Organizácia

Hoci sa členovia tejto skupiny nazývajú „prakresťania", náboženské hnutie Univerzálny život je pomerne mladé. Založila ho Nemka Gabriele Witteková, ktorá verí, že ju Boh povolal ako svoju prorokyňu. Podľa vlastných údajov sa jej počas Vianoc roku 1974 zjavil duch menom brat (cherubín) Emanuel, ktorý s ňou spoločne s Ježišom začal hovoriť. Prorokyňa Witteková tvrdí, že je s Kristom v priamom kontakte a dostáva od neho pokyny a návody na všetky otázky a oblasti života. To sú povážlivé výroky, lebo v Biblii nie je reč o korektúrach a rozšírení náuky.

Witteková si začala slová Ježiša a Emanuela zaznamenávať. Z týchto poznámok vzniklo za posledné dve desaťročia asi 30 kníh, v ktorých sa píše o duchovných otázkach. Najväčšia z nich To je Moje slovo (Das ist Mein Wort), je komentárom k Biblii. Do detailu sa tu rozoberá, akých chýb sa dopustili učeníci pri spisovaní evanjelií a iných častí Biblie, ktoré chyby vznikli nesprávnym opisovaním a prekladaním, aké chyby tam boli zanesené úmyselne. Prostredníctvom vlastného nakladateľstva hnutie rozširuje knihy, videofilmy a kazety s meditáciami a hudbou. Za pozornosť stojí tiež hospodárska rozloha hnutia, ktorú okrem iného tvoria sedliacke dvory, obchody s potravinami, jasle, materské školy a liečebňa.

 

Učenie

Univerzálny život je klasickým príkladom synkretického náboženstva. Je zmesou kresťanstva2 a budhizmu. Členovia veria v reinkarnáciu ľudských duší, ktorú sa snažia kresťansky zdôvodniť. Učenie obsahuje prvky astrológie, mágie, špiritizmu, New Age a ezoteriky doplnené o vedecké formulácie a terminológiu z počítačového sveta. Toto hnutie, tak ako aj mnoho iných, hlása koniec sveta. Koncept záchrany je podobný väčšine apokalyptických náboženských skupín: koniec sveta prežijú len jedinci hlásiaci sa k tejto jedinej skutočnej viere, všetci ostatní budú zničení.

V učení sú zakotvené určité „zákony", s ktorými sa zoznamujú i malé deti. Jedným z nich je zákon žatvy a sejby (príčiny a účinku). Deťom sa vysvetľuje na pesničke o malých černoškoch: „Milé deti, mnohé z vás poznajú pieseň o desiatich malých černoškoch. Na začiatku je desať malých černoškov. Jeden vykoná niečo, čo sa nemá robiť. To má za následok, že ich je potom len deväť. Tak to ide ďalej: chybné konanie - príčina - účinok. Černoškovia zožali, čo zasiali. Tak je to i v živote, lebo všetko, čo počujeme a vidíme, všetko, čo prežívame, má svoj hlboký zmysel. Táto pieseň má pravdu, hlboký duchovný význam. Potom sa stane nehoda ďalšiemu černoškovi, to znamená, že musí trpieť za to, čo zavinil. Tak ich je stále menej a menej, až do chvíle, keď ostane len jeden, ktorý sa taktiež dopustí nejakého hriechu. Následkom toho zmiznú všetci." (Die Zehn Gebote für Kinder, 2007)

 

Manželstvo a rodina

Vo väčšine nových náboženských skupín sa hlásajú a vyznávajú pravidlá týkajúce sa manželského a sexuálneho života. Tak je to i v Univerzálnom živote. V spise Mladý prorok sa uvádza: „Čoraz viac ľudí postupne chápe, že existuje reinkarnácia, ktorú neprávom mnoho storočí úradné cirkvi popierali; veria teda vo znovuvtelenie duše, čo, prirodzene, znamená, že si prinášame z minulých existencií hriešne programy do tohto pozemského bytia, napríklad aj túžby telesnosti, teda sexuality." (Witteková, 2000)

