Od Charlesa Russella po súčasnú krízu

Organizáciu Svedkov Jehovových, predtým známu pod názvom Medzinárodní bádatelia Biblie, založil na konci minulého storočia americký obchodník s látkami z Pensylvánie Charles Taze Russell (* 1852 - † 1916). Russell bol vychovaný v presbyteriánskej cirkvi a asi v pätnástich rokoch prešiel hlbokou náboženskou krízou, lebo sa mu zdalo, že nie je možné zlúčiť predstavu pekelných trestov s Božím milosrdenstvom a láskou. Táto kríza bola ukončená tým, že sa stal členom jednej radikálnej adventistickej skupiny a prijal jej učenie o neexistencii ľudskej duše. V roku 1879 sa však osamostatnil a začal vydávať vlastný časopis Sionská strážna veža a Hlásateľ Kristovej prítomnosti (Zion's Watch Tower and Herald of Christ's Presens), ktorým propagoval svoje myšlienky o blízkom konci sveta v roku 1914. Okolo časopisu sa rýchlo sformovalo progresívne rastúce hnutie. Na jeho organizačnú podporu založil Russell v roku 1881 hospodársku korporáciu Sionská traktátová spoločnosť Strážna veža. Tá bola o tri roky neskôr úradne zaregistrovaná v štáte Pensylvánia ako organizačné centrum hnutia. Preto je rok 1884 samotnými Svedkami Jehovovými považovaný za dátum ich novodobého vzniku. Základným vieroučným spisom C. T. Russella sa stali niekoľkodielne Štúdie Písma. Ich kľúčovým posolstvom bolo presvedčenie, že rok 1914 sa stane posledným rokom ľudských dejín a že na jeho sklonku bude na zemi ustanovené Božie kráľovstvo. Keď sa tak nestalo, bol dátum konca sveta ešte niekoľkokrát presúvaný, najmasovejšie očakávania sa viazali na roky 1925 a 1975.

Po Russellovej smrti (r. 1916) prevzal vedenie organizácie sudca Joseph F. Rutherford (1916 - 1942). Ten v svojej knihe Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú vyhlásil za začiatok Božej nadvlády na zemi rok 1925. Preslávil sa predovšetkým ako úspešný organizátor, ktorý počas svojho života vybudoval z Bádateľov Biblie prísne hierarchickú a vojensky poslušnú organizáciu. Tá sa od roku 1931 začala oficiálne nazývať Svedkovia Jehovovi a každý jej člen bol zapojený do agitačnej činnosti kázania „z domu do domu" a za ňu bol aj zodpovedný.

Za Rutherfordovho nástupcu Nathana H. Knorra (1942 - 1977) bolo založené centrálne školiace stredisko Svedkov Jehovových v Brooklyne - Misionárska škola Gileád (1943) a onedlho boli aj presadené povinné návštevy Školy teokratickej služby pre všetkých radových členov organizácie na celom svete. Knorrovo vzdelávacie úsilie do vnútra organizácie prinášalo fenomenálne ovocie navonok: v roku 1942, keď zomrel Rutherford, mala organizácia 115 000 zvestovateľov, v roku 1977, keď zomrel Knorr, sa toto číslo zvýšilo dvadsaťnásobne na plných 2 223 538 zvestovateľov.

Štvrtý prezident Svedkov Jehovových Frederick W. Franz (1977 - 1992) bol jedným z nemnohých členov brooklynského vedenia, ktorý v mladosti dosiahol aj isté lingvistické vzdelanie. Absolvoval dva semestre starej gréčtiny a poznal aj hebrejčinu, aj keď len ako samouk. Franz zariadil nový preklad Biblie - Preklad Nového sveta svätých Písiem, ktorý bol zverejňovaný postupne v rokoch 1950 až 1960. Tri roky po svojom zvolení do čela organizácie, v roku 1980, však musel čeliť jednému z najťažších ohrození, akému kedy bola organizácia Svedkov Jehovových vystavená. Mužom, ktorý stál v centre krízy, bol Franzov synovec Raymond, ktorý sa zapojil do vieroučnej polemiky ohľadne neuskutočnených predpovedí konca sveta v rokoch 1914, 1925 a 1975. Vieroučné rozpory viedli takmer k rozštiepeniu Vedúceho zboru a boli vyriešené až vylúčením Raymonda Franza z organizácie. (Recenziu knihy R. Franza Kríza svedomia uverejnil Rozmer 2/1998.) Ďalšia neudržateľnosť numerologických špekulácií viedla v deväťdesiatych rokoch napokon k tomu, že za predsedníctva Miltona G. Henschela (od 1992) bol odvolaný jeden zo základných vieroučných článkov Spoločnosti, hlásajúcich, že konca sveta sa dožije generácia ľudí, ktorá si pamätá rok 1914.

