Duchovné pramene a ciele

Žijeme v časoch, keď stretávame čoraz viac rozličných importovaných duchovných prúdov uprostred našej eurokresťanskej tradície. Duchovný život Západu sa však diametrálne líši od východného náboženského vyjadrenia, ktoré v našich časoch začína mohutne zasahovať tradične kresťanské krajiny Európy. Táto situácia sa však zo strany kresťanstva nedá riešiť ignorovaním nových prúdov, ani ich povrchným hodnotením. Treba pravdivo postihnúť najmä to, o čo v nich ide. Jedným z hinduistických prúdov je aj hnutie Hare Krišna. Hoci u nás nemá silnú členskú základňu, začína byť populárne najmä u mladých hľadajúcich ľudí.

Tradícia a učenie Hare Krišna hnutia vychádza z vaišnavizmu, ktorý je spolu so šivaizmom a šaktizmom jednou z hlavných foriem moderného hinduizmu. Vaišnavizmus patrí medzi tzv. súhlasiace sústavy nazývané ástika. Sú to systémy, ktoré budujú na základoch starého brahmanizmu a sú verné védskej tradícii. Z piatich hlavných filozofických škôl vaišnavizmu nadväzuje Hare Krišna hnutie na Čaitanjovo učenie ačintya-bhedabheda, ktoré hlása, že boh je súčasne osobný i neosobný. Duša je nekonečne malá božská čiastočka, ktorá sa stykom s hmotným svetom znečisťuje (typická duálnosť hmoty a ducha v hinduizme) a klesá do nižších druhov tiel, kým uvedomovaním si boha sa očisťuje a evolučne postupuje vyššie až k oslobodeniu sa od kolobehu rodení, smrtí a utrpenia (samsara) a k návratu k bohu. Celý tento proces sa deje podľa neúprosného zákona karmy - hinduistického princípu odplaty za činy. Dobré i zlé konanie postihujú dobré alebo zlé karmické dôsledky, ktoré sú v konečnom dôsledku vždy zlé, pretože udržiavajú dušu v už spomínanom kolobehu životov, ktorý má charakter utrpenia, a v zajatí hmotného sveta oddelene od boha. Preto sa má človek snažiť správať nekarmicky, t. j. tak, aby si svojím konaním neprivodil nijaké karmické konsekvencie. Takéto správanie možno dosiahnuť jedine tvrdou askézou, potláčaním zmyslov alebo zapojením zmyslov do služby bohu. A práve zapojenie zmyslov do služby bohu, ktoré oddaní boha Krišnu nazývajú oddaná služba bohu alebo tiež bhaktijoga, je pre krišnovcov cestou k vyslobodeniu sa z hmoty a k návratu k bohu Krišnovi. Oddane slúžiť bohu teda podľa nich znamená konať vždy s myšlienkou na neho, s láskou k nemu, bez nároku na odmenu. Čistý oddaný nechce od boha nič, len to, aby mu mohol stále slúžiť. Ako tvrdia prívrženci tohto hnutia bhaktijoga nemá karmické reakcie, očisťuje dušu človeka a približuje ju k bohu. Výsledkom je vymanenie sa z kolobehu opakovaných zrodení a večný pobyt v Krišnovom sídle na najvyššej duchovnej planéte Krišnalóke, kde viac neexistujú hmotné strasti ako zrod, choroby, starnutie a smrť.

 

Abhaj Čharan De – príprava na misiu

Hare Krišna hnutie založil v USA v polovici šesťdesiatych rokov v tom čase takmer sedemdesiatročný indický guru Abhan Čharan De, pôvodne obchodník, neskôr známy pod menom Šríla Prabhupáda. Tento muž bol v mladosti viac politicky než nábožensky aktívny - viedla ho myšlienka odporu proti anglickým kolonizátorom, ale zároveň i duchovná stránka veci - morálna a náboženská čistota, ktorú stelesňoval politicko-náboženský vodca Mahátmá Gándhí. Preto sa snažil nasledovať Gándhího a šíriť jeho myšlienky. V jeho orientácii nastal zlom, keď stretol svojho budúceho duchovného učiteľa Bhaktisiddhártu Sarasvatí Gósvámího, ktorý ho nasmeroval na  náboženskú misiu Čaitanju Maháprabhua. Prabhupáda sa začal stýkať s oddanými a neskôr, v roku 1932, prijal v Allahabade zasvätenie. Na radu svojho guru začal vydávať časopis Späť k Bohu (Back to Godhead) a pripravovať sa na misiu v anglicky hovoriacom svete.