Pre členov je sex, a to aj v manželstve, špinavý. Muž i žena sa majú intímne stýkať len vtedy, keď chcú pomôcť nejakej duši „inkarnovať", to znamená, keď chcú splodiť potomka. Manželstvo by sa nemalo zakladať a udržovať na základe sexuality, ale na spoločnej snahe o vyššie hodnoty. Tieto názory sa vtláčajú už mladým a smerujú k nim rôzne otázky, napríklad: „Ak poznáš nejakého priateľa či priateľku, spýtaj sa prečo? Je to pre sexualitu, aby si uspokojil svoje dotierajúce túžby? Potom sa spýtaj, aké by to bolo, keby si bol ty takto zneužívaný." Ľudia (predovšetkým dospievajúci) by sa mali tiež sami seba spýtať: „Chcem sa pomocou cvičenia a nacvičovania sexuálnych praktík vyvinúť na sexuálneho povýšenca, alebo chcem rozvíjať morálno-etické hodnoty tým, že sa snažím poznať príčinu svojho pokúšania, aby som ju postupne spracoval?" (Witteková, 2000)

Učenie Univerzálneho života ponúka konkrétne praktické rady týkajúce sa manželského života. Manželia by nemali žiť v najtesnejšom priestore, ale každý by mal mať „svoje kráľovstvo", to znamená svoju izbu alebo priestor, ktorý si môže individuálne zariadiť. Ak je to možné, mal by mať každý partner aj svoju kúpeľňu. Ak prídu na svet deti, odporúča sa, aby mali takisto svoje malé kráľovstvo. Vysvetľuje sa to tým, že každý z nás (i deti) má svoj osobný, individuálny obraz, ktorý sa skladá z jeho cítenia, myslenia, hovorenia, konania a chcenia. Tento náš osobný obraz si nesieme aj do nášho bytu, ktorý tým utvárame. Doslova je uvedené: „Keď aj v tom najlepšom partnerstve alebo manželstve vybuduje žena v byte svoj obraz, ale muž príde domov a prinesie svoj obraz bytu do ženinho tým, že to či ono položí sem či tam alebo to premiestni, čo sa napríklad nehodí do obrazu ženy, potom je to pre ženu zakaždým také ,malé pichnutie'. Tieto jednotlivo pozorované nepatrné príhody môžu postupne viesť až k rozporom a neskôr dokonca k veľkým hádkam. Potom jeden odmieta druhého a dôsledkom toho je, podľa okolností, veľká roztržka. Tomu možno predísť tým, že má každý svoje malé kráľovstvo, v ktorom sa môže individuálne vyjadriť." (Witteková, 2000)

 

Tehotenstvo

Ako sme už uviedli, do učenia Univerzálneho života sú vnesené prvky reinkarnácie, t. j. kolobeh znovuzrodenia. Tehotenstvo sa chápe ako príchod duše z ďalekých svetov. V praktickej rovine to potom znamená, že dieťa sa nechápe ako novorodenec, ale ako telo poskytujúce prístrešok pre reinkarnovanú dušu, ktorá má už za sebou dlhé dejiny. Táto duša si so sebou prináša množstvo predošlých skúseností, ktoré môžu byť pozorovateľné už u batoľaťa. Prichádzajúca duša sa vo svojom novom dome, teda vo svojom novom tele, môže prejavovať veľmi rozmanito. Rodičia by mali pozorovať čulosť dieťaťa, podľa ktorej sa pozná zrelosť duše. Ak je duša málo zaťažená, môže byť dojča veľmi živé, radostné, reptavé a v noci môže dokonca veľa plakať. Zaťažená duša môže byť v prvých dňoch alebo týždňoch veľmi tichá, pokojná. (Witteková: Dein Kind und du)

Do tela môže prísť i duša, ktorá kedysi niečo zavinila a čo ešte neodpykala. Potom sa môže narodiť dieťa choré (napr. slepé, so sluchovou chybou, s postihnutými končatinami, s vnútorným ochorením). S týmto konštruktom duševnej viny sa môže vysvetliť každá prekážka, azda aj každá choroba alebo každá forma odlišného správania.

 

Výchova a vzdelanie

Výchova detí predstavuje v Univerzálnom živote veľmi dôležitú úlohu a má tu nezastupiteľné miesto. Pedagogické a výchovné princípy sa nekoncipovali na základe potrieb detí, ale na základe výjavov čistej duchovnej bytosti, sestry Liobani. Jej slová, ktoré tvoria v hnutí akési výchovné koncepty, sú zhrnuté v troch zväzkoch. Tie sú určené vždy vyhranenej vekovej skupine. Prvý zväzok Rozprávam - počúvaš? je určený deťom od prvého dňa narodenia do šiestich rokov. Deti od šiestich do dvanástich rokov by sa mali riadiť návodmi uvedenými v publikácii Radím - prijímaš? a mladí od dvanástich do osemnástich rokov majú študovať zväzok Vysvetľujem - zapojíš sa? Zatiaľ čo sú tieto „prejavy opravdivých príbehov z ríše mieru a lásky" určené predovšetkým deťom a dorastajúcim, základné výchovné princípy pre rodičov sú zhrnuté vo zväzku Tvoje dieťa a ty.

