Extrémna agresia v náboženskom kontexte

Agresivita je vlastnosť, ktorá je spoločná zvieratám i ľuďom. Každý človek je agresor, hoci sa značne odlišujeme v miere agresivity a vo forme, akou ju prejavujeme navonok. Agresia je jednotkou správania, ktorú môžeme charakterizovať vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia. „Agresia je činnosť alebo čin, alebo úmyselné odmietnutie činnosti, ktorá vedie k poškodeniu alebo zničeniu nejakej hodnoty."1

V náboženskom kontexte hovoríme o extrémnej agresii, ak ide o útok namierený voči veciam, zvieratám a ľuďom. Do tejto kategórie možno zaradiť vandalizmus, zabíjanie a mrzačenie zvierat, spojené s obetovaním niečomu transcendentnému, či sebapoškodzovanie, ktoré zahŕňa samovraždy, vraždy, fyzické útoky, poškodzovanie zdravia svojho, iných osôb alebo celej spoločnosti (masové samovraždy, vražedné útoky na skupinu ľudí a pod.). Terorizmus je istá forma extrémne prejavenej agresie, je to použitie hrozby alebo násilia, prípadne vydierania, donucovania alebo publicity z politických, mocenských, egoistických a náboženských príčin.

Samozrejme, nie každá agresia má kriminálnu podobu. Za kriminálnu sa považuje taká, ktorá svojím obsahom a spôsobom útočí na záujmy a hodnoty chránené právnym systémom. Z tohto pohľadu extrémizmus (v širšom zmysle slova) tvoria myšlienky, názory a činy nerešpektujúce základné ľudské práva a slobody. V slovenskej realite sa ustálilo pravo-ľavé chápanie extrémizmu, kde sa pod pravicovým extrémizmom rozumejú ideológie popierajúce rovnosť ľudí, pričom vychádza najmä z národnostnej, rasovej alebo etnickej príslušnosti; a ľavicovým extrémizmom, pre ktorý je charakteristické zdôrazňovanie princípu rovnosti vo všetkých oblastiach života aj na úkor potláčania slobody jednotlivca. Pri tomto členení sa ako samostatná podskupina uvádza i náboženský extrémizmus.

 

Náboženský extrémizmus

Pri štúdiu náboženského extrémizmu býva zvýrazňovaná subjektivita, ktorá údajne zabraňuje definovať tento fenomén. Zvrat „pre jedného terorista, pre druhého bojovník za slobodu" naznačuje zložitosť definovania extrémizmu a jeho neutrálneho hodnotového skúmania. V spojitosti s náboženstvom sa dosť často používajú rôzne označenia - niektorí autori hovoria o náboženskom terorizme2, iní o náboženskom extrémizme3 a ďalší o náboženskom násilí.

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia nemala ani jedna vtedy aktívna teroristická skupina výhradne náboženský charakter, avšak zo súčasných známych teroristických skupín má až približne polovica náboženskú motiváciu. Náboženskí extrémisti požadujú rýchle zmeny a aby ich dosiahli, sú pripravení prinášať veľké obete. Všetky prejavy náboženského extrémizmu majú dve spoločné črty: sú násilné až brutálne a sú motivované náboženstvom.

Zmes politickej a náboženskej motivácie môžeme nájsť u mnohých extrémistických skupín, ktoré sa odtrhli od hlavných prúdov väčšinou mierumilovných náboženských hnutí. Vo všetkých prípadoch boli aktéri presvedčení, že ich čin nebol len obyčajným splnením Božej vôle, ale urýchlením spásy celého ľudstva. Terče a ciele náboženských extrémistov sú vzdialené od cieľov politických, spoločenských alebo územných teroristov. Náboženskí extrémisti často presadzujú zvláštnu kombináciu mystických, transcendentných a „Bohom vnuknutých" cieľov.

