou náukou vyrastajúcou z koreňov okultizmu. Cieľom úsilia homeopatov o jej vedecké vysvetlenie je iba túto skutočnosť zastrieť. V nasledujúcej časti tohto článku sa preto zameriame na duchovnú povahu homeopatických princípov.

Hahnemann už sám vznik homeopatie pripisuje „Božiemu zjaveniu" a vyhlasuje, že bez nadprirodzeného zjavenia by metóda vôbec nemohla vzniknúť. Opakovane totiž vyhlasoval, že homeopatia je „božskou" metódou a označoval ju za „spásnu pravdu" (S. Hahnemann: Organon racionální léčby, Alternativa, Praha 1993, s. 9). Napísal, že ten, kto ju používa, „priamo nadväzuje na božstvo, na Stvoriteľa sveta" (tamže, s. 10). Homeopatiu mu vraj zjavil sám Boh: „Bolo načase, aby múdry a dobrotivý Stvoriteľ a udržiavateľ človeka pretrhol tieto hanebnosti (myslí sa tým prax klasickej medicíny) a vyjavil liečiteľské umenie, ktoré je opakom už zmieneného. (...) Bol najvyšší čas, aby dobrotivý Stvoriteľ dal objaviť homeopatiu" - napísal ďalej (tamže, s. 49-50).

Hoci sa sám Hahnemann považoval za jediného v dejinách, kto urobil skutočnú revíziu doterajšej medicíny a pritom našiel cestu k pravde - totiž homeopatii, homeopatický pedagóg Dr. Burnett pri štúdiu Hahnemannovho diela dokonca zapochyboval, či je Hahnemannova teória skutočne pôvodná (G. Blackeiová, Homeopatie, královská léčba, Alternativa, Praha 1992, s. 16). Veď o zákone podobnosti uvažoval už Hippokrates v 5. storočí pred n. l., nepatrnými dávkami liečiv sa pokúšal liečiť už Paracelsus v 16. storočí a teória životnej sily bola rozpracovaná už v Rgvédach v 10. storočí pred n. l. Duchovnú esenciu dobývali z hmoty už stredovekí alchymisti a o spútaní ducha hmotou špekulovali gnostici od antiky cez stredovek až k metafyzikom minulého storočia.

 

Duchovné ambície homeopatie

Kto preštuduje homeopatickú literatúru, rýchlo pochopí, že homeopatia nie je iba metódou liečby, ale uceleným filozofickým systémom s kultickými rysmi. Známy homeopat Čehovský priznáva: „Domnievam sa, že práve religiózna podstata homeopatia je najlepšou zárukou toho, že sa táto metóda bude ďalej šíriť a zlepšovať život čoraz väčšieho množstva ľudí" (J. Čehovský: Regenerace č. 5, IV. roč., 1996). Predstavitelia súčasnej homeopatickej „vedy" tiež berú homeopatiu ako „prostriedok na poznanie a pochopenie ľudského tvora v celej jeho celistvosti" (F. Cousset: Folia Homeopatica Bohemica, č. 2, 1994, s. 44).

Celú filozofiu homeopatickej liečby možno v krátkosti zhrnúť takto: Choroba má duchovnú príčinu, spočívajúcu v narušení duchovnej „životnej sily", ktorá za normálneho stavu riadi chod organizmu i psychiku každého človeka. Podanie homeopatika potom toto narušenie onej duchovnej „životnej sily" odstráni a umožní tejto sile ďalej riadiť telesné, mentálne i duchovné zdravie človeka a nastolí harmóniu medzi človekom, prírodou a kozmickými silami. Správne zvolené homeopatikum týmto spôsobom odstráni „príčinu všetkých chorôb a utrpenie človeka".

Už zmienený Kent vyhlásil: „Oblasť, ktorú zaberá (duchovný pôvodca choroby - miazma) je skutočne nesmierne široká, lebo siaha až k prvotnej ľudskej chybe, dedičnému hriechu, prvej skutočnej choroby našej rasy (J. Jouanny, J. B. Crapanne, J. L. Dancer, J. L. Masson: Homeopatická terapie 2. díl, Vodnář, Praha 1993, s. 25). Čehovský, ktorý sa veľmi blíži Kentovmu poňatiu a ktorý rovnako túto teóriu rozvíja (J. Čehovský: Regenerace č. 5, IV. roč., 1996, s. 18), ponúka ako možnosť očistenia od miazmy homeopatický liek (J. Čehovský: Víc než léčba - homeopatie, Alternativa, Praha 1994, s. 130). Netreba sa čudovať, že niektorí homeopati nazývajú homeopatické uzdravenie za „spasenie v malom" a že Hahnemann homeopatiu označil za „spásnu pravdu".

Homeopatia chápe fyzické uzdravenie iba ako súčasť „spásnej pravdy". Nezostáva teda len pri ňom a ponúka i ďalšie výhody: „Vrchol zdravia predstavuje pravdepodobne ten, kto má nielen v dokonalom poriadku fyzické orgány, ale je na vysokom stupni mentálneho, psychického vývoja. A z pôvodne chorého človeka možno takého vytvoriť práve homeopatickou metódou" (tamže, s. 62).

Homeopatia tiež sľubuje, podobne ako transcendentálna meditácia či joga, uvedenie do akejsi harmónie a poriadku s prírodou a kozmickými silami. Váňová napríklad uvažuje o možnosti využitia homeopatie na „obnovenie pamäti ľudstva na stratený prapôvod s prírodou a silami vesmírneho Poriadku" (H. Váňová: Kam až sahá homeopatie, Folia Homeopatica Bohemica č. 3-4, 1995). Aj oxfordský homeopat Cartwright nazerá na homeopatiu ako na obnovu liečenia prírodnými prostriedkami a v homeopatii vidí rovnaké princípy, ako má šamanizmus. Píše: „Homeopatia i praktiky šamanstva liečia choroby ducha" (S. Cartwright: O povaze homeopatie, Homeopatie č. 11, 1996, s. 16-17).

I v praktickej aplikácii sa vyjavujú duchovné ambície homeopatie. Odborná homeopatická literatúra napríklad často opisuje prípady liečby ťažkých chorôb (AIDS atď.), keď homeopatia človeka síce nezachránila od smrti, ale umožnila mu zomrieť v zmierení, vyrovnanému so smrťou. Inokedy jediné podanie homeopatika „urobilo zázrak a vyhnalo ducha" z posadnutého človeka potom, čo z neho kňaz opakovane neúspešne vyháňal démona, a autora, homeopata z Bombaja, to priviedlo k záveru: „Homeopatia skutočne robí zázraky" (G. Kamat: Posedlá žena vyléčena, Homeopathic links, č. 1, 1995).