V prvej zo spomenutých publikácií sa uvádza: „Liobani, čistá duchovná bytosť nebies, rozpráva deťom v pozemskom šate o večnom domove, o nebeskom Otcovi, ktorý je láska, - a táto jeho láska preniká všetkými formami bytia a on je im preto aj blízky v každom kameni, v každej rastline, v každom zvierati a v každom človeku. Vo všeobecnosti vidíme v dieťati prevažne nehotového, na počiatku bezmocného a zdanlivo nerozumného človeka. No hoci má len niekoľko dní, jeho bdelá duša vníma cez vibráciu, cez cit všetko, čo sa v jeho okolí myslí, hovorí či deje. Deti nemusia namáhavo znovuobjavovať duchovný život, keď im v prvých rokoch neuzavrieme pohľad pre to pravé a podstatné." (Liobani, 1986, s. 5)

Tieto príbehy, ktoré boli zjavené prorokyni, by mali deťom rodičia predčítať, lebo, ako sa ďalej uvádza, „nie ty, tento malý občan Zeme, (...) môžeš tieto objasnenia a príbehy pochopiť a porozumieť im, je to tvoja duša, ktorá sa do tvojho človiečika vtelila. Tá mi rozumie a získa vďaka tomu potuchu o tom, že nie je z tohto sveta. (...) Kedysi si odišiel z raja čistého bytia večného domova a zaťažil si svoje krásne, žiariace duchovné telo. Áno, pošpinil si ho tým, že si sa previnil proti zákonom večnej ríše". (Liobani, 1986, s.5)

 Tieto slová, ktoré nemôžu malé deti vnímať a pochopiť v plnom zmysle, však môžu u nich vyvolať strach a pocity viny z toho, že sa niečím previnili či pošpinili svoju dušu. Výskyt strachov u detí stúpa medzi štvrtým a piatym rokom života, vďaka rozvoju fantázie, ktorá obohacuje jeho predstavy o možných nebezpečenstvách.

 

Anjeli, prírodné bytosti a démoni

Tak ako v iných alternatívnych náboženských skupinách, tak i tu sú zrejmé prvky dichotómie. Podľa ideológie tejto skupiny sú bytosti v kozmickom bytí rozdelené na nečisté, zaťažené a čisté, nezaťažené. Do prvej skupiny patria padlé a zaťažené bytosti a duše, démoni, naproti tomu duchovné a prírodné bytosti, zvieratá, rastliny a kamene sú nezaťažené, čisté.

Čisté bytosti nebies ľudia nazývajú aj anjeli. Slovo anjel znamená čistotu, mier a lásku. Podľa učenia aj dieťa bolo raz anjelom a znovu sa ním stane, ale až potom, keď jeho duša bude opäť čistá a bezúhonná. Tu na zemi, v pozemskom tele, je dieťa preto, aby odložilo ešte existujúce tiene, ktoré obklopili jeho žiariace duchovné telo. Ďalej sa vysvetľuje, že aj keď duša opustila nebesia, dieťaťu sa pridelí posol svetla, ktorý s ním zostáva neviditeľne spojený. Tento anjel strážca od dieťaťa neodchádza, snaží sa mu slúžiť a pomáhať.

Popri anjeloch existujú tzv. prírodné bytosti. Tie sú charakterizované ako malé, človeku podobné formy, ktoré vyzerajú ako veľká bábika. Prírodné bytosti - víly, škriatkovia a trpaslíci - sú opatrovatelia a ochrancovia prírody.

