Taiči ako liečebný telocvik

Profesor Stephan Palos vo svojej knihe Čínske liečiteľské umenie (Scherz Verlag 1984, s. 210n.) píše: „Spomínané ,umenie pästného boja' má svoj pôvod v dvoch veľkých školách: šaolinskej škole a škole taiči. Prvá má názov podľa kláštora Šaolin v provincii Hunan, ktorého mnísi zdedili 18 otužovacích cvikov od svojho opáta Bodhidharmu. Postupom času mnísi tieto cviky ďalej rozvinuli, zdokonalili a naučili ich aj veriacich. Škola spájala mníšsky život s rozvíjaním fyzických síl.

Aj generál Yo Fei a mních Chiao Yüan rozšírili tieto cviky a zostavili ich do systému, ktorý napokon obsahoval 173 pohybových úkonov. Keďže cvičenia šaolinskej školy zväčša nemajú liečiteľskú dimenziu, nebudeme sa im tu podrobnejšie venovať. Azda len toľko, že čínske šaolinské cviky vykazujú istú príbuznosť s japonským karate.

Z liečiteľského hľadiska sú významné cviky z tzv. školy taiči. Taiči je starodávny pojem a znamená Absolútno, to, čo je nad všetkým. Toto Absolútno sa prejavuje v dvoch formách: jin a jang. Zakladateľom tejto školy bol podľa niektorých prameňov Zhang Sanfeng (10. stor.). Tento starý majster čínskej gymnastiky sa usiloval pomocou vnútorného otužovania, ako aj pomalými, uvoľnenými a pružne vykonávanými pohybovými cvičeniami o dokonalejšie ovládanie tela. Dosiahnutím fyzickej i fyziologickej rovnováhy sa mala nadobudnúť schopnosť odraziť každého ,útočníka na zdravie'. Cvičenia taiči čuan, čiže vyrovnanie jin-jangu, nie sú identické ani s formami mongolského zápasenia ani s tibetskými a indickými hathajogovými cvičeniami. Označenie ,absolútny box' treba preto chápať v tom zmysle, že duch cvičiaceho, jeho zmyslové a vnútorné orgány, ako aj ˛harmónia˙ končatín musia zotrvávať v stave rovnováhy. Na navodenie rovnovážneho stavu sú potrebné pomalé, pravidelné, koordinované, prirodzené, nenásilné pohyby spojené s normálnym dýchaním. Cvičiaci vníma svoje telo, akoby sa každou kosťou skladalo zo samých drobných ,cylindrov', ktoré sú navzájom poprepájané iba voľnými kĺbmi. Toto množstvo malých cylindríkov treba uviesť do stabilnej rovnováhy tak, aby sa pri pohybe nerozhádzali a pri náraze nerozkolísali...

Úplná zostava cvikov obsahuje presne 108 pohybových fáz, pričom tento počet u jednotlivých autorov kolísa. Vo všetkých fázach cvičenia sa krúživo pohybuje rukami, nohami a hlavou rozličnými smermi. Staré texty pripisujú pritom význam aj smeru k nebu, na čo sa však už dnes nemusí prihliadať. Cvičiť možno individuálne alebo vo dvojici. V druhom prípade stoja cvičiaci čelom k sebe a vykonávajú buď zrkadlové alebo navzájom sa dopĺňajúce pohyby. Takto sa odohrajú súčasne rozličné formy útoku i obrany spomaleným tempom. Keď jeden z cvičiacich vysunie vpred ľavú nohu, aj jeho náprotivok vykročí ľavou nohou. Alebo ak jeden z partnerov cvičenia spustí ruky, druhý nechá vzpažené ruky krúžiť, takže obaja cvičiaci tvoria jednotu v pohybe. Cvičenie trvá asi 20 - 25 minút.