V súčasnosti prechádzajú Svedkovia Jehovovi celosvetovo štádiom depresie. V roku 1997 zaznamenali pokles členskej základne v 30 krajinách sveta a v ďalších 17 krajinách nemali nijaký nárast. Na získanie jedného nového svedka musia vynaložiť vyše 3500 hodín svedeckej služby, teda viac ako pätnásť rokov intenzívnej činnosti. Napriek tomu sa celosvetový nárast členstva oproti roku 1996 udržal v plusových hodnotách (tvoril 3,6 %) a počet zvestovateľov presiahol 5,5 milióna. Na Slovensku v roku 1997 dosiahol vrcholný počet zvestovateľov 12 587 členov, čo predstavovalo pri 613 krstoch nárast 1 % oproti predchádzajúcemu roku.

 

Čo hlása Strážna veža?

Prvou zásadou Svedkov Jehovových je rozdeľovanie všetkých pravoverných veriacich na dve základné kategórie: na exkluzívnu triedu 144 000 pomazaných, ktorí cítia vo svojom vnútri, že prijali krst duchom svätým. Členovia tejto triedy majú s Bohom osobný kontakt a sú ním vybratí, aby po smrti vládli s Ježišom v nebi ako králi. Ďalej je tu druhá trieda tzv. iných oviec, ktorí nemajú možnosť osobného kontaktu s Bohom, a tak mnohé privilégiá na tomto svete - napríklad členstvo vo vedúcom zbore - sú pre nich uzavreté. Členovia tejto triedy sú veriacimi akejsi druhej kategórie a po smrti majú nádej, že budú žiť pod panstvom pomazaných na rajskej zemi ako ich otroci.

Svedkovia Jehovovi sú presvedčení, že vedenie ich organizácie plní v súčasnosti úlohu „tlačového hovorcu" Boha a jej úlohou je interpretovať Božiu vôľu a neporušene odovzdávať jeho slovo ľuďom na celom svete. Nárokujú si, že každé slovo svojho učenia zdôvodňujú Bibliou. Oproti ostatným protestantským skupinám však priznávajú, že Biblia sama nestačí a že musí byť autenticky vykladaná Bohom poverenou autoritou. Touto autoritou je pre nich Vedúci zbor pozostávajúci výhradne z pomazaných Svedkov Jehovových. Dôverou v autoritu Vedúceho zboru nie sú schopné otriasť ani mnohé premeny učenia, ku ktorým z času na čas dochádza. Pre svoju dogmatickú strnulosť je naopak Vedúci zbor nazývaný „verným a rozvážnym otrokom". Podľa svedkov Vedúci zbor bdie nad Jehovovým učením a jeho premenami a tie sú potom vo svojej rýdzosti celosvetovo oznamované prostredníctvom dvojtýždenníka Strážna veža (v náklade 22 103 000 výtlačkov v 128 jazykoch) a Prebuďte sa! (v náklade 19 617 000 výtlačkov v 81 jazykoch).

Najdôležitejšia udalosť dejín sa podľa Svedkov Jehovových stala v roku 1914, keď Ježiš Kristus bol Bohom (ktorého meno znie Jehova a vyslovovanie tohto mena je nutné ku spáse!) korunovaný za kráľa Božieho kráľovstva. Pritom zvrhol Satana z neba na zem, čo sa prejavilo výrazným zhoršením tunajších podmienok života. Množstvo vojen, hlad, choroby, zemetrasenia, zvýšenie kriminality a úpadok morálky sú znamenia, ktoré ukazujú, že Ježiš panuje a že koniec sveta je blízko. Podľa Svedkov Jehovových však Ježiš Kristus nie je Bohom, iba Božím Synom, stvorenou bytosťou, ktorá je Bohu podriadená. Predstava Božej Trojice je podľa svedkov nebiblická a pohanská. Pred svojím vtelením žil Ježiš v nebi ako archanjel Michael a pred dvoma tisícami rokov sa stal človekom, aby zomrel popravený na kole (nie na kríži) a tým vykúpil viny hriešneho človeka. Ježišovo vzkriesenie v duchovnom tele (fyzické telo Jehova z hrobu odstránil a zničil) potom bolo odmenou, ktorú dostal za svoju vernosť Bohu.