Liobani apeluje na dieťa: „Milá duša v pozemskom šate, milý súrodenček, rozhliadni sa! Keď nie je tvoja duša príliš zaťažená, teda zatienená, je v tvojej duši i v tvojom tele a okolo neho svetlo. Potom taktiež uvidíš priateľov prírody ako láskyplných a priateľských kamarátov, ktorí ti preukážu svoje jemné, nežné pocity lásky a úcty. Lebo si Božie dieťa. Rozhliadni sa teda a uvidíš ich, prírodné bytosti, ktoré stoja i pri tvojej postieľke, alebo možno sedia na skrini v izbe alebo na stoličke či na okennej rímse. Tieto malé deti prírody inak ľudia nazývajú víly a trpaslíci. Chcú ti, novému občiankovi Zeme, priniesť svoju lásku a privítať ťa ako božie dieťa. Ponúkajú sa ti za kamarátov. Pozri, tá malá víla sa na teba usmieva a vysiela k tebe mier a harmóniu. Zdraví ťa tak, ako zdraví Slnko svojimi lúčmi Zem. Iná priateľská prírodná bytosť, jedna víla, ide k škriatkovi a potom k ďalšej víle. Všetci traja sa chytia za ruky. Sleduj, ako sa spájajú k malému vírivému tancu a spievajú. Prinášajú ti pesničku lásky. Teraz sa pohybujú tvoje rúčky a nôžky. Mamička hovorí: «Maličký sa hýbe, raduje sa.» Ty však hľadíš bez toho, aby si niečo mohol povedať, k svojim neviditeľným priateľom okolo seba, sú tvojimi kamarátmi pri hrách." (Liobani, 1986, s. 17-19)

Tento opis môže u dieťaťa predstavovať ďalší kritický moment. Ak neuvidí škriatkov, anjelov, prírodné bytosti, môže mať obavy z toho, že nie je vyvolené, je s ním niečo v neporiadku, má zaťaženú či zatienenú dušu. Tým sa môže detstvo, ktoré by malo byť charakteristické bezstarostnosťou, radosťou, kreativitou a spontaneitou, zmeniť na obdobie strachu, obáv a pochýb.

Popri pozitívnych bytostiach (anjeloch, prírodných bytostiach) existujú aj negatívne, ktorými sú satani, démoni a ich posluhovači. Ako sa uvádza v jednej z publikácií hnutia: „To démonské je to, čo vychádza zo štátu démonov. To satanské je to, čo sa negatívne prejavuje v zmysloch, pocitoch, myšlienkach, slovách a činoch ľudí. Démoni sú padlí anjeli, prívrženci prvého ženského anjela..." (Witteková, 2000, s. 5)

Štát démonov pôsobí výhradne skrze energie tých ľudí, ktorí sa prehrešujú proti Božím zákonom, to znamená, že sú závistliví, ale takisto sa snažia získať uplatnenie, uznanie a osobný majetok, rozsievajú zášť a roznecujú vojny. To všetko podľa prorokyne vytvára negatívne energie a každý, kto hreší proti Božím zákonom, sa tak stáva dodávateľom energie démonom. Ďalej je podľa učenia zlé (démonské), ak „navštevujú učebné miesta, takzvané univerzity, na dosiahnutie základného intelektuálneho vybavenia a odborných znalostí, aby sa stali vynálezcami, vedcami, teológmi alebo niečím ďalším - človekom pracujúcim hlavou..." (Witteková, 2000, s. 20)

 

Výchovné zariadenia

Ako sme už uviedli, výchova detí a mladých predstavuje dôležitý bod v učení Univerzálneho života. I keď tu ako ideál platí veľká rodina, rodičom sa dáva na vedomie, že na seba nesmú deti viazať, ale mali by ihneď, ako je to len možné, dať dieťa do rúk znalého duševného učiteľa.

Spoločnosť má vlastné vychovávateľky a učiteľky s pedagogickou kvalifikáciou. Táto kvalifikácia spočíva vo výučbe ísť „vnútornou cestou". Rodičia majú teda zveriť dieťa niektorému zariadeniu založenému hnutím. Skupina má svoje jasle, škôlky, školy, tzv. Vater-Mutter-Haus a iné zariadenia, v ktorých sa celodenne starajú o deti stúpencov. Witteková uvádza, že sa tu tí najmenší a malí členovia vychovávajú tým pravým spôsobom podľa zákonov nezištnej lásky profesionálmi, lebo matky a otcovia nie sú z hľadiska výchovy takí schopní. Ak plače dieťa, keď ho ráno odvedú a zanechajú v jasliach alebo škôlke, väčšinou sa to považuje za vinu matky. Tá sa musí učiť dôverovať harmónii týchto detských zariadení.

