Viackrát som dostal otázku, kde vlastne leží tá pomyselná hranica medzi kresťanstvom a sektou, keď vraj často nežijeme o poznanie lepšie ako tí, ktorých označujeme tak trochu hanlivým slovom „sektári". Avšak tí, čo sa takto pýtajú, možno nevedia, že rozdiel nespočíva ani tak v členoch toho-ktorého náboženského zoskupenia, ako skôr v tom, komu uverili a koho nasledujú. Praví kresťania kladú na prvé miesto vo svojom živote Ježiša Krista, pretože veria, že iba On má moc spasiť ich. Tí druhí na piedestál kladú vodcu sekty alebo jej zakladateľa, bezhranične ho nasledujú - a v tom spočíva ich duchovné otroctvo.

Často počuť argument, že týchto ľudí k tomu nikto nenúti, že to robia úplne dobrovoľne, a preto otrokmi nie sú. Sčasti je to pravda, avšak, žiaľ, iba sčasti. Napriek tomu, že som si vedomý, že každý príklad pokrivkáva, uvediem dva príklady z odlišných oblastí - z politiky a zo sféry podnikania: Prednedávnom sme volili prezidenta, ktorý je ako hlava štátu samozrejme potrebný. Každý z desiatich kandidátov predstúpil pred voličov so svojím programom, ale už málokto z voličov tento program dôkladnejšie poznal. Na základe čoho sa teda rozhodovali? U známych politikov možno na základe ich doterajších skutkov. Ale aj tu by sme mohli pochybovať o racionálnom zdôvodnení ich voľby, pretože mnohé z týchto skutkov neboli hodné nasledovania - práve naopak - čo si ale ich voliči nechcú pripustiť. Prečo? Možno práve preto, že k svojmu životu potrebujú hrdinu, ktorý bude ich štítom, ich idolom. A ak sa aj ukáže, že ich modla je vlastne obyčajný smrteľník, možno úbohejší ako oni sami, nebudú to chcieť počuť, pretože by prišli o svoju oporu, a to je vždy bolestné. Takže to, komu dajú svoj hlas, možno vôbec neovplyvnia racionálne dôvody, ale iba charizma kandidáta vnútiť im názor, že práve on je pre nich tou jedinou správnou voľbou.

Druhým príkladom môže byť reklama. Často sa rozhodujeme práve pre tú a nie inú značku iba na základe spôsobu opakovaného „masírovania" mozgov - na čom je v podstate reklama založená. Ak by sme chceli náš výber racionálne vysvetliť, asi by sme s tým mali nemalé problémy. Vyvstáva preto otázka: Je naše rozhodnutie naozaj slobodné, keď sa neriadi rozumom, ale nechá sa viesť zmanipulovanou mienkou?

Preto ak chceme pochopiť, kde je brána, ktorou sa vchádza do či vychádza zo sveta sekty, mali by sme si najskôr úprimne odpovedať na otázku - komu a prečo sme uverili.