Ďalšia črta, ktorá sprevádza tieto teroristické činy, je ich ospravedlňovanie sa náboženstvom. Väčšina ľudí spája náboženstvo s pokojom a mierom, nie s terorom. Ale treba si uvedomiť, že dnes v mnohých prípadoch náboženstvo neposkytuje len ideologický podklad, ale aj motivuje či opodstatňuje vznik organizačnej štruktúry pre páchateľov teroristických činov.

Spoločné vnímanie nárastu náboženského násilia vo svete sa v poslednom období opiera o rozrastajúce sa zoznamy zostavované tými, ktorí tento fenomén skúmajú. V zozname medzinárodných teroristických organizácií Ministerstva zahraničných vecí USA z roku 1980 by sme len veľmi ťažko mohli nájsť náboženské organizácie. Avšak v súčasných európskych či amerických zoznamoch najnebezpečnejších teroristických organizácií je viac než polovica náboženských. Sú medzi nimi organizácie židovské, moslimské, budhistické i kresťanské. Podiel náboženských skupín na medzinárodnom terorizme výrazne stúpol. Preto aj bývalý minister zahraničných vecí Warren Christopher povedal, že teroristické činy v mene náboženstva a etnickej identity sa stali „jednou z najdôležitejších bezpečnostných výziev na obzore prebudenom po studenej vojne".4

Jednako však spojenie náboženstva s terorizmom nie je nový jav. V histórii náboženských tradícií (od biblických vojen cez križiacke výpravy až po obrovské mučenícke činy) násilie striehlo ako temný prízrak. Predstavy smrti nikdy neboli natoľko vzdialené duchu náboženskej moci, aby nemohli pohnúť jeho predstavivosťou. Otázka, ktorá zamestnávala velikánov venujúcich sa štúdiu náboženstiev (vrátane Durkheima, Maussa a Freuda), sa dnes opätovne vynára: Prečo sa zdá, že náboženstvo potrebuje násilie a násilie náboženstvo a prečo je božský mandát pre deštrukciu akceptovateľný s takou istotou pre mnohých veriacich?

Terorizmus sa vyskytuje zriedka ako osamotený čin. Doterajšie prípady dokazujú, že je potrebná podpora komunity a v mnohých prípadoch veľká organizačná sieť, aby bol teroristický čin úspešný.5 Je potrebná taktiež obrovská morálna trúfalosť aktérov týchto činov na ospravedlnenie deštrukcie majetku alebo na odpustenie brutálnych útokov na životy iných, najmä na život niekoho, koho sotva poznajú a proti komu neprejavujú nijaké osobné nepriateľstvo. Vyžaduje sa tiež dostatok vnútorného presvedčenia, spoločenského uznania, ako aj jasný znak schválenia od zákonnej autority alebo ideológie, ktorú terorista rešpektuje. Preto je taká potrebná morálna, ideologická a organizačná podpora pre teroristické činy, z ktorých väčšina vzniká ako kolektívne rozhodnutie.6

Vo všetkých prípadoch boli aktéri pri svojich činoch podporovaní nielen ľuďmi, ale aj všeobecným presvedčením, že svet bol už predtým násilný, zapletený do obrovských bojov, čo dávalo ich vlastným násilným činom morálny zmysel. Toto je podstatná črta týchto činov - predstava, že ich skupiny sú a boli terčom útoku a že ich činy sú jednoducho odpoveďou na túto skúsenosť. Náboženskí extrémisti však navyše môžu počítať s tým, že ľudia pravej viery sú odhodlaní v mene svojho Boha obetovať aj vlastné životy.

Motivácia náboženských extrémistov býva rôzna. Násilie sa pre nich stáva nielen neoddeliteľnou súčasťou náboženstva, ale tiež povinnosťou, ktorú vykonávajú v mene dajakej konkrétnej teologickej viery. Náboženský extrémizmus obsahuje prvok Božieho prikázania, vnuknutia, ktorý svetskému terorizmu chýba. Rozdiel medzi týmito dvoma druhmi terorizmu je aj v „publiku", na ktoré sú zamerané ich aktivity. Svetskí teroristi sa pokúšajú oslovovať svojich sympatizantov, členov komunity, ktorú podľa svojho tvrdenia ochraňujú, alebo ľudí trápených nespravodlivosťami - za týchto sa cítia oprávnení vystupovať. Naproti tomu náboženskí extrémisti sa angažujú v boji, ktorý považujú za „totálnu vojnu". To im umožňuje uplatňovať násilie bez obmedzenia a každého, kto nie je členom ich náboženstva, možno považovať za legitímny cieľ.