Nielen pre deti, ale i pre dospelých, pre rodičov, existujú tzv. večerné rodičovské školy. Tieto väčšinou dvojtýždenné školenia slúžia na to, aby sa tu predostreli ťažkosti, ktoré majú rodičia so svojimi potomkami. Keď majú rodičia program nabitý týmito či inými (skupinovými) aktivitami, môžu svoju ratolesť dočasne zanechať i v noci v niektorom zariadení spoločnosti. Špecifickým pedagogickým miestom je Vater-Mutter-Haus. To ponúka na krátky čas, keď sú deti oddelené od rodičov, „harmonický domov, bezpečie a individuálnu starostlivosť". Dôvodom na využitie týchto služieb je pobyt rodiča na klinike, návšteva seminárov atď.

Z teoretických základov vychádzajú konkrétne praktické odporúčania, ktoré by sa mali dodržiavať rovnako v domácom prostredí, ako aj v prostredí výchovných zariadení spoločnosti. Niektoré uvádzam ako príklad. Kolíska alebo manželská posteľ by mala byť postavená tak, aby tvár dieťaťa hľadela na východ. Každý nový deň sa začína i pre tých najmenších modlitbou. Rodičia by mali povedať: «Dobré ráno, moje malé, náš Pán v nás opäť vstal. Ďakujeme za noc a teraz sa už začal nový deň.»

 K rannej modlitbe by sa mala zhromaždiť celá rodina, najlepšie v záhrade, kde by sa mali pomodliť všetci rodinní príslušníci a vzdať poctu duchovi, ktorý vládne vo všetkých životných formách. Mali by sa zoskupiť okolo nejakého stromu alebo kvetiny, ktorá kvitne na lúke, chytiť sa za ruky a utvoriť kruh. V tejto kruhovej modlitbe majú tancovať okolo stromu alebo kvetiny, spievať a modliť sa na počesť Všemohúceho. V škôlke môže mať modlitba podobu pohybového tanca. Ale i tu sa kladie veľký dôraz na harmóniu, na rytmický a harmonický pohyb všetkých zúčastnených.

Interné zdroje hnutia uvádzajú, že sa každým rokom darí umiestňovať do výchovných zariadenia čoraz viac detí. Ako sami uvádzajú: „V roku 1985 bola otvorená v našom spolku prvá materská škola, do ktorej bolo umiestených päť detí. O päť rokov neskôr ich bolo už približne 140. Medzitým boli zriadené jasle a skupiny materských škôl. V roku 1991 bol otvorený náš školský vzdelávací spolok Pomáham Ti (Ich helfe Dir e.V.). Dnes navštevuje tieto naše zariadenia približne 220 detí. Zvýšil sa i počet vychovávateľov a opatrovateľov. Dnes máme dobrý základ pre výchovu v duchu Božom, a to od jasieľ až do ukončeného školského vzdelania." (Eimuth, 1996, s. 180)

Ako sme už povedali, Univerzálny život disponuje pestrou výbavou pedagogických zariadení, ktoré sú určené pre takmer všetky vekové kategórie. Tu sa deťom odovzdáva podľa nich ideálny typ životnej cesty. Deti členov teda navštevujú jasle, materské školy, školy, ale taktiež tzv. „Kristove závody" strednú školu či učilište, pričom by si mali vyberať také profesie, ktoré sú pre Univerzálny život užitočné. Medzi tieto užitočné profesie patria napríklad pedagógovia, opatrovatelia v nemocniciach, lekári, remeselníci, úradníci a i.

Aj partnerstvo je silno ovplyvnené ideológiou tohto náboženského smeru. Mladí členovia by si mali vyberať životných partnerov prevažne zo skupiny. Nad mladými sa tak uzavrie vnútorný kruh, sú úplne vtiahnutí do spoločnosti a stanú sa jej výnosným ziskom. Z tohto dôvodu je možné sa obávať, že druhá generácia je absolútne neschopná kritiky.

 

Kniha života

Špecifickým výchovným nástrojom je tzv. Kniha života, ktorú majú deti zavedenú od narodenia. Vedú ju rodičia a vychovávateľky, od trinástich rokov môžu v záznamoch do tejto knihy poznania pokračovať deti samy. Kniha zaznamenáva priebeh socializácie a sprevádza deti ich celým životom. Kniha života má byť sprievodcom človeka na ceste od kolísky až po vysokú starobu. Sú tu zaznamenané všetky činnosti, osobné pocity dieťaťa, jeho modlitby, želania, agresia, obavy. Aj to, čo dieťa maľuje, hovorí a koná. Zachytené poznatky sa potom pravidelne spolu s rodičmi prerokúvajú. Do knihy sa nemajú zapisovať len činy, ale predovšetkým všetky zlé myšlienky. Keď sa vyskytujú ťažkosti, na ktoré rodičia a vychovávatelia nestačia, môže sa pozvať detský psychológ. Táto náboženská diagnóza, sprevádzajúca výchovný proces, je dôležitým materiálom na posúdenie toho, či dieťa na svojej „vnútornej ceste" napreduje.