Čo sa týka vzniku života na Zemi, zastávajú Svedkovia Jehovovi v tejto otázke prísne kreacionistické stanovisko (kreacionizmus = názor, že Boh stvoril svet aj všetky bytia z ničoho - pozn. red.). Prvý človek sa volal Adam, bol stvorený Bohom v roku 4026 pred n. l. a je isté, že bol stvorený z prachu zeme a na „obraz Boží". To znamená, že mal s Bohom spoločné isté vlastnosti ako spravodlivosť, múdrosť a lásku. Čo však podľa Svedkov Jehovových Adam s Bohom nemal spoločné bola jeho duchovnosť. Adam mal telo, ale nemal nehmotnú dušu, pretože duša neexistuje a pri smrti neostáva z človeka vôbec nič. Tým sa svedkovia elegantne vyhýbajú problému pekla: vzhľadom na konečný cieľ človeka zdôrazňujú iba vzkriesenie tela. Peklo nie je a nespravodliví ľudia sú trestaní tým, že jednoducho nebudú vzkriesení.

Dôležité je, že aj ako dokonalý človek mal Adam slobodu nechať si v srdci vyrásť sebectvo a voliť zlo na úkor dobra. Podnet na vzburu proti Bohu vyšiel od jedného z anjelov - Satana a konkrétnou formou tejto vzbury bolo jedenie ovocia zo zakázaného stromu. Adam zlyhal a Jehova, verný svojmu varovaniu, vyniesol nad ním rozsudok smrti. Dôsledkom toho bolo, že hriech, utrpenie a smrť vstúpili na svet a od toho času Satan vládne nad svetom. Svoju snahu po odpustení množstva zvykov a činností, ktoré podľa svedkov pochádzajú od Satana, vyjadrujú svedkovia heslom: „oddeľte sa od Babylonu!". V prvom rade hlásajú nutnosť oddelenia sa od ostatných „náboženstiev kresťanstva". Preto sa zriekajú používania obrazov a náboženskej symboliky, odmietajú sláviť Veľkú noc a aj Vianoce. Dá sa povedať, že v zásade všetky sviatky a oslavy sú podozrivé z „babylonského" pôvodu a treba ich ignorovať. Podľa Svedkov Jehovových je však treba sa oddeliť nielen od „Babylonu" (svetovej ríše falošného náboženstva), ale aj od svetového panstva politiky. Preto odmietajú účasť na politických oslavách, na voľbách do zastupiteľských inštitúcií, na zdravení štátnej vlajky a spievaní štátnej hymny. Odmietajú aj záväzok vojenskej služby a ich vzťah k civilnej službe je veľmi nepriateľský. Mnoho podozrievavosti voči nim vyvoláva aj ich striktné odmietanie prijímania krvi v jedle a prijímanie krvných transfúzií.

Vrcholným okamihom konca sveta bude podľa Svedkov Jehovových bitka Armagedon, v ktorej Boh Jehova zničí všetkých svojich nepriateľov. Ako zbrane použije zaplavujúcu prietrž mračien, zemetrasenie, krúpy smrtiacej veľkosti, prúdy tekutého ohňa a síry, vody tryskajúcej z hlbín zeme a šľahajúce blesky. V Armagedone nepôjde v pravom zmysle o vojnu zlých ľudí s dobrými služobníkmi Božími. Ako v nijakej inej vojne ani v Armagedone nevezmú Svedkovia Jehovovi zbraň do ruky. Na popravu zlých ľudí si Jehova poslúži silou anjelských armád pod vedením Michaela-Ježiša. Dobrí ľudia sa ani v Armagedone nedajú zlákať na násilie a jednoducho počkajú, až Boh sám zavŕši svoje dielo.