Náboženskí extrémisti sa zvyčajne usilujú len o prospech príslušníkov svojho náboženstva.7 Tak sa idea šírenia „dobra", s ktorou väčšina ľudí spája náboženstvo, stáva pre nich nepodstatná. Svetskí teroristi považujú násilie za prostriedok potrebný na dosiahnutie cieľa. Naproti tomu náboženskí extrémisti vidia - vďaka prvku „Božieho vnuknutia" pri svojej motivácii - cieľ už v samom násilí. Problém býva v interpretácii vieroučných dokumentov, kde v každom náboženstve existuje istá miera slobody. A tak náboženské autority, či už ide o ajatolláhov, mulláhov, rabínov, kňazov, pastorov alebo reverendov, môžu interpretovať vieroučné texty (Korán, Bibliu, Tóru), akoby náboženstvo ospravedlňovalo akty násilia. Takto sa z náboženských teroristov stávajú bojovníci za božiu vec, oveľa odhodlanejší a krutejší než svetskí teroristi.

Z toho vychádza i rozdielne vnímanie seba a svojich činov. Zatiaľ čo svetskí teroristi vidia samých seba vo vnútri systému, ktorý sa snažia zlepšiť, náboženskí extrémisti sa vnímajú mimo systému, ktorý podľa nich nestojí za záchranu, a preto sa usilujú o rozsiahle a radikálne zmeny. Tento pocit odcudzenia sa systému umožňuje náboženským extrémistom používať omnoho ničivejšie násilie proti väčšiemu počtu ľudí. Náboženskí extrémisti považujú ľudí mimo svojej komunity za podradných, celkom zámerne ich preto označujú dehumanizujúcimi pojmami (neveriaci psi, diablove deti ap.).

Náboženské extrémistické skupiny v súčasnosti predstavujú odlišné a potenciálne oveľa väčšie nebezpečenstvo než tradičný terorizmus. Sú totiž úplne nevypočítateľné. Podľa Bruca Hoffmana nikto nevie, prečo sa niektoré okrajové hnutia inak vcelku mierumilovných náboženských spoločností z ničoho nič uchýlia k násiliu a pustia sa do smrtonosnej kampane terorizmu. A tak tradičné poňatie politiky boja s terorizmom - ako politické ústupky, peňažné odmeny, amnestie - na náboženských extrémistov vôbec neplatí.8

 

Psychológia extrémizmu

Ako možno pochopiť, že je niekto schopný uniesť lietadlo plné nevinných ľudí a nasmerovať ho na budovu plnú ďalších nevinných a obetovať pri tom vlastný život? Ako možno pochopiť, že si niekto môže zvoliť za terč svojich útokov malé dievčatká a ich školu? Ako možno pochopiť, že bývalý katolícky kňaz a rehoľná sestra mohli byť iniciátormi samovraždy stoviek ľudí v Ugande? Dá sa vôbec pochopiť, ako môže niekto zneužiť náboženstvo, Boha a ľudí pre vlastné, či už mocenské, politické alebo iné egoistické ciele? Nevieme, čo vedie týchto ľudí, aby zneužívali náboženské ideály na krvavé obety. Vieme len toľko, že tieto činy nemajú nič spoločné s vierou a opravdivým náboženstvom. Bez ohľadu na to, či je to islam, kresťanstvo či iné náboženstvo.

