Pán doktor, ako vy osobne vnímate túto expanzívnu duchovnú polarizáciu prebiehajúcu nielen v USA a západnej Európe, ale po celom svete, naše krajiny nevynímajúc - ste skôr skeptik alebo optimista?

Je pravda, že na začiatku tohto storočia sa všeobecne a s veľkým presvedčením predpovedalo, že do konca storočia sa zrútia všetky veľké náboženské systémy sveta. Pokiaľ človek nechcel byť považovaný za hlupáka, bolo zbytočné sa škriepiť o túto pravdu. Avšak na prelome nového tisícročia sa ukazuje, že náboženské idey sú v mysliach miliárd ľudí natoľko prítomné, že ovplyvňujú ich život viac ako kedykoľvek predtým. Samotný fenomén novej duchovnosti však nemožno obmedzovať len na veriacich tradičného náboženstva. Dvadsiate storočie bolo obdobím mohutných expanzií politických ideológií, ktoré tiež vykazovali znaky z psychologického hľadiska nerozoznateľné od náboženských fenoménov. Mám tým na mysli ideológie nacionálneho socializmu a komunizmu v Nemecku, Sovietskom zväze a ďalších štátoch.

Čo sa týka nových náboženských skupín v pravom zmysle slova, k ich explózii dochádza až v posledných päťdesiatich rokoch, zvlášť od prelomu 60. a 70. rokov. Tie patologické z nich možno typologicky triediť do dvoch veľkých skupín. Prvá reprezentuje deštruktívne kulty, čo sú tie skupiny, ktoré spôsobom svojho života môžu svojich priaznivcov doviesť až k psychickej dezintegrácii a následne k hospitalizácii na psychiatrickom oddelení. Druhú tvoria sekty, ktoré svojich priaznivcov dokonale zotročujú a tí sú im za to ešte aj vďační. V súvislosti so sektami však treba upozorniť na zaujímavý fakt, že sám termín sekta je dvojznačný. Toto slovo označuje určité patologické skupiny náboženskej oblasti. Ale pretože má definitívnu výpovednú moc, paradoxne v mnohých prípadoch vznik týchto skupín aj vyvoláva. Jednoducho povedané: Môže sa stať, že náboženská skupina sa stane sektou v dôsledku toho, že je označená za sektu. Taká je moc negatívnej nálepky. Preto odporúčame zaobchádzať opatrne so slovom sekta. Ak to nie je nevyhnutné, je lepšie nahrádzať ho opisným termínom totalitná náboženská skupina.

 

Nazdávate sa teda, že náboženskosť ako psychologický fenomén je rozšírenejší jav, ako vyjadrujú štatistiky renomovaných cirkví?

Samozrejme. Keď zostaneme pri sektách, vidíme, že aj tam sa prelínajú dva fenomény - fenomén závislosti a náboženskosti. V súvislosti so sektami ľudia väčšinou pripomínajú len psychickú závislosť a manipuláciu. Ale to nie je všetko. Obrovským hnacím mechanizmom je náboženskosť. Náboženská viera predstavuje hypotézu o existencii neempirickej skutočnosti, ku ktorej sa človek numinózne vzťahuje a ktorú prijíma za základný regulatív svojho života. Súčasná sociobiológia tvrdí, že dispozícia k zážitkom posvätného a k neempirickému zakotvovaniu ľudského myslenia sú geneticky dané. Inými slovami, že náboženský je v podstate každý človek. Edward Wilson v knihe o ľudskej prirodzenosti píše, že nie je známa jediná ľudská skupina, ktorá by nebola náboženská, od neandertálcov až po súčasné USA, ktoré je po Indii druhou najreligióznejšou krajinou na svete.

 

A podľa akých znakov sa orientujete pri identifikácii sekty?