Gymnastické cvičenia majú aj ,vysokú školu' - pomocou nej sa fyzická a duchovná rovnováha spájajú na vyššej úrovni. Táto zvláštna zostava cvikov sa označuje ako ta lü (veľký spätný úder). Ide o to, že pri konkrétnych útokoch, ako aj pri ich hravom predstieraní, aktér útočníka odráža nielen pomocou svojej telesnej sily, ale energiou živenou ¸pokojným duchom´ stupňuje aj rast telesnej sily, pričom aktér ustavične udržuje koncentráciu. Korene tohto cvičenia treba zrejme hľadať v budhistických cvikoch koncentrácie. Cvičenia ta lü sa dnes používajú ako terapeutický prostriedok na dosiahnutie telesnej harmónie.

Liečebná gymnastika, ktorej náboženské súvislosti sa dnes úplne stratili, slúži na preventívnu a neraz aj doplnkovú terapiu. V Číne tieto liečebno-gymnastické cviky ako prevenciu praktizujú mnohí ľudia, a to najmä starší, aj vo verejných parkoch. Mládež uprednostňuje iné varianty cvikov, ktoré síce možno všetky odvodiť od pôvodnej liečebnej gymnastiky, majú však skôr športový charakter.

Čínski autori pripisujú liečebnej gymnastike regulačné pôsobenie na krvný obeh a posilnenie zhybov a väzov. Doplnkovo sa s ich pomocou lieči aj vysoký krvný tlak, TBC infekcie, poruchy trávenia a ochrnutia. Pri ochrnutí možno v určitých prípadoch gymnastikou antagonistického svalstva dosiahnuť aj spätné pôsobenie na ochrnuté končatiny."

 

Taiči ako meditácia

Ako meditácia sa taiči definuje v Lexikóne východných učení múdrosti (Lexikon der östlichen Weisheitslehren, Scherz Verlag 1986, s. 368) takto: „Doslova: ,Päsť (pästná bojová metóda) Najvyššieho Posledného'; pohybová meditácia vychádzajúca z metódy sebaobrany. Taiči čuan, ktorého počiatky siahajú až do 14. storočia, pozostáva zo sledu jemných, plynulých, pomaly vykonávaných pohybov, ktoré koordináciou vedomia, dychu a pohybu ovplyvňujú harmonizáciu síl jin a jang. To má pozitívny vplyv na zdravie, uvoľňuje v tele napätie a blokády energetických meridiánov.

Dnes poznáme 5 hlavných štýlov taiči čuan. Najznámejší je tzv. štýl yang, nazvaný podľa svojich zakladateľov Yang Luchan a Yang Chenfua. Taiči čuan sa zväčša praktizuje ako individuálne cvičenie, partnerské cvičenia sú známe ako tui shou (niečo ako ,posúvajúce sa ruky'). Taiči čuan sa môže cvičiť aj s kopijou, nožom alebo mečom."

O jin a jang sa tam uvádza (s. 455n): „Dve polárne sily, vďaka ktorých vzájomnému vplyvu a interakcii vzniká celý vesmír. Jin a jang sú polárnymi manifestáciami tao alebo Najvyššieho Posledného. Ich konkrétnymi prejavmi sú zem a nebo. Zo zmiešania jin a jang vzniká päť prvkov; tie sú základom pre vznik desaťtisíc vecí. Proces utvárania všetkých javov sa vníma cyklicky ako nekonečný vznik a zánik, kde sa všetko mení na svoj protipól, len čo to dosiahlo extrém svojho vývoja. Schopnosť tejto ustavičnej ,premeny‘ je základnou vlastnosťou jin a jang. Premena je pohyb tao...

V systéme analógií medzi mikro a makrokozmom sa jin a jang priraďujú rozličné ďalšie vlastnosti a príznaky: jin je ženský, pasívny, prijímajúci, tmavý, jemný. Symbolmi jin sú mesiac, voda, oblaky, tiger a korytnačka, čierna farba, sever, olovo a párne čísla. Jang naproti tomu je mužský, aktívny, tvorivý, svetlý, tvrdý. Symbolmi jangu sú o. i. slnko, oheň, drak, červená farba, juh, ortuť a nepárne čísla. (...)

Sily jin a jang majú význam aj v tradičnej čínskej medicíne. Len ak sú jin a jang v rovnováhe, telo je zdravé. Príliš silný jang vyvoláva zvýšenú činnosť orgánov; ak prevládne jin, dochádza k nedostatočnej činnosti orgánov. Podobné chápanie rovnováhy síl ako predpokladu zdravia zastupuje aj ajurvédska medicína, tradičné indické liečiteľské umenie.