Vyhlasovať, že Boh riadi teroristické útoky a vedie k násilným úmrtiam tisícok ľudí, nie je nič výnimočné v islamskom svete. Avšak podobné vyjadrenia zaznievajú od extrémistov aj z iných svetových náboženstiev, či už je to sikhizmus, budhizmus, židovstvo alebo i kresťanstvo - napríklad vo forme amerického „kresťanského" vlasteneckého hnutia, či katolicizmu a protestantizmu v Írsku - ba i z početných nových náboženských spoločenstiev. Ako môžeme vidieť, celosvetovo sme zaznamenali nárast náboženského násilia, extrémizmu. Vlastne terorizmus v mene Božom dnes dáva primárnu motiváciu množstvu medzinárodných a domácich teroristických skupín.

Napriek tomu, že spojenie náboženstva s terorom je pre mnohých ľudí ťažko pochopiteľné, každé náboženstvo má aj svoje radikálne krídla. Bohužiaľ, náboženstvo a terorizmus majú spoločnú dlhú históriu. No kým v minulosti bola u mnohých skupín hlavným faktorom ich teroristických činov s náboženskými aspektmi politická, etnická a nacionálna motivácia, v osemdesiatych rokoch 20. storočia sa to výrazne zmenilo. To bola dekáda dramatického nárastu náboženského extrémizmu, najmä vo forme radikálnych islamských a židovských skupín.

Avšak terorizmus sa neobmedzuje len na islamský extrémizmus. Mnohé náboženské skupiny majú vlastné radikálne frakcie, ktoré prispievajú do štatistiky teroristických činov. Všetky svetové náboženstvá agresívne správanie a samovražedné útoky jednoznačne odsudzujú. Lenže tak Bibliu, ako aj Korán možno vysvetľovať rozlične. Niektorí vykladači Koránu pokladajú samovražedný atentát za cestu do raja. A veriaci, ktorí sa nemôžu presvedčiť o tom, čo hlása Korán, lebo nevedia čítať alebo plne dôverujú svojim duchovným vodcom, sa stávajú pre vražedných fanatikov ľahkou korisťou.

Podľa Marka Juergensmeyera, historický moment globálnej transformácie poskytuje príležitosť náboženstvu - so všetkými jeho predstavami a myšlienkami - znovu si zaistiť verejnú moc. Znehodnotenie svetskej autority a potreba alternatívnych ideológií verejného poriadku je v pozadí náboženského nepokoja.9 Ako môžeme vysvetliť činy náboženského terorizmu? Je jasné, že teroristi sa dopustili skutkov zla a v istom zmysle sú zlými vo svojej nenávisti k tým ľuďom, čo nezdieľajú ich náhľad, ale sú to obyčajné ľudské bytosti, ktoré niečo motivuje, aby páchali akty násilia, proklamujúc božské schválenie. Čo ale potom vedie desaťročného chlapca, objavujúceho sa na náborovom videu do tréningového tábora Al-Káidy? Čo viedlo vysoko vzdelaných japonských vedcov k vytvoreniu chemických a biologických zbraní, aby boli neskôr použité proti bezbranným civilistom? Juergensmeyerov výskum a analýzy nám poskytujú isté vysvetlenie. Po rozhovoroch s teroristickými vodcami z mnohých skupín vytvoril zaujímavý prehľad. Výsledky jeho prieskumu by sme mohli zhrnúť do nasledujúcich bodov:

 

Kozmická vojna

Úmerne s tým, ako sa členovia teroristických skupín cítia čoraz väčšmi ohrozovaní vnímanými nepriateľmi, začínajú boje skutočného sveta nadobúdať transcendentálnu symboliku. Skupinová náboženská ideológia transformuje predstavu boja do kozmickej dimenzie (boj medzi dobrom a zlom, boj vo svätej vojne). Táto koncepcia kozmického konfliktu dáva teroristom nádej a motiváciu bojovať.

 

Biblická metaforickosť

Predstava kozmickej vojny sa umocňuje citáciou z posvätných kníh, ktorá jej dodá božský rozmer. Kresťanskí vlastenci sa budú napríklad odvolávať na biblický text, ktorý hovorí: „Pán je bojovník..." (Ex 15, 3)

 

Morálne oprávnenie

Len čo náboženskí extrémisti začnú vnímať svoje boje ako súčasť kozmickej vojny, členovia skupiny sa považujú za svätých bojovníkov. Ich úloha v boji je symbolizovaná množstvom posvätných citátov a citátov rôznych duchovných autorít, ktoré im potvrdzujú prirodzenosť ich posvätného boja.