Podľa už uvedeného sa tu zachytáva a interpretuje každý detský výraz. Popoludňajšie hranie nie je jednoducho popoludňajšie hranie. Hra je len prostriedok smerujúci k pokusu o akúsi náboženskú diagnózu, ktorá sa interpretuje nasledovne: všetkým, čo dieťa bez presných predpisov a tlaku rodičov a opatrovateliek robí, dáva svedectvo o vnútorných vlastnostiach, skorších a ešte súčasných schopnostiach a kvalitách duše. Hra tu teda neslúži ako spontánna činnosť dieťaťa vedúca k osobnému rozvoju, ale chápe sa skôr ako materiál na zápisy do Knihy života.

 

Harmónia ako nástroj disciplíny

Do pedagogiky Univerzálneho života sú vložené predstavy o reinkarnácii, ktoré sa deťom vysvetľujú nasledovným spôsobom: „Viacnásobným sťahovaním tvojej duše ju máš teraz zaťaženú. To znamená, že si nekonal a nemyslel láskyplne a nezištne a na tvojom peknom, žiarivom duchovnom tele sa vyskytuje mnoho malých a väčších tmavých fľakov, čím máš stemnené duševné telo. Tvoja duša má za úlohu vzdialiť tieto malé a väčšie fľaky, tiene tvojho duchovného tela, preto, aby si sa stal znovu anjelom. Preto šla tvoja duša do pozemských šiat." (Liobani, 1986) Avšak táto polarizácia a jednoznačné vyhranenie zlých alebo dobrých stránok, svetlých alebo temných duší môže mať na deti negatívny vplyv.

Členovia (i deti) sú poučovaní o tom, že sa musia za každých okolností vyvarovať akejkoľvek formy boja a sporu. Liobani vysvetľuje šesť- až deväťročným: „Milé dieťa, počulo si, že to isté stále znovu priťahuje to isté. Preto v živote neexistuje náhoda. Ak sa stretnú dve rovnako nepekné a ošklivé myšlienky, potom na seba pôsobia a človek sa stáva besným, zúrivým, exploduje a hovorí nepeknými slovami alebo tlčie okolo seba." (Liobani, 1988) Výbuch zúrivosti, zlosť a hnev sa tak interpretujú ako viditeľný príznak nejakého duševného zatienenia. Určujúcim a hlavným pravidlom pre správanie členov Univerzálneho života je harmónia.

Liobani uvádza deťom príklad: „Náhle v tebe stúpa hnev proti tvojmu bratovi. Poznáš, že sa hneváš len preto, lebo tvoj brat má autíčko, ktoré si chcel, ale nemôžeš ho dostať. Mal by si sa zastaviť a sám sebe povedať: nie, ja nesmiem byť závistlivý a zlostný. Auto patrí môjmu bratovi a ja mu ho zo srdca prajem. Večer doručíš tento hnev v modlitbe svojmu nebeskému Otcovi s prosbou: Otče, urob zas všetko dobrým. A nasledujúci deň, keď tvojmu bratovi povieš: včera som chcel tvoje autíčko, hneval som sa na teba, pretože ty ho máš a ja nie, potom máš zľutovanie. A to, čo je oľutované, premieňa sa do ušľachtilej vibrácie." (Eimuth, 1996, s. 123)

Samozrejme, vo všeobecnosti má byť cieľom výchovy emancipácia jedinca spojená s dosiahnutím harmónie a vyrovnanosti tak, aby bol v súlade so sebou samými, svojimi blížnymi, svojím okolím. Otázkou je, či to ide vždy bez konfliktu a bez komplikácií. Cesta pravého poznania je často lemovaná mnohými otázkami, konfliktmi a životnými prešľapmi, ktoré môže sprevádzať zlosť, zloba spojená s kritikou spoločnosti, autority atď. V tom tkvie rozdiel medzi Univerzálnym životom a kresťanstvom. U serióznych katolíkov sa nepovažujú otázky (na pápeža, hierarchiu atď.) za pochybnosti o viere. Skôr môže odôvodnená kritika uvoľniť silu k obnove, zmene a reforme. Kritika je ale prejav, ktorý členovia tohto hnutia nemôžu dať najavo. Je však dôležité upozorniť deti na možné podoby týchto stretov a možnosti ich zvládania. Riešením nie je tieto pocity potláčať. Človek potom nevie pracovať so svojimi pocitmi a dávať ich najavo. Táto potlačená energia môže v ňom eskalovať a potom sa prejaviť rôznymi (i patologickými) spôsobmi.