V tom čase prestala mať pre Abhaja význam jeho vlastná rodina, ktorá nejavila nadšenie nad jeho náboženskou činnosťou. Definitívny odchod z domova bol spôsobený faktom, že jeho manželka vymenila posvätnú knihu Šrímad Bhágavatam za čajové zákusky. V 50. rokoch zanechal teda obchod i rodinu a pripravoval sa na misiu, hoci mal veľké finančné ťažkosti. Aby mohol kázať, prijal sannjás (život odriekania) a s ňou meno Abhaj Čaranáravinda Bhaktivédanta Swami a začal prekladať do angličtiny posvätné indické spisy.

Prabhupáda zanechal po sebe preklady vyše šesťdesiatich náboženských diel hinduizmu, z ktorých niektoré boli preložené až do 40 jazykov, a knižné nakladateľstvo The Bhaktivedanta Book Trust (vzniklo v r. 1972). To je dnes považované za najväčšie svetové vydavateľstvo v oblasti indického náboženstva, pravda tlačiaceho výhradne knihy Šrílu Prabhupádu. Základnou knihou, akousi „bibliou" hnutia je Bhagavadgíta (Spev Vznešeného). Je to časť rozsiahleho eposu Mahábhárata. Zaznamenáva rozhovor bojovníka Ardžunu s Krišnom, Pánduovcov z Kuruovskej dynastie, ktorí bojovali s Dhrtaráštrovcami z tej istej dynastie v bitke na Kuruovskom poli, ktorá sa údajne odohrala pred 5000 rokmi. Bhagavadgíta Krišnu označuje za inkarnáciu boha, ktorý zostúpil na Zem v kráľovskej dynastii v úlohe princa. V Bhagavadgíte odovzdáva Ardžunovi úplné duchovné poznanie. Oddaní veria, že kto preštudoval Bhagavadgítu, má úplné poznanie a nemusí už študovať iné spisy. Odporúča sa ale ďalej študovať Šrímad Bhágavatam, v ktorom sa píše o Krišnových „zábavách", ako nazývajú príbehy z Krišnovho pozemského života. Keď ukončíte aj toto štúdium, čaká vás Čaitanja-čaritámrta, kniha o učení a živote Čaitanju Maháprabhua. Tieto tri knihy sú pre Hare Krišna hnutie základné a najdôležitejšie. Všetky pochádzajú z prekladateľskej dielne Šrílu Prabhupádu, ktorý ich zo sanskrtu preložil do angličtiny a urobil k nim výklady. Oddaní veria v autoritu postupnosti duchovných učiteľov, to znamená, že môžu používať len tieto preklady a výklady, ktoré nezmenené odovzdáva učiteľ na žiaka.

 

Guru – „božia milosť" na Zemi

Ničím nenahraditeľným v duchovnej tradícii Východu je vzťah žiaka k duchovnému učiteľovi - guru. Vo vaišnavizme sú štyri postupnosti duchovných učiteľov - sampradáje. Šríla Prabhupáda, ktorého jeho prívrženci oslovujú aj „Jeho Božská Milosť" patrí do Brahmá-sampradáje. Príslušníci hnutia sú presvedčení, že pravý duchovný učiteľ odovzdáva nezmenené duchovné poznanie, nevnáša do písiem vlastné názory a svojvoľné výklady, a preto nemôže prísť k omylu pri tradovaní učenia. Ak by sa tak predsa stalo, zostúpi Krišna na Zem vo svojich inkarnáciách a pôvodné učenie obnoví. Aby si bol človek istý výberom duchovného učiteľa, používajú kontrolný systém guru-šástra-sadhu (duchovný učiteľ, zjavené písma, svätí muži). Znamená to, že učenie a kvalita života guru musí byť v súlade s tým, čo hovoria písma a svätci minulosti

 