 

Mučeníci a démoni

Nakoniec s morálnou oprávnenosťou pre násilie vidia teroristi svojich nepriateľov v inom svetle. Samovražední útočníci sa stávajú mučeníkmi, obetnými baránkami a hrdinami vo svätej veci. Naopak nepriateľ sa dehumanizuje a stáva sa démonom a súčasťou zla.

 

Terorizmus a ženy

Je ťažké nájsť nejaké spoločné znaky členov teroristických skupín. Teroristami bývajú muži i ženy, deti aj dospelí. Niektorí mali šťastné, iní nešťastné detstvo, takže nie je jednoduché nájsť nejakú všeobecnú charakteristiku. Kým napríklad v Írsku či Japonsku sa s terorizmom ženy doposiaľ takmer vôbec nespájali a bombové útoky sa tu považujú za čisto mužskú „prácu", v Rusku ženy teroristky zohrávajú významnú rolu. Tvoria takmer štvrtinu všetkých ruských teroristov.

Rastúci počet žien spájaných s terorizmom je však fenomén len niekoľkých posledných rokov, z historického hľadiska neobvyklý. Najviac príkladov v tomto smere poskytujú tamilské Tigre. Medzi Čiernymi tigrami spomínaného Tamilu je známe, že už 10-ročné dievčatá (okrem, samozrejme, chlapcov) vyberajú a pripravujú na vykonanie misie. Približne tretinu samovražedných útokov tu vykonávajú ženy. Za najznámejšiu sa považuje žena, ktorá zabila indického predsedu vlády Radživa Ghándího roku 1991 počas jeho predvolebnej kampane. Útočníčka mala na sebe výbušninu ukrytú pod šatami tak, že vyzerala ako tehotná.

V izraelsko-palestínskom konflikte bolo využitie žien na samovražedné útoky aj akýmsi aktom zúfalstva palestínskych žien. Vdovy, matky deti, slobodné dcéry, ženy takto zrejme prelomili akékoľvek hranice. V tejto súvislosti zakladateľ a duchovný vodca Hamasu šejk Ahmad Ismail Jásin vyhlásil: „Džihád, svätá vojna proti Izraelu, je čoraz väčšou povinnosťou všetkých moslimov, nielen mužov, ale aj žien." Je alarmujúce, že dve tretiny ženských útokov Hamasu vykonali dievčatá vo veku iba 11 až 14 rokov.10

Ďalším znepokojujúcim „ženským fenoménom" v rámci náboženského extrémizmu je tradícia čečenských žien zúčastňovať sa na odboji formou samovražedných útokov proti ruským cieľom. Tieto ženy, prezývané „čierne vdovy", chcú takto pomstiť smrť svojich mužov, otcov, bratov či synov. Pri útoku 23. októbra 2002 počas rukojemníckej drámy v moskovskom divadle Dubrovka boli práve ženám zverené do rúk rozbušky. Podobne boli ženy zapojené do teroristického útoku i v škole v osetskom meste Beslan.

Šachidat Bajmuradovová (46) bola tichou a pokornou manželkou čečenského povstalca až do okamihu, keď ho v roku 1999 zabili ruskí vojaci. Vtedy sa z nej stala čierna vdova žijúca len pre pomstu. V máji 2003, s vlasmi skrytými pod hidžábom, si upevnila výbušninu okolo pása a odpálila ju na zhromaždení v obci Ilaschan-Jurt. O život vtedy prišlo asi dvadsať ľudí. Čečenky dlhé roky stáli bokom od bojov. Ako prvá porušila odveké tabu Chava Barajevová, príslušníčka jedného z najbojovnejších klanov. Ženy, ktoré drží pri živote len bolesť a silná túžba po pomste, sa stali tajnou zbraňou povstalcov, čo túto nenávisť vedia veľmi dobre zneužiť.