Ako o tom Svedkovia Jehovovi snívajú, po Armagedone začne obdobie tisíc rokov, v ktorom Satan bude spútaný a nad rajskou Zemou bude ustanovená teokratická vláda Ježiša Krista. Počas tisícročného kráľovstva nebudú nijaké vojny, utrpenie, zničenie, nebude ani hlad ani choroby. Každý bude mať svoj dom, vyhovujúce zamestnanie a všetci budú pracovať pod vládou pomazaných, aby celú Zem premenili na raj. Tisícročné Kráľovstvo však bude pre obyvateľov Zeme predovšetkým obdobím intenzívnej výučby a na konci tohto obdobia budú všetci preskúšaní: Satan po tisícročnom sputnaní bude znovu oslobodený a bude sa snažiť odviesť človeka od služby Jehovovi. Svedkovia Jehovovi sú presvedčení, že niektorí ľudia neosvedčia svoju rýdzosť, prejdú na stranu Satanovu a zomrú „druhou smrťou", čo znamená, že podobne ako Satan a jeho démoni, budú aj oni definitívne zničení.

 

Odporcovia „Trojičného bludu"

Publikácie Svedkov Jehovových zvlášť obšírne rozoberajú Božiu jedinečnosť a vášnivo broja proti trojičnému učeniu. Zdôrazňujú, že slovo „Trojica" sa v Biblii nikde nevyskytuje. Dejiny vraj potvrdzujú, že Trojica bola vypožičaná od pohanov a táto myšlienka vznikla v starovekom Egypte a Babylone. Na rozdiel od tradičného kresťanstva, ktoré interpretuje Božiu trojjedinosť ako určitý popis Božej „psychiky" (vzťahu integrujúceho Ja k personifikujúcemu sa Poznaniu a personifikujúcej sa Láske) chápu Svedkovia toto učenie celkom fyzikálne a v svojej polemike s kresťanskými cirkvami upozorňujú na nezmyselnosť tvrdenia, že „tri = jedno".

Svedkovia veria v Boha vševediaceho, ale v iných súvislostiach namietajú, že Boh pri stvorení človeka nemohol poznať všetky zlá, ktoré človek spôsobí, pretože by potom zodpovednosť za tieto činy spadala aj naňho. Proti Božej všadeprítomnosti prichádzajú zasa s predstavou, že Boh je obmedzený priestorom podobne ako fyzikálne telesá. Nachádza sa na určitom mieste vo vesmíre a má duchovné telo, ktoré je síce mimoriadne veľké, ale aj tak má „dobre vymedzený tvar". Vzhľadom na pochybnosti, či by Boh nachádzajúci sa kdesi vo vesmíre mohol vedieť všetko, čo sa kde deje, a či by mohol aktívne zasahovať do ľudských záležitostí, prichádzajú Svedkovia s teóriou aktívnej Božej sily. Tá vychádza z Boha, podobne ako elektrina z elektrárne, rozvádza sa po celom vesmíre a umožňuje mu poznávať a robiť všetko, čo chce aj na veľkú vzdialenosť. Táto „sila" je duch svätý, ktorý je iba nástrojom, ktorým Jehova pôsobí, ale rozhodne nie je psychickým fenoménom a nemá charakter osoby. Svedkovia samozrejme súhlasia, že Biblia používa v spojení s Duchom Svätým termíny, ktoré sa bežne používajú len pre živé bytosti: Duch Svätý „počuje", „prihovára sa", „miluje", je možné mu „klamať", dokonca ho aj „zarmucovať". V polemike s kresťanskými cirkvami však poukazujú na to, že Biblia často používa metafory a termíny, ktoré súvisia s Duchom Svätým, vyhlasujú za jedny z nich. Podľa Strážnej veže ide jednoducho o obraznú antropomorfizáciu. Napokon podobne je to aj s Ježišom. Ani ten nie je podľa Svedkov Bohom v doslovnom zmysle. Keď Biblia hovorí, že Ježiš je „Boh", myslí sa tým boh s malým „b", čo má byť iba obraz skutočnosti, že Ježiš je prvá a najvyššia stvorená bytosť.