Prabhupáda – „misionár" Západu

Pripravený uskutočniť svoje „poslanie" odchádza Prabhupáda v roku 1965 loďou z Kalkaty do Bostonu. V USA práve kvitla atmosféra hippies ovplyvnená drogami, hudbou, pacifizmom a odporom k meštiactvu, konzervativizmu a materiálnym istotám. Bola to vhodná pôda na prijatie čohokoľvek, čo nereprezentovalo bezduchý konzum Západu. Hare Krišna hnutie sa v začiatkoch presadilo hlavne vďaka hudbe. Východné filozofie boli tiež obľúbené, mládež v nich hľadala osvietenie a odpovede na zmysel života. V roku 1966 sa hnutie zaregistrovalo pod názvom ISKCON (International Society for Krsna Consciousness - Medzinárodná spoločnosť pre uvedomovanie si Krišnu).

Hnutie bolo populárne, nápadné a novinársky vyhľadávané. Prabhupádovi pomáhal aj vplyv populárnych osobností spájaných s hnutím - A. Ginsberg, G. Harrison, A. Ford, E. Reutherová a iní. Vo Veľkej Británii Prabhupádovi výdatne prospel kontakt so slávnou hudobnou skupinou Beatles, ktorú oddaní „použili" na propagáciu svojho hnutia. Najviac sa z nich o hnutie zaujímal George Harrison, ktorý ich aj veľkoryso finančne obdaril. No ešte viac im pomohol tým, že ich spropagoval vo svojich piesňach, ktoré sa v tom čase držali na popredných miestach svetových hitparád (napr. známa pieseň My sweet Lord). Kontakt s Beatles bol pre hnutie veľmi dobrým „ťahom", z ktorého okrem iného vyťažili aj päťposchodovú budovu v strede Londýna. Meno Prabhupáda (ten, pri ktorého nohách je mnoho žiakov alebo ten, ktorý sa nachádza pri nohách Pána) prijal Abhaj od svojich amerických žiakov. Tí neskôr v západnej Virgínii založili farmu Nový Vrindávan, ktorá má vraj fungovať na ideáloch duchovného jednoduchého života na vidieku podľa hesla: Jednoduché žitie, hlboké myslenie. Všetci majú chovať kravy a obrábať pôdu.

Koncom šesťdesiatych rokov na Západe vzniklo okolo 20 stredísk hnutia, predovšetkým v USA. Rozruch v hnutí spôsobilo prvé pristátie človeka na Mesiaci (v r. 1969), ktoré oddaní ostro odmietli ako podvod, lebo podľa Véd Mesiac patrí k tzv. vyšším planétam, na ktoré sa človek nemôže dostať v tomto hmotnom tele. Krišnovci dodnes zastávajú tento názor a pokúšajú sa ho podložiť viac či menej dôveryhodnými argumentmi. Prabhupáda počas pobytu v USA veľa cestoval po svete, niekoľkokrát obletel všetkých 5 kontinentov a vrátil sa do Indie. Zomrel 14. novembra 1977 vo Vrindávane v Indii zanechajúc po sebe 11 nasledovníkov, ktorí mali pokračovať v jeho misii. Mali. No práve oni spôsobili hnutiu negatívnu reklamu, keď sa začali prieť o moc, peniaze a vplyv v hnutí. V súčasnosti už takmer všetci z hnutia odišli alebo boli z neho „exkomunikovaní".

 