 

Taiči ako taoistický systém cvičenia

Praktizujúci nemecký učiteľ taiči Frieder Anders je autorom knihy Čínsky tieňový box taiči - pohybová meditácia na zvýšenie telesného citu a upevnenie zdravia (Das chinesische Schattenboxen T'ai Chi - Meditation in Bewegung zur Steigerung des Körpergefühls und der Festigung der Gesundheit, O. W. Barth Verlag, 4. vyd., 1979). Okrem teoretického úvodu publikácia obsahuje obšírne praktické návody. O súvislosti medzi čínskym náboženstvom - taoizmom a taiči píše Anders po krátkej prezentácii kung fu (s. 13nn):

„Ďalšia disciplína, ktorú možno odvodiť od rituálneho tanca, je prax meditačných dychových cvičení. Súvislosť medzi pohybom a dýchaním, podľa skúseností s tancom, mohla sa stať východiskom pre systematické skúmanie dychu v meditačných cvičeniach. Taoisti vyvinuli umenie dýchania, ktoré nazvali nie-kung, ,umenie pôsobenia vnútornej sily‘, ktorého cieľom bolo postupné rozvíjanie istého druhu vlastnej vnútornej energie. Nie-kung sa stalo podstatnou zložkou taiči.

Nie-kung a úsilie o rozvíjanie ,vlastnej vnútornej energie‘ taiči zásadne odlišuje od ostatných systémov čínskeho ,boxu‘. Sú dva hlavné smery: exoterická, ,vonkajšia‘ a či ,tvrdá‘ škola, a ezoterická, ,vnútorná‘ alebo ,mäkká‘ škola, do ktorej patrí taiči. Vonkajšia škola, vychádzajúca z radu cvikov kung fu, ktoré nariadil Bodidharma, patriarcha zenbudhizmu okolo roku 500 mníchom v šaolinskom kláštore, dáva dôraz na rýchlosť, telesnú silu a prudké pohyby. (Karate je japonským príkladom ,vonkajšieho boxu‘.) Vnútorná škola sa sústreďuje na miernosť, rovnováhu, vonkajší postoj mierumilovnosti, a najmä na rozvoj ,vlastnej, vnútornej energie‘.

Tento princíp vlastnej, vnútornej energie robí z taiči v podstate taoistické cvičenie, pričom integruje tak budhistické ako konfucionistické a neokonfucionistické vplyvy. Základnou ideou taoistickej filozofie je zachovanie života, zabraňovanie chorobám a zraneniam, a to vlastným úsilím: môj vlastný osud je v mojich rukách a nie v nebi. Z tohto hľadiska je taiči taoistický systém cvičení na predĺženie života a udržanie ,večnej mladosti‘. Ako sebaobrana nie je taiči agresívne. Boxer taiči je nasledovníkom Lao c'eho, klasika taoizmu, ktorý učil, že ,slabé porazí silné‘. Hľadá silu v ústupe a vyhýba sa poraneniu útočníka."

 

Taiči ako cesta k nesmrteľnosti

O súvise taiči s alchymistickým úsilím o telesnú dlhovekosť a nesmrteľnosť, ktoré je prítomné v taoizme (a tiež v niektorých indických jogových cvičeniach), píše F. Anders (s. 33nn) s odvolaním sa na Alana Wattsa: „Cieľom taoistickej meditácie bolo stať sa ,hsien' alebo ,nesmrteľným'. Nesmrteľnosť však neznamená večné trvanie fyzickej existencie, ale chápe sa ako stupeň duchovného uvedomenia, na ktorom ,ja' a ,nie ja' už nie sú od seba odlúčené. Prirodzené zdravie sa docieli, keď sa v ľudskom organizme dosiahne v hre protikladných síl jin a jang rovnaká harmónia, aká panuje vo vesmíre. Ak sa človeku podarí spoznať, že je mikrokozmos v makrokozme a vedome dosiahnuť integráciu svojho JA s vesmírom, zmocnil sa svojho ,pravého a pôvodného tela - sveta' a získa ,nesmrteľnosť'...