Popri náboženskosti je tu druhá veličina, ktorá sa premieta do ústretovosti niektorých ľudí voči sektám. Tendencia k závislosti. Človek je životom v dnešnom svete neustále zraňovaný a v sekte má príležitosť utiahnuť sa do iluzórneho sveta. Pre mnohých ľudí je to veľmi príťažlivé. Človek tak psychicky spevní svoju vlastnú krehkosť a vlastne sa rád stáva závislým.

Čo sa týka znakov siekt, všetky vyplývajú zo zmienenej definície siekt ako totalitných náboženských skupín. Nedá sa povedať, že táto definícia je učebnicová, pretože vo vymedzení sekty prirodzene nepanuje celosvetová zhoda. V anglosaskej literatúre sa termín sekta ani príliš nepoužíva a dávajú tam prednosť pojmu kult. Základným poznávacím znamením sekty je rozvrstvenie na vodcov a radových členov, pričom vodca je uznávaný ako autorita, ktorá má na všetko dosah, a to ako autorita šéfovská, deontická, tak aj znalecká, epistemická. Tí, ktorí sa nachádzajú v silovom poli vodcu, nie sú schopní kriticky hodnotiť ani vyžadované činy, ani to, čo je a čo nie je pravda. Toto mocenské usporiadanie tvorí podstatu fungovania siekt. No aj tak i ďalšie znaky siekt sa dajú odvodiť z ich totalitnej povahy. Predovšetkým uzavretosť a sklony k utajovaniu vnútorného usporiadania, fungovania, často aj vierouky. Sektárske skupiny majú tendenciu vidieť svet iba čiernobielo, podľa vzorca „my - dobrí, oni - zlí". Na hre sa samozrejme zúčastňujú aj mocenské prostriedky, aj keď nie v zmysle nejakej vojensko-väzenskej organizácie. V sektách manipulácia prebieha zákernejšie, neustále sa apeluje na svedomie človeka, operuje sa s pojmami autonómia, sloboda a nutnosť rozhodovať sám za seba. To je na úrovni myslenia. Fakticky toto pôsobenie smeruje k popretiu uvedených princípov. Predovšetkým autoritárstvo, netolerantnosť a čiernobiele videnie sveta sú najzreteľnejšie znaky siekt.

 

Takmer každodenne na uliciach vídame postávať členov rozličných siekt ponúkajúcich okoloidúcim svoju literatúru. Na prvý pohľad vyzerajú ako šťastní ľudia, ktorí práve našli drahocennú perlu. Je skutočne ich šťastie nepredstieranou realitou, alebo si títo ľudia práve pod vplyvom psychickej manipulácie skutočnú realitu neuvedomujú?

Čo je to „skutočná" realita v psychológii? Keď sa mladý človek zamiluje, celý svet mu zrazu zružovie. Neviem, či ružový svet je skutočnou realitou, ale isté je, že zamilovaní svoje šťastie nepredstierajú. Bez ohľadu na to, či ich miláčik je kvalitný človek alebo podvodník, prežívajú stav intenzívneho šťastia. To je autentická eufória, lebo autentický je aj pocit, že konečne našli to či toho, koho celý život hľadali. Keď poviete zamilovanému človeku, že jeho miláčik nie je takou fantastickou osobou, ako si on myslí, neuverí vám. A jeho šťastím a presvedčením o pravde to ani trochu neotrasie. Iba vy sa mu vzdialite. To je dokonalá analógia k sektám. Problém siekt nie je v tom, či v prvej fáze človek prežíva šťastie alebo nie, ale v tom, či objekt jeho šťastia stojí za také mimoriadne emočné a osobné nasadenie. Či je sekta skutočne nositeľkou tých hodnôt, ktoré jej tento človek prisudzuje. Alebo ešte inak. Či šťastie človeka v sekte vychádza z objektívneho a reálneho ohodnotenia skutočnosti, alebo či je podobné iluzórnemu šťastiu fajčiara ópia.

 

Bolo by teda možné zostaviť nejaký receptár pre zúfalých rodičov, keď sa ich dieťa dostane do sekty?