Védsky model spoločnosti

Životná filozofia hnutia vychádza z tradičného varnášramského spoločenského systému deliaceho ľudskú spoločnosť do štyroch spoločenských skupín (varien) a duchovných štádií (ášramov). Štyri varny zahŕňajú rozdelenie tradičnej indickej spoločnosti na brahmanov (kňazov), kšatrijov (bojovníkov), vaišjov (obchodníkov a roľníkov) a šúdrov (robotníkov). Na najnižšom stupni mimo systému stáli tzv. párijovia (zapudení) - pôvodné obyvateľstvo, ktoré nevyznávalo védske náboženstvo. Štyri duchovné štádiá (ášramy) predstavujú štyri obdobia ľudského života. Prvý stupeň je brahmačári - študent žijúci v celibáte. Ide zväčša o slobodných členov hnutia žijúcich v komunitách. Druhý stupeň sa nazýva grhasta. Sú to tí členovia, ktorí si založili rodinu a uplatňujú v nej védske náboženské zásady. Tretí stupeň - vánaprastha - nastupuje po odrastení detí, keď sa otec rodiny stiahne do ústrania (často s manželkou) a pripravuje sa na zrieknutie sa sveta. Posledný a najvyšší duchovný stupeň je sannjásí. Znamená definitívny odchod od rodiny (i od ženy), duchovné odovzdanie sa, zrieknutie sa sveta, celibát. Práve v tomto štádiu môže človek začať kázať a učiť, stať sa guru. Varnášramský systém, silne kotviaci a vyúsťujúci z učenia o karme a reinkarnácii, definitívne určuje človeku jeho miesto v spoločnosti a hierarchii bez možnosti zmeny, čo spôsobilo hlboký úpadok medziľudských vzťahov v hinduistickej Indii. Príslovečná ľahostajnosť k umierajúcim na uliciach v kontraste k úcte k ovenčenému dobytku je obrázkom aj dnešných čias. Falošní guru priživujúci sa na tradičnej pohostinnosti indických žien, falošní bohovia nepredstavujúci ani cestu ani pravdu ani život - to je obrázok volania po skutočnom Bohu v dnešnej Indii...

 

Zásady služby Krišnovi

Oddaná služba Krišnovi má svoje presné zásady a pravidlá. Jestvujú štyri hlavné zásady, ktoré musí každý oddaný Krišnovi dodržiavať: 1. nejesť mäso, ryby, vajcia, cibuľu, cesnak, hríby a ani žiadne produkty zo zabitých zvierat; 2. nepožívať nijaké omamné látky vrátane alkoholu, tabaku, kávy, čaju, kakaa a všetkých drog; 3. neoddávať sa zakázanému sexu, t. j. akémukoľvek pohlavnému styku okrem toho, ktorý majú manželia dovolený (iba raz mesačne v období plodných dní ženy) a aj to iba preto, aby splodili deti, ktoré rodičia vychovávajú ako oddaných Krišnovi. Ak manželia už ďalšie deti nechcú, ich pohlavný styk nie je dovolený vôbec; 4. nehrať hazardné hry a nešpekulovať.

Tieto prísne predpisy sú odôvodňované vôľou boha, ktorý vraj nechce, aby sme z rôznych dôvodov požívali určité veci. Stránenie sa akýchkoľvek produktov zo zabitých zvierat má v pozadí filozofiu nenásilia (ahimsa). Podľa nej si Krišna neželá zabíjanie, ktorým spôsobujeme zbytočné utrpenie živým bytostiam, ničíme vlastné milosrdenstvo, zhoršujeme vlastnú karmu i karmu zabitého, lebo sa musí v ďalšom živote narodiť v tom istom tele, aby si „dožil karmu" príslušného života. S ahimsou je teda silne zviazaná aj filozofia reinkarnácie, t. j. opakovaných zrodení a smrtí, ktorá je v príkrom rozpore s kresťanstvom.

 

Mantra, ktorá „prináša slobodu"

Okrem dodržiavania štyroch základných zásad je podmienkou pre prijatie zasvätenia od duchovného učiteľa denné odriekanie (drmolenie) 16 kôl na posvätnom ruženci zo santalového dreva (džapa). Znamená to, že oddaný musí každé ráno mechanicky a v rýchlom slede 1728-krát zopakovať tzv. mahámantru (veľkú mantru), ktorá znie: Hare Krišna, Hare Krišna, Krišna Krišna, Hare Hare Hare Ráma, Hare Ráma, Ráma Ráma, Hare Hare". Mantra údajne očisťuje myseľ a je zvukovou reprezentáciou boha Krišnu. Spievanie mantry zaviedol ako metódu pre tento vek Kali indický brahman Čaitanja Maháprabhu, ktorého hnutie považuje za inkarnáciu Krišnu. Toto „spievanie božích mien" (sankírtan) je hlavnou misijnou praktikou Hare Krišna hnutia, avšak počas Čaitanjovho života, v 15. storočí znamenalo nóvum v ortodoxnom hinduizme, reformu orientujúcu človeka k živému vzťahu s bohom. Aj preto sa Čaitanjovo učenie rozšírilo a pretrvalo a už odvtedy sa dá vlastne datovať vznik sankírtanového hnutia, o ktorom sa dá povedať, že je akýmsi predchodcom Hare Krišna hnutia.