Na dosiahnutie nesmrteľnosti (tao) vyvinuli taoisti rozličné metódy. Jednou z nich je taoistická meditácia, akýsi druh ,vnútornej alchýmie'. Meditácia a správne dýchanie (nie-kung) musia pôsobiť spolu, aby z biologickej energie tela a tajnej sily univerza umožnili vznik ,vnútorného elixíru'. Tak, ako sa v alchymistickom procese má jedna esencia prečistiť do druhej - ching (biologická energia) na ch'i, a ch'i na shen (duchovné uvedomenie) -, aby vznikol elixír, ktorý prevedie ľudského ducha do stavu ,prázdnoty' shu), v ktorom JA sa spojí s kozmickým vedomím. V niektorých bodoch zodpovedá taiči čuan taoistickej meditácii: Trup sa takmer ustavične nesie, spočívajúc v sebe, akoby - podobne ako pri meditácii - odpočíval; meditácia a dýchanie pôsobia spolu, aby vytvorili ,vlastnú, vnútornú energiu'.

Na rozdiel od taoistickej meditácie je však taiči dynamická meditácia, tzn. že vyvinula pohyby, ktoré napomáhajú vznik vnútornej energie. Obe majú ten istý cieľ - praktizovať taiči ako meditáciu, čo znamená krok za krokom sa približovať k ,nesmrteľnosti', t. j. poznaniu, že JA a NIE JA, ,svet pod a nad kožou', sú v podstate jedno.

Jednota však predpokladá oddelenie. Len ten, kto je od druhého oddelený, môže zakúsiť jednotu. Inými slovami, na spoznanie toho, že JA a NIE JA tvoria jednotu, je potrebné uvedomiť si jasne ich oddelenosť. V tom spočíva metodická zvláštnosť taiči ako meditácie: Cesta k jednote JA a NIE JA vedie cez oddelenie. Najprv sa musí uskutočniť prebudenie k sebe samému: ,To som ja, s mojím telom, v mojej koži‘, aby sa mohlo udiať prebudenie k jednote JA a NIE JA.

»Vidíš všetko okolo seba? Vidíš stoličky, vidíš dlážku, vidíš ľudí vedľa seba? Maj otvorené aj uši. Počuješ šuchot nôh? Počuješ hovor u susedov? Počuješ vlastný dych a človeka vedľa seba? Udržuj si túto bdelosť ustavične živú a nestrácaj svoj stred. To je meditácia taiči.«

,Po dostatočne dlhom tréningu budeš formy sólového cvičenia natoľko dôkladne ovládať, že zabudneš na rytmus pohybu, dokonca aj na seba, hoci ich budeš naďalej rovnako vykonávať. V tomto štádiu sa nachádzaš v tranze, tvojich päť vlastností (forma, vnímanie, vedomie, konanie a poznanie) je prázdnych - to je meditácia v činnosti a činnosť v meditácii. Keď sa priblížiš ku koncu sólového cvičenia, si zrazu opäť tu. - »Kde som? Čo som robil? - Neviem a nepamätám sa.« To je úplné uvoľnenie tela a ducha na 30 minút. Tridsať minút som bol v inom svete (v raji). Bol to dokonalý svet, pokojný a tichý. Po úplnom tridsaťminútovom uvoľnení tela a ducha sa vraciam späť do tohto sveta.'

Oba citáty opisujú dva stupne ,prebudenia': spoznať (seba samého) a zabudnúť (na seba samého), vykonať prácu, niečo urobiť (naučiť sa taiči) a nechať niečo sa udiať (odovzdať sa taiči). Táto polarita spoznania a zabudnutia odlišuje taiči od ostatných, statických metód a meditácií.

V tomto zmysle je taiči aj druh analytickej terapie, ktorá okrem práce na tele môže prispieť k tomu, aby sa (nanovo) utvorila identita. Táto analytická práca na sebe sa vykonáva opatrne, lebo proces zničenia starej formy nie je oddelený od nadobudnutia novej ako jemný, plynulý, vytrvalý a nezadržateľný proces premeny.

