Medzi kresťanmi ranocirkevného obdobia sa vyskytoval aj veľmi rozšírený názor na skorý príchod Ježiša Krista - parúzia (z gréc. parousía = prítomnosť; v teologickom význame znamená spásonosnú Kristovu prítomnosť na konci časov). Očakávanie obnovy všetkých vecí druhého príchodu Božieho Syna a konca sveta (pozri Sk 2, 17; 3, 19-21; 2Pt 3, 3-13) vytváralo eschatologickú náladu aj v náboženskej obci v Jeruzaleme, ktorá sa vyznačovala spoločným vlastnením materiálnych dobier až po úplné zrieknutie súkromného vlastníctva, čo bez tohto eschatologického aspektu nemožno nevidieť.

Veľmi zvláštna situácia sa vytvorila v cirkevnej obci v Solúne, kam Pavol adresoval svoje dva listy, ktoré majú (najmä druhý) značný eschatologický podtón. Doslovne píše: „Pokiaľ ide o príchod nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia sa okolo neho, prosíme vás, bratia, aby ste sa nedali rýchlo zvrátiť od svojho rozumného presvedčenia a zastrašiť žiadnym duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už bol nastal deň Pánov" (2 Tes 2, 1-2). Pavol takto bojuje proti pomýlenému chápaniu učenia o druhom Kristovom príchode, akoby Pánov deň bol časovo blízky a zároveň povzbudzuje solúnskych kresťanov, aby pokračovali vo svojom živote na zemi s nádejou a činorodou vierou (porov. 2 Tes 2, 13-17). Vedie ich k tomu, aby sa poctivo venovali svojej práci a zarábali si na chlieb prácou svojich rúk: „Prikazujeme vám, bratia, v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý žije neporiadne a nie podľa podania, ktoré ste prijali od nás" (2 Tes 3,6). Jeho záver je jednoznačný: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje!" (2Tes 3, l0).

Nemožno sa čudovať tejto atmosfére, najmä vzhľadom na proroctvá, ktoré sú u synoptických evanjelistov bezprostredne späté s udalosťami zničenia Jeruzalema a Chrámu. Netreba však zabúdať, že prorok v svojom pohľade na budúce udalosti stráca pojem o čase a udalosti prezentuje ako súvislé bez toho, aby rozlišoval časové diferencie (porov. Mt 24, 15-31; Mk 13, 1-27; Lk 21, 20-28). Preto došlo v niektorých prípadoch k nesprávnemu pochopeniu eschatologických udalostí, o ktorých sám Ježiš hovorí, že o nich nevie ani Syn človeka, ani anjeli v nebi, iba sám Otec (porov. Mt 24, 36).

Nemožno však nevidieť ani skutočnosť, že chiliazmus je dozvukom judaizmu. Tento názor mal svoje korene v neskorej židovskej apokalyptike, v ktorej sa mesiášske proroctvá Starého zákona vysvetľovali senzibilno-realistickým spôsobom. Medzi Židmi žilo presvedčenie, že Kristus založí pozemské kráľovstvo slávy, v ktorom bude panovať s vyvolenými. Niektoré mylne vysvetľované slová z Apokalypsy sv. Jána - „Videl som anjela zostupujúceho z neba. Mal kľúč od priepasti a v ruke veľkú reťaz. Zmocnil sa draka, toho starého hada, ktorým je Diabol, Satan, a sputnal ho na tisíc rokov" (Zj 20, 1-2) - dali podnet k očakávaniu pozemského Kristovho kráľovstva, ktoré malo trvať tisíc rokov. Niektorí spájali toto slávne kráľovstvo s druhým príchodom Pána a v tomto zmysle vysvetľovali tajomné slová Jánovej Apokalypsy. Podľa tejto exegézy Satan bude na istý čas uväznený a spravodliví budú na zemi kraľovať tisíc rokov s Kristom (z gréc. chílioi = tisíc). Podľa tohto učenia, keď bude diabol prepustený na slobodu a porazený, druhý raz príde druhé všeobecné zmŕtvychvstanie, nový súd a stvorenie nového neba a zeme, a tak sa uzatvorí dejinná cesta sveta.

Chiliazmus, či milenarizmus (z lat. mille = tisíc) živili aj kruté prenasledovania zo strany Rímskej ríše. Nielen medzi veriacimi, ale aj medzi biskupmi malo toto presvedčenie niekoľkých prívržencov (napr. biskup Nepos). Prívržencov tohto extrémneho názoru nájdeme nielen v učení žido-kresťanských siekt (Cerint, ebioiniti...), ale aj v osobe autora Barnabášovho listu. V tomto zmysle sa prejavoval aj Papiáš z Hierapolu a neskôr ho nachádzame v menšej miere aj u sv. Justína, u sv. Ireneja a istý čas aj u sv. Hypolita, proti ktorému povstal rímsky kňaz Gájus. Hlásil sa k nemu tiež Viktorín z Petávie a Laktancius - vychovávateľ Konštantínových synov. Výraznými zástancami boli montanisti, medzi nimi aj Tertulián.