 

Starostlivosť o boha Krišnu

Védske náboženstvo je obetným náboženstvom (z kresťanského pohľadu modloslužobníctvom), kde sa obetuje sochám božstiev, ktoré v hnutí predstavujú jediného boha Krišnu v rôznych podobách. Pre oddaných sošky nepredstavujú zobrazenie boha, ale priamo jeho hmotnú inkarnáciu. Týmto sochám sa obetuje nielen jedlo uvarené podľa špeciálnych predpisov, ale aj voda, látky, šperky, kvety. Jedlo obetované božstvám (prasádam) je vraj samotný Krišna. Preto sa považuje za posvätené a oddaní nejedia nijaké iné jedlo okrem prasádam. Taktiež pre oddaného je neprijateľné jesť čokoľvek, čo uvarí neoddaný. Takéto jedlo je pre nich karmicky nečisté a „brzdí ich duchovný vývin". Táto požiadavka však v praktickom živote dostáva do rozporu mnoho rodín, kde žijú spolu oddaní s neoddanými. V kontraste k týmto čisto kultickým predpisom možno postaviť slobodu v stravovaní, ktorú dal človeku Boh v Novom zákone. Okrem ponúkania jedál sa v priebehu dňa božstvá „budia" a „ukladajú na spánok", cez niektoré sviatky sa „kúpu" alebo „vodia na prechádzku". Oddaní sú natoľko viazaní k svojim bohom, ktorí vyžadujú pravidelnú starostlivosť, že s nimi dokonca cestujú. Uctievanie Krišnu je viazané na prísne predpisy ohľadne skladby oltára, priebehu bohoslužby a obiet. Bohoslužby sa nazývajú árati a majú obetný charakter. V chrámoch (ášramoch), kde sa zasvätené božstvá Krišnu nachádzajú, je takýto bohoslužobný poriadok: 4,30 - mangala árati (obrad uctievajúci božstvá), 7,00 - vítanie božstiev, dhúpa, 8,00 - obetovanie raňajok, mangala árati, 12,00 - obetovanie obeda, mangala árati, 16,00 - budenie božstiev po poludňajšom odpočinku, 19,00 - večerné árati, mangala árati, 20,30 - uloženie božstiev na spánok, dhúpa.

 

Hare Krišna hnutie v Čechách a na Slovensku

U nás sa hnutie začalo šíriť prakticky až v druhej polovici 80. rokov. V Čechách našlo lepšiu živnú pôdu ako na Slovensku aj vďaka oveľa výraznejšej sekularizácii českého obyvateľstva. Hnutie k nám preniklo zo západnej Európy - najmä zo Švédska. Centrá hnutia sa nachádzajú prakticky vo všetkých európskych krajinách. V Čechách stúpenci hnutia sídlia najmä v Prahe, avšak najznámejším sídlom komunity je farma Kršnův Dvůr neďaleko Benešova (v lokalite obce Chotýšany). Koncom marca 1996 som mala možnosť túto netradičnú usadlosť navštíviť. Ako prvú farmu v Čechách vybudovanú na zásadách varnášramského systému ju založili v roku 1991. Oddaní odkúpili starý statok Dvůr Lhotka a premenovali ho na Kršnův Dvůr. V čase mojej návštevy (z ktorej je aj fotodokumentácia) bola budova farmy zvonka ešte stále značne zdevastovaná, hoci vnútorné priestory boli prispôsobené na bývanie. Okrem hlavnej obytnej budovy sú tu menšie hospodárske budovy, kde oddaní chovajú kravy, kone a ovce. Muži a ženy bývajú na farme prísne oddelene - muži v bhakta ášrame, ženy v mátadží ášrame. Neexistuje vzájomná návšteva žien u mužov a naopak. Aj bezdetní manželia žijú oddelene. Súvisí to nielen s nedostatkom priestorov (ktoré sa vraj dobudujú), ale i s prísnymi predpismi ohľadne sexuálneho života. Oddaní majú zakázaný nielen nedovolený pohlavný styk, ale aj komunikáciu na úrovni nevinného flirtu, o ktorej tvrdia, že je to jemná forma nedovoleného sexu. Výber životného partnera preto neuskutočňuje osoba, ktorá hodlá uzavrieť manželstvo, ale chrámový vedúci, ktorý vyberie „vhodných adeptov". Počet manželských párov na farme je dosť vysoký, človek „zvonka" však ťažko postrehne, ktorí dvaja patria k sebe, pretože svoj vzťah navonok nijako neprejavujú. Ani bežné telesné kontakty, ako dotyky alebo pohladenie nie sú dovolené, pretože vraj iba zvyšujú hmotnú pripútanosť manželov k sebe navzájom, hoci by mali byť pútaní len ku Krišnovi.