V celkovom okolí detí má byť vytvorené harmonické prostredie. Inak by mohla byť znečistená duša na svojej ceste k očiste. Hnutie má spracované množstvo praktických a užitočných typov, z ktorých niektoré uvádzam:

> Detská izba má byť zariadená so svetlom, jasne, prívetivo, láskavo. V duši, ktorá prišla z vyšších, svetelných svetov, je láska, harmónia a mier. Každá prichádzajúca duša má v rodnom dome nájsť prívetivý, láskavý domov;

> Hlasná hudba, disharmonické rinčanie a hlučné slová nie sú pre bábätká tým pravým tónom. Prívetiví a chápaví rodičia a opatrovatelia by mali pomôcť duši opatrne sa vteliť a pomaly si zvyknúť na inkarnované telo;

> Rodičia by nemali byť mrzutí a podráždení, keď ich dieťa v noci vzlyká či plače. Keď sa to deje, duša má zrejme adaptačné problémy;

> Večer by sa mala urobiť dôkladná očista tela. Ak tkvie v aure dlhší čas negatívne chvenie, vstúpi potom do podvedomia. Odtiaľ vyžaruje (príslušnou intenzitou) na nervy, orgány, žľazy, hormóny, na celý organizmus. Vodou sa mnohé zmyje a neutralizuje. Preto sa členom odporúča, aby sa večer kúpali alebo sprchovali.

Pedagogike Univerzálneho života sa vyčíta nemožnosť vývojovej šance určitých skupín detí. Nivelizovaný systém, v ktorom je len ťažko predstaviteľné, že by sa tu mohli rozpoznať a cielene podporovať postihnuté a menej nadané deti tak ako deti nadpriemerne inteligentné, majúce nejaké nadanie či vlohy. Toto ohraničenie a nivelizácia sú zrejmé zo stránky teologickej i pedagogickej. Tým, že je výchova obmedzená len na niekoľko málo hier, trpí kreativita, individuálne vlohy zostanú ľahko nepoznané, nemôžu sa podporovať a nemôžu sa rozvíjať.

 

Liečenie

Prorokyňa Witteková sprostredkúva aj princípy dôvodov rôznych ochorení a pravidlá na uzdravenie. Prístup k liečeniu je veľmi jednoduchý a vychádza z princípu, že sám Kristus je prvý a najväčší lekár a liečiteľ. Za ochorenie a úrazy si môže človek sám svojimi negatívnymi myšlienkami a konaním: „Niektorí ľudia konajú niekedy povýšenecky, arogantne, so zlobou, s výsmechom a pod., (...) čím trestajú sami seba. V tomto prípade ničivá energia, ktorú vytvorili, napadne v budúcom živote ich telo, čo bude príčinou rôznych chorôb (napr. zažívacích ťažkostí, cukrovky, alergií, málokrvnosti, vysychania miechy, vysokého tlaku, srdcových chýb a i.). Rovnako náš telesný vzhľad, či sme pekní alebo nepekní, veľmi malí alebo príliš veľkí atď., je spôsobený naším konaním v minulosti. Podaktorí liečitelia tvrdia, že 85?% chorôb a rovnaký počet úrazov má psychické pozadie. Ochorenie má vždy psychologickú súvislosť s previnením." (Witteková, 1996, s. 6)

Univerzálny život má rady a návody, ako chorobám predchádzať a ako ich liečiť. Človek by sa mal predovšetkým očistiť, čo znamená: „Chybu poznať, ľutovať, prosiť o odpustenie, sám odpustiť a chybu alebo hriech ďalej nekonať. To je súčasne centrálna téma Vnútornej cesty, ktorá sa v našom spoločenstve vyučuje." (Witteková, 1998)