 

Sociologické aspekty terorizmu

Ako sme už spomenuli, v posledných desaťročiach sa fenomén ozbrojených náboženských skupín stáva čoraz rozšírenejším. Mnohé z hlavných svetových náboženstiev a rôznych nových náboženských hnutí participovali na rôznych teroristických útokoch. Sociologické štúdie a rozhovory s teroristami z nábožensky motivovaných extrémistických organizácií odhalili vzorec transformácie v myslení aj okrajových náboženských skupín, ktorý môže viesť k motivácii pre terorizmus. So znepokojením možno konštatovať, že nárast náboženského terorizmu v súčasnosti naznačuje postupný nárast násilia i v budúcnosti.

Nové náboženské kultúrne formy a prúdy predstavujú hnutie moderného hľadania, ktoré chce byť a je náboženské, a v duchu novej doby spája vedu a osobnú zaangažovanosť. Nové prúdy sú hnutím hľadania odpovede na skúsenosti s deficitmi moderného sveta. Stávajú sa odpoveďou na celospoločenský vývoj, v ktorom sa v podmienkach dosiahnutého blahobytu do popredia znovu dostávajú stratené hodnoty a základy moderny, ich redefinícia a dôsledky pre človeka a spoločnosť.

Skúsenosť moderného sveta naznačuje, že veda a ideológia nepotrebujú nevyhnutne premiestnenie a redefinovanie náboženskej viery. Ľudia, ktorí sa zbavili strachu a ekonomickej neistoty, dávajú fakticky väčší priestor voľnému času a väčšmi inklinujú k otázke spirituality. Ak sú základné materiálne potreby naplnené, ľudia sa vo väčšej miere zaujímajú o otázky spravodlivosti a hľadajú zmysel života, obracajú svoju pozornosť k hodnotám, v ktorých náboženstvo zohráva dôležitú úlohu.11

Z analýz tragických udalostí tohto druhu vyplýva, že členovia podobných organizácií sú najčastejšie obeťami techník kontroly mysle, ktoré ich zbavujú slobodnej vôle, a tak sú odhodlaní slepo nasledovať svojho vodcu. Potom už závisí len od neho, kam, proti čomu, respektíve proti komu nasmeruje svojich prívržencov. Deštruktívna je každá organizácia, ktorá spočíva na „vymývaní mozgu". Nebezpečná je každá náboženská skupina, ktorej charizmatický vodca manipuluje s psychicky labilnými mladými ľuďmi a navádza ich na sebapoškodzovanie, dokonca i na vraždy.

V spojitosti so samovražednými útokmi existujú názory, že ich konajú fanatici a psychicky chorí ľudia. Výsledky doteraz uskutočnených výskumov ale ukazujú, že väčšina teroristov je psychicky v poriadku a je si plne vedomá svojho osudu ako obete. Mučeníctvo totiž ponúka príležitosť zapôsobiť na publikum a zapísať sa do jeho pamäti. Napríklad u palestínskych skupín sa už u detí oslavuje sebaobetovanie v službe palestínskej veci. Spoločenské, kultúrne a náboženské ocenenie zahŕňa i duchovné odmeny v posmrtnom živote, slávu, finančné poplatky či bezplatné bývanie pre rodinu útočníka.

Nie je náhoda, že v súvislosti s 11. septembrom 2001 (teroristický útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku, zrútenie sa civilného lietadla na Pentagón vo Washingtone a ďalšieho lietadla v Pensylvánii) prišlo k prehodnoteniu profilu samovražedných útočníkov. Išlo o vysoko vzdelaných vysokoškolských študentov, ženatých alebo zasnúbených mužov stredného veku, otcov detí, synov bohatých rodín. Napríklad podľa Hassana Salameina, ktorý si za vraždy odpykáva 46 doživotných trestov v izraelských väzniciach, bombové útoky nie sú samovraždou. Samovražda je podľa neho čin duševne chorého a sebeckého človeka. Na rozdiel od toho považuje bombový samovražedný atentát, vykonaný rukou svätého bojovníka, za obetu Alahovi. A za tento záslužný čin ho čaká patričná odmena.12