Je všeobecne známe, že poňatím Ježišovej osoby sa Svedkovia Jehovovi najvýraznejšie odlišujú od tradičných kresťanských cirkví. Keď sa v Biblii píše, že Ježiš je „jednorodený" Syn Boží, tradičná kresťanská teológia vysvetľuje, že rodením vzniká jedinec tej istej prirodzenosti ako je rodič. V Ježišovom prípade je rodičom Boh a Ježišova prirodzenosť je teda prirodzenosťou Boha. Pre Svedkov Jehovových však toto prídavné meno znamená „najskôr stvorený". Ježiš bol vraj stvorený Otcom pred všetkými ostatnými tvormi a „rodenie" sa má chápať metaforicky. Aj keď Svedkovia pripúšťajú predchádzajúcu Ježišovu existenciu pred vtelením v Máriinom lone, v ich publikáciách sa zásadne vylučuje možnosť, že by bol Ježiš totožný s Bohom. Tie časti Písma, kde sa hovorí o Ježišovom božstve (napr. Kol 2, 9), sa podľa mienky Svedkov nemajú brať doslovne, ale tiež iba metaforicky. Keď oslovuje apoštol Tomáš Ježiša „Pán môj a Boh môj" (Jn 20, 28), myslí tým metaforicky, že Ježiš je mocnou osobou. Keď apoštol Ján hovorí, že Ježiš bol od počiatku „boh" (Jn 1, 1), potom predikát „boh" - argumentujú Svedkovia - nevyjadruje identitu, ale vlastnosť a má byť opäť chápaný metaforicky. Z tohto dôvodu pasáž z Listu Kolosanom: „V ňom boli stvorené všetky veci na nebi aj na Zemi" (Kol 1, 16) Svedkovia prekladajú: „V ňom boli stvorené všetky (ostatné) veci na nebi aj na zemi", kde slovo „ostatné" pridávajú do zátvorky, aby sa naznačilo, že Jehova stvoril Ježiša sám, ale pri stvorení sveta Jehova používal Ježiša ako svojho „majstra pri diele". A z toho, že učeníci vzdávali Ježišovi bohopoctu, sa vraj dá len vyvodzovať, že v skutočnosti skrze Ježiša uctievali Jehovu.

Pred svojím narodením žil, podľa Svedkov Jehovových, Ježiš v nebi ako duchovná osoba a bol známy na nebesiach ako Božie „Slovo". Svedkovia odmietajú tradičný kresťanský názor, že Božie slovo znamená Božiu múdrosť či poznanie. Kým Božie poznanie zahrnuje úplne všetko, zahrnuje toto poznanie aj samotného Boha a odtiaľ už nie je ďaleko k predstave ďalšej Božskej osoby vo vnútri jeho poznávacej schopnosti. Personifikácia Božej múdrosti však Svedkom príliš zaváňa predstavou Trojice. A tak podľa nich „slovo" znamená hovorcu. Aby zdôraznili Ježišovu odlišnosť od osoby Boha, stotožňujú Ježiša s archanjelom Michaelom. Písmo o nijakom inom archanjelovi nehovorí (okrem knihy Tobiáš, ktorú Svedkovia v zhode s väčšinou protestantských cirkví nepovažujú za súčasť Biblie) a úloha Michaela ako odporcu Satana pripomína úlohu, ktorú mal Ježiš. Z tohto dôvodu svedkovia vyhlasujú, že ide o tú istú osobu. Svedkovia nespochybňujú skutočnosť, že Michael-Ježiš bol Mesiášom očakávaným Židmi a na svet prišiel tak, že sa narodil z Márie, ktorá bola pannou. Pre Jehovu Boha totiž nebolo vôbec ťažké zázračným spôsobom preniesť „životnú silu" a „osobnosť" Ježišovu do panenského lona ženy.

 

Organizácia a hierarchia

Základom teokracie Svedkov Jehovových je trojstupňová duchovná hierarchia: Kristus - pomazaní - iné ovce. Svedkovia Jehovovi zdôrazňujú, že hlavou ich organizácie je Kristus, ktorý od roku 1914 kraľuje v nebi. Prostredníctvom anjelov je v spojení so svojím „komunikačným prostriedkom", ktorým je ostatok pomazaných zo 144 000 spravodlivých kresťanov. Úlohou pomazaných, ktorí žijú na Zemi, je duchovne riadiť veľký zástup „ostatných oviec", teda kresťanov, ktorí žijú v nádeji na život v pozemskom raji. Pomazaní dozerajú na celosvetovú činnosť Božieho ľudu a na tento účel si založili „tlačového hovorcu", ktorým je Biblická a traktátová spoločnosť Strážna veža. Táto spoločnosť nie je teda duchovným spoločenstvom, ale vydavateľskou firmou, ktorá hospodársky zabezpečuje všetku zvestovateľskú a literárnu agendu Svedkov Jehovových. Na jej čele stojí sedemčlenný výbor riaditeľov, ktorého členovia zasadajú aj vo Vedúcom zbore Svedkov Jehovových.