Kolískou chiliazmu bola Malá Ázia. Na konci 3. storočia ho nachádzame vo veľkej miere aj v Egypte. Biskup Nipote z Arsionu ho obránil v spise pod názvom Vyvrátenie alegoristov. Napísal ho proti teológom Alexandrijskej školy Klementovi a Origenovi, ktorí pomocou alegorickej exegézy Apokalypsy bojovali proti extrémnemu chiliazmu. O porážku tohto filozofického náboženského smeru sa zaslúžil Dionýz Veľký z Alexandrie potom, čo sa prívrženci chiliazmu dostali až do roviny odlúčenia od Cirkvi. Biskup Dionýz v dišpute, ktorá trvala tri dni s kňazom Koráciom, vtedajším predstaviteľom hnutia, duchaplne poukázal na nezmyselnosť tejto náuky. Ku koncu prenasledovania sa tento mylný pohľad na dejiny spásy odstránil. Ožil vo väčšej miere na prelome tisícročí. Výmena storočí či tisícročia totiž vždy napĺňa človeka určitým očakávaním nových senzačných udalostí, ktoré súvisia aj s poslednými vecami človeka a sveta. Aj pred koncom minulého tisícročia mnohí očakávali koniec sveta, a preto mnohé „proroctvá", v tom čase veľmi rozšírené, „obliekli" do vrecoviny a popola nielen tisíce ľudí v Európe, ale aj zbožného cisára Ota III., ba dokonca aj veľkého vzdelanca tých čias pápeža Silvestra II. (!)

Blúznivý apokalypticizmus sa vo veľkej miere vytvoril aj v polovici l3. storočia vo františkánskom ráde a prenikol do myslenia ľudí po celé stáročia až do dnešných čias. Nadväzuje na myšlienky cisterciátskeho opáta Joachima de Fiore v Kalábrii († 1202). Joachim ako príkladný askéta a zakladateľ reformnej cisterciátskej kongregácie (Ordo Flórensis) vychádzal z fantastického alegoricko-typologického výkladu Svätého písma a jeho názory vyvrcholili proroctvom o nastávajúcom období Ducha Svätého, ktorý prinesie duchovnú obnovu sekularizovanej Cirkvi. Svoje názory uverejnil v troch hlavných spisoch: Liber concordiae Novi et Veteris Testamenti, Expositio in Apocalypsim a Psalterium decem chordarum. Joachimovi sa údajne dostalo zjavením na hore Tábor, aby vedel pochopiť Písmo. Všimnime si názory, ako ich predstavuje už v spomínanom hlavnom diele Liber concordiae Novi et Veteris Testamenti (Kniha o súlade Starého a Nového zákona). Rozvíja tu teóriu, že každej epoche Starého zákona zodpovedá epocha Nového zákona - času Cirkvi. Pokračovanie učenia o siedmich časoch (vekoch) sveta, ktorú uvádza do súvislosti so siedmimi pečaťami kníh v Apokalypse, rozlišuje sedem časov v Starom i Novom zákone. V jeho exegéze jednoty Biblie už nejde o to, že Starý i Nový zákon sa rozličným spôsobom zmieňuje o tom istom Mesiášovi, ale Starý i Nový zákon sa v doslovnom zmysle používajú na výklad dejín Cirkvi a na predpoveď budúcich udalostí. Podľa neho k úplnému Zjaveniu dosiaľ nedošlo, to prinesie až večné evanjelium.

Opát Joachim z tohto hľadiska v svojich názoroch rozdeľoval dejiny sveta a Cirkvi na tri obdobia: l. Predkresťanské obdobie Boha Otca - podľa neho čas vlády Zákona a tela - ženatých a laikov; 2. Kresťanské obdobie Boha Syna (42 generácií po tridsať rokov - podľa Mt l, 17) - obdobie klerikov, akýsi stredný stav medzi Duchom a telom; 3. Obdobie Ducha Svätého - od roku 1260 čas rehoľníkov, keď novým poriadkom (ordo iustorum) bude hlásanie vyššieho poznania evangelium aeternum (porov. Zj 14, 6-19) a namiesto „skazenej" a „telesnej" Cirkvi nastúpi dokonalá duchovná Cirkev. Svojimi teóriami Joachim položil základ pre exegézu, ktorá sa pokúšala vykladať dejiny a „prorocky" ich predpovedať. Jeho teória dejín v rôznych formách priniesla očakávanie pozemského raja a predstavy spásy vo svete.

Spisy Joachima de Fiore boli odsúdené synodou v Arles (po r. 1263). Napriek tomu už predtým, ale aj potom, toto doslovne blúznivé hnutie nebolo odstránené a spájalo sa v nasledujúcom období s mnohými náboženskými extrémnymi hnutiami. Veľmi širokú podporu našlo v prísnejšej vetve františkánskeho rádu u tzv. spirituálov. Dokonca františkánsky generálny predstavený Ján z Parmy († 1257) bol ich veľkým obdivovateľom a šíriteľom. Františkán Gerhard z Borgo San Donnino v roku 1254 zverejnil dielo pod názvom Introductorius in Evangelium aeternum, v ktorom Joachimove bludné myšlienky nazýva „večným evanjeliom" - evangelium aeternum a spirituálov stotožňuje s rehoľníkmi, o ktorých Joachim hovorí, že majú priniesť na svet opravdivú obnovu. Spis vyvolal veľký odpor a autor bol odsúdený na doživotné väzenie. V minoritskom ráde zástancom Joachima z Fiore a jeho učenia bol aj Petrus Johannis z Olivy († 1298), autor diela Postilla in Apocalypsim, tiež básnik Jacopone da Todi († 1306) bývalý advokát a autor zbožných Laude, ale aj satirických veršov na adresu pápeža Bonifáca VIII. Medzi prívržencov tohto typu patril aj historik Angelus z Clareno († 1337), autor diela, v ktorom sleduje činnosť spirituálov: Historia septem tribulationum a tiež Ubertinus z Casale († po r. 1328), ktorého hlavný spis Arbor vitae crucifixae Jesu je plný joachimistických myšlienok, ale aj útokov na Bonifáca VIII.