Keď sa forma taiči stane vlastnou formou, môže proces sebazabudnutia pozvoľna vystriedať proces učenia a diferenciácie. Lebo forma, ktorú sme si osvojili, nie je výsledkom náhodného tvorivého výkonu, ktorý má svoje medze v individualite toho, kto ho zvládol, ale je vyvinutá ľuďmi, ktorí zakúsili nerozlučnosť JA a NIE JA a nesie v sebe múdrosť tejto skúsenosti. Inými slovami, pohyby taiči nie sú zamerané na seba a obmedzené, nie sú subjektívne, ale nesebecké a neobmedzené, nie subjektívne, ale objektívne. Preto je možné sa im oddať a zabudnúť na seba, lebo sa možno opäť nájsť ako časť sveta, vo vnútri ktorého vládnu rovnaké zákony ako vonku."

 

Taiči ako džezgymnastika

F. Anders vyučuje taiči štýlom veľmajstra Williama C. C. Chena v zjednodušenej tradičnej forme. Taiči, vyučované Al Huangom, je silne pozápadniarčené a čiastočne v štýle džezovej gymnastiky, ako ukazuje článok z časopisu Esotera. Al Huang založil v USA školu taiči zvanú Living Tao Foundation. V Esotere (č. 12/1985, s. 1074nn) sa píše:

„»A teraz si zatancujme!« Al Huang pristúpil ku kazetovému magnetofónu a my sme sa rozhýbali do strhujúcich rytmov popu. Bezpochyby bol tento nástup do taiči trochu nezvyčajný. No moja počiatočná stiesnenosť sa rýchlo vytratila a keď sa napokon vďaka klasickej hudbe navodila slávnostná nálada, cítil som sa dostatočne pripravený na Al Huangov výklad takzvaných piatich elementov. Každému prvku (oheň, voda, drevo, kov a zem) je priradený určitý pohyb. Tieto pohyby sa navzájom spájajú do plynulého sledu.

Naša skupina sa schádzala tri razy denne, vždy na dve hodiny, pričom bol dostatočný priestor vyhradený pre otázky účastníkov, ktorým sa Al Huang podrobne venoval...

»Zabudnite na všetko, čo viete o taiči!« - vyzval nás Al Huang. »Deň čo deň stále znovu buďte začiatočníkom, pre ktorého je taiči plné prekvapení. Vychutnávajte ho ako čerstvú pramenistú vodu; nenalievajte si piaty raz ten istý čaj.« Z Tao-te-tinga nám citoval 48. kapitolu: ,Kto sa oddáva učeniu denne - kto je oddaný Dau (Tao), denne prehráva...' Tao predstavuje poslednú, neodhaliteľnú skutočnosť, mimo nášho poznania, ktorej vplyvu však podlieha celý vesmír.

Často sa zabúda, že jedným z ústredných stavebných kameňov taiči je wu-wei, neúnavné konanie, spontánne dianie. Často sa chcú učitelia a žiaci čo najrýchlejšie predviesť. Príliš sa orientujú na cieľ a účel, príliš rýchlo sa zaoberajú tým, aby čo najdetailnejšie zvládli každý pohyb a presne ho vykonávali. Pokúšajú sa pochopiť taiči svojím intelektom, pričom však je to práca, ktorú musí v prvom rade vykonať telo. Ako sa však má pod takýmto tlakom na výkon a profiláciu navodiť pokojný a uvoľnený stav? Hra taiči je pomôckou na potlačenie vôle, aby sa človek mohol bezstarostne odovzdať prúdeniu pohybov."

 

Taiči podľa Bhagavána Šrí Radžníša

Chápanie taiči v Bhagavánových centrách a kurzoch nám približuje interview s jednou učiteľkou taiči a Bhagavánovou nasledovníčkou Ma Anand Mallikou v novinách Rajneesh Times (z 28. februára 1986, s. 6): „Taoistickí majstri používajú taiči na šírenie pravdy. Pohybmi sa umožňuje skúsenosť, ktorá sa slovami nedá vysvetliť. Pohybovaním sa formou taiči sa pravda odovzdávala ďalej. Neskôr sa taiči praktizovalo v najrozličnejších formách a vzdialilo sa od pôvodnej formy meditácie. Bhagaván rozprával prvý rok pravidelne o taiči a dal mi preň základy. Hovoril, že používaním taiči ako prostriedku sebaobrany, ako prostriedku kontroly, sa vzdialilo od svojho pôvodu, od meditácie a jeho funkcia sa zmenila na čosi praktické, čo mohli ľudia využívať v každodennom živote. A povedal mi: »Vráť sa k prameňu. Zanechaj sebaobranu. Buď čoraz pomalšia. To je cesta uvedomenia a sebaspomienky.«