Úlohou Vedúceho zboru je viesť celosvetovú činnosť Svedkov Jehovových. Ako právny a administratívny nástroj zriaďuje Vedúci zbor v rozličných častiach sveta odbočky spoločnosti Strážna veža. Odbočka predstavuje samostatnú správnu jednotku z hľadiska produkcie základnej literatúry a riadenia kazateľskej činnosti na svojom území. Výkonným orgánom odbočky je trojčlenný výbor, ktorý je menovaný Vedúcim zborom a je kontrolovaný pravidelnými inšpekciami zónových dozorcov. Organizácii odbočky je podriadené veľké množstvo miestnych zborov Svedkov Jehovových, ktoré sú usporiadané do krajov, a určitý počet krajov tvorí oblasť. Kraje a oblasti nemajú administratívne zriadenie, predstavujú iba ohraničené územie, ktoré podlieha kontrole príslušných cestujúcich dozorcov. Pre každú oblasť je menovaný oblastný cestujúci dozorca (so svojimi pomocníkmi), pre každý kraj jemu podriadený krajský cestujúci dozorca. Základnou administratívnou jednotkou Božieho ľudu je zbor. Každý Svedok Jehovov musí byť domovsky zakotvený v jednom z takmer stotisícich zborov po celom svete. Zbory sa členia na študijné skupiny a na ich čele stojí vedúci - starší alebo služobný pomocník, analogicky zodpovedajúci kňazovi a diakonovi v Katolíckej cirkvi. Tí sú vždy mužského pohlavia, lebo ženy sú vylúčené z účasti na akomkoľvek riadení organizácie a všetky miesta hierarchie Svedkov Jehovových majú uzavreté. Skupiny majú 3 až 15 veriacich a podľa slov Svedkov Jehovových sú úmyselne udržiavané malé, aby sa ich vedúci osobne poznali s jednotlivými členmi a mohli s nimi nadviazať úzke osobné kontakty.

Je pravda, že všetky študijné a zvestovateľské aktivity Svedkov Jehovových sú v širokom rozsahu bezplatné, čo Svedkovia vysvetľujú tak, že len menšia časť nákladov na ne sa hradí z príspevkov získaných predajom literatúry. Väčšiu časť pokrývajú svojimi príspevkami, darmi a prácou sami Svedkovia. Popri peňažných daroch ide často o vecné dary, šperky, nehnuteľnosti či bankové kontá. Vlastný majetok alebo ročný zisk Spoločnosti ostávajú neznáme, ale zo stále rastúceho vlastníctva pozemkov, tlačiarní a nehnuteľností je možné odhadovať, že jej príjmy rozhodne nie sú malé.

 

Zborové zhromaždenia

Podľa literatúry Svedkov Jehovových by sa mal každý člen zboru teoreticky zúčastniť na piatich zhromaždeniach týždenne, z ktorých každé trvá necelú hodinu. Z toho štyri zhromaždenia vyžadujú, aby sa na ne všetci účastníci vopred dobre pripravili. V praxi to ale väčšinou býva tak, že sa niektoré zhromaždenia spájajú do uzavretých tematických blokov, takže má Svedok obsadené iba tri večery týždenne. Koncom týždňa, väčšinou v nedeľu, sa Svedkovia schádzajú na verejné zhromaždenie a štúdium vieroučnej doktríny. Ako študijnú príručku používajú svoj najdôležitejší vzdelávací časopis - Strážnu vežu. Štúdium Strážnej veže trvá asi hodinu a je istou formou náboženského rituálu, lebo pri slávnostných príležitostiach verejného charakteru (napríklad pri postupoch tried školy Gileád) sa na ňom aktívne zúčastňujú aj členovia Vedúceho zboru vrátane prezidenta. Štúdium je bežne spojené so „zhromaždením s prednáškou", spravidla trvajúcim 45 minút a predstavuje verejný vzdelávací príhovor na určitú biblickú alebo teologickú tému. Stred týždňa (streda) býva väčšinou venovaný služobnému zhromaždeniu a škole teokratickej služby. Program zhromaždení sa zameriava jednak na pokyny a inštrukcie interného bulletinu Svedkov Jehovových Naša služba Kráľovstvu, jednak na nacvičovanie biblických rozhovorov na najrozličnejšie témy formou demonštrácií a praktických ukážok, aby ich prezentácia vyznela čo najpresvedčivejšie. Napokon piate zhromaždenie, štúdium knihy, sa koná v ľubovoľnom čase v týždni medzi tým. Na rozdiel od predchádzajúcich zhromaždení, ktoré prebiehajú za účasti celého zboru vo zvláštnych budovách - Sálach Kráľovstva, na štúdium knihy (myslí sa tým špeciálna príručka zameraná na hlbšie oboznámenie sa s určitou morálnou alebo náboženskou témou) sa Svedkovia schádzajú po domácnostiach v študijných skupinách.