Návod na uzdravenie je veľmi jednoduchý a znie: „Vymodli si zdravie sám! Najlepšou pomocou pre zdravie každého sú pozitívne, ušľachtilé pocity a myšlienky. Čím ušľachtilejšie a čistejšie je naše zmýšľanie, tým viac uzdravujúcej a životnej sily prebúdzame. Žiadna choroba neprichádza sama od seba, vždy sme ju zavinili my. Takzvané chronické choroby sú taktiež viditeľnými prejavmi našich predchádzajúcich alebo súčasných negatívnych myšlienok." (Witteková, 1998) Varujú aj pred zásahmi a starostlivosťou lekárov. Doslova nabádajú: „Mnohí lekári majú pre svojich blížnych len skalpel, a tak sa na mnohých operačných stoloch dejú podobné veci ako na jatkách..." (Witteková, 2000, s. 27)

Dodržiavanie týchto zásad učenia môže znamenať, že rodičia svojim deťom nedovolia poskytnúť lekárske ošetrenie, zdravotnú starostlivosť. Nielenže tým rodičia porušujú 24. článok Zmluvy o právach dieťaťa, ale v praktickom živote to môže znamenať zanedbanie zdravotnej starostlivosti (preventívne prehliadky, očkovanie), ktorých následky môžu byť tragické.

 

Záver

Univerzálny život je hnutie, v ktorom sa deti odmalička formujú na obraz tejto spoločnosti. Vo výchovných princípoch sú badateľné tak pozitívne prvky (úcta k životu, prírode, dodržiavanie určitých morálnych zásad, snaha o osobný rast a rozvoj, nachádzanie zmyslu života), ako aj prvky negatívne (silná sociálna kontrola, obavy z démonov, neustále vedomie vlastnej nedostatočnosti, akési „donútenie k harmónii", ktoré môže znamenať potlačenie prirodzených prejavov negativizmu, kritiky, hnevu a zlosti, predovšetkým dospievajúci členovia môžu trpieť sexuálnou frustráciou atď).

Samozrejme je chvályhodné, že sa deťom v tomto hnutí venuje taká veľká pozornosť (napr. výchovné princípy, početné výchovné zariadenia), no obávam sa, že v tomto prípade je prepracovaná pedagogika súčasťou cielenej indoktrinácie. Deti sú ľahko ovplyvniteľné a v rámci socializácie prijímajú svoje identifikačné vzory z okolia. Hnutie si tak vytvára verných stúpencov neschopných akejkoľvek kritiky.

 

Poznámky:

1 Starší názov hnutia je Kristovo dielo návratu domov (Heimholungswerk Jesu Christi).

2 Schöfthaler poznamenáva, že i keď sa stúpenci Univerzálneho života považujú za prakresťanov, niektoré ich výroky stoja v protiklade ku kresťanskému učeniu.

 

Literatúra a internet:

1. Ďuricová, A.: Strach u detí (2008) - http://www.bedekerzdravia.sk/?man=article&id=150

2. Eimuth, K. H.: Die Sekten - Kinder. Herder Spektrum, Breisgau 1996

3. Liobani: Ich berate - nimmst Du an? Das Wort, Würzburg 1988

4. Liobani: Ich erzähle - hörst du zu? Das Wort, Würzburg 1986

5. Keden, J.: Takzvané mládežnícke sekty a okultná vlna. LÚČ, Bratislava 1990

6. Kol.: Malý slovník siekt. Karmelitánske nakladateľstvo, Kostelní Vydří 1998

7. Schöfthaler, E.: Kinder in der Sekte: Erwachsene blättern im Seelenbuch der Kleinen (1999) - http://www.michelrieth.de/kinder.htm

8. Universelles Leben (1997) - http://www.relinfo.ch/ul/info.html

9. Universelles Leben (2007) - http://www.sekten-fragen.de/sekten/heilerszene/universelles-leben.html

10. Witteková, G.: Dein Kind und du. Das Wort, Würzburg

11. Witteková, G.: Die Zehn Gebote für Kinder (2007) - http://www.universelles-leben.org/cms/wir-ueber-uns/die-zehn-gebote-fuer-kinder.html

12. Witteková, G.: Heilung durch die Kraft des positiven Denkens. Das Wort, Würzburg 1996

13. Witteková, G.: Inneres Beten, Herzensgebet, Seelengebet, Äthergebet, Heilgebet. Das Wort, Würzburg 1998

14. Witteková, G.: Kristus odhaľuje štát démonov, jeho prisluhovači a jeho obete. Universelles Leben e. V., Würzburg 2000

15. Witteková, G.: Mladistvý a prorok v dialógu. Das Wort, Würzburg 2000

16. Witteková, G.: Vnútorné modlenie - http://www.das-wort.com/cgi/gen_article.cgi?article=s307cs&type=desc

17. Zmluva o právach dieťaťa