Bhagaván mi radil aj to, aby som nečítala knihy, ale aby som vychádzala z vlastnej vnútornej skúsenosti. Ako roky plynuli, dospela som k vlastným základom umenia sebaskúsenosti a meditácie. Vyvinul sa u mňa celkom nový štýl taiči, hoci som aplikovala základné princípy taoistických majstrov, ako je rovnováha neba a zeme, jin a jang, pohyb piatich pohybujúcich sa síl.

Prostredníctvom týchto piatich pohybujúcich sa síl (živlov) môžeme vidieť veci, ktoré nás ovládajú. Náš vzorec správania, naše nevedomie, našu podmienenosť. To všetko môžeme vidieť v našich pohyboch. V tomto zmysle je teda taiči aj terapiou bez toho, aby sme si museli niečo vynucovať alebo vynášať na povrch konfrontáciou. Je to cesta sebapoznania a ty sa môžeš z toho smiať. Jestvujúce emócie môžeš elegantne odgestikulovať.

V oboch týchto aspektoch - v meditácii a v terapii - sa taiči odlišuje od každej inej ponuky. Pochádza od žijúceho majstra, ktorý ukazuje, ako sa to dá odvodiť od čistej meditácie a ako to môže byť prostriedkom terapie (ak je vôbec terapia ten správny výraz, skôr by som použila výraz sebaodhalenie). Ako si jednoducho zmyť blokády, podmienenosti, reštrikcie, a to veľmi jemným a účinným spôsobom."

Citáty jasne ukazujú, že základné taoistické predstavy o podstate tao, o striedavom pôsobení ženského a mužského princípu (jin a jang) atď. sú úzko a takmer nerozlučne späté s taiči. Fakticky sa vynárajú vo všetkých citovaných opisoch, až po Bhagavánovu žiačku. U Andersa mocne zaznieva aj alchymistický prvok nesmrteľnosti, samozrejme, v budhistickej interpretácii Alana Wattsa, na ktorého knihu The Two Hands of God (New York 1973) sa Anders odvoláva: Bhagavánov výklad v zmysle „uvedomenia", „odpodmienenosti" atď. je u Ma Anand Malliky zjavný. Pri taiči presvitá aj pôvodná súvislosť medzi kňazom a lekárom, medzi náboženstvom, liečiteľstvom a nesmrteľnosťou.

 

Taiči v Číne a na Západe

Rozšírenie cvičení taiči v komunistickej Číne nesvedčí o minimálnych obavách štátu z prípadnej taoistickej infiltrácie, ale skôr o prímerí, ktoré uzavrel režim s kultúrnou minulosťou, špeciálne s tradičným liečiteľským umením krajiny, hoci, prirodzene, nie s „poverou", akou je aj učenie o jin a jang. Týka sa to aj oficiálneho aplikovania akupunktúry a fyziologických predstáv v jej pozadí. Z historického aspektu taiči úzko súvisí s čínskou ľudovou medicínou a taoistickým ľudovým náboženstvom a ich vzájomným pôsobením (porovnaj S. Pálos, s. 43n). Treba tu počítať s vplyvom mnohých empirických skúseností. Výskumy možného liečebného účinku taiči nie sú, samozrejme, známe. Otázka, či je taiči náboženská, alebo jednoducho zdraviu prospešná meditačná a liečebná metóda, vychádza z alternatívy buď-alebo, ktorá nezodpovedá ani historickému vývoju ani súčasnej situácii.