 

Náboženské obrady

Pretože Svedkovia Jehovovi neuznávajú sviatosti v bežnom kresťanskom zmysle, krst vodou nie je pre nich sviatostným znamením, ani nezmýva hriešnosť človeka. Krst symbolizuje úplné a bezvýhradné odovzdanie sa Jehovovi a je znamením vstupu do jeho organizácie. Preto nemôže byť udelený deťom, ale iba tým, ktorí plne chápu význam tejto udalosti. Obrad krstu spočíva v ponorení celého človeka do vody. Pomáha mu v tom „zbožný služobník Boží" mužského pohlavia, ktorý s ním vstupuje do vody, ako to urobil Ján Krstiteľ, keď krstil Ježiša v rieke Jordán. Oproti Ježišovej dobe sa však u Svedkov Jehovových väčšinou krstí v prenosných bazénoch na štadiónoch, hromadne pri príležitosti najrozličnejších výročných zjazdov a pri masových zhromaždeniach. V časoch prenasledovania stačí aj voda vo vani. Ponorenie robí zbožný služobník vyrieknutím krstnej formule „v mene Otca i Syna i svätého ducha", ktorá sa však nechápe v trojičnom zmysle.

Svedkovia Jehovovi usudzujú, že okrem krstu vodou musia s veľkou prísnosťou napĺňať aj Ježišov príkaz, ktorý dal svojim učeníkom pri Poslednej večeri - „Toto robte na moju pamiatku". Táto pripomienka sa označuje ako Pamätná slávnosť alebo Pánova večera. Svedkovia sa domnievajú, že Pamätnú slávnosť môžu sláviť iba raz v roku - 14. dňa mesiaca nisan podľa židovského kalendára. To nezodpovedá ani katolíckej ani pravoslávnej Veľkej noci, ale ani veľkonočným sviatkom sláveným Židmi, ktorí ich slávia väčšinou nie 14., ale 15. nisana. Slávnosť začína po západe slnka a zahrnuje slávnostnú modlitbu, spev a odovzdávanie „symbolov" nekvaseného chleba a vína. Účastníci slávnosti odovzdávajú symboly od jednej osoby k druhej, ale iba „pomazaní" ich môžu prijímať a jesť. Prijímaním zverejňujú, že prijali krst duchom svätým a patria k vyvolenej triede 144 000. Pretože týchto zvyšných pomazaných ostáva na celom svete asi 8500, vo väčšine zborov symboly neprijíma vôbec nikto.

Svedkovia Jehovovi sa samozrejme tiež modlia. Modlitby by však mali byť vždy adresované iba Jehovovi a nikomu inému, v nijakom prípade sa Svedkovia nesmú modliť k Ježišovi Kristovi (!), o Panne Márii ani nehovoriac. Za nevyhnutný predpoklad úspešnej modlitby je považovaná osobná podriadenosť Božím zákonom, pretože inak by Boh modlitby nevypočul. Na rozdiel od súkromia treba na verejnosti modlitbovú činnosť prísne regulovať: verejná modlitba v zbore je vyhradená mužom, starším alebo služobným pomocníkom, ktorí hovoria v mene zboru a za zbor na začiatku a na konci každého zhromaždenia. Iba v prípade, že spôsobilý príslušník mužského pohlavia nie je prítomný, môže viesť verejnú modlitbu aj žena. V prítomnosti muža by ale k takej situácii nemalo prakticky dochádzať, pretože i celkom hlúpy a neschopný muž je považovaný za kvalifikovanejšieho prednášateľa modlitby než hoci najinteligentnejšia žena.