Ako každá „zamilovanosť", aj prvotné nadšenie zo sekty sa po čase vytratí. To je zákonitosť daná biochemickým mechanizmom fungovania nášho mozgu. Najdôležitejším imperatívom je nezatvárať dvere pred návratom, nezarúbať cestu späť. Nie fyzicky, to väčšina ľudí nerobí, ale psychologicky. Podráždené dialógy, hádky a výčitky zaháňajú človeka hlbšie do vnútra siekt. Jedinú šancu predstavuje vzťah od srdca k srdcu. Nehrešiť, nevydierať, nevyčítať, snažiť sa ostať nablízku a ľudsky toho človeka pochopiť. To má perspektívu! Ale je to veľmi ťažké.

 

Existujú nejaké iné možnosti liečby zo závislosti od siekt?

Pred časom sa v USA pokúšali o tzv. deprogramovanie. Tieto experimenty sa však pohybovali za hranicou zákona. Priekopníci deprogramovania používali násilie. Vybratého sektára si vytipovali priamo na ulici a potom zorganizovali násilný únos. Pri ňom sektára násilím vtiahli do auta, postarali sa o jeho znehybnenie a odviezli ho do hôr na nejakú farmu alebo iné miesto bez možnosti úniku. A tu sa mu potom deprogramátori pokúšali spätne „vymyť mozog" tak ako sa predpokladalo, že mu ho vymývali pri konverzii do sektárskej skupiny. Bohužiaľ sa pritom neprihliadalo na fakt, že za konverziami do siekt stoja niekedy aj čisto náboženské motivácie. Zakladateľ deprogramovania Ted Patrick je v súčasnosti vo väzení. Potom sa objavil nový, menej razantný a fyzicky nenásilný spôsob - tzv. excounselling, čiže výstupové poradenstvo. Spočíva v tom, že „ex-poradca" sa snaží votrieť do sektárovej priazne. Predstiera, že je dôveryhodná osoba, napríklad snúbenec sesternice z tretieho kolena, a pokúša sa priviesť „pacienta" späť na zem. Účinnosť však zďaleka nie je taká vysoká, ako by sa z publikácií výstupových poradcov zdalo. A navyše, taký deprogramovací kurz stojí až 30 000 dolárov. Takže nijaký altruizmus, skôr biznis.

 

Prečo sa sektám darí získavať tak veľa mladých, často vysokoškolsky vzdelaných ľudí, navyše hlásiacich sa ku kresťanskej orientácii? Existujú nejaké špecifické skupiny ľudí, ktoré sú zvlášť náchylné na vstup do sekty, alebo je to len ich momentálne rozhodnutie?

Pri všetkej úcte k robotníckym povolaniam, dojička z kravína asi nie je disponovaná k dokonalej reflexii v rovine zmyslu života, o ktorú v náboženskosti v zásade ide. Tá je vlastná ľuďom s vyšším intelektom, širším rozhľadom a samozrejme tam hrá úlohu vzdelanie. Fenomén siekt sa preto objavuje najmä medzi vysokoškolákmi. Školské prostredie a sociálna úloha školáka predlžuje psychologicky detstvo, a aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, vysokoškoláci sú v podstate veľmi naivní ľudia. Teda pokiaľ berieme naivitu ako neschopnosť oceňovania informácií z hľadiska ich pravdepodobnosti. Vzdelanie tlačí ľudí k tomu, aby vedeli spracúvať informácie pomocou logických operácií. Žitý svet vo vnútri skrípt a učebníc však nie je súborom formálne čistých výrokov. Študenti vyrastajú v čiastočnej izolácii a v ochrane pred skutočným životom, a preto majú len veľmi matnú mapu skúseností, ktorá človeku umožňuje pohybovať sa v každodennej realite. Niet divu, že niektorí sa cítia ako topiaci sa v mori a snažiaci sa nahmatať záchranné kolesá. Preto zrejme tá markantná náchylnosť vysokoškolákov nielen k náboženským konverziám, ale aj k radikálnym náboženským formáciám, ktoré človeku stredoeurópskeho kultúrneho priestoru pripadajú veľmi exotické.

