Podstatnou otázkou v súvislosti s egyptskými božstvami bolo to, čo tieto nové kulty znamenali pre helenistického človeka a prečo si získali takú obľubu. Súviselo to s celkovým procesom helenizácie, ktorá sa ukázala ako rozhodujúci faktor pri preberaní egyptských božstiev do gréckeho panteónu. Bohyňa Izis bola uctievaná najmä ženami a bývala zobrazovaná v idealizovanej podobe ľudsky krásnej bytosti. Gréci totiž zobrazovali bohov ako krásnych a dokonalých ľudí. V prípade Izis len štylizované kravské rohy na jej hlave upomínali na jej pôvodný egyptský a teda teriomorfný ráz charakteristický používaním štylizovaných zvieracích motívov na kultové ciele. Okrem toho ako ďalší znak mala roh hojnosti, ktorým bola stotožňovaná s bohyňou osudu Tyché, a kormidlo, čím sa stala ochrankyňou plavby po mori. Izis a Oziris sa postupne stali typicky univerzálnymi božstvami. Izis bola označovaná takými titulmi ako kráľovná a záchrankyňa - po grécky Sóteira, čo je ženský ekvivalent k Sótér - Spasiteľ.

Prirodzene, to nemalo nič spoločné s kresťanským chápaním Spasiteľa, hoci išlo o to isté slovo. Izis a Serapis boli v období krátko pred Kristom považované za najmocnejšie a jediné božstvá, pravda, nie v zmysle monoteizmu, ale henoteizmu. To znamená, že okrem nich sa tolerovali aj iné, nižšie božstvá. Zároveň dochádzalo aj k ich stotožňovaniu s rôznymi gréckymi božstvami. Tak Serapis bol zároveň Zeus Serapis i Hélios Serapis. Izis bola zasa Izis Demeter atď. Takéto zdvojenia boli všedné a boli znakom náboženskej pružnosti.

Vtedajší človek veril, že egyptské božstvá ho budú chrániť po celý život, že majú liečivú moc ako Asklépios a po smrti mu zaručia nielen osobnú nesmrteľnosť, ale priamo stotožnenie s božstvom. Izis i Serapis zastávali totiž aj funkciu vládcov ríše mŕtvych a Anubis, podobne ako grécky Hermés, bol sprievodcom zosnulých. Tieto božstvá dávali ľuďom posilu aj vo svojich mystériách. Mystériá síce Egypťania nepoznali, ale zato v Grécku boli známe staré eleuzínske mystériá. A celé obdobie helenizmu je práve obdobím vznikania mnohých mysterijných kultov. Ľudí priťahovali taktiež rozmanité Izidine slávnosti, a najmä každodenný kult. To bola v klasickom Grécku i Ríme úplne neznáma vec, keďže ľudia nemohli byť v dennom kontakte s božstvom už preto, lebo chrámy bývali okrem slávností ustavične zavreté.

Egyptská Izis spolu s inými orientálnymi božstvami však vystupovali nielen ako dobrí a láskyplní ochrancovia, ale aj ako autoritatívni a despotickí vládcovia. Je v tom nápadná zhoda s počínaním helenistických monarchov (nástupcov Alexandra Veľkého), ktorí vládli ako samovládcovia a pritom sa vyhlasovali za zástancov demokracie. Títo vládcovia vedome napodobňovali orientálne despócie, najmä spôsoby perzských kráľov. Počínali si ako neobmedzení páni nad svojimi poddanými, od ktorých požadovali zvláštne pocty, ktoré v klasickej gréckej demokracii boli neznámym pojmom. Nahovárali si totiž, že samotné božstvo im prepožičalo zvláštnu moc, ktorou sa odlišovali od obyčajných ľudí. Odtiaľto bol už len krôčik k božskej úcte. Veď napokon i sám Alexander Veľký sa dal vyhlásiť za boha. A tak sa Ptolemaiovci v Egypte pokladali za vtelených egyptských bohov a aj rímski cisári si neskôr osvojili túto prax. Cisár Domicián (81-96) sa nechával titulovať ako „Dominus et Deus" - „pán a boh".

V helenistickom období celá oblasť okolo Stredozemného mora tvorila pozoruhodnú jazykovú a kultúrnu jednotu. Jazykovú jednotu vytvárala gréčtina ako jazyk, ktorým sa hovorilo v celom helenistickom svete. A pre kultúrnu jednotu helenizmu platilo, že to bola jednota v rozmanitosti, a zároveň rozmanitosť (myšlienková, náboženská) v jednote. Túto jednotu po vonkajšej stránke umožnila Alexandrova ríša, ale aj väčšie štátne celky, ktoré po nej prišli (Ptolemaiovci v Egypte, Seleukidovci v Sýrii atď.). Na túto jednotu postupne nadviazalo rímske impérium a v období rímskeho cisárstva sa táto jednota ešte prehĺbila.