 

„Čistá" božia organizácia

Svedkovia Jehovovi žijú s presvedčením, že ich úlohou je vytvoriť v skazenom svete stádo čistých Božích ctiteľov. Známou sa stala ich krížová výprava proti fajčeniu v sedemdesiatych rokoch. Len v roku 1973 - 1974 bolo v Spojených štátoch vylúčených z organizácie asi 2000 členov, pretože nezanechali fajčenie. V niektorých krajinách kontrolujú Svedkovia Jehovovi morálne správanie svojich členov a vedú si písomné záznamy o porušovaní princípov sexuálnej morálky. To ich občas privádza do problémov so svetskými úradmi, keď zákony týchto krajín taký spôsob vedenia výkazov nepovoľujú. Tlač Svedkov Jehovových s rozkošou a v najtemnejších farbách vykresľuje úpadok sveta, kde prevláda nemorálnosť, násilie, korupcia a drogy. V takom prípade organizácia vyhlasuje, že sa bez ľútosti zbavuje každého, kto by podľahol zvodom podobného správania, a snaží sa tak vyvolať dojem, že organizácia  je oázou čistoty uprostred morálne zdevastovanej spoločnosti dneška.

Nemožno však prehliadnuť, že pod povrchnou maskou dokonalej lásky a priateľstva panuje medzi radovými členmi, staršími i dozorcami na vyšších miestach mnoho ľudských slabostí, klebiet a zákulisných intríg. V istej miere to uznávajú aj publikácie Strážnej veže, ktoré vyzývajú radových veriacich, aby si také nesprávne veci nevšímali, lebo by to mohlo otriasť ich vierou. Bývalí Svedkovia Jehovovi však často popisujú systém organizácie ako svet, v ktorom každý dozerá na každého a každý je niekým sledovaný a kontrolovaný. Tento svet najviac pripomína svet, ktorý opísal spisovateľ Orwell vo svojom románe „1984". Hoci Svedkovia sami uvádzajú ako najčastejší dôvod odchodu z ich organizácie pýchu jednotlivých členov, bývalí Svedkovia väčšinou hovoria o rozčarovaní nad pomermi v organizácii. Aj keď medzi odporcami Svedkov sa tiež často špekuluje nad rôznymi vieroučnými dôvodmi, napodiv málo sa uvažuje o vyslovene náboženských dôvodoch: ako v časoch Rutherfordových a Knorrových mnoho nových členov prichádzalo do organizácie z túžby po hlbšom a intenzívnejšom náboženskom živote, zdá sa, že v súčasnosti ich tá istá túžba po bezprostrednom vzťahu s Bohom vedie k opúšťaniu organizácie Strážna veža, ktorá podobné túžby považuje div nie za kacírstvo.

Svedkovia Jehovovi boli v minulosti tvrdo prenasledovaní a majú strach pred politikou ako prejavom Satanovej moci vo svete. Niektorí odporcovia Svedkov (dokonca niektorí aj z radov samotných bývalých členov organizácie) si myslia, že práve štátna moc by pomocou represívnych opatrení mohla zredukovať expanziu celého ich hnutia. Historická skúsenosť však ukazuje, aká naivná je táto predstava. Svedkovia Jehovovi majú dlhoročnú skúsenosť s konfliktmi so štátnou mocou a dokážu ich vždy obratne využiť vo svoj prospech. Navyše v týchto konfliktoch často získavajú sympatie ľudí, ktorí ich považujú za mučeníkov svedomia. Dokonca ani antipropagačná a polemická aktivita nebýva príliš účinná, lebo korene viery Svedkov Jehovových vyrastajú z omnoho hlbších vrstiev psychiky, než kam sú schopné dosiahnuť jednoduché apely na ľudský rozum a exaktné vedecké fakty.

V súčasnosti stoja Svedkovia Jehovovi na začiatku ťažkej krízy organizácie a doktríny. Počet nových záujemcov o členstvo klesá, narastá počet odchodov a prejavov nespokojnosti z čisto náboženských dôvodov. Čo sa stane, až momentálny stav bude organizačne a psychologicky neudržateľný? Možno očakávať ďalšie vieroučné a organizačné reformy a ďalšie štiepenie? Ťažko povedať. Ale ak usudzujeme z osudov iných totalitných systémov 20. storočia, vidíme, že práve pokusy o vnútorné reformy predstavujú pre podobné organizácie vždy nebezpečenstvo najvyššej intenzity a ohrozujú ich v samých koreňoch jej existencie.

 

MUDr. Prokop Remeš (* 1952) – absolvent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. V osemdesiatych rokoch tajne vyštudoval teológiu v podzemných kurzoch, po revolúcii v roku 1989 ukončil štúdium na Katolíckej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Je zakladajúcim členom českej Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov. V súčasnosti pracuje v Psychiatrickej liečebni v Prahe - Bohniciach ako hagioterapeut. Zaoberá sa problematikou závislostí a psychologickými aspektmi mentálnej manipulácie.