 

Človek často žasne nad tým, čo niektoré sekty učia. Preto je veľmi zarážajúce, ako mnohí vzdelaní ľudia na to naletia. Jedno z možných vysvetlení je, že dôvody na vstup do sekty sú vyslovene iracionálne či emotívne, druhé, že sekty postupne dávkujú záujemcovi informácie a vytvárajú tak o sebe veľmi skreslený obraz. Čo si o tom myslíte?

Neznalosť v oblasti ľudskej duchovnosti a nezakorenenosť v našej kultúrnej tradícii je asi dôvodom, prečo sa sektárske konverzie obmedzujú takmer výhradne na konvertitov z radov mladých vysokoškolákov nehumanitného zamerania. Je v tom zdanlivý paradox: Práve ľudia s exaktným empirickým vzdelaním strácajú akékoľvek možnosti obrany, keď sa zaútočí na ich nevedomú duchovnosť. Pretože v oblasti náboženstva principiálne o „empirickosť" nejde. Študentovi matematiky, fyziky, prírodných vied alebo lekárovi jednoducho chýba základné „imunitné očkovanie", teda povedomie o duchovnej bohatosti dvetisícročnej existencie európskej kultúry. Človek s plytkým duchovným vzdelaním nie je schopný posúdiť naivitu či bizarnosť nejakého sektárskeho učenia, s ktorým sa stretáva po prvýkrát v živote. Ľudia na druhom póle vzdelanostnej škály, teda s hlbokým humanitným vzdelaním (všeobecne kultúrnym, historickým, filozofickým atď.) sú na tom o poznanie lepšie. Jednoducho nie sú v tejto oblasti takí naivní, už ich vzdelanie ich podmieňuje k určitej hĺbke nahliadania, a preto omnoho častejšie konvertujú k renomovanému kresťanstvu. Na dokreslenie: Možno dokumentovať, že v oblastiach s najvyššou ateizáciou, to znamená tam, kde sa ľudia najmenej hlásia k renomovaným cirkvám (u nás severné Čechy), bol zaznamenaný najhustejší výskyt siekt. Ľudia, ktorí majú určité náboženské túžby, dajú priechod ich rozvinutiu, len čo na to dostanú prvú možnosť. A potom za tým stoja úplne pevne a neotrasiteľne, aj keby to bola hocaká táranina.

 

Sekty pravdepodobne využívajú rozličné stresové obdobia tých, ktorých oslovujú. Biografická sociológia predpokladá, že pri podobných príležitostiach má človek sklony prerozprávať svoj životný príbeh s novou pointou...

Asi je to normálne v každom životnom zlome. Sme náchylní rozumieť svojej minulosti tak, aby potvrdzovala a vysvetľovala súčasné rozhodnutia. Celá postmoderná filozofia s jej relativizáciou hodnôt a pravdy je brilantne vymyslená táranina. O tom možno učene teoreticky mudrovať, ale žiť sa to nedá. Ľudská psychika na to jednoducho nie je stavaná. Potrebuje isté pravdy. O tom, či je svet poznateľný alebo nie, sa môžeme donekonečna baviť, ale na rovine praktického života človek nedokáže prijať desivú neistotu. A náhle prichádza konverzia, pred človekom sa objaví celkom jasný zmysel jeho bytia, ktorý je čistý a krásny, a predchádzajúce udalosti sa mu zoradia do línie, ktorá vyzerá ako logický sled s nevyhnutným vyústením do obrátenia.

 

Viete opísať, v čom vlastne spočíva taký nábor, aké sú jednotlivé fázy od prvého „náhodného" stretnutia až po prijatie za člena sekty?