Chrámová disciplína však preniká nielen do vzťahov medzi mužom a ženou, ale aj do výchovy a vzdelávania detí oddaných. Počas môjho pobytu bolo na farme okrem asi 30 dospelých päť malých detí. Najmladšie dieťa malo pol roka, ostatné boli v školskom veku (6 - 7 rokov). Pre tieto deti bola na farme zriadená škola - gurukula, kde okrem bežných základov vzdelávania ako čítanie, písanie či počty, dostávali najmä náboženské vzdelanie v duchu Hare Krišna hnutia. Napriek tomu, že Ministerstvo školstva ČR im opakovane nepovolilo realizovať ich projekt vzdelávania, deti neposielali do štátnych škôl, ale držali ich uzavreto na farme, pričom ako dôvod uvádzali možné šikanovanie na štátnych školách, prípadne nátlak ohľadne stravy či náboženstva. Takisto deti uvádzali tieto dôvody, hoci o svete „vonku" veľa nevedeli a vlastne ani nemali možnosť vedieť. Ako bol konflikt vyriešený mi nie je známe, ale rodičia detí boli odhodlaní v prípade ďalšieho nepovolenia gurukuly a následného trestného stíhania odísť s deťmi do Indie.

Čo sa týka snáh a ambícií oddaných, tie sú tiež ovplyvnené ich náboženstvom. Nemali by robiť nič, čo nesúvisí s oddanou službou. Mnohí si to vysvetľujú tak, že nemajú nijaký záujem o vzdelávanie v zmysle svetského štúdia, najmä u žien je to markantné. Pre niektorých je život v komunite v podstate najjednoduchším  riešením - človek zapadne do vyššieho organizmu ako je on sám, prispôsobí sa jeho pochodom a osobné boje zaňho rieši vedomie komunity. Neponecháva sa tu veľký priestor na vlastné pochybnosti. Čo sa týka zamestnania či obživy, okolo farmy sú veľké polia, kde oddaní v lete sami hospodária, a tak si zaobstarávajú ekologicky čistú potravu. Potravinovo sú takmer sebestační. Okrem práce na farme sa živia predajom kníh Šrílu Prabhupádu, ako aj devocionálnych či upomienkových predmetov z Indie. Na farme sa dá kúpiť všetko od božstiev cez vonné tyčinky, bižutériu, tilakovú hlinu, vrecká na ruženec, ružence, časopisy, hudobné nástroje, sárí (tradičný indický odev) až po reklamné perá s podobou Prabhupádu či pohľadnice zobrazujúce Krišnove zábavy.

Vzťahy oddaných k hosťom a okoliu sú mierne, pozitívne, ale nie prispôsobivé. Každý, kto rešpektuje ich pravidlá a komunitu, je na farme milo prijatý. Sú ochotní viesť dialóg, avšak (ako aj u iných sektárov) je rozhovor s nimi poznačený ich veľmi úzkym videním sveta. Niekedy má človek pocit, že všetky tie argumenty, ktoré uvádzajú, vedia od slova do slova naspamäť.