Pokiaľ ide o súčasnosť, patrí taiči k ázijským meditačným metódam, ktoré sa usilujú vychádzať v ústrety západnej potrebe sebaskúsenosti a skúsenosti tela - v prípade pohybových meditácií ako taiči alebo súfijské tance dervišov -, potrebe spontánnosti a uvoľnenia, čím dochádza k ich deformácii. Harvey Cox k tomu vo svoje knihe Licht aus Asien (Štuttgart 1978) kriticky poznamenáva, že „rastie praktizovanie meditácie a napokon každej dosiahnuteľnej náboženskej disciplíny..., aby sa vystupňovalo skúmanie a realizácia nenásytného západného ega. Toto sa bezpochyby nazve tiež ,kresťanstvom', i keby to ducha prorokov a Ježiša úplne prekrútilo" (s. 109).

V tom sa odráža zmenené náboženské správanie istých kruhov obyvateľstva, najmä rastúci príklon k nábožensko-svetonázorovému konzumnému správaniu, eklektickému a experimentálnemu zaobchádzaniu s náboženskými praktikami a predstavami z celého sveta s cieľom uspokojiť svoje osobné potreby. Tomuto postoju konzumenta zodpovedá na druhej strane premena náboženstva na ponuku tovaru v nejakej samoobsluhe.

 

Taiči v rámci cirkvi

Problémom nie je rozšírenie náboženského obzoru - dnes je to už vlastne nevyhnutné: problémom je neistota, pokiaľ ide o funkciu, akú taiči spĺňa v živote jednotlivých praktizujúcich (platí to takisto pre ostatné meditačné cesty ako joga či zen). Možnosti sú tu široké: od radosti z pohybu a zo skupiny, cez nádej na terapeutickú účinnosť, až po hravé, ba aj vážne podľahnutie taoistickej interpretácii a orientácii života. Tu platí, čo sa všeobecne konštatovalo v EZW Materialdienst (1985, s. 68) o humanistickej psychológii: „Kto sa vo svojej cirkevnej praxi chytá skúseností humanistickej psychológie, musí vedieť, čo robí. Musí vedieť, že tu má do činenia so zmyslom a výkladom sveta, so životnými orientáciami a ponukami symbolov, s formami sekulárnej viery. Musí vedieť, že interpretácie sveta a spolu s nimi dodávané obrazy človeka sa dajú len ťažko oddeliť od aplikovaných metód."

V prípade taiči sa k tomuto všeobecnému konštatovaniu pridáva jeho pôvodná súvislosť s taoistickým náboženstvom. Príznakom toho, že sa niekto prostredníctvom taiči dostal pod jeho vplyv, by mohlo byť praktizovanie taoistickej jogy a používanie Knihy premien I ťing ako vešteckej a jasnovideckej knihy. Dôkazom nakazenosti Bhagavánovým hnutím by bolo, keby sa sebaskúsenosť a uvedomenie (awareness) vnímali ako kvázi náboženské najvyššie hodnoty. To je bežné v Bhagavánovom hnutí, kde sa, samozrejme, k tomu pridáva ešte uctievanie Bhagavána Radžníša ako osvieteného majstra.

Problémom cvičení taiči a ďalších meditačných ponúk ázijského pôvodu, prípadne aj psychologických telesných techník západnej proveniencie, je aj rozsiahly pokles záujmu o kresťanskú orientáciu, v dôsledku čoho ľudia hľadajú iné ponuky a skúsenosti. Pre výchovnú prácu cirkvi je preto namieste otázka, či rozmanitosť jej ponuky je presvedčivo vecne a personálne zjavná v rámci kresťanských orientácií. Ak je rámec daný, tak sa dá odpovedať na všeličo okrajové, čo by mohlo samo osebe byť pochybné. Ak chýba, potom sú takéto ponuky len symptómami všeobecnej dezorientácie. V princípe je vhodnejšie širšie spektrum, širší záber okolo jasne poznateľného centra, než zúženie zo slabosti a strachu.

Treba prípad od prípadu rozhodnúť, čo sa dá teologicky a pastoračne zvládnuť a zodpovedať spoluprácou a spoločným úsilím všetkých zúčastnených. Vôbec by sa nemali odporúčať nepreverené, nereflektované a nezvládnuté meditačné formy z prostredia cudzích náboženstiev.