Je pravda, že získavanie nových členov sa deje na základe mimoracionálnych väzieb. Mladý človek sa ocitne v skupine optimistických a veselých mladých ľudí, ktorí ho prijímajú, obdivujú a oceňujú. To je obrovský rozdiel oproti rodine a škole, kde sa cíti sám a kde ho nikto nechápe. Americká psychológia hovorí o takzvanom „love bombing", bombardovaní láskou. Ale v podstate niet rozdielu medzi závislosťou od sekty a iného antistresového prvku. Ide len o sociálny výber závislosti. Ľudia závislí od sekty sú väčšinou charakteristickí vysokými etickými kvalitami a ideálmi. Vstup do sekty považujú za najsprávnejší krok svojho života. Tým menej chápu svoje okolie, ktoré ich odmieta.

Komplikujúcim faktorom samozrejme je to, že celý proces zmeny identity prebieha v réžii ľudí, ktorých manipulovaný považuje za priateľov. To je úloha verbujúcich, ktorí pracujú so svojimi obeťami prakticky v totožnom algoritme ako klasický násilný brainwashing. Adepti siekt a kultov sú vystavení rovnakému biologickému, psychologickému i sociálnemu tlaku ako obete hrozných manipulácií totalitných režimov. Fyzicky, ale často len psychicky, sú uzavretí do cudzorodej komunity a sú vystavení jednostrannému prísunu informácií. Ten na nich pôsobí so značnou sugestibilitou a všetci títo ľudia majú pocit (podobne ako komunistická mládež päťdesiatych rokov), že sa pre novú svetlú identitu rozhodujú celkom slobodne a dobrovoľne. A tak asi najdôležitejší faktor rozlíšenia dvoch základných typov konverzií do siekt sa predstavuje okolnosťou, do akej miery sa táto konverzia sprevádza vonkajšou konfliktnosťou (protitlak zo strany rodičov a pod.), prípadne konfliktnosťou vnútornou, to znamená zistením, že vďaka nejakému podvedomému procesu človek smeruje niekde, kde nikdy nechcel byť.

 

Čo to teda vlastne je psychická manipulácia, ako prebieha a ako sa navonok prejavuje?

Uvedomujem si, že nad pojmom mentálneho programovania môže niekto zaváhať v štýle: „Ako je to možné? Keď niečo myslím, tak to predsa myslím ja. A keď niečo chcem, tak to predsa chcem ja." No napriek všetkému príklady s posthypnotickou sugesciou ukazujú, že to tak nie je. Do človeka možno vložiť pokyny, aby robil to i ono, a takto programovaný človek koná otrocky v zhode s inštrukciami, aj keď je presvedčený o spontaneite svojich duševných pochodov a o svojej neobmedzenej slobode. Bohužiaľ s psychickým programovaním sa môžeme stretnúť aj pri celkom bdelom vedomí a v celkom profánnych súvislostiach. Ľudia sa ma často pýtajú, čo sa deje v hlavách ľudí, ktorí odchádzajú do siekt. Odpovedám im, že sa tam deje presne to, čo sa deje v hlavách voličov, ktorí v politickej oblasti volia politikov vodcovského typu - emotívne nadšenie za nejakú vec, vyššiu ideu, a človeka, ktorý túto ideu uskutoční.

 

Znamená to, že sektárstvom a mentálnou manipuláciou sme ohrození všetci? Môžete o tom hovoriť trochu podrobnejšie?