Na Slovensku vznikla prvá farma v roku 1995 príchodom manželského páru z Kršnovho Dvora do Poľného Kesova pri Nitre. Angara-purna déví dásí a Rághava dása kúpili starší domček s pozemkom a začali s prestavbou jednotlivých častí. V čase mojej návštevy (december 1995) farma Gauránga fungovala len 5 mesiacov a mala iba spomínaných dvoch obyvateľov, hoci pôvodne začínali štyria. Ťažké začiatky polovicu budúcej komunity odradili a radšej zostali v domácich podmienkach. Pokiaľ mi je známe ani v súčasnosti nie je na farme viac oddaných. Podobne ako v Chotýšanoch aj tu predstavuje ťažisko obživy práca na poliach a predaj náboženských predmetov z Indie. Udržiavajú stále kontakty s Kršnovým Dvorom, prijímajú hostí, kážu, ale nechodia medzi iné skupiny.

 

Krišnovci a tí druhí...

Nezáujem o iné náboženstvá, ako aj neúspechy kresťanov na ich pôde možno vysvetliť tým, že Hare Krišna hnutie, ako väčšina indických náboženských systémov, považuje všetky náboženstvá iba za akési „medzistupne k pravde". Náboženská výlučnosť západných náboženských systémov, ako je islam, judaizmus či kresťanstvo, im je celkom cudzia. Ku kresťanstvu majú síce akceptujúci postoj, avšak deformujú jeho skutočný obsah z hľadiska vlastnej filozofie. Zrejmé je najmä podcenenie úlohy Krista v diele vykúpenia ľudstva. Ježiša považujú len za ideálneho učiteľa pravdy zoslaného Bohom. Podľa nich je šaktjavéša avatárom, nepriamou inkarnáciou boha, stvorenou bytosťou so zvláštnym duchovným poslaním. Podcenenie Ježiša Krista vyplýva z ich učenia o množstve „božích" inkarnácií. Ježiš medzi nimi nezastáva nijaké významné či výnimočné miesto. Brahmana Čaitanju stavajú vyššie ako Krista, lebo je vraj priamou inkarnáciou, teda  „bohom". Ježiš pre nich nepredstavuje boha, spásu ani víťazstvo nad hriechom a smrťou. Majú úplne odlišnú koncepciu spásy (mókša), ku ktorej sa môže jednotlivec sám dopracovať. Spása je v ich ponímaní únik z kolobehu opakovaných zrodení a smrtí, dosiahnutie Krišnovho večného sídla na Krišnalóke. V kresťanstve je spása darom Božím, plodom zástupnej smrti Ježiša Krista za naše hriechy v znamení Jeho víťazstva nad smrťou, ktorá by inak bola konečným údelom ľudstva. V kresťanstve človek prijíma spásu od Boha, v hnutí Hare Krišna sa k nej dopracúva vlastným konaním. V kresťanstve je spása vykupiteľským dielom Boha, ktorý sa stal človekom z lásky k človeku, za ktorého aj zomrel. Je dielom Kristovým, Jeho zásluhou je všeobjímajúca a už v pozemskom živote môže byť človek jej účastníkom. Naopak v Hare Krišna hnutí je to dielo jednotlivca, v ktorého rukách sa nachádza (i keď pochádza od Krišnu) a musí automaticky prichádzať skrze oddanú službu.

Aj význam spásy je pre oddaného Krišnu úplne iný ako pre kresťana. Kým pre kresťana je to vrcholný prejav Božej lásky k nemu a k ľuďom, oddaný si spásu príliš „nevšíma" - je to len akýsi dobrý vedľajší produkt oddanej služby. V priamom rozpore s kresťanstvom je aj popieranie smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Krišnovci vravia, že Kristova smrť bola zinscenovaná a že po tejto fingovanej udalosti odišiel Ježiš do Indie, kde sa oženil a zomrel vo vysokom veku v Kašmíre. Tým vlastne dávajú najavo svoju nadradenosť a prezrádzajú svoj skutočný zámer - využiť autoritu Biblie, ako aj autoritu samotného Krista na presadzovanie vlastnej náboženskej ideológie. Dúfam, že aj tento môj článok bude malým príspevkom k tomu, aby sa im to nepodarilo.

 

Mgr. Mária Plančárová (* 1973) – absolventka Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Uvedenú tému spracovala v diplomovej práci. Informácie o Hare Krišna hnutí čerpala nielen z literatúry, ale najmä z vlastnej skúsenosti a od členov tohto hnutia priamo v teréne.