 

Záver

Ak vezmeme do úvahy premenu náboženskej scény po druhej svetovej vojne, javia sa nám tragické prípady náboženského násilia ako poruchy spôsobené nezvládnutím výziev, ktoré táto premena nevyhnutne so sebou prináša. V tomto období sa religiozita stáva fundamentalistickou, extrémnou a je tak prirodzenou reakciou na prebiehajúci sekularizmus a materiálny blahobyt. Na jednej strane je náboženský extrémizmus typický pre krajiny blahobytu, kde je akýmsi vyplnením duchovných potrieb, reakciou na náboženské vyhasínanie. Naopak v chudobných krajinách tretieho sveta je akousi revoltou a volaním po zmene, resp. obrodením celej spoločnosti.

A tak môže náboženský extrémizmus v závislosti od regiónov preberať na seba rôzne podoby: napríklad islamský fundamentalizmus, ktorý je často reakciou na náboženské vyhasínanie; americký pravicový extrémizmus - napríklad útok na potratové kliniky, ktorý bol reakciou blahobytu, to znamená, že ak má človek vyriešené základné materiálne potreby, začína inklinovať k témam ako feminizmus, ľudské práva, náboženstvo, ochrana prírody a to radikálnym spôsobom; alebo africký extrémizmus, kde katolícky kňaz a rehoľné sestry dokážu nahovoriť na masovú samovraždu stovky ľudí, lebo ich chudoba je taká veľká, že nevidia inú záchranu a formu radikálneho ukončenia pozemského života vnímajú ako jedinú možnú cestu spásy.

Dôsledkom multipolarity a globalizácie nie je svet bezpečnejší. Naopak, racionalitu jadrového stretu medzi Moskvou a Washingtonom nahradila iracionalita fanatických zabijakov a radikálnych štátnikov, ktorých nemožno odstrašiť klasickými metódami. Extrémizmus expanduje a rastie jeho komplexnosť. Náboženský extrémizmus a terorizmus svojím charakterom prekračuje hranice národných štátov, a stáva sa tak destabilizujúcim prvkom celých geografických regiónov sveta. Perspektíva nahliadnutia na tento fenomén, ktorú náš článok načrtáva, tak rešpektuje rôznosť medzi jednotlivými prípadmi náboženského násilia, pričom umožňuje nájsť konkrétne príčiny tragických udalosti a dôkladne ich preskúmať.

 

Poznámky:

1 Vondráček, V.: Úvahy psychiatricko-psychologické. Avicenum, Praha 1975

2 Juergensmeyer, M.: Terror in the mind of God - The Global Rise of Religious Violence. University of California Press 2000

3 Hoffman, B., In: Encyklopedie - Světový terorismus. Svojtka & Co., Praha 2000, s. 206

4 Juergensmeyer, M.: c. d., s. 6

5 Napríklad v prípade Barucha Goldsteina. Takisto tragédia z 11. septembra 2001 bola súčasťou pripraveného plánu, ktorý zahŕňal tucet konšpirátorov a tisícky sympatizantov v USA, Egypte, Palestíne a inde po svete.

6 Napríklad za zavraždením Jicchaka Rabina bol Yigal Amir, početné hnutie mesiánskych sionistov v Izraeli a vo svete; za konaním bombového atentátnika Timothyho McVeigha boli subkultúrne kresťanské skupiny rozložené po celých USA.

7 Encyklopedie - Světový terorismus. c. d., s. 206

8 Tamže, s. 208

9 Juergensmeyer, M.: c. d., s. 15

10 Nižňanský, J.: Teroristi a samovražedné útoky. In: Moravčíková, M., Valová, E.: Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2003. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2004

11 Inglehart, R.: The Silent Revolution in Europe - Intergenerational Change in Post-industrial Societies. American Political Science Review 1971

12 Nižňanský, J.: c. d.

 

ThLic. Lucia Grešková, PhD. (1976) – odborná pracovníčka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví v Bratislave a spoluautorka publikácie Duchovná scéna na Slovensku.