Prednedávnom podala v našej terapeutickej skupine jedna vysokoškoláčka rozbor súčasnej politickej situácie v Českej republike. Aj keď bola presvedčená, že išlo o výsledok jej analytického myslenia, všetkým bolo jasné, že predkladané názory neboli „jej". Ona ich nevymyslela, iba ich prevzala - od Václava Klausa. Svoju závislosť od tejto autority si však neuvedomovala a nikdy sa pre ňu vedome nerozhodla. Ona si len nedokázala spomenúť na jediný názor, v ktorom by sa od názorov svojho idolu líšila. (Čo sa týka iných politikov, o ich názory sa nezaujímala, pretože ich považovala iba za propagandu.) Svoj postoj obhajovala tým, že jej názory sú predsa logické. Čo možno bola pravda. Ale skupina nediskutovala o tom, či sú jej názory logické, ale o tom, či tieto názory sú „jej". Či jednoducho nefunguje ako obyčajný informačný kanál, ktorým sa posúvajú („splavujú") ďalej názory niekoho iného. Aby som to bližšie objasnil, poukázal by som na jeden z najdôležitejších aspektov „zbavovania slobody" vôle človeka. Ide o mechanizmus empatickej identifikácie (empatia = vciťovanie) s predstaviteľmi moci. Kam až môže takto chápané programovanie v politickej oblasti zájsť, ukazuje príklad kampane za odsúdenie signatárov Charty 77. Na jar roku 1977 vystupovali v štátnych masmédiách ČSSR stovky rozhorčených občanov tejto krajiny s protichartistickými vyhláseniami. Paradoxné bolo to, že nikto z nich Chartu nepoznal. Dnes máme tendenciu si nahovárať, že títo ľudia svoje rozhorčenie iba „hrali". Vôbec nie. Ale to rozhorčenie nebolo „ich". Bolo to rozhorčenie súdruhov Biľaka, Husáka a ďalších politických autorít, do ktorých sa títo predstavitelia pracujúcich natoľko vcítili a stotožnili sa s nimi, že ich rozhorčenie a hnev jednoducho prijali za svoje.

 

Pod vplyvom najrozličnejších nepodarených TV seriálov si veľká časť ľudí predstavuje, že človek s naprogramovanou vôľou je bytosť so skleným pohľadom a kŕčovitými pohybmi, s utlmenou mimikou a fyzickou pasivitou. Horlivá aktivita siekt sa často mylne považuje za dôkaz spontaneity myslenia. Je vôbec možné, aby ten, kto je manipulovaný, postrehol, že to tak je a priznal si to?

Aktivity človeka v stave mentálneho programovania nie sú o nič menej spontánne ako aktivity herca či hypnotizovanej osoby. Keď sú hlavné úlohy rozdelené, môže už herec hrať svoju úlohu s elánom a v určitých detailoch môže aj improvizovať. Nič to však nemení na skutočnosti, že hrá len úlohu, ktorá sa mu pridelila. Americký psychológ Milton Rokearch uvádza v tejto súvislosti tri rozlišujúce znaky programovaného myslenia:

1. Bezvýhradná konformnosť s autoritou: Človek s programovaným myslením sa najskôr pýta, kto čo hovorí, a až potom sa pýta, čo sa hovorí. Znalosť zdroja myšlienok je pre neho taká dôležitá, že ju používa ako rozlišovacie kritérium pravdy. Svojej autorite verí viac ako sám sebe a existuje minimum názorov, o ktorých môže vedome vyhlásiť, že sa nimi od názorov svojej autority líši;

2. Človek s programovaným myslením nie je schopný postrehnúť vnútornú rozpornosť téz, ktoré hlása. Pravdu povediac, na ich nerozpornosti mu ani nezáleží. Dôležité je, že tieto názory zastáva „jeho" autorita. Tá istotne vie, že nejaké riešenie existuje. Aj keď tendencia k nekritickému prijímaniu autorít sa v Českej republike týka všetkých vrstiev obyvateľstva, v politickej oblasti sú priam knižným príkladom opäť voliči ODS (ospravedlňujem sa im). Z nich napríklad len minimálna časť cíti rozpor medzi ich predvolebným S Klausom, alebo vľavo a dnešným (faktickým) Vľavo s Klausom;

3. Človek s programovaným myslením je ochotný k neuveriteľným premenám zastávaných názorov a nijako to nie je schopné otriasť jeho vierou v autoritu, ktorá tieto názory hlása. Je známe - aby sme uviedli príklad z inej oblasti - že napríklad Svedkovia Jehovovi očakávali ustanovenie Božieho kráľovstva na Zemi v roku 1914. Existujú svedectvá, že v jedálni ich brooklynského ústredia boli ráno 2. októbra 1914 všetci prítomní vzrušení z očakávania, že každú sekundu nastane nanebovzatie a oni sa začnú odpútavať od zeme a odlietavať smerom k oblakom. Nebesia sa neotvorili, ale väčšina Svedkov Jehovových zostala svojim vodcom neochvejne verná a aj naďalej prijímala ich vieroučné vyhlásenia za „pravdu nad všetky pochybnosti."

Ale aby som sa vrátil k pôvodnej otázke. Máte pravdu v tom, že nie je problém programované myslenie rozpoznať u niekoho iného, problém je túto skutočnosť poznať u seba a potom si ju sám sebe priznať.

 

Predpokladom pre úspešnú manipuláciu je vytvorenie neprekonateľnej priepasti medzi sektou a vonkajším svetom, ktorý sa nádejnému „novicovi" vykresľuje ako nepriateľ s démonickou tvárou. Aj keď sa niekto rozhodne opustiť sektu, je pre neho veľmi ťažké sa znova začleniť do spoločnosti, ktorou sekta opovrhovala, a obnoviť prerušené sociálne väzby. Čo vlastne takýto navrátilec do normálneho života prežíva a ako sa správa?

Cíti sa ako mladý bláznivo zamilovaný človek, ktorému sa zrútila jeho prvá láska. Ten človek je svojím spôsobom rád, že pozná „temnú" pravdu o svojom miláčikovi, ale napriek tomu prežíva depresiu zo zrútenia krásneho ideálu, ktorý mu presvecoval svet. Ale aby to neznelo ako bagatelizovanie. Tí ľudia prežívajú depresívne stavy, ktoré ich môžu doviesť až k samovražde. Tým skôr, že okrem sekty už nemajú po istom čase nijakých priateľov, nijakých blízkych ľudí a návrat do chaotickej, nespôsobnej a zlej postkomunistickej spoločnosti prežívajú ako hlbokú a úzkosť vyvolávajúcu traumu. Koľkokrát tí ľudia ešte dlho po odchode zo sekty hovoria, že pobyt v nej pre nich predstavoval najkrajšie obdobie ich života!

 

Manipulácia a pobyt v sekte zanecháva na psychike ľudskej osobnosti hlboké stopy. Dajú sa tieto rany na ľudskej dôstojnosti po čase zahojiť?

Samozrejme, že áno. No vyžaduje si to čas a ľudí, ktorí sú schopní takto zraneného človeka bezpodmienečne prijať.

 

Čo má v rámci prevencie robiť spoločnosť a čo jednotlivé tradičné cirkvi, aby sa predišlo problémom spojeným s psychickou manipuláciou a vplyvom siekt?

Cirkvi musia žiť vierohodne a pravdivo. Keď napríklad pred vami sedí dievčina, ktorá sa opakovane stala terčom sexuálneho nátlaku zo strany kňaza, neudivuje, že vníma celú cirkev ako nevierohodnú a pokryteckú inštitúciu. Ľudia v sektách sú ľudia, ktorí vždy túžia po ozajstnej pravdivosti. Neprekvapuje, že taká dievčina ľahko podľahne zvodom sekty, ktorá jej ponúka vysoký (aj keď trochu „nenormálny") mravný ideál. Navyše, dnešný človek, hlavne vysokoškolák, potrebuje ísť svojou vlastnou životnou cestou k Bohu. Skrze dialóg zavŕšený vlastným rozhodnutím. Akýkoľvek nárok na cirkevnú autoritu, pokiaľ nie je podopretý pre neho presvedčivými „dôkazmi", odmieta. To dokonale ovládajú sekty, v cirkvách to, bohužiaľ, nebýva také časté.

 

Ďakujem za rozhovor.